Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vášeň v zajatí spoločnosti - Prológ + 1. kapitola

11.01.2011 (15:00) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1852×

Ahojte! Ako tak pozerám, tak som si nie istá, či sa Vám moja poviedka páči. Mám tu jeden komentár, ostatné od admina. Počet pozretí sa blíži k 80 a mám jeden komentár? Takže to mám chápať tak, že sa Vám moja poviedka nepáči? Alebo nestojí ani za smajla? Až sa vám niečo nepáči, tak napíšte - opravím. V pohode, píšte. Aby som vedela, že niekomu sa páči, že niekomu sa nepáči, že niekto vidí chyby. Prosím, ja som na ňu bola tak pyšná a ako tak pozerám, vášne stojí za... Teda podľa vás, asi. Viem, že poviedok je tu veľa, ale každý si zaslúži šancu. Všetko, čo prečítam ja, všetko o komentujem. Aby som urobila radosť, aby som pomohla... A ja vás prosím o to isté, chcem vedieť váš názor.

Prológ

Na nebi žiaril prekrásny, do zlata oblečený mesiac, ktorého sila a večnosť ma priťahovali čím ďalej, tým viac. Neverila som mu ani jediné slovo. Ako by to mohla byť pravda? Tváril sa, že ma neprekonateľne ľúbi, že som jeho najobľúbenejšia, že ma nikdy nepustí a dovolí všetko, čo chcem. Ako som mu mohla tak okato veriť?

Je to môj otec, áno, no láska, ktorá medzi nami panovala, sa mi zdala iná. Iná, ako sú tie ostatné, o ktorých som počula, o ktorých som sa dozvedela len to zlé. Neverila som mu. Ako mi mohol niečo také podlé urobiť? Vždy mi hovoril, že vidí, aká som iná a plná života. Že nie som len bezduchá potvora, ktorá sa túla svetom a jej jediným želaním je svadba a kopa detí.

Moje sny boli iné! Mnohé dievčatá, ba dokonca aj moja najlepšia kamarátka Rose, ma nechápali. Zdala som sa im pojašená, čudná a nanajvýš opantaná bohatstvom. No nebola som, viem to. Chcela som študovať, byť zverolekárkou, chcela som toho veľa. Precestovať svet, byť šťastná, odfotiť sa na miestach, kde ešte ľudská noha nevkročila. Chcela som vidieť Pyramídy, chcela som ochutnať japonské ryby, chcela som vidieť Čínsky múr. No nič z toho, čo som tu spomínala, som nechcela najviac. Najviac zo všetkého na celom, celučičkom svete, som chcela odísť. Zomrieť a narodiť sa v inej dobe. Úplne v inej, kde nebudú pravidlá ako teraz, kde by ma otec nepredal môjmu budúcemu manželovi len a len kvôli majetku. Pri tejto predstave sa mi z očí začali liať slzy.

Poznala som ich už hádam naspamäť. Zdali sa mi známe, tak často som sa s nimi stretávala. Boli mi oporou a vzduchom. Nevedela som dýchať, nevedela som prijímať živiny, ktoré mi ponúkal tento svet. Ako keby som bola na inej zvukovej vlne ako všetci naokolo a potrebovala vlastnú frekvenciu. Miesto, kde môžem byť sama sebou, nosiť nohavice, miesto, kde sa môžem pokojne kúpať nahá a nikto ma za to nezbičuje. Neverila som mu. Ako mi to mohol urobiť? Môj otec? Ktorý mi na kolenách sľuboval, že ma nepredá, ako moje sestry? Čo sa zmenilo?

Nechcela som tu byť, túžila som vyletieť na zlatistý mesiac, ktorý sa nado mnou týčil a podať mu ruku. Myslím si, že by ma vzal. Však je mojim jediným, večným pozorovateľom. Dýcha vzduch, ktorý aj ja, a preto odišiel. Postavil sa nad zem a pozerá na svojich bratov, ktorí ho nechápali. Ktorí mu nedali možnosť voľne sa nadýchnuť a utiecť. Viazali ho povinnosti, tak, ako aj mňa. Hoci nechcel, musel robiť to, čo mu prikázali. Tak, ako aj ja. Musel sa smiať, kedy mu prikázali. Plakať, kedy mu prikázali. Jesť, kedy mu prikázali. Musel žiť tak, ako mu prikázali. Presne, ako ja. Závidela som mu možnosť úteku. Závidela som mu, že môže roztvoriť krídla a letieť do šíreho sveta. Pozrieť sa tam, kde ešte nikto nikdy nevkročil. Vidieť čínsky múr, pyramídy. Dotknúť sa svojim svetlom všetkého, čo sa mu zachce.

Verila som, že jedného dňa ma zoberie so sebou a ja budem konečne šťastná. Tak, ako nikdy. Chcela som ho poprosiť, a vysloviť vetu, ktorá by ma zbavila starostí. Ale utekajú len zbabelci. Nie je tak? Nemohla som utiecť, hoci som veľmi chcela a moje sny sa točili len okolo neho. Môjho mesiaca, ktorý mi sľúbil, že stačí povedať tú vetu a zoberie ma preč od všetkých problémov. Ale ja nie som zbabelec. A ani nikdy nebudem. Musím si zvyknúť na tento vzduch, musím si zvyknúť na pravidlá a problémy. Musím si zvyknúť na to, že nikdy mi nedovolia cestovať. Žiadne Pyramídy, Čínsky múr, ani japonské ryby. Nič. Len posteľ, v ktorej budem musieť byť dobrá milenka. Kuchyňa, v ktorej budem musieť byť dobrá kuchárka. Dom, v ktorom budem musieť byť dobrá manželka a mama. Život, v ktorom budem musieť byť všetkým, len nie mnou.

To som ja – Isabella Swanová. Dcéra miestneho obchodníka so starožitnosťami. Dcéra veľmi dôležitého človeka v meste. Žena, ktorá sa o malú chvíľku stane manželkou cudzieho muža a porodí mu kopu detí. No stále som to ja. Dievča, ktoré malo odvahu na to, aby liezlo po stromoch. Dievča, ktoré si dovolilo snívať a pochopila, že sny sa nevyplácajú. Bolia. Tak ako život. Som to ja, no moje vlastnosti pomaly zapadajú do zabudnutia. Musím hovoriť, čo povedia, musím byť tým, čo nariadia. Som žena, ktorá má dohodu s mesiacom a môže kedykoľvek odísť. No nie som zbabelec, a preto tu navždy zostanem sama. Som Isabella Marie Swanová.

1. kapitola

Začínalo svitať a mojím jediným želaním bolo zastaviť čas. Ponechať si čaro noci a vliezť do opojného objatia tmy. Milovala som ju. Tmu. Tak ako nikto nikoho nemiloval. Najradšej by som ju celú zjedla a stala sa jej súčasťou. Bola to ona, ktorá ma vždy zbavovala masky dobrej dcérušky, ktorej nevadia pravidlá spoločnosti, a ktorá sa už nevie dočkať na prvé stretnutie so svojim novým manželom. Bola to ona, ktorá mi dovolila plakať hodinu, dve, a pokojne aj tri. Bola to tma, ktorá ma chápala a veľakrát bojovala so slnečnými lúčmi. Prosila ich, bránila sa, no nakoniec vždy prehrala. Prehrala boj o moju slobodu.

Nemohla som plakať, musela nasadiť masku pekného života a vydať sa ďalej. Prepletať cestičky s novými ľuďmi, rozprávať sa s nimi a smiať. Bola to ona, ktorá ma nechcela opustiť, a bola to ona, ktorá sa stále snaží vzdorovať slnku. Tak, ako aj dnes. Postavila sa mi zoči-voči a prosila, naliehala, bojovala, hnevala sa. No slnko, ani kohút, ktorý každé ráno kikiríkal na susedovom dvore, ju nebrali na vedomie. Proste ju pomaly vymazávali, až kým neupadla do zabudnutia. Celou mojou izbou sa rozľahol pokoj a slnečné lúče ožiarili moju bielu tvár.

Otvorila som oči a pozrela na veľkého víťaza očami červenými ako krv. Očami, ktoré zostali mojim jediným dôkazom, že život v tejto dobe a v tomto tele, sa mi nepáči. Nič iné, len oči, ktoré videl každý. Zrkadlo do duše hovorilo pravdu o mojich pocitoch.

„Isabella.“ Z nenazdajky ku mne doliehal zvuk maminých slov, ktoré mi pripadali ako smútočná pesnička, dookola a dookola omieľaná na pohreboch. Nadýchla som sa, nasala do seba vzduch, ktorý mi namiesto pocitu voľnosti pripadal ako kyselina a naďalej mi rozožieral vnútro. Moja fasáda však naďalej stála a bezchybne vzdorovala pocitom v mojom vnútri.

„Už idem, mama. Hneď som dole.“ Stiahla som zo seba perinu, poslednú dávku mojej minulosti, a vrhla sa na kopu povinností. Vlasy, tvár, šaty, topánky, mejkap, púder, účes, korzet. Stále a stále dokola, každý deň. Bola som z toho v koncoch.

Pohľad do zrkadla, pohľad na moju tvár, telo a vlasy mi prinášal muky. Človek, ktorý každému chlapovi v meste pobláznil hlavu, človek, ktorým som bola ja, sa mi vôbec nepáčil. Moja krása bola pre mňa ako pasca. Nemohla som ujsť a tváriť sa odvrhnute. Nemohla som chcieť, aby ma každý považoval za škaredé káčatko. Nemohla som chcieť, aby ma vyhostili zo spoločnosti. Musela som vzdorovať. Dokonale upravená a s úsmevom na perách som otvorila dvere mojej izby a zišla po starých schodoch až do jedálenskej haly, kde to rozvoniavalo ako v raji.

„Prečo ti to toľko trvalo? Nabudúce sa musíš poponáhľať. Viem, že veci okolo obliekania a účesov sú zdĺhavé, ale dnes máme veľký deň. Prvé uvedenie do spoločnosti. Pre tvoju sestru veľká udalosť,“ bľabotala mama a ja som ju aj napriek veľkému odporu počúvala a prikyvovala. Muselo to byť, držať fasádu na správnom mieste, bola už dlhé roky moja jediná úloha.

„Musíme ísť pozrieť šaty, kúpiť jedlo a ísť k pani Bewerovej. Tam sa to všetko rozbehne na plno. Nemôžeme meškať.“ Nadšenie, ktoré sršalo z mojej mamy, ma istým spôsobom potešilo.

Nebola zlá, vždy sa nám snažila dať to najlepšie. No jej najlepšie a moje najlepšie sa od seba diametrálne odlišovalo. Bola krásna, keď tak hovorila o niečom veľkom. Chápala som, prečo si ju otec vybral. Bola dokonalá. Žena, ktorú zaujíma to, čo by malo. Žena, po ktorej som zdedila všetku krásu a môžem sa radiť medzi prvú trojku dokonalých dievčat v našom meste. Žena, ktorá by spravila šťastného každého muža.

Pred mojou hlavou sa zrazu objavil plný tanier dobrôt a Rose, moja najlepšia priateľka, a pritom naša slúžka a kuchárka, sa na mňa chápavo pousmiala.

„Dobrú chuť, Isabella,“ zašepkala len pre moje uši, a čo nevidieť znovu pochodovala vo svojej/našej kuchyni. Zbožňovala varenie a ďakovala môjmu otcovi, že ju vytiahol z problémov a dal jej prácu. Bola nám zaviazaná, no nikto sa nemohol dozvedieť, že je mojou najlepšou kamarátkou. Niečo tak odporné by sa v našom meste premieľalo ešte veľmi dlho. Veľmi, veľmi dlho.

„Jasné, matka,“ prerušila som svoju mamu a snažila sa o vyrovnaný tón. Musím držať fasádu. Musím držať fasádu.

„Prepáč, zlatko! Asi som to prehnala, no veľmi sa teším. Chcem, aby bolo všetko dokonalé, a aby bola tvoje sestra nadmieru šťastná. Nemôžem dovoliť, aby to dopadlo tak, ako u teba.“ Pri tejto predstave si vzdychla a zamyslela sa nad katastrofou, ktorá sa stala pred šiestimi rokmi, keď ma ako desaťročnú uvádzali do spoločnosti. Hoci som málokedy pocítila šťastie, takého okamihy ma vždy vedeli rozosmiať. Vtedy som bola ešte šťastná. Vtedy som sa podobala na svoje priateľky.

„Bolo to hrozné, ale ako si tak na to spomínam, aj zábavné,“ podotkla som a pozrela ma mamin zmučený pohľad. Vždy si to vyčítala, ale ako by mohla za to, že jedna zo vzácnych látok na stole sa chytila horieť a spálila všetko naokolo. Niekedy som ju nechápala, no ďakovala som Bohu, že mám aspoň ju. Niekoho, kto mi nerozumie, niekoho, kto ma nechápe, niekoho, kto by ma najradšej zmenil, niekoho, kto ma má aj napriek všetkému rád.

„Máš pravdu, Isabella. Príde to smiešne, odstupom času. Ale jedz, ponáhľame sa,“ posúrila ma mama a ja som sa pustila do veľkého taniera, ktorý mi, ako vždy, nachystala Rose. Moja Rose, človek, bez ktorého by som toto utrpenie znášala oveľa, oveľa horšie.

„Dojedli ste, madam?“ opýtala sa Rose mojej mamy a na tvári sa jej zjavil očarujúci úsmev. Nemusela som ani hádať, aby som vedela, kto práve vstúpil do miestnosti. Bol to on, jej priateľ.

„Áno, Rose, môžeš to odniesť,“ odpovedala mama a vzápätí sa pozdravila, „dobrý deň, Jack. Už dlho ste nás nenavštívili.“

Mama naďalej používala zaužívané frázy, no ja som sa pozerala len a len na Rose. Na jej očarujúci úsmev, ktorý jej pohrával na tvári. Na iskričky v očiach, ktoré by žiadnemu mužovi nedali spať. Nechápala som ju. Nechápala som pocitom, ktoré blčali v jej citlivom srdiečku. Ako môže byť tak bezhlavo zamilovaná? Niekedy som sa čudovala až príliš, no žiarlila som. Ešte nikdy vo svojom šestnásťročnom živote som nepoznala muža, ktorý by vo mne vzbudil pocity, tak ako Jack u Rose. Boli nádherní, dokonca aj moja mama sa zmierila s tým, že slúžka chodí so synom bohatého muža. Zvykla si na nich, dokonca sa raz priznala, že tí dvaja sa k seba hodia, ako deň a noc. Plný protikladov, no predsa nerozluční. A skutočne, mama mala pravdu. On bol bohatý, ona chudobná. On bol lekár, ona pracovala ako slúžka v našom dome. On bol žiadúci, vtipný a kreatívny, pričom Rose bola veľmi tiché a citlivé dievča. No keď boli spolu, keď sa náhodu stretli a ich pohľady sa to seba vpili, boli neodolateľní.

Závidela som. Závidela som cit, ktorý cítili. Závidela som slobodu, ktorú si vzájomne darovali. Závidela som oporu, ktorú v seba navzájom mali. A nemohla som si pomôcť. Na mojej tvári znovu rozhostil úsmev, a táto situácia ma donútila pripustiť, že niektorým ľuďom, ktorí dýchajú tento vzduch, sa život oplatí žiť. Že niekde v tejto zmesi pravidiel, vycibrených dievčat a neodolateľných džentlmenov, medzi týmito klamstvami, sa nachádza aj svetlo.

„Môj otec ma poslednú dobu veľmi zamestnával, pani Swanová. Som, ale veľmi rád, že moju návštevu považujete za príjemnú. Prišiel som vám odkázať jednu malú správu týkajúcu sa dnešného prijatia do spoločnosti,“ hovoril Jack a tváril sa až príliš slušne a nechaoticky na to, aký bol v skutočnosti. Možno nevedel, ako zareaguje moja mama, možno mal len zlý deň a bol prepracovaný, no vôbec sa nezdal slobodný.

„Pravdaže, Jack, pokojne hovorte, čo máte odkázať. Rada si to vypočujem, ale rýchlo. O malú chvíľu musíme ísť k pani Bewerovej a pre šaty.“ Mama sa nezaprela. V jej milom výraze som videla strach, ktorý vyplýval z mála času, ktorý nám ostával na odchod z domu. Tieto je problémy ma vedeli riadne vytočiť. Ako keby to bolo jediné, na čo sa zmôže. Prečo nemyslí aj na niečo iné?

„Moja matka vám odkazuje, že o jednej máte prísť po moju sestru Natalie. Rada by vás o to požiadala, pretože poobede ma záležitosti, ktoré sa nedajú odkladať a Natalie nemá, kto odviezť k pani Bewerovej. Boli by sme vás veľmi zaviazaní, keby ste nám pomohli.“ Jack bol ako vždy veľmi prívetivý, a tak nečudo, že moju mamu, ktorá toho už teraz mala všetkého nad hlavu, presvedčil a donútil ju odpovedať kladne.

„Súhlasím, Jack. Súhlasím. Rada po ňu prídem, ale musíme už ísť.“ Mama sa postavila zo stoličky a z kúta jedálenskej izby zobrala svoj kvetovaný slnečník a milo naznačila Jackovi, že by bolo vhodné odísť. Všetko podľa pravidiel, pravdaže. Nikdy by sa nedokázala správať uvoľnene.

„Ďakujem vám, pani Swanová. Veľmi ste nám pomohli,“ poďakoval Jack, zakýval Rose a veľmi slušne vybehol z nášho veľkého domu.

„Tak, Isabella, zober si slnečník a poďme. Šaty nepočkajú,“ skonštatovala mama a ja, spolu s mojou fasádou, som išla napred.

Nemusí ma mať stále na očiach. Aspoň raz sa nemusím usmievať.

Netrvalo dlho a spolu s mojou všímavou mamou sme sa dostali až k požadovanej budove. Stačilo nám jemne zaklopať a vojsť, hneď vedeli, kto ide.

„Dobrý deň,“ pozdravila sa nám jedna veľmi pekná žena, ktorá pobehovala za pultom. Zdala sa mi akási... iná. Bola príliš biela a dokonalá. Dokonca aj ja som v porovnaní s ňou bola len veľmi chabá kráska. A to je už čo povedať. Mala ladné kroky, ktoré boli presne načasované a zlaté, dokonale namaľované oči. Bola ako vystrihnutá z časopisu o krásnych ženách. Nedalo sa povedať, koľko mala rokov, no bola príliš stará na oslovovanie dievča a príliš mladá na to, aby som ju oslovila žena.

„Prepáčte, ja som Alice,“ predstavila sa a vybehla z poza pultu.

„Som tu na návšteve u môjho strýka spolu s rodinou. Prišli sme sa pozrieť na našu malú sesternicu, ktorá bude dnes prijatá do spoločnosti.“ To dievča/žena mala niečo do seba. Milióny zvončekov, ktoré v jej hlase jagali, sa mi zdali ako tá najkrajšia hudba. Vedela by som ju počúvať celé dni, dokola a dokola.

Viditeľne disponovala všetkými prednosťami dobrej a krásnej budúcej manželky.

„Netušila som, že pán Hall má rodinu,“ priznala mama a obzerala si dievča od dola, na hor. Zdala sa jej taká pekná, ako mne, alebo videla len ďalšie, dokonalé dievča pre vydaj? Nevedela som povedať presne, čo si myslela, no netvárila sa dvakrát nadšene. Každý v meste vedel, že pán Hall je samotár. Nikdy s nikým veľmi nehovoril a po tom, ako mu zomrela jeho manželka, sa s nikým nestýkal. Pravdaže, okrem zákazníkov vo svojom obchode.

„Má nás,“ odpovedalo dievča/žena mojej mame a odbehla do skladu, ktorý bol vkliesnený medzi dva veľmi staré, prachom opadané závesy. Pri jej pohybe sa ani jeden zo závesov nepohol, čo sa mi zdalo dosť čudné. Ako keby nebola z nášho sveta.

„Dobrý deň.“ Ozval sa ďalší, taktiež dokonalý hlas a ja som pochopila, že toto pán Hall určite nie je. Pozrela som sa vyššie a zbadala toho najkrajšieho chlapca, ktorého som kedy videla. Mohol mať takých osemnásť, zlaté oči a bronzové vlasy. Rovnakej farby, akú slnko zanecháva na mojom stolíku, keď bojuje s tmou. Zdal sa mi iný, taký... Nadýchla som sa a chlapcove oči padli na moje telo. Pozeral na mňa divným, trochu strašidelným pohľadom, no stále zaujato a veľmi prívetivo.

„Volám sa Edward.“

A vtedy som spoznala jeho meno. Práve v tej chvíli sa začal písať môj osud, ktorý som si sama vyryla do kamennej dosky. Vtedy sa môj život otočil o stoosemdesiat stupňov a zastihlo ma niečo, čo mi doprialo všetko, po čom som kedy túžila. Lásku, voľnosť, slobodu, no najmä život. Táto chvíľa mi dala vysnívaný život. Kiež by som to vedela, kiež by som sa vrhla do jeho náručia a nikdy nepustila. No vtedy, ešte obalamutená pravidlami a skrytá za fasádou, som sa zmohla len na ďalšie prázdne slová:

„Váš strýko dnes nepracuje?“

2. kapitola

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vášeň v zajatí spoločnosti - Prológ + 1. kapitola :