Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » V dobrom aj zlom - 25. kapitola

31.12.2011 (08:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 70× • zobrazeno 6237×

Edward:

Vybehol som hlboko do hôr. Potreboval som sa vyvetrať. Už som z toho všetkého začínal blázniť. Prestával som už rozlišovať, čo je dobré a čo je zlé. Zdalo sa mi, akoby bol celý svet proti mojej osobe. Myslel som na Bellu a na to, čo som jej spôsobil. Ako sa správam teraz? Mal by som byť pri nej. Mal by som ju držať za ruku a podporovať ju. Rozhodol som sa vrátiť. Keď som zbehol na úroveň hustých lesov, zapípal mi mobil. Mal som niekoľko zmeškaných hovorov od Emmetta, Alice a jeden od Jaspera. Najprv som sa zľakol. Vytočil som rovno číslo na Rose. Zodvihol to Emmett. Ja som už uháňal najkratšou cestou domov.

„Emmett, čo sa stalo? Je Bella v poriadku?“ vyštekol som nedočkavo. Emm bol chvíľku ticho, a tak som do mobilu besne zavrčal.

„Bella zdúchla,“ šepol Emmett akoby zo záhrobia. Mobil som zložil a rozbehol sa ako vietor.

Nebolo mi treba nič obzvlášť vysvetľovať, keď som dorazil domov. Emmett stál obranne pred Rose a ona previnilo klopila oči. Ako ju mohol Carlisle nechať na starosti Rose a Emmettovi? Tí dvaja si to rozdávali a Bella zatiaľ ufujazdila. Mal som chuť vraždiť, no to by ma zbytočne zdržiavalo. To môžem urobiť aj neskôr. Najprv som zavolal Jacobovi, len pre istotu.

Carlisle prišiel pár minút po mne a bezradne pokrčil ramenami. Nemusel nič hovoriť, vedel som, ako ho to mrzí a že si to vyčíta. On za to nemohol. Sám som si ju mal postrážiť.

„Zavolám do nemocnice, že nemôžem nastúpiť do služby,“ povedal môj otec.

„Choď pracovať. Ja si myslím, že viem, kde je,“ povedal som s ťažkým povzdychom a vybral mobil. Zavolal som rovno na letisko. O hodinu a pol mali odlet do Phoenixu. Kam inam by šla.

„Nedovolia jej odletieť, pokiaľ nemá potvrdenie od lekára na let,“ povedal Carlisle víťazne.  Potom však náhle jeho nadšený výraz zmizol. Vybehol po schodoch a vrátil sa späť so svojou pečiatkou v ruke. „No, najskôr to potvrdenie má,“ šepol. Zakrútil som hlavou. Bella je múdra hlavička. Otec mi rýchlo napísal lekárske prehlásenie, že Bella nesmie letieť lietadlom a doplnil to aj vierohodnými diagnózami, ktoré na tom Bellinom určite nebudú. Potom som uháňal tak, že motor auta žalostne skučal.

Dobehol som na letisko a namieril si to rovno k check-inu. Žena zodvihla pohľad od počítača a srdce sa jej prudko roztĺklo.

„Pomôžem vám?“ opýtala sa a široko sa usmiala.

„Áno, vedeli by ste mi povedať, kedy letí lietadlo do Phoenixu?“ Bol som neskutočne nervózny. Pozrela do počítača.

„Odlet je o pol hodinu. Už sa na palubu nedostanete,“ šepla sklamane. Naozaj mi chcela pomôcť.

„Nechcem odletieť. Na palube by mala byť moja manželka. Viete mi to zistiť?“ opýtal som sa roztržito. Zalapala po dychu.

„Mrzí ma to. Takéto informácie vám nemôžem podať,“ šepla.

„Prosím. Som zúfalý. Manželka je tehotná a je vo vyššom štádiu tehotenstva. Nechcem tu robiť rozruch. Chcem to vyriešiť v tichosti. Viete, ona nesmie letieť. Lekár jej to nedovolil a...“

„Každá tehotná žena musí predložiť papier od lekára, že je schopná letu. Určite ho mala aj vaša manželka.“ Žena sa zatvárila nechápavo.

„Môj otec je jej lekár. Musela si to potvrdenie vziať u neho. Naozaj nesmie letieť. Poviem vám pravdu, trocha sme sa pohádali a ona sa mi tým, že odletí k matke, vyhráža stále, keď niečo nie je po jej. Možno tam ani nie je. Pozrite sa, prosím,“ šepol som zmučene. Na tú ženu to celkom zaberalo, lebo jej ma prišlo ľúto. Obzrela sa na kolegyňu vedľa pri stole, či sa nedíva.

„Dobre. Meno manželky,“ šepla sprisahanecky.

„Isabella Cullenová,“ povedal som jej a trocha som sa k nej nahol. Bolo jej zo mňa pekne horúco. Povolila si šatku na krku a hľadala v počítači.

„Áno. Kúpila palubný lístok a bola odbavená. Nemala žiadnu batožinu,“ šepla.

„Ako sa môžem dostať do haly?“ Oddane som sa na tú ženu pozrel.

„Ľutujem.“ Mykla ramenami.

„Vy mi nerozumiete. Ja som schopný si ísť ľahnúť pred lietadlo. Moja žena a moje dieťa sú tam a ja musím za nimi,“ povedal som naliehavo. Môj tesnejší rozhovor s tou ženou sa prestal páčiť jednému chlapovi z ochranky. Podišiel k nám.

„Je tu nejaký problém?“ opýtal sa hromovým hlasom.

„Pán Cullen sa chce dostať do odletovej haly za manželkou. Je tehotná a tento pán tvrdí, že jeho žena by nemala odletieť, lebo to nepovolil jej lekár,“ poinformovala rýchlo ochrankára. Chlapík sa na mňa chvíľu díval.

„To môže povedať každý,“ povedal po chvíli. Siahol som do vrecka a vytiahol papier od Carlislea. Podal som ho mužovi. Prebehol po ňom pohľadom.

„Aký formulár predložila tá žena. Musí byť priložená kópia k palubnému lístku.“ Pozrel na ženu a ona už hľadala v počítači. Potom otočila monitor na ochrankára. Bol to podobný papier s Carlisleovou pečiatkou, ale boli tam iné údaje. Podľa neho bola Bella vo štvrtom mesiaci a tehotenstvo bolo bezproblémové. Môj bol na hlavičkovom papieri nemocnice a to hralo v môj prospech. Rýchlo som sa chytil príležitosti.

„Pokojne vám vytočím nemocnicu. Nesmie letieť. Budete riskovať, že začne rodiť v lietadle?“ opýtal som sa. Chlapík odstúpil a začal vykladať do vysielačky, čo sa tu deje. Dostal jasné inštrukcie a povzdychol si.

„Idem po ňu a upozorňujem vás, že nemáte nárok na vrátenie peňazí za letenku a ani nárok sa sťažovať. Je vám to jasné?“ Rýchlo som prikývol. Pozrel som na ženu za pultom a naznačil len krátke ďakujem. Začervenala sa. Šiel som za mužom do chodby odbavovacej haly. Ďalej som nesmel. Začal som sa v duchu modliť, aby Bella nerobila priveľké scény. Nervózne som čakal na chodbe.

Bella:

Lietadlo už bolo pristavené. Vzala som do ruky tašku a šla do tej tlačenice pred bránou. Nikdy nepochopím, prečo sa všetci tak strkajú. Máme predsa miestenky. Postavila som sa vedľa, aby do mňa nikto nevrazil. Rozhliadala som sa dookola, keď vstúpil nejaký ochrankár. Rozhliadol sa. K nemu pristúpil kolega. O niečom sa rozprávali a mne to zrazu došlo. Tu ide určite o mňa. Bezmyšlienkovite som sa začala tlačiť medzi ostatných, keď ma chytila pevná ruka za rameno.

„Madam, smiem vidieť palubný lístok?“ opýtal sa ten chlap.

„Ja som nič nespravila. Chcem nastúpiť do lietadla,“ prskla som.

„Ste Isabella Cullenová?“ opýtal sa tvrdo.

„Áno,“ pípla som.

„Ľutujem, pani Cullenová. Predložila ste lekárske potvrdenie potrebné pre odlet, ale v hale je váš manžel a na jeho potvrdení stojí, že letieť nesmiete,“ povedal pokojne. Niekoľko ľudí sa na nás so záujmom otáčalo.

„Môj manžel?“ Sucho som prehltla. Chcela som odletieť, a tak som povedala prvé, čo ma napadlo. „Jeho potvrdenie je falošné. Môj svokor je lekár. On nechce, aby som odletela za matkou,“ šepla som so slzami na krajíčku.

„Chcete teda povedať, že váš manžel sfalšoval potvrdenie, aby ste neopustili štát? Prečo by to robil?“ opýtal sa trocha pobavene, no keď som sa otočila a zbadal modrinu na mojej tvári, trocha pobledol.

„Prosím, nechajte ma odletieť,“ šepla som strápene a dúfala, že ho obmäkčím.

„Žiaľ nemôžem,“ šepol. „Všetko sa musí prešetriť, lebo spoločnosť nemôže riskovať, že porodíte na palube.“ Potom sa ku mne nahol. „Môžem ale zavolať na toho chlapa políciu,“ šepol mi do ucha. Vyvalila som oči.

„Len to nie!“ vypískla som a on zmeravel.

„Poďme.“ Chytil ma popod rameno a viedol do bočnej miestnosti. Posadila som sa na stoličku. Chvíľu som tam zostala sama a cez okno sledovala, ako lietadlo roluje na dráhu. Chcelo sa mi plakať. Bola som krôčik od slobody. Dvere sa otvorili a vstúpil ten ochrankár a hneď za ním Edward. Nedokázala som sa na neho pozrieť. Sklopila som pohľad a sledovala štruktúru dreva na stole.

„Môžete nás na chvíľu nechať?“ opýtal sa Edward, no muž pokýval hlavou.

„Nie,“ povedal rázne. Edward prešiel ku mne a čupol si vedľa mojich nôh.

„Bella, pozri sa na mňa,“ pošepol. Opatrne som otočila hlavu k nemu. Natiahol ruku k mojej tvári a ja som uhla. Ochrankár sa celý napäl a Edward sa na neho krátko a dosť nahnevane pozrel.

„Čo to vyvádzaš? Kam si chcela ísť? Vieš ako to mohlo dopadnúť, ak by ti na palube prišlo zle alebo by si začala rodiť?“ Jeho hlas bol pokojný, aj keď ten výraz a tie oči vraveli niečo iné. Bol šialene vytočený.

„Chcela som za mamou. Nechcem byť s tebou,“ šepla som. Edward sa zachvel.

„Bella, prosím ťa, čo to hovoríš? Milujem ťa a mám o teba strach. Toto mi nesmieš robiť,“ zašepkal.

„Chceš mi zobrať dieťa,“ povedala som takmer nepočuteľne, no on mi rozumel dokonale. Z očí mi na ten veľký stôl padali slzy. Edward sa prudšie postavil, na čo sa ochrankár rovnako prudko presunul k nám.

„Mali by ste počkať na toho doktora vonku,“ povedal tvrdo.

„No dovoľte! Počkám so svojou manželkou!“ prskol Edward poriadne vytočene.

„Na takých ako si ty, by som najradšej okamžite zavolal políciu. Ona sa ťa chudinka bojí, ale ja nie. Ak ťa stretnem na ulici, tak z teba vymlátim dušu, ak sa jej ešte raz dotkneš! Len slaboch dokáže udrieť ženu a len úbožiak a odpadlík udrie tehotnú ženu,“ zasyčal ochrankár a ja som takmer omdlela. Edward sa šokovane napriamil. Pozrel sa na mňa a potom na toho chlapa. Začala som sa v duchu modliť, aby nevyletel. Na moje prekvapenie sa zvrtol na päte a odkráčal z miestnosti. Toto bude zlé. Nie, toto bude veľmi zlé.

24. kapitola - 26. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V dobrom aj zlom - 25. kapitola: