Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Už nie som dieťa 8. kapitolka

03.12.2009 (07:00) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 702×

8. kapitolka

V tom vyrazil dvere Logan. Skočil na Sama a bili sa.

„Dosť!“ kričala som. Vyskočili von oknom a bili sa na našom dovre. Chcela som na nich použiť mom eschopnosti no nešlo to. Cítila som sa taká slabá ako keby mi zobrali další kus zo mňa. Daľšiu skládanku. LOGAN! Za toto môže on a tá jeho schopnosť. Ten upír je ale sobecký zmrd!

Vyskočila som von oknom  a utekala k nim.

„Stop, prestante aspoň kvôli mne. Logan!“ už som vrešťala. Na chíľu sa zastavili. Obaja sa na mňa pozerali. Pomaličky som kráčala medzi nich. Rukami som ich od seba odtlačila.

„Logan, čo to malo znamenať? Medzi nami nič nie je! Nič!“ prizvukovala som mu.

„A Sam? Myslela som že si o dosť rozumnejší.“ Stiahla som ruky a išla do hradu. Obaja ma sklamali. Aj ked Sam v tom nemal moc prsty. Chudáčik nemal čo robiť brániť sa musel a ja na neho ešte vybehnem. Vbehla som dnu a šla do obývačky. Cez chodbu boli počuť výktiky ľudí. Chudáci prečo sú takí naivní? Dobre viem že to vyzerá veľmi vierohonde ale tak predsa len musia mať nejaký pud sebazáchovi.

Heidi práve viedla cez chodbu kadiaľ som šla ja novú skupinu detí. Bolo mi z toho na grcanie. Bola tam rodinka. Určute boli na dovolenke. Hedi vždy vyberá turistov. Potom sa ťažšie hľadajú ako nezvestní.

V tej rodinke bolo malé dievčatko jej braček a obaja rodičia. V hlave mi blikalo že aspoň tie deti musím zachránit. Šla som nenápande za nimi. Hedi ich videla rovno do väznice kde ich zavrela. Posledné čo im povedala že sa nemusia báť že to urobi rýchlo. Odišla a nechala ich v tme. Počula som každí  zrýchlený výdych.  Každú dopadnutú slzu na zem. Cítila som ich strach. Strach že stratia nie len seba ale aj svojich blízkych. Mala som chuť vyzabíjať každého upíra.

Pomaličky som vstúpila dnu. Všetci stichli a pozerali sa inam. Iba to dievčatko a chlapček sa na mňa pozerali. Boli to malé ale odvážne detčky. Nie! Nemôžem dopustit aby, niektoré z nich umrie. Vzala som kľúčiky. Tá mamička ma chytila cez mreže za ruku. Začala na mňa po talianky no ja som nevedela opýtala som sa jej že či vie po anglicky a ona prikívla.

„Prosím, zachránte mi aspoň deti.“

„Nie.“ Povedala som a ona sa rozplakala.

„Zachránim vás všetkých. Rodina musí byť po hromade. To poznám. Inak to nemá žaidny zmysel.“ Ostatný ľudia sa na mňa pozerali s prosbou. No ja nemohla som ich zachránit všetkých.

„Je mi to ľúto. Ja.. môžem zachrániť len ich.“ Ostatný prikývli. Neboli to hocijaký ľudia. Všetci čo tu boli mali dobré srdce. Videli že prečo ti robím. Lebo je to rodina. Je mi jasné že aj týto ľudia tam vonku niekoho majú. Kto ich naozaj miluje ale ja nemôžem zachrániť všetkých a z toho mi je najviac do plaču.

Deti som zobrala do rúk. Ešte boli obe malé. Mali celý život pred sebou. A bez rodičou je to o ničom. Viem o čom hovorím.

„Podte predo mnou.“ Šepla som. Prikývli. Zobrala som peniaze z mojej izby a viedla ich do garáže. Otec si sadol na miesto vodiča a mama do zadu s detmi.

„Pozorne ma počúvajte, prosím.“

„Tu máte peniaze. Nechodte domov. Vôbec! To by bolo prvé miesto kde by vás hľadali. Rovno cestujte za novým životom. Nikde sa nezastavujte iba ak na jedlo a ľudksé potreby. Odstahujte sa  niekam kde je veľmi slnečno. Tu máte peniaze.“

„To nemôžeme prijať je však sú to 4000 000.“

„Nemáte navýber.“ Usmiala som sa a oni frčali preč.

„Bude s teba dobrá matka.“ Šepla tá žena.

„Kiežby.“ Zamrlmlala som si smutne. Bežala som do spoločenksej miestnosti. Nevdela som že ich “obed“ sa odohráva tu. Bola tu samá ľudská krv. Oči mi sčerneli a zbiehal sa mi jed v zuboch. Cítila som strašnú bolesť. Horšiu ako pri premene. To je tak ked nikdy neokúsite ľudskú krv. Ani teraz to nespravím. Na zemi ležal chlapec asi v mojom veku. Prebiehala premena. Pri ňom bola jeho priateľka a držala ho za ruku. Felix sa po nej šiel rozbehnúť no ja som ho odsotila.

To dievča ma potiahlo za ruku.

„Neboj sa bude v poriadku.“ Usmiala som sa.

„Prosím.. premeň ma. Došlo mi čo sa s ním deje. Ja milujem ho a nebude so mnou môcť byť ked budem človek, prosím.“ Vzlykala. Nie ja ju zabijem. Nikdy som nepila ľudskú krv a ona tak dobre vonia.

„Nemôžem.“ Skryla som si tvár do dlaní. Chytila ma za jednu ruku.

„Prosím. Určite vieš čo je to milovať. TY nie si ako oni.“ Myslela vrahov okolo mňa. Upírov, ľudí bez citu. Má pravdu. Pre lásku čokoľvek. Už tu bola aj moja rodina. Sam aj Logan. Pozrela som sa na ocka. Len kývol v súhlas. Dievča mi načiahlo ruku. Nahlas som preglgla a zakusla sa. Tá krv bola tak chutná. Sladká a vrelá. Niekto ma chytil za rameno. Ocko.

„Nessie. Stačí, musíš jej dať šancu na premenu. Šancu žiť.“ Nevedela som sa odtrhnúť.

„Zabíjaš ju.“ Táto veta mi znela v hlave asi 1000krát. Zrazu som sa od nej odtrhla a panicky sa dosúvala do zadu. Chytila som sa za kolená a kymácala sa dopredu a do zadu ako pbázon. Kľakol si ku mne ocko. Pozeral sa mi do mojich čiernych očí.

„Ver mi že viem čo to je Nessie. Si veľmi statočná. Ľúbim ťa.“ Po dlhom čase som toto od neho počula.Objala som ho a pobozkala na líce. V ústach som mala  chuť jej krvy. Dosť! Už na to nesmiem myslieť. Priplazila som sa po štyroch k nim dvom a chytila ich za ruku. Aro se išiel chcel sa ich chytiť a zistiť čo sa deje v ich hlave no ja som to neodvolila. Vrčala som na neho. Emmet a Jasper ich odniesli do izby. Dala som ju strážiť aby mali kľud. Aby boli samy.

Sedela som na lúke a mala zavreté oči. Rozmýšľala som o všetokm čo sa okolo mňa deje. Dúfam že tá rodina je  v poriadku. Rozmýšľam či som tomu dievčaťu mojím konaním nezničila život. Čo ked ju opustí a ona bude musieť žiť vo večnej  bolesti? Tak ako ja? To by som nepriala nikomu.  Vracala som sa domov a počula som vzlyky. Utekala som dnu. Bella plakala.

„Čo sa deje?“

„Jacob.“

„Kde je ?“

Znovu sa rozplakala. No teraz som ju držala za ramená.

„Kde je ?“ kričala som a do očí sa mi liali slzy. Môj priateľ, moje slniečko ma opustilo.

„On... je na dvore. F..Felixom sa s ním pobil.“ Utekala som na dvor. Ležalo tam Jacobove bezvládne telo. Prečo ho tu nechali samého. A len tak ležať.

„Ty nesmieš byť mŕty.“ Kričala som. Teraz ma držal Sam. Búchala som mu päsťami do hrudi.

„Prečo? Nie on nie je mŕtvy. NIE!“ kričala som. Hladil ma po vlasoch. Padla som na kolená a vzala Jacoba do rúk. Hojdala som ho v rukách.  Mal spokojnú tvár. Na perách jemný úsmev. Už nikdy neuvdím jeho žiarivý úsmev čo ma zahreje pri srdci.

„Prosím preber sa. Prosím.“ Napadlo ma že možno by som ho oživila. Pritlačila som mu ruky na rany. Hojili sa. Ale tažko. Musel tu ležať dlho. Prečo ma nezavolali? Felixa sa zabijem a veľmi pomaličky. Aj keby som mala prísť o môj vlastný život.

„No tak.“šepla som. No on sa neprebúdzal.

„Je mi to ľúto.“ Šepol Sam.

„Felix!“ zakričala som na celý hrad. Vyletel von.

„Nechceš si to rozdať so mnou?“

„Mylíš v posteli zlatko?“

„Ak to prežiješ.“zasyčala som.  Očami som mu prešla na ruku. Pomaličky začala horieť. Každí jeden prst mu pomaličky horel. Kričal od bolesti no mňa to tešilo. Jeho výkriky mi pôsobili radosť. Rozkoš. Spálila som ho celého. Prežíval veľké muky a bolesť. Sam sa na mňa pozeral zhnusene ale s láskou? Vidím v jeho očiach lne toto.

„Navždy budem s tebou Jacob. Pobozkala som ho na čelo a na pery.“ Zomrel. Lne preto že sem prišiel aby ma videl. Zobrala som mu život. Začala som plakať a vzala ho do rúk. Samova svorka sa mi podakovala za pomstu a zobrali ho. Pochovajú ho tak kde  bola jeho rodná zem. Môj Jacob moje slniečko. Môj poklad. Stratila som ho. Nezaslúžim si nikoho lásku ani ľútosť. Nič. Som zrúda. Stvorená na zabíjanie, ničenie, bolesť, strach, muky. Nič dobré na mne nenájdete. Utiekla som do svojej izby a kľakla si  k posteli. Začal som nahlas vlzykať.

„Prečo?“ kričala som.

„Prečo ty! “ Zvalila som sa na zema  chytila sa za brucho. Otriasala som sa vzlykmi. Kto mi ešte ublíži? Aro mi zničil spomienky. Ja ničím rodinu tým že si nespomínam. Logan mi vzal moje srdce. Jacob ma opustil. Zničila som život tej dievčine. Nezaslúžim si tu byť. Mala som tam ležať  ja nie ON!

Niekto ma držal na rukách. Sam.

„To bude dobré. Miloval ťa tak ako ty jeho. Navždy bude s tebou a ty s ním.“ Pobozkal ma načelo. Ked som bola v jeho objatí cítila som sa lepšie. Cítila som sa  tak v bezpečí. Nemusela som rozmýšlať nad tým či na mňa niekto náhodu nechce zaútočiť. Vyrvať mio srdce z hrude. Bol tu on. Môj štít. Pozeral sa mi do očí. Dal mi vlasy preč z tváre. Aj v tomto jednoduchom pohybe bolo toľko lásky. Toľko emocií. Zaspala som v jeho náručí. Celú dobu som sa ho držala. Teraz ma nemôže opustiť. Práve som si uvedomila kto ma naozaj miluje. Je to on. Je to mô Sam. Logan nevie čo je to láska. Nevie nič.

Otvorila som oči. Sam ich mal zavreté. Vsatala som sa on ma držal okolo pásu.

„Už si v poriadku?“ opatrne sa opýtal.

„Ked si so mnou tak áno.“ Červenala som sa. So Samom to bolo iné ako s Loganom. Bolo to nové. Bolo to toľko lásky.

„Sam, prosím. Neublíž mi.“

„Nikdy. Pre nás existuje len slovo večnosť.“ Šepol mi do vlasov. Zavrela som oči a vychutnávala si jeho prítomnosť. Otvorila som oči a on sa na mňa usmieval. Úsmev mal žiarivý ako Jacob. Aspoň niekto mi ho bude niečím pripomínať. Moje ľadové slniečko.

„Idem si dať sprchu láska.“ Povedal mi láska. V duchu som jásala. Len som prikývla. Ach, ja som taká hlúpa. Ked odchádzal chytila som ho za ruku a vtisla mu bozk na pery. Bol rýchly, jemný a plný lásky. V očiach mal iskričky. Usmial sa a odošoel z izby. Moje pocity boli zmiešané. Mám prečo žiť. Stále som v diaľke počula dva hlasy srdca. Počula som posledné BUCH BUCH a mierila si to   k nim. Stála som pred dverami a čakala na všetko čo sa môže stať. Môže me za všetko viniť, môže ma nenávidieť.

Ešte raz som sa nadýchla a otvorila dvere...

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Už nie som dieťa 8. kapitolka: