Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Uväznená - 10. kapitola

02.08.2014 (19:45) • LiviaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1472×

Táto kapitola je venovaná jednej neskutočnej osobe, ktorá pre mňa veľmi veľa znamená a hlavne sa už na ňu nevedela dočkať. 

Jessy, toto je pre teba. :D

10. kapitola

Kráčali sme po kamennej chodbe plnej obrazov, sôch, kobercov a gobelínov. Mohlo to byť nádherné pre oko, ale ja som nedokázala teraz vnímať nič. Všetko, čo som mala pred očami, bol len pálčivý smäd a túžba po krvi. Nútila ma ísť stále vpred a nezastavovať. Zatemňovala mi rozum, no nedokázala prinútiť moje telo, aby sa hýbalo rýchlejšie. Po toľkých mesiacoch bez krvi som bola pomalá, slabá a úplne vyprahnutá.

Predtým som to dokázala udržať ako-tak na uzde, no teraz to už nejde. Čím bližšie som možnosti nasýtenia a utíšenia svojho smädu, tým viac je moja myseľ zatemnená a túžba sa už nedala skrotiť. Bolo to neskutočné. Vo svetlých momentoch, keď moju myseľ neovládal smäd, som myslela na to, o koľko je môj smäd silnejší než kedykoľvek predtým a to bolo jediné, na čo sa moja myseľ dokázala sústrediť. Nedokázala som ani premýšľať, prečo je zrazu môj smäd taký nezvládnuteľný.

Kráčala som vpredu a pár krokov za mnou išli Vladimír a Stefan. Neviem ako vnímali toto pomalé tempo, ktoré som určila, ale nesťažovali sa a ani slovo nepovedali, aby ma pohnali k rýchlejšiemu tempu. Išli pomalšie než ja a po celý čas medzi sebou viedli rozhovor. Počula som z neho len málo, rozprávali veľmi potichu a rýchlo aj pre moje uši. Sem-tam ku mne doľahli dve-tri slová, ale bolo to málo, aby som sa tomu mohla venovať.

Radšej som pohľad upriamila na chodbu predo mnou. Bola to nekonečne dlhá chodba so zákrutami a rôznymi odbočkami a dverami vedúcimi bohviekam. Ja som sa stále držala rovno. Vedľajšie cesty boli tmavé a bez svetla, ale táto bola stále svetlá, s oknami po pravej strane. Vedela som, že neďaleko narazíme na dvere vedúce von.

Ako na potvrdenie pravdivosti mojich slov sa pred nami objavili dvere. Neboli to dvere, ale skôr obrovské vráta, aké by človek čakal od obrovského kamenného hradu v južnej Európe. Boli drevené a okované veľkou závorou, ktorá sa očividne veľmi dlho nepoužívala. Boli vysoké štyri a pol metra a cez štrbiny v dreve prenikalo do tmavej chodby slabučké svetlo zvonka. Nebolo to priamo slnečné svetlo, ale v tejto časti chodby neboli žiadne okná a preto svetlo vyzeralo, že je silnejšie než v skutočnosti mohlo byť.

Kroky za mnou utíchli. Ja som rovnako zastala, zhlboka som sa nadýchla a potom, pomalými krokmi, z ktorých bolo cítiť nedočkavosť a napätie, som prešla ku dverám. Veľmi opatrne som položila obe ruky na jedno krídlo dverí a potom som už len silno zatlačila. Nepohli sa ani o kúsoček. Poriadne som sa do nich oprela, použila som všetku silu, ktorú som mala, ktorá mi ostala, a presunula som ju do tlaku, ktorý som vyvíjala na dvere.

Počula som krik a až neskôr mi došlo, že to bol môj krik. Nech som sa však snažila ako som chcela, nešlo to, nepohli sa a ja som povolila. Pomaly som sa zviezla na zem a po toľkých rokoch som dala priechod niečomu, čo som si zakázala už veľmi dávno. Dala som povolenie, aby moje telo ovládli vzlyky, aby ma pohltilo zúfalstvo, aby ma nádej, ktorú som začala pociťovať, zdrvila. Neboli to totiž dvere, s ktorými som teraz bojovala, možno to tak vyzeralo, ale nebolo. Bojovala som proti sebe.

Snažila som premôcť tú Milu, ktorou som bola po celý čas tu. Tú silnú, nezložiteľnú a flegmatickú Milu, ktorá sa narodila príchodom sem. Snažila som sa ju poraziť, aby mohla skutočná Mila vyjsť zo svojho úkrytu, tá Mila, ktorou som bola, keď som žila s mojím Anjelom. No ona bola až veľmi silná, veľmi dobre zakorenená, nedokážem ju poraziť tak, ako sa nedokážem odtiaľto dostať. Vždy bude predo mnou stáť dáka prekážka, ktorú nebudem vedieť prekonať, či už to bude hmotná prekážka ako sú dvere, alebo prekážka v mojom vnútri, v mojej mysli.

Celým mojím telom otriasali vzlyky, no na mojej tvári sa neukázala ani jediná slza. Celé moje vnútro bolo vyprahnuté, zničené na malinké kúsky a ešte sa ďalej trhalo a trhalo. Jasne som počula, ako zo mňa unikajú trhavé zvuky a odrážajú sa od stien a putujú po celej miestnosti. Stále dookola a dookola. Nedokázala som tomu zabrániť a ani som nechcela. Po veľmi dlhej dobe som si toto dovolila a všetko, čo som v sebe mala nahromadené za tie roky, muselo von, inak to nešlo. Všetko, čo bolo doteraz zastrčené pod poličkou, sa dralo na povrch a uvoľňovalo miesto pre nové zážitky a pocity.

Myslela som si, že tu budem sedieť do konca vekov, pokiaľ všetko to, čo malo, zo mňa neunikne, ale mýlila som sa. Z ničoho nič sa mojej ruky dotkla iná a za moment sa druhej ruky dotkla druhá. Neotvorila som oči, nechcela som. Pocítila som, ako ma niekto ťahá dopredu a zrazu som mala položenú hlavu na niekoho hrudi. Ruky sa z mojich predlaktí stratili, ale len sa presunuli, jedna ma začal hladiť po chrbte a druhá pomaly po hlave.

Chvíľu sme takto sedeli. Svoje okolie som absolútne vytesnila, jediné, čomu som venovala pozornosť, bola cudzia ruka na mojej hlave a chrbte, ktoré sa ma pokúšala upokojiť a ja som cítila, že to sakramentsky dobre účinkuje. Moje vnútro sa začalo upokojovať, cítila som, že všetko, čo bolo potrebné, som už zo seba dostala preč. Bola som voľná! Mila, ktorú som sa snažila poraziť, sama ustúpila, odišla sama spolu so všetkým a nechala za sebou len bolestivú, no silu dodávajúcu spomienku niekde v kúte mojej obrovskej mysli. Moje vnútro, toľkokrát zničené a znovu poskladané, sa znovu dalo dokopy a cítila som, že je silnejšie než kedy predtým.

Ruka z môjho chrbta sa pomaly, pomaličky posúvala až pod moje kolená a druhá sa presunula, aby nahradila tú, ktorá sa presunula pod kolená. Nestihla som sa ani len zamyslieť alebo uhádnuť, čo sa deje a už som bola vo vzduchu. Nešlo inak a už som musela otvoriť oči. Neverila som tomu, aké prekvapenie na mňa čakalo, bolo to ohromujúce.

Čakala som, že ma na rukách bude držať Vladimír, no pomýlila som sa, teda nie pomýlila, ale skôr som to nečakala. Od samého začiatku sa Stefan držal odo mňa ďalej a teraz... Prišiel a chcel ma utešiť, teraz ma dokonca držal na rukách. Bolo to prekvapujúce a zároveň aj ohromujúce. Mala som z neho dojem, že mu som ukradnutá, cítila som z neho opovrhovanie mojím smerom.

Musela som sa okolo seba poobzerať . Veľké krídlo dverí, s ktorým som tak bojovala, bolo otvorené a doslova nás lákalo, ponúkalo nám, aby sme vyšli von. Pozrela som tam a videla Vladimíra stáť vo dverách s pohľadom upretým do všetkých strán akoby bol na stráži. Neskôr mi došlo, že možno presne to robil, dával pozor či niekto nejde, možno tí, o ktorých rozprávali predtým. Naším smerom sa však nepozeral a naraz sa od brány odlepil a prešiel mimo dosah môjho zorného poľa.

So Stefanom sme ho nasledovali, ale zastali sme na prahu dverí. Jemne ma položil znovu nohami na zem, ale nepustil ma úplne. Nechal si jednu ruku okolo mojich ramien akoby ma chcel podopierať, alebo možno nedôveroval môjmu duševnému stavu, mohol si pokojne myslieť, že podobná scéna by sa mohla čoskoro opakovať. Ktovie čo môže upír čakať od iného upíra, ktorý bol tak dlho bez krvi.

KRV!

Pri spomienke na to, čo mi chýbalo najviac, sa moje videnie znovu zafarbilo dočervena. V hlave som začala počuť šumenie a moje myšlienky boli zahnané do úzadia a všetko, čo bolo doteraz dôležité, stratilo dôležitosť. Dôležitá bola teraz len krv, sladká, teplá tekutina tečúca v žilách tých úžasných stvorení, poháňaná tou najsilnejšou a zároveň najkrehkejšou vecou na svete - srdcom. Bola to búrlivá rieka, ktorá pramenila v srdci a rozlievala sa po celom tele a prinášala so sebou život, lebo ona sama bola život.

Túžba po krvi ma znovu ovládla a teraz, keď už nebola žiadna prekážka, neexistovalo už nič, čo by ma dokázalo zastaviť a zabrániť mi v tom utíšiť tú nutkavú túžbu a bolesť v mojom hrdle.

Zhlboka som sa nadýchla a nasala som do seba okolité pachy. Môj lov práve začal, začala som premýšľať ako predátor. Bolo krátko pred západom slnka a brána bola otočená smerom na východ. Vietor fúkal smerom z východu na západ a prinášal so sebou pachy z celého mesta. Bolo to ideálne, slnko bolo nízko a v postranných uličkách vôbec nesvietilo. Nebola by som vôbec nápadná, mohla by som sa ku svojej koristi pomaly a potichu zakradnúť, zahryznúť sa zozadu do krčnej tepny a hltavo piť, pokiaľ v tele nezostane ani jediná kvapka krvi, ktorá by dokázala uhasiť môj smäd.

Vo vzduchu som zacítila sladkú vôňu. Bola sladká a omamná a rovno predo mnou. Majiteľ tejto sladučkej vône, ktorá rozhodne vychádzala z pokožky, pod ktorou skrýval ešte sladšiu tekutinu, bol asi sto metrov predo mnou v jednej z bočných, zastrčených uličiek. Nedokázala som sa zadržať.

Tesne predtým ako som sa rozbehla, zovretie okolo mojich pliec zosilnelo a prikovala ma na mieste. Zavrčala som, bola to prirodzená reakcia, keď niekto zabráni hladnému upírovi v jeho love na korisť. Otočila som hlavu k osobe, ktorá ma zadržala s otázkou na perách.

Pri mojom uchu som pocítila pery. „Dávaj si pozor a uži si to...“ šepol mi do ucha a v jeho hlase bolo počuť úsmev. Taký, aký sa aj mne vyčaril na perách tesne predtým, než zovretie povolilo a ja som sa rozbehla smerom k tej zapadnutej uličke a priniesť smrť tomu nerozvážnemu človeku, ktorý si dovolil byť vonku v túto nešťastnú hodinu.

Neviem, čo vám tu napísať. Je tu výročie a máme tu 10. kapitolu. Je to niečo úžasné, a tak sa s vami chcem podeliť o svoju radosť. Prosím vás však, aby ste sa o svoju radosť podelili aj vy a napísali ste mi sem dole niečo pekné.

Autor: LiviaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Uväznená - 10. kapitola: