Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vášeň - 25. kapitola

13.03.2011 (22:00) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 4905×

25. kapitola

Edward:

„Edward, upokoj sa už. Je s ňou Emmett, bude v poriadku,“ dohovárala mi Alice, ale ja som si ju nevšímal. Bál som sa o ňu, ale na lov som naozaj nutne potreboval ísť. Podľa Carlislových myšlienok som zistil, že mu vadí, že musí dennodenne všetkých počúvať pri určitých... činnostiach. Pri tom ma napadlo, že by sme si mohli s Bellou kúpiť vlastný dom. Tento nápad sa mi veľmi zapáčil. V jednom dome... len my dvaja... žiadny Emmett s pripomienkami.

Zrazu zazvonil Carlislovi mobil. Utekal som ďalej, keď som zrazu začul v telefóne Emmettov rozrušený hlas. Prudko som sa otočil a takmer vrazil do Carlisla.

„Ideme do nemocnice, ihneď!“ kričal a jeho myšlienky boli nezrozumiteľné.

„Carlisle, čo sa deje!“ zhúkol som. Esme ma chytila za rameno, ale ja som sa jej vymanil.

„Bellu niekto napadol, neboj sa, bude v poriadku,“ uisťoval ma, ale ja som ho už nepočúval. Rozbehol som sa tak, ako nikdy.

Ja som to vedel, mohol som tušiť, že ak s ňou nebudem, stane sa jej niečo. Už nikdy, absolútne nikdy od nej neodídem na viac ako desať metrov. Dúfam, že je v poriadku, že je to len pár škrabancov. Ale sám som tomu neveril, podľa Emmettovho tónu musí byť na tom veľmi zle. Preboha, môj krehký anjelik. Osobne nájdem toho, čo jej to urobil a vlastnými rukami ho zabijem. To ti prisahám, Bell.

O rekordných päť minút som bol pri nemocnici. Carlisle s Esme boli už za mnou. Letel som do Carlislovej pracovne. Takmer som vyrazil dvere a vletel som dnu. Preboha. Bella ležala na stole, bola neuveriteľne bledá a mala na sebe krv. Cez tvár mala obrovskú modrinu. Ja ho zabijem.

Podišiel som k nej, Emmett sa na mňa zničene pozrel a v myšlienkach sa mi ospravedlňoval. Smutne som sa pozrel na svoju lásku a pohladil ju jemnučko po nezranej časti tváre.

„Budeš v poriadku, Bell,“ šepol som a pobozkal ju na čelo.

Carlisle ma od nej odtiahol. „Choďte všetci preč, potrebujem pokoj!“ kričal, ale ja som sa ani nepohol.

„Edward, ty tiež.“ So skleslou hlavou som odišiel na chodbu za ostatnými. Oprel som sa o stenu a zosunul sa na zem. Hlavu som si dal medzi kolená a zúfalo vzlykol.

„Kto jej to urobil?“ štekol som na Emmetta.

„Ja neviem, ja som ju nenašiel. Na Dartmouth totižto prišiel Garrett.“ Inokedy by som sa potešil, ale teraz som nedokázal vôbec vnímať. Garrett je náš veľmi dobrý priateľ z Anglicka.

„Kde je?“ šepol som slabo.

„Ostal v škole, išiel to všetko povedať vedeniu školy. O chvíľu by mal prísť,“ povedal mi a sklesnuto pozeral do zeme. Ďalšie štyri hodiny som sedel na zemi a počúval Carlislove myšlienky. Bella mala vnútorné krvácanie, ktoré sa im našťastie podarilo zastaviť. Ale vraj bude určitú dobu v bezvedomí. Pri tejto vete som znova začal vzlykať.

„Edward, zlatko, bude v poriadku,“ utešovala ma Esme.

„Keby som nikam nechodil, nestalo by sa jej nič,“ kričal som na ňu.

„Prepáč,“ šepol som a chytil si tvár do dlaní.

„To je v poriadku, Edward. Neboj sa, Carlisle jej pomôže a bude opäť v poriadku,“ uisťovala ma.

O minútu príde Garrett, poslala mi Alice v myšlienkach. Postavil som sa, keď prichádzal.

„Nazdar, Edward,“ pozdravil ma, ale na to som nemal čas.

„Kto jej to urobil?“vyštekol som naňho zúrivo. Ukázal mi svoje myšlienky a ja som zavrčal.

„To snáď nie je pravda. Ja ju zabijem a jeho tiež,“ vrčal som. Všetci na mňa zmätene pozerali.

„Tanya,“ objasnil som im. Už som sa išiel rozbehnúť, keď mi Carlisle v myšlienkach povedal, že sa môj anjelik prebudil. Znova som takmer vyrazil dvere.

Moja Bellinka ležala na posteli a žmúrila do svetla. Srdce jej nepravidelne bilo, bola vystrašená, videl som to na nej.

„Zlatko, už som pri tebe,“ šepol som a sadol si vedľa nej. Opatrne sa na mňa otočila a jemnučko sa usmiala, no hneď sa jej tvár skrivila od bolesti. Peru mala zašitú a modrinu mala ešte tmavšiu.

„Nehýb sa, zlatko. Budeš v poriadku,“ ubezpečoval som ju. Mal som strašnú chuť sa rozplakať, kričať, ale Bella ma potrebuje.

Pootvorila ústa, chcela niečo povedať. „Bola to T... Tanya,“ šepla slabým hláskom a po líci sa jej skotúľali slzy.

„Neplač, zlatko. Už si v bezpečí,“ uisťoval som ju a ďalej jej zotieral slzy.

„Chcem ísť domov, nechcem tu byť,“ šepkala ďalej, videl som, že ju to dosť namáha.

Dnes si ju tu ešte necháme. Zajtra môže ísť domov, máme potrebné vybavenie, povedal mi Carlisle v myšlienkach.

„Zajtra pôjdeme domov, dobre?“ prihováral som sa k nej nežne.

Prikývla a slabo sa usmiala.

„Spinkaj, láska. Musíš oddychovať.“ Pobozkal som ju na čelo. Na tvári sa jej objavila malá vráska. Pochopil som, až keď našpúlila pery. Jemnučko, ako pierko, som ju pobozkal na pery a hladil ju po vlasoch, pokým nezaspala.

Carlisle prišiel o chvíľu dnu. „Ako je na tom?“ spýtal som sa ho, ale hypnotizoval som ďalej môjho spiaceho anjela.

„Do mesiaca by sa mala vyliečiť. Zastavili sme vnútorné krvácanie, ale operácia bola veľmi náročná. Bude mať dlho strašné bolesti, minimálne dva týždne sa nebude môcť hýbať. Bude potrebovať neustálu pomoc.“

„Budem s ňou, už od nej nikdy na tak dlho neodídem.“ Pohladil som ju po líci, znova sa mi chcelo vzlykať.

„Prepáč mi to, synak. Ak by som ťa neposlal na lov, nestalo by sa to,“ ospravedlňoval sa.

„Nie, ty za to nemôžeš, Carlisle,“ ubezpečoval som ho, myslel som to úprimne. Za to môže tá namyslená krava s tým hajzlom. Však ja im ešte ukážem, toto bolo posledné, čo urobili. Síce sa budeme musieť asi odsťahovať, ale to nie je teraz dôležité. Bella je pre mňa najdôležitejšie a ja nikdy, absolútne nikdy nedovolím, aby jej ktokoľvek ublížil, či len skrivil vlások na hlave.

Ostal som u nej sedieť až do rána, aj keď mi všetci hovorili, že mám ísť domov. Nemohol som ju nechať samotnú. Ráno sa na ňu prišli pozrieť lekári aj s Carlislom. Neboli príliš nadšení, že má ísť domov, ale Carlisle sľúbil, že sa o ňu postará.

Stále spinkala, tak sme ju zobrali domov, aspoň na chvíľu nevnímala bolesť. Opatrne som ju položil na zadnú sedačku a pomaly išiel domov. Tam už bola nachystaná moja izba, do ktorej pribudlo pár lekárskych prístrojov.

Carlisle ju napojil na potrebné prístroje a ja som si k nej ľahol. Chytil som jej ruku do svojej a pozoroval ju. Ako môže niekto ublížiť takému nevinnému, krehkému človeku? Keby len vedeli, že si zahrávajú s celou rodinou upírov. A to len kvôli tej namyslenej krave. Nerozumel som tomu, ako?

Esme navrhla Garrettovi, aby u nás ostal po bodu svojej návštevy. Bol som mu neuveriteľne vďačný, ale spokojný budem, až tých dvoch dostanem do svojich rúk.

Vtom sa Bella pomrvila a ja som ju opatrne pobozkal na čelo. Budila sa, čo dalo vedieť aj jej srdce. Zamrkala a uprela na mňa svoje nádherné čokoládové oči.

Zrazu sa chytila za brucho a rozplakala sa, akoby si spomenula, čo sa stalo.

„Čššš, láska, som tu s tebou,“ tíšil som ju. Chcel som ju objať, ale nemohla sa hýbať. Vzlykala do prikrývky a tisla sa na mňa. Išlo mi puknúť srdce. Rýchlo som jej zotieral slzy, ale valili sa stále ďalšie a ďalšie.

„Veľmi to bolí,“ šepla, keď sa jej zastavili slzy.

„Carlisle!“ zavolal som ho. Už mal pripravené lieky proti bolesti, morfium jej však dávať nemohol, vraj by jej to ešte viac ublížilo.

„Ďakujem,“ šepla Bella Carlislovi, ktorý len prikývol a nechal nás o samote.

„Kto je ten Garrett?“ spýtala sa zrazu.

„Jeden náš priateľ z Anglicka, neboj sa, neublíži ti,“ ubezpečil som ju. Pousmiala sa a našpúlila pery ako predtým. Potichu som sa zachichotal a len jemnučko sa obtrel o jej pery. Trochu chutili po krvi, ale vôbec som to nevnímal.

Už si išla sadnúť, ale ja som ju zadržal. „Nesmieš sa hýbať, zlatko, musíš ležať,“ objasnil som jej.

Povzdychla si. „Odnesieš ma, prosím, na záchod?“ Jemnučko sa začervenala, inokedy by som tomu zasmial, ale teraz som nemal na to dostatok síl.

Pomohol som jej a znovu ju uložil do postele. Bola vyčerpaná.

Edward, máme návštevu, oznámila mi Alice v myšlienkach a ja som v momente vystrelil z izby.

24. kapitola - 26. kapitola

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vášeň - 25. kapitola: