Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » V dobrom aj zlom - 19. kapitola

10.12.2011 (14:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 49× • zobrazeno 5268×

Edward:

„S Bellou nič nepohne. Ona si to dieťa zobrať nedá,“ povedal Jacob. Potom nakrčil nos. „Dočerta, otvor okno. Príšerne páchneš,“ prskol.

„Hlavne, že ty voniaš po fialkách,“ zašomral som popod nos a spustil na Mercedese okná. „Urob si pohodlie, Jacob. Vystrč hlavu z okna, ako každý pes,“ povedal som jedovato. Jacob nahnevane zasyčal.

„Už som ti to povedal aj do telefónu, že je mi to všetko nesmierne ľúto. Pobabral som to. Chcem ti len povedať, že tú noc...“

„Ušetri ma láskavo detailov. Nechcem počuť nič, čo sa týka teba a mojej ženy. Jasné!“ prskol som. Chvel som sa hnevom.

„Ja som sa na Bellu pripravil. Bola úplne mimo, keď za mnou prišla a ja som využil situáciu. Potrebovala útechu a trocha si vypila. Trocha viac. Naliehal som na ňu,“ šepol a z jeho hlavy som vedel, že je všetko pravda. Neviem, či som sa mal cítiť lepšie, ale trocha mi to pomohlo. Chabá útecha, ale predsa nejaká. Odviezol som Jacoba na hranicu. Bez slova sa rozbehol a utekal preč.

Keď som sa vrátil domov, Bella bola v izbe. Opatrne som vyšliapal po schodoch a počúval jej jemné vzlyky. Otvoril som dvere a prešiel k nej. Kolená si tisla k hrudi a pozerala cez okno. Sadol som si vedľa nej.

„Bella, ešte si všetko premysli. Nebudem na teba tlačiť, ale bojím sa o teba. Ak by sa ti niečo malo stať, tak...“

„Ak zomriem aj s dieťaťom, tak to tak malo byť. Ak dieťa prežije, Jacob sa oňho postará,“ povedala skormútene. Zhlboka som sa nadýchol. Vedel som, že by sa April nebránila, ak by sa mala starať o Jacobove dieťa a za to som ju obdivoval. Budem sa musieť viac snažiť, aby som bol schopný rovnakej šľachetnosti a mohol sa s Bellou spoločne starať o jej dieťa. Keď sa narodí a ja v ňom uvidím Bellu, možno to bude ľahšie. Čo ak v ňom budem ale vidieť Jacoba? Mal som pred sebou ešte dlhú cestu. Možno by som potreboval psychológa. Radšej som nič nepovedal a šiel som dole.

Bella rýchlo zaspala, ale bola neskutočne nepokojná. Vrátil som sa do izby a postavil sa k posteli. Prevaľovala sa a celá bola zamotaná do prikrývky. Opatrne, tak, aby som ju nezobudil, som sa jej snažil vymotať nohy, keď vykríkla a prudko sa posadila na posteli. Vydesene sa na mňa pozrela a potom mi bez rozmyslu skočila do náručia. Objala ma rukami okolo krku a natisla sa na mňa. Hlasno vzlykala a ja som ju jemne objal.

„Bella, bol to len sen,“ šepol som do jej mokrých vlasov. Pevne ma zvierala a obopínala ma svojimi stehnami. Nevedel som zrazu kam dať ruky a mal som neskutočnú chuť ju pobozkať, uložiť na chrbát a utešiť ju tak, ako to dokáže len jej manžel, ale na druhej strane by som to nedokázal. Určite by to ani ona nechcela. Tak som len bez pohybu sedel a čakal, kým sa jej zrovnajú myšlienky. Na brucho sa mi tislo to jej a jemne brnelo. Opatrne som ju začal hladiť po vlasoch. Vzlyky stíchli a moja manželka sa uložila na moje plece.

„Neopustíš ma?“ opýtala sa šeptom. Zakýval som hlavou.

„Nie, neopustím ťa,“ šepol som.

„Nikdy?“

„Nikdy ťa neopustím,“ povedal som ticho a snažil som sa ju položiť do postele, no ona sa ma držala ako kliešť. Pevne sa na mňa tisla, a tak som sa musel otočiť a nechať ju ležať na mojej hrudi. Silno zovrela do pästí moje tričko. Aj keď konečne zaspala, držala sa ma pevne, že som sa nemohol pohnúť.

Okolo ôsmej sa otvorili dvere a nakukla dnu Esme. Moja matka sa nadšene usmiala, keď nás videla, ako spolu ležíme.

„Ideme do mesta. Myslíš, že bude chcieť ísť s nami?“ opýtala sa šeptom. Bella sa pomrvila a zodvihla hlavu. Okamžite pozrela k dverám a zodvihla sa na lakti.

„Ahoj, Esme,“ povedala rozospatým hláskom.

„Ideme s dievčatami do mesta. Pridáš sa?“ Esme sa na Bellu usmievala ako slniečko. Z mojej matky doslova sršala spokojnosť. Bella prikývla a Esme zavrela dvere. Pozrela na mňa.

„Ďakujem, že si so mnou zostal,“ šepla.

„Nemal som veľmi na výber, stále sa ma ešte držíš.“ Pousmial som sa. Bella konečne povolila päsť a začala si precvičovať prsty. Posadil som sa.

„Obleč sa. Idem ti urobiť raňajky, aby si mohla ísť s nimi. Nakúp si, čo potrebuješ.“ Vyskočil som z postele a stiahol zo seba pokrčené tričko. Zo šatníka som vybral druhé a navliekol ho na seba. Pozrel som sa rýchlo na Bellu, ktorá zvláštne zadržiavala dych. Stretli sa nám pohľady a ona sklopila pohľad a do tváre sa jej nahrnula červeň. Prekvapilo ma to, ale bolo to celkom príjemné. Urobil som Belle raňajky. Zbehla po schodoch a vzala do ruky chlieb. Rose a Alice už čakali pri dverách. Bella šla k nim.

„Najprv sa najedz a potom pôjdeme,“ povedala Esme, no Bella si začala s chlebom v ústach obúvať topánky. Ako na povel sa k nej moje sestry zohli a nazúvali ju do topánok.

To, že neboli doma, som sa snažil využiť. Sadol som do Astona a šiel do právnickej kancelárie za Barnsom. Potreboval som ešte papierovo doriešiť niektoré veci. Nezdržal som sa dlho, lebo mal všetko pripravené. Keď som mu podal ruku na rozlúčku, usmial sa.

„Som rád, že ste ten rozvod zastavili. Vaša manželka vás miluje,“ povedal uvoľnene. Šiel som k autu a prechádzal som pomedzi množstvo obchodov ku garážam. Pohľad mi padol na jeden vysvietený výklad. Zostal som pred ním stáť a pozeral som si všetko, čo tam bolo. Váhavo som vošiel do dverí, a keď ma zbadali dve predavačky, nadšene ku mne pribehli.

„Dobrý deň. Môžeme vám pomôcť?“ opýtala sa jedna cez druhú.

„Chcem sa len pozrieť,“ povedal som rozpačito. Prechádzal som pomedzi farebné vecičky a o niektorých som nemal ani predstavu, na čo sú. Bezradne som sa motal po predajni. Potom ku mne pristúpila tá staršia z predavačiek.

„Čo to bude?“ Nechápavo som sa na ňu pozrel.

„No bude to chlapec alebo dievčatko?“ opýtala sa.

„To ešte neviem,“ povedal som.

„Aha. V ktorom je mesiaci?“ Upravila pár vešiačikov.

„Je v začiatkoch piateho,“ povedal som so zrakom upretým na topánky.

„Vaše prvé, však?“ Zasmiala sa a chytila ma za ruku. Viedla ma k pultu. „Už pre dieťatko niečo máte?“ Zakrútil som hlavou, že nie.

„Bolo by lepšie, ak by si výbavičku prišla pozrieť priateľka alebo manželka,“ povedala uvoľnene.

„Manželka a ja som sa vlastne len prišiel pozrieť. Nemám predstavu, čo také dieťa potrebuje,“ šepol som.

„Dieťa potrebuje milión vecí, ale aj vaša manželka ich bude toľko potrebovať. Nemajte však strach. Zvládnete to,“ povedala povzbudivo. Musel som vážne vyzerať bezradne, keď ma tak podporuje. Oprel som sa o pult.

„Čo bude potrebovať moja žena?“ opýtal som sa ako prvé.

„No, teraz bude potrebovať hlavne vašu starostlivosť. Keď som čakala ja, tak ma príšerne boleli kríže. Toto je dobrá vecička. Dá si ju pod kríže, alebo pod brucho a keď sa narodí dieťa, zapolohuje si ho na kojenie.“ Ukázali mi dlhokánsky vankúš. Vyvalil som oči, ale z jej mysle som vedel, ako sa to používa.

„No, mňa zase každá bielizeň hrozne tlačila. Vtedy neboli také skvelé podprsenky a nohavičky ako teraz,“ zapojila sa do debaty aj tá druhá. Behom minúty som mal na pulte množstvo vecí pre Bellu.

„No, vezmem si ten vankúš a tehotenský pás.“ Chcel som ísť platiť, keď som na vedľajšom pultíku zbadal vyšívanú deku, k nej v rovnakých farbách ušitého medvedíka a miniatúrne dupačky, košieľku a papučky s čiapočkou. Chytil som tú mäkkú látku.

„To je krásne,“ šepol som. „Vezmem si aj toto,“ povedal som a vybral kartu. Ani som si nedokázal predstaviť, koľko toho potrebuje taký malý človek. Vydýchol som a vzal balíčky do auta. Prišiel som domov. Vankúš a pás som nechal na posteli a to druhé som strčil do šatníka, do škatule od topánok.

Pred domom zastavilo auto. Zbehol som dole, keď už boli dievčatá v chodbičke.

„Rose, fakt ma to mrzí. Ja to auto vyčistím,“ povedala Bella smutne.

„Nerob si starosti. Ja to urobím,“ povedala Rose.

„Stalo sa niečo?“ vložil som sa do debaty.

„Ovracala som Rose auto,“ šepla moja žena.

„A mne topánky,“ povedala Alice trocha znechutene, no potom na mňa vystavila nohu. „A tak som si kúpila nové,“ zasmiala sa.

18. kapitola - 20. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V dobrom aj zlom - 19. kapitola: