Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Uväznená - 8. kapitola

14.05.2014 (07:00) • LiviaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1257×

8 . kapitola.

Zavrela som oči a urobila to, čo mi povedal.

Predstavila som si, ako zdvíham nohu, posúvam ju dopredu a pomaly a zľahka ju položila na zem. Všetko išlo hladko, robila som to predsa už toľkokrát pred tým, než som sa dostala sem. Bolo to prirodzené ako dýchanie. Každý sa ako dieťa učí tento pohyb a nikdy ho nezabudne. Je to ešte ľahšie ako rozprávanie.

Už len predstava toho samotného pohybu bola oslobodzujúca. Strhávala zo mňa všetok strach, poníženie, útlak, bolesť. Urobila ma aspoň v mojich myšlienkach slobodnou, voľnou. Voľnou ako vták, keď roztiahne krídla a pred sebou vidí len šíru modrú oblohu bez hraníc, kam až jeho oko dovidí. Nič ho nemôže odradiť a ani zastaviť. Roztiahne svoje krídla a vrhne sa naprieč oblohou ku svojmu cieľu. Pod krídlami cíti poryvy vetra, ktoré ho nadnášajú.

Presne to som cítila už len pri tej jedinej predstave. Všetku tú slobodu, presne tak, ako keby som ten krok naozaj urobila, akoby to nebola len predstava, ale akoby to bola skutočnosť. Moja myseľ si predstavila, ako sa moja noha ľahko dotkla podlahy. Musela som sa nad tým pousmiať, bolo to také nezmyselné, no viečka som stále mala pevne zovreté pri sebe a neplánovala som ich otvoriť, nie teraz. Celá tá predstava bola tak dokonalá, že som sa jej jednoducho nemohla vzdať. To, čo som si toľké roky, toľký čas zakazovala, bolo také prijemné, jednoducho som sa toho nemohla vzdať. Nemohla som otvoriť oči a zistiť, stratiť aj tú najmenšiu nádej, že toto všetko bola len a len predstava, že realita je stále tak krutá. Nie po všetkých tých slovách, ktoré som počula od Vladimíra. Nedokázala som to. Bola som, som a aj vždy budem zbabelec.

Keby som nebola zbabelec, už dávno by som niečo podnikla, aby som sa odtiaľto sama dostala. Keď ma sem zavreli, stratila som akúkoľvek nádej. Zostala som tu sedieť ako kôpka nešťastia a vzdala sa akejkoľvek šance. Zakázala som si dokonca o nej len pomyslieť, aby to náhodou nebolelo. No to sa netýkalo len tohto väzenia, ale aj môjho života pred týmto peklom. Bála som sa odísť od našej rodiny, bála som sa im postaviť, radšej som prehltla aj to málo z hrdosti, čo som dostala, zohla chrbát a nechala som, aby sa mi dialo to, čo sa mi dialo. Bolo to strašné a to celé bola len moja vina. Nechala som ostatných, aby o mne rozhodovali, lebo som sa bála toho, čo by som so svojím životom dokázala urobiť. Bála som svojich chýb, dôsledkov svojich chýb, a takto som stále mohla zvaliť vinu na niekoho iného a nie na mňa. Nebola by to moja vina.

 Lenže toto už nechcem. Nechcem za seba nechať rozhodovať iných, či už sú to upíri, ľudia, moja rodina alebo dáke iné nadprirodzené bytosti. Je to môj život a je načase začať sa učiť na vlastných chybách. Prestať väzniť samu seba v neistote, strachu a zbabelosti a konečne sa toho všetkého zbaviť a stať sa slobodnou aj v duchu, nie len telesne.

Pri mojom uchu sa ocitli studené pery, len pár centimetrov od pokožky môjho ucha. Cítila som studený dych a ak by to bolo možné, prebehli by mi po chrbte zimomriavky. Bolo to nečakané. Za normálnych okolnosti by ktorýkoľvek upír reagoval obranne, dokonca by aj zaútočil, bral by to ako narušenie svojho priestoru, svojho teritória a ja by som nebola výnimkou. Toto miesto ma zmenilo, tak ako by zmenilo každého. Stala som sa krotkejšia a tak, keď som si uvedomila, kto je to, nebála som sa, nebrala som to ako útok, ako nebezpečenstvo.

„Otvor oči,“ jemnučko, potichu mi zašepkal do ucha.

Párkrát som sa zhlboka nadýchla, aj keď to moje telo nepotrebovalo. Bola to príprava pre moju myseľ, pre moje vedomie, aby som nabrala odvahu, aby som zahodila za seba všetky podozrenia, všetok strach. Keď sa mi to podarilo a všetko zo mňa opadlo, pomaly, veľmi pomaly som otvorila oči.

Keď som ich otvorila, okamžite som pohľad stočila dolu. To, čo som následne videla, bolo niečo neskutočné.

Dialo sa to! Všetko to, čo som brala ako výplod svojej mysle, všetko to, čomu som odmietala veriť, že je reálne, že to nie je len výplod mojej fantázie, sa skutočne udialo. Skutočne sa to dialo priamo predo mnou. Bolo to také neskutočné a neuveriteľné, ale uverila som tomu. Brala som to ako skutočnosť okamžite, ako som otvorila oči. Bol to tak nádherný pohľad, prekrásny. Niekto, kto nezažil toľko, čo ja, by mi nedokázal porozumieť, nevedel by, čomu sa tak teším.

Nedokázala som sa udržať na nohách. Podlomili sa mi kolená a ja som mierila rovno k zemi. Už som sa videla, ako sa váľam na zemi, no bolo mi to momentálne úplne jedno. Nevystrela som pred seba ani ruky tak, aby som stlmila pád. Bol to reflex, no ja som bola úplne mimo. Tesne predtým, než som sa však stihla dotknúť zeme inou časťou tela ako chodidlami, ma zachytili pevné, mohutné, kamenné ruky. Chytili ma a zodvihli do niečej náruče. Toto by sa upírom nikdy nemalo stať, no myslím, že upírom sa nikdy nestalo ani to, čo sa práve dialo mne.

Pozrela som hore do očí toho, kto ma držal. Bola som úplne natisnutá na jeho tele a vôbec mi to v tej chvíli neprekážalo. Držala si ma blízko pri sebe a jeho ústa sa pohybovali, no ja som z nich nepočula vychádzať jediné slovo. Bolo mi jedno či rozpráva na mňa, alebo na stenu. Všetko okolo mňa prestalo existovať a jediné, pre mňa teraz dôležité, bolo to, čo som cítila vo vnútri. V mojom vnútri sa teraz doslova rozpútala poriadna búrka.

Všetko bolo hore nohami, všetko bolo inak a ja som ničomu nerozumela. Všetko, v čo som verila, čo som brala ako samozrejmosť, ako skutočnosť, všetky pravidlá, ktoré som si určila a ktoré mi boli určené a pomáhali mi prežiť, boli preč, všetko bolo preč. V mojom vnútri bol jeden veľký neporiadok. Všetko sa zrútilo do trosiek, rozpadlo na úplne maličké kúsky a zostal len prach. Prach a zmätok. A ja som nemala ani najmenšie tušenie čo s tým, čím to všetko nahradiť, čo si myslieť a nakoniec čomu mám veriť. Bola som stratená.

Všetko sa miešalo dohromady, nič nedávalo zmysel. Spomienky, myšlienky, domnienky a dávne sny a túžby. Zo všetkého bola jedna zlepená kaša pocitov a myšlienok a ja som bola totálne mimo.

Zrazu sa mi z toho celého zmätku vynorila jedna jediná tvár. Len jedna. Tá, o ktorej som vedela, že je naozaj skutočná. Stačila len jeho tvár a ja som v tom momente pochopila, čo mám robiť. Sústredila som sa na tú tvár a začala som z tej veľkej kopy myšlienok a spomienok vyberať všetky dôležité fakty, u ktorých som si bola na sto percent istá, že sú skutočné a pravdivé. Takto som začala zostavovať svoj príbeh úplne od začiatku, kúsok po kúsku, ako jednu veľkú, no pre mňa nesmierne dôležitú skladačku. Začala som od svojho detstva s mojou rodinou, pokračovala cez požiar v našom dome, cez kúsok môjho života, ktorý oplýval šťastím. Potom nasledovala premena a môj upírí život. Tu už boli spomienky jasnejšie a presnejšie. Kúsok po kúsku som sa dostáva cez svoj odchod od môjho anjela až po Volterru. Držala som sa toho, čo bolo jasné a isté a dostala som sa až ku koncu, až k tejto chvíli. Všetky dni od príchodu do tohto pekla boli skoro rovnaké.

Pomaly som sa začínala vracať do reality a prvé, čo som začala vnímať, bola Vladimírova tvár nad tou mojou. V jeho očiach sa v rozpore toho, čo som cítila ešte pred chvíľou vo svojom zmätenom vnútri, ktoré sa pomaly vracalo do normálu, zrkadlil len pokoj, pochopenie a snaha o pomoc. Bola som si však istá, že sa tam na malú chvíľu ukázal aj tieň strachu a musím priznať, že som tomu rozumela. Jeho oči však zrazu boli iné než pred chvíľou. Nie len jeho oči, ale celá jeho tvár. Bola iná. Krajšia, svetlejšia, jasnejšia.

Prebehla som pohľadom po celej miestnosti. Všetko bolo iné, všetko sa zmenilo. Nerozumela som tomu. Úporne som rozmýšľala, prečo sa všetko zmenilo a ako. Nemohlo sa to tu všetko za tú sekundu zmeniť, no aj cez to som všetko videla inak. Zmenilo sa to tu, určite. Všetko bol odrazu tmavšie, odpornejšie, nechutnejšie. Teraz to tu vyzeralo ešte horšie než predtým a ja som sa divila tomu, ako som tu mohla tak dlho vydržať a nezblázniť sa. V tej chvíli som si uvedomila, že to som sa zmenila ja, moje vnímanie tohto miesta, to, ako som všetko videla, ako som všetko brala a nie toto miesto. Toto miesto, táto cela, bola taká stále, len ja som to tak nevidela, nechcela som to tak vidieť.

Konečne som si uvedomila, aké to tu naozaj je. Ako to tu všetko naozaj vyzerá. Doteraz všetko, čo moja myseľ videla na tomto bohom odvrhnutom mieste, spracovala a ku mne sa dostal len spracovaný, skreslený udaj. Nevedela som to, ale podvedome som nechcela vidieť skutočnosť, lebo som sa jej bála. Bola som jednoducho zbabelá. Ak by som aj tú pravdu videla, asi by som z toho zošalela. Preto ma moja myseľ doteraz pred všetkým týmto chránila. Zachovala sa v tomto presne tak, ako by sa v takejto situácii zachovala ľudská myseľ. Chránila ma pred tým všetkým.

Teraz som už však bola silná, už som nepotrebovala pred ničím chrániť, kúzlo sa pominulo a ja som uvidela skutočnosť. Stačilo si len priznať pravdu o samej sebe.

K môjmu úplnému precitnutiu do skutočnosti pomohol hlas, ktorý som začula. Spomenula som si, že pred tým som videla, ako Vladimír pohybuje perami, ale nedávala som natoľko pozor, aby som počula to, čo hovoril. Nebola som si vlastne ani istá či tie slová patri mne, alebo Stefanovi.

Stefan!

Úplne som na neho zabudla. Zrazu som si až príliš uvedomovala Vladimírove ruky okolo môjho tela a jeho až prílišnú blízkosť. Stále ma držal pevne natisnutú na jeho tele. Svoje ruky som nevedome mala položené na jeho hrudi. Cítila som, ako sa jeho hruď pod mojimi rukami zdvíha a klesá v tempe jeho dychu, zvyku z ľudských čias, ktorého sa len veľmi ťažko zbavuje. Až príliš dobre som si uvedomovala tú tenkú látku, ktorá bola obmotaná okolo môjho tela a až teraz som zistila, ako veľmi tenká bola. Cez látku som cítila jeho dotyky akoby priamo na mojej koži. Vždy som bola hanblivá a keby som v tejto chvíli mohla, určite by som bola celá červená.

Jemne som sa od Vladimíra odtiahla a on to okamžite pochopil. Veľmi opatrne, akoby som bola krehká bábika a nie silná, mocná upírka a k tomu všetkému ešte aj nezraniteľná, fyzicky nezraniteľná, som sa postavila na nohy a urobila pár krokov od Vladimíra. Užívala som si každý jeden krôčik a snažila som sa to úspešne nedávať najavo.

Doľahlo na ma jedno veľké poznanie, ktoré som doteraz pri mojich myšlienkových pochodoch brala ako druhoradé. Pomohli mi. Prišli do hradu najväčšieho a najmocnejšieho klanu upírov v tomto svete a našli v jeho útrobách uväznenú, mladú upírku a pomohli jej. Mala som už dosť skúseností, aby som vedela, že nikto nič nerobí len tak, všetko niečo stojí. Moja hlavná otázka, ktorá mi chodila po rozume teraz, bola: Čo budú chcieť za to oni?

Uprene som sledovala Vladimíra, no on môj pohľad neopätoval, ale uhol pred ním. Zadíval sa na svojho druha a ja som si spomenula, že sa spolu o niečom rozprávali. Podľa tónu, ktorý použil Stefan, by som povedala, že to bolo skôr dohadovanie než rozhovor.

Teraz však boli obaja ticho. Vladimír hľadel na Stefana a ten zase na mňa. Po chvíli strelil pohľadom na Vladímira a ten prikývol. Uprene som sledovala ich dvoch a nebola som si úplne istá, že mi nič neuniklo. Stefan sa na Vladimírov pokyn hlavou zohol a spoza steny vedľa dverí niečo vytiahol. Bez toho, aby sa na to pozrel alebo tomu venoval akú-takú pozornosť, to hodil mojím smerom. Automaticky som to chytila a nepotrebovala som k tomu ani svoje dokonalé reflexy.

Bola to kôpka oblečenia. Pach na nej som nepoznala, nikdy som sa s tou osobou nestretla. Boli to ženské veci. Biela košeľa s polovičnými rukávmi, čierne úzke nohavice a akási čierna kožené bunda.

Nikdy predtým som nemala nohavice príliš v láske. Väčšinou som nosila šaty. No počas Demetriho rozprávania o svete tam vonku mi rozprával rôzne hlúposti. Myslím, že bol presvedčený, že ho ani veľmi nepočúvam, že som len vďačná jeho prítomnosti, no ja som dávala pozor na každé jeho slovo a všetko som si zapamätala. V tom čase som si myslela, že už vonkajší svet nikdy neuvidím a preto som bola vďačná každej zmienke o ňom. Demetri mi rozprával o každej malinkej zmene. Raz mi tiež povedal o tom, ako nenávidí to, že ženy začali nosiť oveľa častejšie nohavice a sukne nechávajú v skriniach.

„Toto som našiel hore. Mala by si sa obliecť, neviem ako by ľudia reagovali, keby si vonku chodila v tomto,“ prehovoril Stefan s absolútnym nezáujmom a s troškou hnevu v hlase. Bolo počuť, že sa snaží maskovať svoj hnev, no bolo to neúspešné.

Akonáhle Stefan dohovoril, spolu s Vladimírom ako na povel vyšli z miestnosti. Podľa zvuku krokov nešli ďaleko, iba zostali stáť vonku pred dverami cele. Bola som im vďačná za ich úctu k môjmu súkromiu. Nie každý by to urobil, teda nie každý upír. Niektorým upírom chýba slušnosť a mravy.

Veľmi rýchlo som zo seba stiahla plášť. Pôvodne som ho chcela odhodiť len tak do rohu, no v poslednej minúte som si to rozmyslela. Veľmi opatrne som o poskladala a položila na zem ku svojim nohám. Nemienila som sa ho vzdať. Neviem prečo, ale vedela som, že ho tu nenechám a že si ho zoberiem zo sebou. Neplánovala som to, tak som to v tej chvíli cítila. Viem, že na Demetriho nechcem zabudnúť. Pochybovala som o ňom, ale aj tak všetko, čo som cítila k jeho osobe, bolo skutočné. Bolo to skutočné, ale nebolo to zlé.

Rýchlo som na seba nahádzala veci, ktoré mi dali. Nezamýšľala som sa nad tým, ako vyzerám, cítila som sa v tom pohodlne. Bolo úžasné mať zase na sebe oblečenie po toľkej dobe. Keď som už bola oblečené, tak som sa zľakla. Doľahla na mňa ťažoba. Nedalo sa to už odkladať, bolo to nevyhnutné, bolo to tu.

Pomaly som krok po kroku prešla ku dverám. Zastavila som sa na prahu dverí. Bola som blízko, tak blízko. Stačila zdvihnúť nohu, posunúť ju dopredu a položiť na zem. Stačil len jeden jediný krok a budem voľná. Už nebudem uväznená, budem slobodná. Už nikto ma nebude obmedzovať, nebude trýzniť a ani utláčať. Nikto už nebude rozhodovať o mojom osude. Sama budem strojcom svojho osudu a ja sa budem rozhodovať o svojej budúcnosti. Stačilo už len jeden malinký krok a mala by som to všetko. Jeden malinký krok, len jeden. Je to len pár centimetrov.

Tak dlho som po tom túžila. Neverila som, že by sa to niekedy mohlo stať. Tak veľmi som sa bála sklamania a planých nádejí, že som si to zakazovala čo i len predstavovať. No mohla som sa tváriť ako chcem - odovzdane a zmierene -, stále vo mne bola štipka nádeje. Popierala som to, no aj tak tam bola. Teraz to však bola viac než len kvapôčka nádeje schovaná niekde v kútiku mojej osoby. Teraz to už bola skutočnosť. Stála som tu - pred dverami môjho väzenia a aj tak som tu len stála a nevedela som sa pohnúť.

Zrazu mi to všetko prišlo až príliš nereálne. Akoby to všetko bol len sen, akoby svet tam vonku bol len výmysel. Cítila som strach, obrovský strach, strach z neznáma a neistoty. Všetko, po čom som do teraz túžila, som mala doslova na dosah ruky, stačilo len natiahnuť ruku a vziať si to, no ja som zrazu nevedela či to naozaj chcem, či to je to, čo chcem.

Vtom sa vo dverách zjavila ruka a ja už som vedela, čo mám robiť. Vzala som ju do svojej a s jej pomocou prekročila hranicu cely a môjho vnútra.

Prosím o komentáre, veľmi prosím!

Ak chcete skoršie informácie o novinkách, navštívte moje zhrnutie.

Autor: LiviaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Uväznená - 8. kapitola: