Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Uväznená - prolog + 1. kapitola

26.06.2013 (15:15) • LiviaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1630×

Prológ:

Niektorí ľudia sa narodia pre slobodu a niektorí zase pre uväznenie a útlak. Presne tak ako ja.

Svoju existenciu nedelím presne tak ako, ostatní môjho druhu - do premeny a po premene. Ja svoju existenciu delím na dobu pred príchodom môjho anjela strážneho a po jeho príchode. Ta prvá časť sa od tej druhej líši len na malinký rozdielik. Ten rozdielik je asi dvanásť rokov. To bolo to jediné obdobie, ktoré by som dokázala nazývať ako šťastným obdobím, radostným. Ale ako všetko krásne v mojom živote, aj toto skončilo rýchlo.

Prvá časť mojej existencie bola peklo na zemi. Neviem ani o jednej bytosti, či už upír, človek, alebo iná bytosť, ktorá by si vytrpela toľko, ako ja.

Už od môjho narodenia som bola zneužívaná, ponižovaná všetkými možnými spôsobmi, ktoré si len viete predstaviť. Musela som sa ukrývať tak, aby o mne nikto nevedel. Trpela som. Trpela som, nielen duševne, ale aj fyzicky. Najhoršie na tom bolo to, že som si myslela, že to je len a len moja chyba, že to ja som si všetku túto bolesť zapríčinila, ale nevedela som prísť na to prečo, čo som spravila, že som si zaslúžila tento život. Toto obdobie trvalo celých sedem rokov.

Jedného večera, vznikol v dome, v ktorom som žila, alebo skôr sa o to pokúšala, požiar.  Všetci, ktorí v tom dome žili, utiekli, ale na mňa si nikto nespomenul a zostala som v ňom sama uväznená. Nevedela som, čo mám robiť, bola som malá a aj keď som bola na samotu zvyknutá, teraz som si želala viac ako čokoľvek predtým, aby bol teraz niekto so mnou, hocikto. Aby mi niekto pomohol, proste, aby som tu nebola sama. Ale dopadlo to presne tak, ako moje všetky predchádzajúce želania. Nikto neprišiel. Začala som preto kričať a volať o pomoc. Kričala som, čo to šlo, ale myslela som si, že ma aj tak nikto nepočuje. Slzy, ktoré sa mi doteraz nečujne kotúľali po lícach, prerástli do ohromného vodopádu sĺz a k nim sa pridali silné vzlyky, ktoré otriasali mojím telom.

Keď som už myslela, že tam umriem, že to bude môj koniec, koniec tohto strašného života, dvere sa rozleteli a v nich stál môj anjel. Bola to tá najkrajšia bytosť, akú som dovtedy, a aj dlho potom, videla. Jeho bledá pokožka a krvavo-červené oči mi hovorili, že by som sa ho mala báť, ale nič také som necítila. Jediné, čo som cítila, bol obdiv a očarenie nad jeho krásou. Nedokázala by som povedať, že by tento muž bol schopný ublížiť niekomu alebo dokonca zabiť niekoho, ale jeho oči naznačovali niečo iné.

Prišiel ku mne, kľakol si predo mňa a zadíval sa mi hlboko do očí. Aj keď som sa ho nebála, inštinktívne som sa odtiahla a posunula sa  ďalej od neho. Natiahol ku mne ruku a stále ma sa mi díval do očí. Ja som sa ani nepohla. Vtedy prehovoril. Sľúbil mi, že všetko bude v poriadku, že už som v bezpečí, že sa nemám čoho báť. Odtrhla som sa od jeho pohľadu a presunula som pohľad na jeho stále natiahnutú ruku ku mne. Nevedela som a ani doteraz neviem, čo ma presvedčilo a ja som uverila jeho slovám a chytila ho za ruku. Možno to bol jeho hlas, ktorý ma dokonale upokojoval, alebo pocit, ktorý spôsobili jeho slová, že by konečne všetko mohlo byť v poriadku a ja by som už nikdy nemusela zažiť to, čo som zažívala doteraz.

Vzal ma do náručia a odniesol ma z toho pekla.

To bol zlomový bod v mojom ľudskom živote. Do konca môjho ľudského života som už nezažila útlak ani poníženie a ani bolesť. Nie takú bolesť ako predtým.

Môj anjel ma vzal pod svoje ochranné krídla a postaral sa o mňa. Vychoval ma, dal mi vzdelanie, o ktorom som doteraz nemohla ani len snívať, aj to som mala zakázané. Jeho príchodom sa však všetko zmenilo. Dostala som šancu na normálny život.

Zamilovala som sa do neho. Milovala som ho a aj ho milujem ako brata, ako otca. Presne tým mi bol. Otcom a bratom, milovaným otcom, milovaným bratom. A on sa o mňa staral ako o svoju vlastnú dcéru. Cítila som však, že aj on mňa miluje, aj keď mi to nikdy nepovedal, vedela som to, cítila som to. Nepotrebovala som slová.

Jeho tajomstvo mi bolo ako moje vlastné. Zveril mi ho a pre mňa to bolo prejavenie nesmiernej dôvery voči mne. Nikdy som si nepredstavovala, že by mi niekto tak dôveroval, že by mi zveril takéto tajomstvo. A ako tak nad tým s odstupom času premýšľam, podľa mňa to bol len test, či som schopná byť taká ako on, byť tým, čím je on. Ale aj tak to bolo pre mňa prejavenie dôvery. Za nie veľmi dlhý čas sa to tajomstvo stalo aj mojím tajomstvom. Spravil zo mňa to, čím bol aj on. Spravil zo mňa upíra.

Po premene sme spolu žili tak ako nikdy predtým. Všetko bolo pre mňa nové a úžasné. Užívala som si jeho prítomnosť tak ako nikdy predtým. Náš vzťah postúpil ešte o priečku vyššie, aj keď som si myslela, že už to nie je ani možné, ale opak bol pravdou. Ani pred tým sme nemali žiadne tajomstvá, ale potom bolo iné. Už som vedela, čo presne cíti, ako čo cíti, už som nepotrebovala, aby mi to tak zložito vysvetľoval, aj keď sa mu to nikdy nepodarilo opísať presne. Už som dokonale vedela, čo všetko sa mi snažil vysvetliť a až teraz som ho vedela dokonale pochopiť a nielen jeho, ale ja celé jeho bytie. Náš vzťah sa vďaka tomu prehĺbil. Stali sme sa jedno telo, jedna duša. Boli sme dokonalá rodina. Ale nie na dlho.

Pár rokov po premene som zatúžila spoznať svet. Už mi bola malá moja rodná krajina. S ním sme chodili len z jedného mesta do druhého, ale nikdy sme z krajiny nevycestovali. Ale to mne už nestačilo, chcela som vidieť a spoznať to, o čom som sa doteraz len učila, o čom som len počúvala. Chcela som, aby išiel som mnou, ale on nechcel. To ma zabolelo a medzi nami sa stalo niečo, k čomu sa doteraz ani len neschyľovalo. Pohádali sme sa. Ja som potom odišla a ostala zase sama. Bola chyba opustiť ho, ale na to som prišla až veľmi neskoro. Stratila som svojho veľkého bračeka a otca.

Oľutovala som to hneď, ako som od neho odišla. Chýbal mi, strašne. Keď som si uvedomila, že už to bez neho nedokážem vydržať, vrátila som sa tam, kde sme naposledy prebývali, ale on tam už nebol. Nebol tam ani odkaz pre mňa, nič. Nemala som inú možnosť ako cestovať. Precestovala som celú krajinu a hľadala som ho, ale nenašla.  Rozhodla som sa teda opustiť krajinu a žiť sama a dúfať, že ho ešte raz stretnem. Ako som neskoro zistila, nebolo mi súdené ho ešte niekedy uvidieť.

Počas mojich ciest po svete som bola obvinená z veci, ktorú som nespáchala. Tí, čo ma z nej obvinili, ma aj uväznili. Nevedela som, že je možné uväzniť upíra, ale ako sa ukázalo, aj v tom som sa mýlila... Stačila jedna upírka s mocným darom a bolo to. Nedokázala som sa oslobodiť. Ako som sa neskôr dozvedela, nespáchala som žiaden zločin. Uväznili ma len kvôli mojej výnimočnosti. Kvôli môjmu daru. Len preto som musela zase trpieť.

A to ma dostalo sem. Volám sa Mila a toto je môj život.

1. kapitola

Tma.

Tma a ticho.

Tma, ticho a strach.

To všetko bolo všade okolo mňa a ja som pred tým nemohla utiecť. Nedokázala som utiecť z tohto strašného miesta, kde bolo počuť výkriky nevinných ľudí, ktoré občas preťali ticho okolo mňa. Najhoršie pre mňa bolo počúvať krik malých umierajúcich detí, nasledovaný strašným smiechom a zvukom trhania tiel na kusy. Bolo mi to proti srsti. Toto boli totiž jediné zvuky, ktoré sem dole ku mne doľahli zhora. Tieto zvuky mi tu dole „spríjemňovali“ moju existenciu už celých štyridsať rokov.

Štyridsať rokov tu dole stojím pripútaná k stene a nedokážem sa ani pohnúť. Za všetko vďačím jednému upírovi. Volá sa Aro Voltury. Keď sa dozvedel o mojom dare, musel ho získať. Ja totiž dokážem zmiznúť, byť neviditeľná. Celé svoje príšerné detstvo až po príchod môjho anjela som túžila len po tom, aby som bola neviditeľná, ale toto želanie sa mi splnilo až teraz, až keď sa zo mňa stal upír. Myslela som si, že to bude úžasné, kto predsa netúžil aspoň raz byť neviditeľný a ja to dokážem, ale ako som len bola naivná. Prinieslo mi to len bolesť a utrpenie, ako by som si ho neužila už dosť.

Zrazu som začula škripot pántov na dverách, ktoré viedli sem do podzemia. Potom som začula kroky, ktoré smerovali dole po schodoch. Zvuky sa odrážali od kamenných stien, čo spôsobilo, že boli dosť hlasné aj pre ľudské uši. Nie to pre moje upírie. Zostala som stáť ako oparená a ani som sa nepohla. Zavrela som oči a v hlave si predstavila, ako moje telo prikrýva silná priesvitná membrána a zahaľuje každučkú časť môjho tela. Keď som otvorila oči, vedela som aj bez toho, aby som sa o tom presvedčila tak, že by som sklonila hlavu a poobzerala sa, že nie som vidieť. Môj dar fungoval naozaj úžasne. Medzi tým, ako som sa ja zahaľovala svojím darom, dotyčný zišiel schodisko a ocitol sa dole pod schodmi do podzemia. Bola som jediná, koho tu dole držali, takže som hneď vedela, že prišiel za mnou. Ja som ďalej trpela a snažila sa odhadnúť, kto za mnou prišiel. Sem dole za mnou chodili len štyria upíri. Dúfala som, že to nebude tá najhoršia možnosť.  Prichádzajúcemu stačilo len zabočiť doľava, zahnúť za rohoch a dôjsť na koniec chodby, a bol by pri mne. Ja som sa v duchu urputne modlila, nech to nie je ten najhorší obyvateľ tohto hradu.

Neznámy upír sa dal zase do kroku. Nemala som tušenie, prečo sa pod schodmi zastavil, ale bola som rada za tých pár sekúnd času navyše na prípravu toho, čo teraz príde - nech to je čokoľvek. Kroky sa ozývali čoraz hlasnejšie. Už bol skoro pri mojej cele. Stačilo len pár krokov...

„Mila?“ ozval sa milý hlas, ktorý som ani nedúfala, že budem dnes alebo ešte tento rok počuť. Bol to Demetri. Najmilší obyvateľ volterrského hradu. Okamžite som svoj dar stiahla, ale iba tak, aby mi bolo vidieť hlavu. Prišiel až do mojej cely.

„Demetri! Ani si nevieš predstaviť, ako rada ťa vidím. Myslela som si, že ťa už do konca roka neuvidím.“ Obdarovala som ho milým úsmevom, ktorý patrí priateľom. Demetri sa aj za týchto strašných podmienok stal mojím priateľom, jediným priateľom. Otvoril dvere mojej cely a vošiel dnu. Dvere zase za sebou zavrel. Úsmev, ktorým som ho obdarila, mi oplatil ešte vrúcnejším úsmevom. Zadíval sa na mňa a prezrel si ma. Musel byť na mňa veľmi zvláštny pohľad. Bola som len vznášajúca sa hlava. Bolo to nezbité. Zo šiat mi nezostalo prakticky nič a ja som nechcela, aby ma videl takú, ako som na svet prišla. Šaty vám dlho nevydržia, ak ste v jedných štyridsať rokov a ak ich z vás pomaly kúsok po kúsku niekto strhne. Ale na to nechcem teraz myslieť. Demetri za mnou príde len raz alebo dvakrát za rok, len vtedy, ak hlavná trojka odíde z hradu.

„Je mi strašne ľúto, že ti nemôžem doniesť oblečenie, ale ak by sa to Aro dozvedel, nedopadlo by to dobre,“ povedal mi smutným hlasom, ako pri každej návšteve a sklonil hlavu. Bol taký zlatý. „Aj tak nechápem, ako to, že sa ešte nedozvedel, že sem za tebou chodím.“ Zamyslel sa a ako vždy sa mu uprostred jeho mramorového čela urobila vráska. Bol naňho zábavný pohľad, keď sa takto tváril.

„To je dobre, Demetri. Nevadí mi, že na sebe nič nemám. Vlastne to ani nie je pravda. Ak za mnou niekto príde aj tak som zahalená svojím darom.“ Čo je pravda, až na jednu výnimku.

„Aj keď príde Felix?“ povedal a pozrel sa mi do očí. Zasiahol ma na citlivom mieste, ale trafil presne tú výnimku. Nechcela som sa o tom baviť. Nebola to príjemná téma ani pre mňa a počítam, že pre neho tiež nie. Odvrátila som od neho tvár a zabodla som pohľad do zeme.

„Mila, keby si len vedela, ako mi je ľúto to, čo ti robí. Chcel by som niečo urobiť, ale... Nemôžem. Nikto o tom, samozrejme, okrem Ara nevie, tým pádom ani ja by som o to nemal nič vedieť.“ Pristúpil ku mne ešte bližšie a položil mi dlaň na tvár. Bolo príjemné zase cítiť dotyk niekoho, o kom viete, že sa vám nechystá ublížiť a že vás nechce znásilniť.

Keby som dokázala plakať, práve teraz by sa mi po lícach kotúľali slzy. Bola som ten najúbohejší upír, ktorý kedy behal po tejto planéte. Nechám sa len tak opakovane znásilniť od jedného upíra. Bože, ja som ale troska.

Demetri vycítil zmenu mojej nálady a začal ma utišovať. Jednu ruku nechal položenú stále na mojej tvári a druhú položil na moje rameno. Nebolo ťažké odhadnúť, kde sa nachádza.

„Prepáč, nechcel som s tým začať. Je mi to ľúto. Je mi ľúto, že som sa kedy dokázal s tým prasaťom priateliť. Pozri, niečo som ti priniesol.“ Odtiahol sa odo mňa a strčil ruku do plášťa. Za malinkú chvíľočku odtiaľ vylovil plastovú fľašu. Obyčajnú fľašu na vodu. Vo fľaši nebola však voda ale niečo, čo malo pre mňa oveľa väčšiu hodnotu. Krv. Predtým, ako som sa sem dostala, som nič také nevidela. Ukázal mi to až Demetri. Často mi sem v takejto fľaši nosil krv. Bol to môj jediný zdroj potravy. Ale nikdy mi nedoniesol toľko, aby to uhasilo môj smäd. Bolo to len minimálne množstvo na prežitie. Štyridsať rokov som nemala poriadnu dávku krvi. To bol jeden z dôvodov, prečo som mala jeho návštevy tak rada. Keď som krv vypila, rozprával mi o novinkách, ktoré sa vo svete udiali. Keby ste len vedeli, ako sa mi snažil vysvetliť, čo je to mobil. Veľa sme sa vtedy nasmiali. Aspoň sčasti som vďaka nemu vedela, čo sa tam hore deje. Aj keď som to nerada počúvala, vždy som sa Demetriho spýtala, koľko upírov za ten čas prišlo o život. Chcela som vedieť, či môj braček ešte stále žije. Každý raz som bola rada, že som nepočula jeho meno, ale bolo mi ľúto všetkých tých ostatných.

Raz mi Demetri rozprával o jednej rodine. Volajú sa Cullenovci. Hovoril mi, že jeden ich člen kedysi žil tu vo Vollterre, ale odišiel a založil si vlastnú rodinu. Pred pár rokmi tu bol jeden člen a žiadal o smrť. Zdôvodnil to smrťou jedného ľudského dievčaťa, ktoré vraj miloval. Nakoniec neumrel, lebo zistil, že to dievča neumrelo a prišlo sem za ním, aby ho o tom presvedčilo. Myslím, že to bol jediný človek, ktorý odtiaľto živý odišiel. No nie tak úplne, dostala podmienku, musí sa z nej stať upír. Demetri mi rozprával, že to dievča má neuveriteľne silný dar, aj keď je len človek. Vraj na ňu nepôsobí ani Arov a ani Janein dar. Aro ju chce do svojej zbierky tak ako mňa. Ale ja sa nestanem členom jeho zbierky, nikdy.

Vďaka Cullenovcom ma Aro nepoctil svojou návštevou skoro pol roka. Inokedy chodil pravidelne každý druhý mesiac. Bolo to pre mňa ako sviatok.

Demetri odkrútil vrchnák fľaše a priložil mi hrdlo fľaše k perám. Opatrne naklonil fľašu a mne do úst začala tiecť tá najlahodnejšia tekutina na svete. Bola to ľudská krv. Vedela som, že to bude ľudská krv, ale Demetri mi sľúbil, že to nebude krv dákej obete, ktorú sem nalákali. Je to krv darcov z nemocnice. Sám ju pre mňa ukradol, keď bol naposledy v Ríme. Hovoril, že by si všimli, keby z krvnej banky vo Volterre zmizla krv. Schováva ju v kuchyni. Neviem načo je im tu kuchyňa, ale vraj tam nikto nechodí, a preto je tam v bezpečí.

Zavrčala som, keď posledná kvapka krvi prešla mojím hrdlom. Chcela som viac. Musela som mať viac. To pálenie v mojom hrdle stíši len na malinké percento. O dve hodiny bude tá bolesť presne taká istá ako predtým. Je zábavné, že som si za ten čas bez krvi nezvykla na tie malinké dávky.

„Mila, prepáč, ale viac nie je. Je mi to ľúto. Neviem, kedy budem mať zase príležitosť zájsť do Ríma po krv. Je mi to ľúto, ale musíš šetriť. Nehnevaj sa na mňa, prosím.“ V očiach mal prosebný vyraz. Videla som na ňom, že ho trápi môj stav a ešte väčšmi ho trápi to, že s tým nemôže nič urobiť. Bol taký rozkošný. Keby som mohla dať na chvíľu ruku dole a dotknúť sa jeho tváre... Ale to nejde.

„To je v poriadku, ja vydržím. Som ti vďačná aj za to málo. Viem, čo by sa stalo, keby sa o tom Aro dozvedel.“  Nedokázala som sa na neho hnevať, bol taký rozkošný. Keď bol premenený, nemohol mať viacej ako devätnásť rokov. Museli sa za ním dievčatá otáčať. Škoda, že nikdy nechce hovoriť o sebe. Viem o ňom tak málo informácii. Ale zato on sa chce o mne dozvedieť veľmi veľa.

Počkať!

To nemôže byť pravda! To by mi neurobil!!! To nie, že som si to nevšimla skôr, ja som ale hlúpa, ako som si toho nemohla nevšimnúť.

Demetri robí pre Ara špeha!!!

Máte za sebou prvý diel mojej novej kapitolovky. Čo na ňu hovoríte? Napíšte mi, prosím, komentár, či mám, alebo nemám pokračovať a či sa vám páči. Viem, že tento prvý diel bol veľmi depresívny, ale musel byť. Ako si asi všimnete, na konci mi už došla fantázia, a preto som to tak rýchlo ukončila.

Ak sa vám teda bude páčiť, budem ju vydávať, bohužiaľ vydávať menej často ako PISBV (viem, že ani to nie je veľmi pravidelné), bude vychádzať asi po každej druhej kapitole PISBV, pretože chcem najprv dokončiť PISBV a až potom sa pustiť naplno do tohto. Budem sa snažiť polepšiť a predpíšem si veľmi veľa kapitol dopredu, aby som mala do zásoby.

Túto poviedku mám v hlave už veľmi dlho a potrebovala som ju už dostať von. A pomáhali mi v tom dve osôbky:

9moncici9 – chcem ti ešte raz poďakovať za ten nádherný obrázok, ktorý si mi k tejto poviedke vytvorila. Strašne sa mi páči a veľmi ti za to ďakujem. Ďakujem ti aj za to všetko, čo si pre mňa urobila.

Jessy – Bez teba by nevyšla ani jedna moja kapitola. Strašne si mi pomohla a aj pomáhaš stále. A ako teraz tak uvažujem nad tým, tak som ti ani nikdy poriadne nepoďakovala. Strašne veľmi ti ďakujem. 

Autor: LiviaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Uväznená - prolog + 1. kapitola: