Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Už nie som dieťa 18. kapitolka

21.12.2009 (12:45) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 804×

18. kapitolka

Ráno som sa zobudila a natiahla sa na poesteli bola som stále unavená ale donútila som sa vstať. Predsa ešte musím nájsť Jaspera a Alice, mamu a otca. Obliekla som si pohodlné džínsy a bielu košelu. Rukávy som si vyhrnula a dala som si hodinky. Čierne vysoké tenisky a zišla som dole. Cítila som varené vajíčka. Oblízla som sa a utekala do kuchyne.

„Dobré ráno Esme.“

„Dobré zlatko.“ Otočila sa a usmiala. Podala mi tanier s mojimi vysnívanými vajíčkami.

„Carlisl si už spomenul?“ Len smutne zakrútila hlavou. No dobre ja sa s tým nesmiem zdržovať. Rose a Emmet pôjdu hľadať Alice a Esme a Carlisl Jasper. Poviem im kam majú ísť. Som si istá že obaja sú v tom istom meste. Tam kde sa prvý krát stretli. Ja pôjdem hľadať mamu a otca. Sama. Viem že budú mať najprv výhrady ale nepomôžu si s tým.

Ked som dojedla Esme umyla taniere a ja som šla oznámiť môj lán ostatným do obývačky. Postavila som sa do stedu pred telku aby ma všetci videli a hlavne počúvali.

„Takže viem kde budeme hľadať no musíme sa rozdeliť. A aj to mám vymyslené. Rose a Emmet vy pôjdete hľadať Alice ty Esme s Carlislom Jaspera. Nevadí že si Carlisl nespomenul viem že na teba dá pozor. Viem že sa vám to asi nepáči že pôjdem úplne sama ale tak to bude najlepšie. Mamu s otcom nájdem aj sama.“ Vydýchla som a pozerala a čakala na ich reakcie.

„Dobre.“ Usmieval sa Emmet.

„Nevidím problém.“ Usmiala sa Rose. Esme len prikývla a pozerala sa do očí Carlislovi. Povedala som im kde majú hľadať. Ja vyrážam dnes. Nemám potuchy kde ich mám hľadať ale idem sa pozrieť do Forks. Podľa mňa budú tam.

Vybehla som hore a nahádzala veci do tašky. Zobrala som si ešte od Esme peniaze a šla do garáže. Všetci ma následovali. Oni vyrazia dnes večer. Esme ma objala a šepla mi do ucha.

„Dávaj si pozor.“ Začala vzlykať.

„Dám.“ Pobozkala som ju na líce a rozlúčila som sa ešte s ostatnými. Nastúpila som a posledný krát im zakývala.

Bola som len na začiatku cesty a už mi klipkali oči. Šla som na letisko. Zaparkovala som tu ato a šla si po letenky. Tie som si objednala ešte doma. Letí mi to za 30min. Nechcelo sa mi tu čakať preto idem len tak tak.

„Dobrý deň.“ Niečo mi tam vykecávala no ja som bola duchom inde. Zas ma pochytil pocit bezmocnosti a strachu. Ked mi dala letenky šla som hned do lietadla. Sadla som si k oknu a pozerala sa ním von. Snažila som si vychutnať ten pokoj. Sedela som zatiaľ sama a dúfam že to tak aj ostane. Sedela som a poččúvala hudbu. Rytmus som si vyťukávala do operadla.

Čo ked tam nebudú? Čo ked neucítim ich pach? Zrazu si ku mne niekto sadol a ja som cítila povedomí pach. Vlkolak. Otočila som a vedľa mňa sedel mladý chalan. Pozrel sa na mňa a hned vedel čo som zač ja no nemohla som mu smrdieť.

Dala som si z uší von slúchadlá a usmiala sa.

„Ahoj ja som Nessie Cullen.“ Chvíľu váhal a podal mi ruku.

„Oliver Steal.“

„Kam letíš?“

„Forks a ty?“ opýtal sa ma. Super aspoň spoznám niekoho nového a nebudem sa nudiť.

„Tiež.“ Usmiala som sa na neho veľmi milo a úprimne.

„Koľko máš rokov?“

„17  a ty?“

„Popravde?“ zasmiala som sa?

„Vieš čo radšej mlč nechcem to vedieť.“ Zasmial sa.

„Mám otázku ty nie si upír.“ To posledné slovo šepol tak aby to bolo počutelné iba pre moje uši.

„Nie iba polo. Na poly človek a na poly upír.“ Tiež som šeptala.

„Zaujímavé s tým som sa ešte nestretol.“ Zasnene hľadel do predu. Drgla som do neho lakťom a on sa strhol.

„Prepáč.“ Usmial sa. Mal v očiach lásku určite myslel na svoju priatelku. Musel sa otisknúť. Toľko lásky.. nebol by schopný.

„Otsikol si sa že?“ usmiala som sa.

„Ako vieš čo to je?“ vtedy mi vrazili do hlavy smutné spomienky. Môj najlepší priateľ zomrel. Och milý Jake. Teraz by som ťa potrebovala. Smutne som sa na neho usmiala.

„Môj najlepší priateľ bol vlkolak.“

„Bol?“ Zahľadela som sa do zeme. Nechcela som sa o to rozprávať. Stačilo mi že som na dne už teraz a keby som sa rozprávala o tom čo sa stalo dorazilo by ma to ešte viac.

„Prepáč.“ Šepol a pohladil ma po ramene. Bol ako on. Žiarivý úsmev, ktorý hreje pri srdci.

„V pohode.“ Zakrútila som hlavou ako keby som chcela z nej niečo vyhnať a veru som aj chcela. Zlé spomienky!

Cesta trvala dlho obaja sme si aj schrupli. Ked sme pristávali musela som ho zobudiť. Aj ked to s nami hádzalo nezobudil sa.

„Oliver, Oliver!“ Mykol zo sebou. Zývol si a pozrel na mňa svojimi ospalými hnedými očkami.

„Už sme tu?“ zachrapčel.

„Hej sme. Pod.“ Ked sa už trochu spamätal na čerstvom vzduchu tak šiel so mnou po kufre. Obaja sme si ich zobrali a mierili si to von. Mala som tu už vybavené auto. Čakalo vonku.

„odveziem ťa?“

„Nemusíš zoberiem si taxík.“ Už sa otáčal.

„Neštvi ma!“ zavrčala som. Otočil sa a začal sa smiať.

„Jasné že sa odveziem. Len som chcel vidieť čo urobíš.“ Rehotal sa a mieril si to so mnou k autu. Je to čistý blázon.

„Kam to bude?“

„Monetova 4. Vieš kde to je?“

„Jasné La Push poznám ako svoje boty.“ Smiala som sa.

Pustila som hudbu a pospevovala si . Celú cestu sa na mne smial a komentoval ma. Ked sme už stáli pred jeho domom rozlúčili sme sa.

„Ahoj. Tešilo ma dúfam že sa ešte niekedy stretneme Oliver.“

„Aj ja Nessie. Tu más moje číslo. Zavolaj aj v najnutnejších chvíľach.“ Objal ma a vystúpil zakývala som mu a schovala si papierik s jeho číslom. Je to druhý najmilší  vlkolak po Jakovi. Ten ostane môj najlepší priateľ navždy.

Naštartovala som a šla do našej vily. Došla som sem a vystúpila. Nikto tu nebol. Nasala som vzduch. Boli tu! Ale dávno. Čo ked šli iba na lov? Utekala som celým lesom. Prehladávala som každý kúsok lesa.

Celá vyčerpaná som padla na kolená  na lúčke. Chodievali sme sem ked som bola mala. Položila osm si vár do dlaní a začala plakať.

„Prečo? Pečo je to všetko také tažké?“ plakala som a nevedela prísť na to prečo mi život nadelil také veci. Je to trest? Ak áno chcem vedieť jednu vec. Len jednu. Začo? Čo také som spravila že ma takto trestáš?

Sedela som tu a zaspávala som. Po lícach sa mi liali slané slzy. Lahľa som si do trávy. Zavrela oči a snažila sa zabudnúť. Vrátiť sa späť do minulosti. Ležala som tu a nechávala moju dušu umierať.

Sam

Ležali sme spolu v posteli a radovali sa spoločne z našej svadby.

„Milujem ťa anjelik.“ Šepol som jej do vlasov. Pohladila ma po hrudi a posunula sa aby ma mohla pobozkať na preách.

„Aj ja teba miláčik.“ V očiach mala iskričky od radosti. Kto by nemal však? Ako som mohol dostať také šťastie do rúk? Zaslúžim si ju vôbec? Určite nie no milujem ju a nevzdám sa jej.

Len tak sme tu ležali a vychutnávali si jeden druhého. Hladil som ju po jej jej holom chrbte. Cítil som jej pokožku, cítil jej vôňu a dotýkal sa jej. Tri veci, ktoré mi nenahradí nič. Tak ma teší jej láska že asi vybuchnem.

„Vieš nechceš sa niekam presťahovať?“

„Prečo?“

„Vieš bolo by na čase.“ Šepola. Bol som zvedavý čo spôsobilo jej obavy. Sťahujeme sa nejak moc často. Dobre viem že sa musíme sťahovať po nejakej dobe ale nie predsa po niekoľkých mesiacoh.

Zvláštne..

Nessie

Zobudila som sa na tráve. Bola som celá mokrá. Padala rosa. No zacítila som ich pach a vystrelila som za nimi. Ked som videla ako utekajú. Začala som sa smiať. Zastali a stáli obaja v obranej pozicií. Ja som stála stále normálne. Nemala som na pláne sa s nimi biť. Potúpila som jeden krok do predu a vôbec by som nečakala čo sa práve teraz stalo...

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Už nie som dieťa 18. kapitolka: