Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Uväznená - 4. kapitola

30.09.2013 (09:30) • LiviaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1368×

4. kapitola

„Okamžite ju pusti a odstúp od nej!“

Felix stuhol. Zrazu vyzeral úplne ako socha, až na to, že túto sochu by som najradšej rozmlátila na prach. Prestal mi brániť v pohybe a ja som sa od neho znechutene odtiahla. Odvrátila som sa a vypľula obsah svojich úst. Snažila som, aby tam nezostala ani kvapôčka. Bohužiaľ, tá pachuť mi tam stále zostala. Tej sa asi nezbavím už nikdy.

Keď som bola presvedčená, že v mojich ústach nezostal ani kúsoček jeho semena, konečne som sa pozrela, kto ma to prišiel zachrániť. Vo dverách nestál nikto iný ako vládca tohto hradu a môj väzniteľ v jednej osobe - Aro. Z tváre mu sršali hromy-blesky a išla z neho hrôza. Čeľusť mal pevne zovretú. Pohľadom vypaľoval dieru do Felixovho chrbta, ktorý ešte stále strnulo stál na tom istom mieste. Ruky, ktorými ešte pred chvíľou zvieral moju bradu, mal teraz spustené pri tele.

Oprela som sa chrbtom o stenu a zviezla som sa na zem, aj keď by som najradšej bola čo najďalej od toho prasaťa predo mnou, no, bohužiaľ, nemohla som sa hnúť z miesta. Rukami som na zemi nahmatala kľúče od pút a behom sekundy som mala ruky slobodné. Objala som si kolená. Sedela som na zemi, kolená som pritisla k sebe, nohy pritiahla k telu a oprela sa o stenu. Viečka som pritisla tesne k sebe. Síce som mala zavreté oči, pozorne som počúvala, čo sa v miestnosti deje.

Aro pomalým ľudským tempom vošiel do cely. Zastavil sa za Felixovým chrbtom, ktorý mal len na dosah ruky. Nevedela som, čo sa bude diať, ale v mojom vnútri sa začal rozlievať pokoj. Rozlieval sa z mojej hrude až do končekov prstov na nohách. Nepamätám si, kedy naposledy som sa cítila takto pokojne a uvoľnene. Bolo to príjemné. Otvorila som oči, ale pohľad som upierala na podlahu pred sebou a pohľadu na tých dvoch predo mnou som sa vyhýbala.

Felix predo mnou sa pomaly otočil čelom k vládcovi, nohavice aj s boxerkami mal stále pri členkoch, našťastie pre mňa a myslím aj Ara, košeľa, ktorú mal na sebe, bola dostatočne dlhá, aby zakrývala ten nevábny pohľad na jeho rozkrok.

Dlhú chvíľu bolo v cele absolútne ticho. Nikto ani len nedýchal. Zvedavosť vo vnútri mňa začala presahovať únosnú hranicu a tak som zdvihla pohľad na nich dvoch . Aro stál pred Felixom a v dlaniach zvieral jeho ruku. O tom, čo sa dialo vo Felixovej hlave, som nemala ani potúch, ale muselo to byť riadne tornádo, pretože sa ani len nepohol. Obaja mali zavreté oči a tak pravdepodobne nezaregistrovali môj pohľad. Po minúte pustil jeho ruku a otvorili oči. Pozrel sa na mňa a potom sa pohľadom opäť vrátil k Felixovi. Ten ho pozorne sledoval. Pokrútil hlavou zo strany na stranu a o krok ustúpil ku dverám.

„Demetri!“ zvolal a hneď nato sa vo dverách zjavil menovaný upír. Keď vošiel do miestnosti, ako prvé, čo pohľadom vyhľadal, som bola ja. Venoval mi krátky povzbudivý úsmev, ale jeho oči boli neciteľné. Pohľad potom presunul na svojho pána. Arovi, samozrejme, neušiel náš očný kontakt a úsmev, ktorý mi venoval, no nedal to na sebe znať. Vedela som však, že sa to nezaobíde bez jeho rekcie. Pokoj, ktorý som do tejto chvíle cítila, bol rázom ta tam.

Aro sa otočil naspäť k Felixovi. „Varoval som ťa, Felix. Nielen, že som ťa varoval, ale dostal si aj príkaz. Druhýkrát si porušil môj príkaz a prišiel si sem bez môjho vedomia a dovolenia. Zakázal som ti na ňu len pomyslieť!“ začal postupne zvyšovať hlas až nakoniec kričal. Keď si to uvedomil, zmĺkol na moment akoby sa potreboval upokojiť. Po chvíli zase pokračoval, už ale pokojným, vyrovnaným hlasom. „ Veľmi dobre vieš, čo sa s tými, čo porušili moje príkazy, stáva. Sám si sa o nich staral. Je mi to ľúto, takého vojaka ako ty už asi nenájdem, ale načo mi bude niekto, kto nedodržuje moje rozkazy len kvôli obyčajnej žene?“ položil rečnícku otázku a na tvári sa mu zjavil arogantný úškrn. Už som si začínala myslieť, že niečo z toho, čo robí, robí aj kvôli mne, ale čo by sa on staral o mňa. Jeho štve to, že ho niekto nepočúvol, že sa mu niekto vzoprel, že Felix dal prednosť mne a nie dodržaniu rozkazu pred poslušnosťou Arovi.

Aro sa otočil chrbtom mne a Felixovi a vyšiel z cely. Tesne pred tým, ako vyšiel z dverí, zastavil sa a jemne kývol hlavou na Demetriho. Demetri mu kývnutie vrátil a Aro opustil svojou prirodzenou rýchlosťou podzemie. Demetri zvesil ramená a sklonil hlavu. Felix sa stále nehýbal a strnulo stál.

Zadívala som sa na Demetriho a v prekvapenom výraze zodvihla obočie. Chcela som vedieť, čo to malo znamenať, chcela som odpovede. Zvedavosť vo mne len a len narastala. Demetri akoby vycítil môj pohľad, zdvihol hlavu a pozrel sa mi do očí. Smutne sa na mňa usmial, ale dlho to netrvalo, odvrátil odo mňa pohľad a otočil hlavu ku dverám. Začula som kroky a nesledovala jeho pohľad ku dverám.

V tom okamihu do dverí vošla malá blondína s krutými, krvavo červenými očami, ktoré dodávali jej milej mladej tvári zvláštny výraz. Dlhé, svetlé vlasy mala zopnuté do prísneho pevného drdola na temene hlavy. Na tvári jej pohrával jemný sebavedomý a arogantný úsmev.

Za ňou vošiel na pohľad rovnako starý chlapec, no s čiernymi vlasmi, milšími črtami a očami rovnako krvavými, ktoré však nemali tú krutosť. Oproti dievčaťu, ktoré vošlo pred ním, pôsobil oveľa nevýraznejšie. Nikdy som ho ešte nevidela, ale podľa toho, čo mi Demetri rozprával o obyvateľoch hradu, to musel byť Alec. Nikdy sa dobrovoľne od sestry nevzďaľoval. Podrobne som si jedného aj druhého prezrela. Hľadala som podobne črty. Boli si podobní. Rovnaký nos, čeľusť, rozdielna bola len farba vlasov. Pamätala som si však z Demetriho rozprávania, že jediný, kto vie pravdu o dvojčatách, je Aro. Nikto sa ho na to ešte nespýtal, Aro je na svoje tajomstvá citlivý a všetci sa boja jeho reakcie, no nie len reakcie, ale aj jeho samého. Dokonca aj Arovi bratia – spoluvládci – sa ho boja spýtať na jeho tajomstvá. No po hrade vraj kolujú klebety a dohady, či sú Alec a Jane naozaj súrodenci.

Jane sa postavila do stredu cely a obzerala sa dookola. Prešla pohľadom po mne a po Felixovi. Na tvári sa jej zjavil pobavený úškrn. Bola som rada, že cez moje kolená pritisnuté k hrudi nemôže nič vidieť, no aj tak som sa pod jej pohľadom cítila nepríjemne akoby mi videla až do vnútra. Sklonila som poslušne hlavu a snažila sa schovať pred jej pohľadom. Veľmi dobre som si pamätala, čo všetko ním dokáže. V pamäti som mala ešte živú bolestivú spomienku na jej poslednú návštevu.

Pozrela na Demetriho stojaceho v kúte so sklonenou hlavou.

„No pozrime sa. Čo takého nepekného si vyviedol, Dem, že musíš byť pri poprave svojho priateľa?“ povedala pobaveným zvonivým hlasom.

„To nie je môj priateľ!“ Demetri prekvapene zdvihol hlavu a zúrivo zavrčal na Jane. Nerozumela som tejto reakcii. Predtým, než som povedala Demetrimu o Felixových návštevách, hovoril ako o osobe, s ktorou si tu najviac rozumel, ako o svojom priateľovi. Nevedela som, čo sa zmenilo. Mysľou mi ale preblesla hlúpa myšlienka. Čo ak je na neho nahnevaný kvôli mne? Zvedavosť vo mne opäť vrela. Jane pravdepodobne tiež nevedela, čo je za zmenou Demetriho správania, pretože stuhla a zostala prekvapene na neho civieť. Skôr ako však stihla čokoľvek na Demetriho vyhlásenie povedať, pristúpil k nej zozadu Alec, položil jej ruku na rameno a jemne jej ho stisol.

„Poďme radšej rýchlo spraviť to, čo máme. Pre nikoho z nás to nie je jednoduché, ale, bohužiaľ, dostali sme rozkaz, ktorý treba splniť,“ šepol pokojným hlasom. Jene úsmev pohasol, zvesila ramená a pozrela na Felixa. Stál pri stene a neveriacky sa díval na Jane a Aleca. Pohľadom vyhľadal aj Demetriho a na sekundu dokonca jeho pohľad spočinul aj na mne. V jeho očiach bolo vidno, ako mu to všetko v hlave šrotuje a bola by som prisahala, že to je aj počuť.

Jane si premerala Felixa od hora dolu a odvrátila od neho pohľad. „Prosím ťa, mohol by si si láskavo už zdvihnúť tie nohavice. O tento pohľad som nikdy nestála a ani nikdy stáť nebudem,“ povedala tichým hláskom a stále sa pozerala na opačnú stenu cely ako stál Felix. Ten sa svojou prirodzenou rýchlosťou zohol, vytiahol si nohavice a zapol opasok. Košeľu, ktorú mal predtým starostlivo zastrčenú v nohaviciach, si teraz nechal ledabolo zapnutú a pretiahnutú cez nohavice. Keď si zapol nohavice, uprel svoj pohľad na Jane a prvý raz prehovoril. Bol to úplne iný Felix ako ten pred chvíľou. Bol vyrovnaný, na tvári mal kamennú nepriestupnú masku.

„Čo sa so mnou teraz stane?“ Prekvapil ma vyrovnaným, pokojným hlasom. Čakala som šepot, ale hlas mal silný. Pevne stál pri stene a pevný, chladný pohľad upieral do očí Jane. Na tvári nemal ani známku po neistote alebo strachu.

„Porušil si rozkaz. Veľmi dobre vieš, čo ťa za to čaká. My svoje rozkazy plníme bez výhrad.“ Namiesto Jane odpovedal Demetri. Už nestál v rohu miestnosti so sklonenou hlavou. Stál uprostred cely a vyžarovali z neho hnev a zlosť. Urobil pár krokov smerom ku Felixovi a prebodával ho pohľadom. Z očí mu sršali blesky a videla som, že je v stave, v ktorom mu nechýba veľa a vrhne sa na naňho a utrhne mu hlavu sám. Nevedela som, čo ho mohlo tak parádne vytočiť a nahnevať. Ak som ho však poznala, vedela som, že to bude niečo závažnejšie ako porušenie rozkazu. Možnosť, že by bol tak vytočený kvôli mne, mi pripadala ako nemožná hlúposť. Ja som predsa nič, bezvýznamný väzeň.

Demetri sa postavil tesne k Felixovi. Obidva chlapi si uprene pozerali do očí. Prisahala by som, že tie pohľady znamenali oveľa viac, ako sme mohli vidieť my ostatní. Po určitom čase Demetri odstúpil a znova sa postavil do rohu, stále však pozoroval Felixa. Bola som zo všetkého strašne zmätená. Ničomu som nerozumela.

Jane a Alec naraz pristúpili k Felixovi a chytili ho za paže. Znehybnili mu hornú polovicu tela. Felix bol však až veľmi pokojný, na túto situáciu to bolo až neprirodzené. Nevedela som, či je tak zmierený a uzrozumený so svojím osudom, alebo mu to ešte jeho upíria myseľ úplne nespracovala. Boli tu však aj ďalšie možnosti. Toto všetko bolo len divadlo pre mňa, aby som zistila, akú veľkú moc tu má Aro a akú moc tu majú jeho rozkazy. Bol by to veľmi premyslený ťah, no na mňa by nepôsobil. Ja som sa už dávno rozhodla, že sa nikdy nepridám k Volturiovcom a plánujem to aj dodržať. Ak by som tu mala byť aj do konca tohto sveta, bola by som tu. S tým, že už nikdy neuvidím svojho anjela, som sa zmierila už dávno.

Ďalšia možnosť bola, že som úplne nepochopila zmysel toho, čo mal Aro na mysli a o čom tu všetci rozprávajú. Nevedela som, nakoľko je táto možnosť pravdepodobná. Zo všetkého som bola tak strašne zmätená, nevedela som, čomu mám veriť a viera je na tomto mieste to jediné, čo mám. Príliš tomu však nepomáhal ani fakt, že som dlhodobo bez krvi.

Alec a Jane naraz, ako jedna bytosť, vykročili ku dverám. Medzi sebou vliekli Felixa. Ten bez akéhokoľvek protestu išiel s nimi a všetci traja naraz opustili moju celu. Ja som sa stále nahá chúlila pri stene a ani len ma nenapadlo za celý ten čas, čo tu boli, zahaliť sa do svojho daru. Hoci som bola upírka, a ten fakt mi poskytoval dokonalé telo ako návnadu pre potravu, stále som sa za svoju nahotu a svoje telo hanbila aj po všetkých tých rokoch. 

Pohľadom som prechádzala po svojej kamenej cele a zastavila som sa pohľadom v rohu miestnosti. V kúte tam bol pokrčený čierny kus látky, ale ja som presne vedela, čo to je. Mali to na sebe všetci obyvatelia tohto hradu okrem jedného, ktorý to tu nechal. Po Felixovi tu zostal jeho čierny plášť. Zhodil ho zo seba počas toho, ako sa vyzliekal. Bol na dosah mojej ruky a môjho nosu. Sedela som tu síce nahá, ale netúžila som po tom mať na sebe znovu jeho odporný, hnusný pach alebo ho ani len mať vo svojom dosahu. Dúfala som, že ho už nikdy vo svojej existencii nebudem musieť vidieť, počuť alebo cítiť jeho pach a dotyk na mojej pokožke. 

Znechutene som odtiahla pohľad od tej hnusnej kopy látky nasiaknutej tou nechutnou arómou. Pohľadom som narazila na Demetriho. Myslela som, že odišiel spolu s Jane a ostatnými, preto som bola veľmi prekvapená, keď som ho uvidela stáť v tom istom kúte ako po celý čas. Zrazu som si uvedomila aj niečo, čo som doteraz nevedomky ignorovala - jeho pohľad na mojom tele, na mojej tvári.

Zdvihla som pohľad pomaličky od jeho nôh až k jeho tvári, k jeho očiam. Stretla som sa tam s jeho utrápeným, starostlivým pohľadom. Toto bol iný Demetri ako ten, ktorý tu pred pár minútami nemilosrdne vyhlasoval rozsudky nad svojím priateľom. Tento Demetri mal v tvári vpísané všetky svoje pocity. Tohto Demetriho som poznala a mala rada. Aj keď som v mysli mala stále pochybnosti ohľadne jeho návštev, stále som ho mala rada. Bola to jediná osoba, ktorá mi na tomto miesto preukázala trochu milosti, láskavosti a ľudskosti. Vedela som, že je plný dobra a nechápala som, čo robí na tomto mieste, kde sú steny tak neskutočne presiaknuté zlom, krutosťou a zlomyseľnosťou. Veľakrát som sa ho pýtala, čo ho tu tak drží, ale nikdy mi neodpovedal.

Veľmi opatrne a pomaly pristúpil ku mne. Zastavil sa pár krokov odo mňa a pomaličky sa zviezol na zem. Sadol si do tureckého sedu oproti mne. Všetko robil veľmi opatrne, akoby mi tým dával šancu na akúkoľvek reakciu. Vedel veľmi dobre, že sa nemôžem sama pohnúť z miesta. Bolo to od neho veľmi ohľaduplné a milé, že mi takto dávala šancu, aby som ho zastavila. Ja som ho však nechcela zastaviť. Chcela som sa s ním pozhovárať a získať odpovede na svoje otázky. Vedela som, že nedostanem odpovede na všetky, dúfala som aspoň v pár odpovedí.

Sadol si predo mňa a stále sa na mňa díval. Nikto nič nehovoril, nebolo to potrebné. Ja som si užívala jeho prítomnosť. Prítomnosť niekoho, kto mi nechcel nič zlé. Nevedela som, aký mal on dôvod k mlčaniu a v tej chvíli to bolo vedľajšie. Pozorne si ma obzeral, ale vedela som, že sa istým miestam decentne vyhýba. Mala som ho ešte radšej, bol to gentleman. Uvedomila som si, že je to vlastne prvý raz, čo ma vidí celú. Nikdy nevidel viac ako moju hlavu alebo dekolt. Po chvíli sa z ničoho nič postavil a ja som ho prekvapeným pohľadom v tvári sledovala. Obzrel sa po miestnosti a v tu chvíľu držal v ruke ten kus látky, ktorý bol ešte pred pár sekundami pohodený v rohu miestnosti. Felixov plášť.

Naklonil sa ku mne a ja som sa pritisla ešte viac k stene a snažila som sa najviac čo to šlo odtiahnuť sa. Okamžite sa narovnal a pozrel na mňa. V očiach mal vpísanú otázku.

Pozrela som sa na ten plášť a potom znova na neho. „Prosím, nechcem na sebe už nikdy cítiť jeho vôňu,“ šepla som sotva počuteľne. Pohľad som mu stále upierala do jeho očí a tak mi neušlo porozumenie v jeho očiach a následné jemné prikývnutie. Prešiel ku dverám a vyhodil ten zapáchajúci kus látky von z dverí. Keď sa znova vrátil ku mne, vyvliekal sa už zo svojho plášťa. Skôr, ako som ho stihla zastaviť, stál predo mnou v bezchybnom čiernom obleku s čiernou košeľou, kravatu nemal, a prvé dva gombíky na košeli boli rozopnuté. Keď sa naklonil ku mne, aby ma zahalil do svojho plášťa, nebránila som sa. Jemne som sa odtiahla od steny a on mi prevesil plášť cez ramená. Podstúpil a nechal ma, nech si ho ďalej oblečiem sama. Prestala som si rukami objímať kolená a uprela som pohľad ma Demetriho. Okamžite to pochopil a otočil sa. Rýchlo som prestrčila ruky do rukávov a zabalila som sa celá do jemného saténu. Bolo príjemné zase cítiť na svojej pokožke oblečenie a cítiť tu jemnučkú váhu. Bola som mu za to neskutočne vďačná. Pozrela som sa na jeho chrbát a nezabránila sa zachechtaniu. Boli sme ako deti a pritom sme boli dospelí a desiatky rokov starí upíri. Otočil sa a pozrel na mňa spýtavým pohľadom, akoby pátral po príčine môjho zachechtania. Sklonil hlavu a prezrel sa od topánok až ku košeli. Bol to komické a ja som urobila niečo, čo sa už dlhú dobu nestalo - vyprskla som smiechom.

 Bol to neskutočný pocit. Nepamätala som si kedy naposledy som sa takto smiala, ale muselo to byť veľmi dávno. Bolo nádherné počuť znovu svoj zvonivý smiech. Nepočula som ho dlho, tu nebolo miesto ani príležitosť na smiech. No teraz taká jedna nastala. Bola to hlavne Demetriho zásluha a ja som mu za to bola neskonale vďačná. Smiech patril medzi tie veci, ktoré mi tu chýbali najviac. Najviac mi tu chýbal môj anjel, toho mi však nemôže nahradiť nik, môj anjel je jedinečný.

Netrvalo dlho a Demetri sa smial spolu so mnou. Jeho smiech bol naozaj nádherný. A to, ako sa rozkošne tváril, bolo niečo, čo som na jeho tvári ešte nevidela. Jeho tvár bola o pár rokov mladšia a ja som videla ako vyzeral, keď bol ešte bezstarostný človek, ktorý nevedel o existencii upírov. Bol nádherný. Mal jemné a zmyselné črty. V jeho očiach hrali veselé iskričky, keď sa smial a pritom ani nevedel na čom.

Prezerala som si ho a smiech pomaličky utíchal. Demetri si sadol zase predo mňa, ale po vážnosti a smútku nebolo v jeho tvári ani stopy. Aj on potreboval smiech tak ako ja. Prospelo mu to, vyzeral bezstarostne a usmieval sa.

„Môžeš mi povedať, čo ťa tak rozosmialo?“ spýtal po dlhej chvíli ticha, keď sa v miestnosti ozývali posledné zvyšky nášho bláznivého smiechu. Na tvári mu stále hral ten bezstarostný úsmev.

„Myslela som si, že si na to prišiel, keď si sa smial so mnou. Smiala som sa na tom, ako sme sa zachovali.“ Vysvetlila som a trošku som sa opäť zachichúňala. Demetri naklonil hlavu na bok a v očiach mal otázku, nerozumel, čo som mala na mysli. „Obidvaja sme dospelí starí upíri, ale zachovali sme sa ako deti,“ objasnila som mu. Keby som sa mohla červenať, teraz by som bola červená ako paradajka. Demetri pochopil, čo som mala na mysli a jeho úsmev sa prehĺbil. Bolo to nádherné. Zamilovala som si tie jeho jamky v lícach, ktoré sa tam objavili, keď sa usmieval.

„Na to som nepomyslel. Mňa rozosmialo to, ako si sa smiala ty. Bolo to prekrásne, ešte som ťa nepočul smiať sa. Chcel by som to počuť častejšie. Obávam sa však že, ho tak skoro neuvidím. Hlavne nie po tom rozhovore, ktorý teraz bude.“ Poslednú vetu šepol skoro nečujne. Keby som bola človek, rozhodne by som ju nepočula. Uvoľnená nálada, ktorá tu doteraz panovala, sa s jeho slovami stratila.
Úsmev na jeho perách pohasol. Pozorne som ho pozorovala, chcela som totiž vidieť, ako sa bude tváriť, keď bude odpovedať na moje otázky. V hlave som si prebrala všetky otázky, ktoré ma trápili a snažila sa urobiť si taký menší poradovník. Bohužiaľ, nevyšlo mi to a ja som vytrepla prvú vec, ktorá mi prišla na rozum. Paradoxne to bola tá, čo ma trápila najviac.

„Kto priviedol Ara? Ako sa Aro dozvedel, že je Felix tu?“

Takže, máme tu ďalšiu kapitolu a ja pekne prosím o komentáriky. Veľmi ich ubudlo a preto prosím všetkých, ktorí kapitolku prečítali, aby zanechali komentárik, aby som vlastne vedela, kto to všetko číta. O tom, ako ma vaše komentáre motivujú, ani nehovorím. Ich nedostatok ma zase demotivuje.

Autor: LiviaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Uväznená - 4. kapitola: