Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Útočisko - 2. kapitola

04.12.2012 (12:00) • VvC • FanFiction na pokračování • komentováno 20× • zobrazeno 2449×

2. kapitola

Bella

Táto noc bola behom na dlhú trať. Sekundy sa lenivo prelínali s minútami, ktoré takmer neznesiteľne zápasili s hodinami. Dívala som sa na zvlhnutý, rokmi popraskaný strop a bdela. Nechutná pleseň ma čoskoro omrzela a ja som sa znudene otočila na bok. Oprela som si hlavu o spľasnutý vankúš a zahľadela sa von oknom. Kalné sklo poskytovalo nelichotivú scenériu sivého, ťaživé oparu, ktorý zastieral nekalé činnosti na takmer prázdnych cestách. Táto ilúzia nebezpečne chlácholila. Pravidelné krádeže, vyprovokované bitky, chodníky postriekané ešte čerstvou krvou a vraždy nevinných, nikým ani nepohli. Rutina všedného dňa nikdy nezaujala. Ak ste boli príliš obetavým a zainteresovaným, skapali ste ako prašivý pes. Indivíduá naprogramovane kráčajúce okolo vás, vám nepomôžu. Prekročia vás a pokračujú vo svojom doterajšom živote samostatnej jednotky. Neľutujú to. Vedia, že by ste im urobili to isté.

Bruškami prstov som prešla po chladivej textúre obloku a zatúžila po nekonečnej slobode. Po úteku, ktorý by symbolizoval emancipáciu a svet sýtych farieb. Chcela som zabudnúť na chatrné telíčko, ktoré v kŕčoch neprestávajúceho kašľa, leží na žltkastom matraci. Na steny, ktoré sršali smrťou a bolesťami. Krik, ktorý sa v periodických intervaloch ozýval z vedľajšej izby, vás nútil prestať snívať. Zarezával sa vám hlboko do sivej mozgovej kôry a vytrhával z predstáv vzdušných zámkov. V blízkosti sa nenachádzal žiadny inhibítor, ktorý by prinútil čas aspoň na malú chvíľu zastať, stlačiť späť a všetko urobiť inak. Nešlo to a tento fakt nesmierne ubližoval duši odhodlania.

Moje úmysly jedným machom vymazala mama a jej tvrdenia. V istých momentoch som mala pocit, že sa s Dannyho prichádzajúcim odchodom zmierila a už iba čaká so založenými rukami, spustenou hlavou. Ako si vôbec môže pripustiť slabosť? Odsudzovala som ju za to, no existenciu bez nej som si predstaviť nevedela, a ani nechcela. Situácia, v ktorej sme sa nachádzali, jedno východisko mala a predvčerom som jej ho predostrela bez zbytočných okľúk. Sľúbila som si, že vyčkám na správny okamih a opýtam sa znova. Zlomím ju a ona nakoniec pritaká. Ale netušila som, že lieky od Peteho mu ani len trocha nepomôžu. Zdalo sa, že jeho stav sa ešte viac zhoršil. Tá prosba v jeho očiach ma ničila zvnútra. Rozožierala každú jednu bunku, ničila orgány, až sa nakoniec zastavila pri srdci. To pod jej náporom ožívalo a menilo funkcie s mozgom. Zrazu práve ono vydávalo rozkazy a ovplyvňovalo činy. Bála som sa straty jedného z rodiny. Okruh blízkych sa za posledné roky znížil na tri žijúce osoby, ktoré so mnou ostať museli.

Mama nechápala môj primárny pud zachovať osobné cennosti. Tá potreba bola natoľko silná, že mi zatemňovala myseľ a ja som konala neuvážene. Príkladom bolo moje včerajšie obviňovanie a zrada. Nepripravenosť na jej vzdor mi rozviazala jazyk a ja som vyriekla to, čo malo zostať potichu usadené vo mne. Na etapu „obchodu s telom“, nočnej neprítomnosti a takmer vyprchaného pachu pižma, sme obe nerady spomínali. Vtedajšie okolnosti ju k tomu vyprovokovali, no ja som toto rozhodnutie nepodporovala. Každým obstarávaním klienta sa koncentrácia znechutenia a odporu rozpínala ako plyn. Poskytovanie jej služieb hranice nemalo a okoloidúci zúfalci bez štipky nehy, túto možnosť hojne využívali. V maminom pohľade som nespočetne krát zahliadla túžbu zveriť sa mi so zverstvami, ktoré na nej napáchali. Nedokázala som ju chytiť za ruku, posadiť na kuchynskú stoličku a úprimne ju vypočuť. S tichou letargiou som sa prizerala chabým dôsledkom ničenia psychiky. Ľahostajný plač bez sĺz, nikdy nekončiace očistné trenie tela, prázdne kroky. Moje myšlienky charakterizovalo jedno jediné slovo. Prečo? Z akého dôvodu dovolila, aby sa nám niečo také stalo. Keď napísala poslednú bodku tohto príbehu, svetlo opäť preťalo dlhodobú temnotu.

Deklarovanie vlastnej chyby bolo otravným apelom svedomia. Podľahla som mu. Som poslednou osobou, čo by mala vyčítať omyly. Vykonala som ich tak mnoho...

Zatvorila som oči a po lícach mi stiekli slané kropaje nefalšovaného smútku. Pretiahla som si bavlnenú deku cez hlavu, s cieľom skryť sa pred dotieravou realitou. Pomaly som vstupovala do ríše snov, kde mrzkosť nejestvovala.

♦ ♦ ♦

Prebudenie bolo prenikavejším, ako v predošlé dni. Nezvyklá jasnosť rána, či slnečné lúče hladiace moju tvár, s touto skutočnosťou nijako nesúviseli. Zaužívané pravidlo zívania, precízneho popreťahovania stuhnutých svalov a následné nedobrovoľné opustenie vyhriatej postele, sa dnes prekvapivo nekonalo. Vstávanie sa stalo vykúpením nedočkavosti a novým začiatkom. Definitívny verdikt postupu dnes padol. Bolo márne nad tým ďalej polemizovať.

Svižne som vyskočila a opatrnými krokmi som sa vydala ku skrini, ktorá napriek svojej veľkosti obsahovala priveľmi skromné množstvo nositeľného ošatenia. Poslepiačky som vybrala zopár vhodných handier a čo najrýchlejšie som ich na seba nahádzala. Zmysel úpravy zovňajšku by ste tu hľadali márne. V tejto dobe na váš vzhľad kašlal každý rozumný, hlavne aby ste držali hubu a kráčali v ústraní, spolu s ostatnými.

Pomaly som odtiahla oranžový, úpletový záves, ktorý ma ako-tak oddeľoval od zvyšku domu a predstavoval ilúziu súkromia. Mama nevinne ležiaca na pohovke vo fetálnej polohe, mi na tvári vylúdila jemný úsmev. S takto uvoľnenými črtami pripomínala dieťa, ktoré len nešťastne zablúdilo do sveta dospelých. Pristúpila som k nej, odhrnula jej neposlušné pramene ryšavých vlasov z čela a pobozkala ju naň. Niekedy som premýšľala nad tým, ako vyzerala, keď bola skutočne šťastná. Keď sa naša symbióza dala prirovnať k životu plnohodnotnej rodiny. S mamou a otcom, v spoločnom objatí. Ďakovala som matným spomienkam. S nevyblednutím ich ostrosti by to bolo o to zdrvujúcejšie. Netúžila som po dôkladnejšom poznaní príčin rozpadu ich vzťahu. Stačilo mi, že jeden z rodičov nás bol schopný opustiť kvôli sekundárnemu zamilovaniu, v tak neskutočne neistých časoch. Povýšil túžbu nad stabilitu a to je z mojej strany neodpustiteľné.

Venovala som posledný pohľad spiacej matke a vydala sa do kúpeľne. Ak sa ňou vôbec táto miniatúrna miestnosť s dlho hrdzavejúcou, plechovou vaňou a rozbitým umývadlom, dá pomenovať. Oprela som sa o studené kachle a zaškľabila do puknutého zrkadla. Mastné vlasy, nemiznúce kruhy pod očami a suché pery, sa v ňom odrážali každodenne. No dnes som cítila, že je to iné. Za touto maskou sa skrývala nová Bella, odhodlaný človek, zmenený postoj.

Akt šplechnutia vody na pokožku a následnú sviežosť, som si užívala plnými dúškami. Nelámala som si hlavu nad vedľa stojacou zubnou pastou, na ktorú bolo už aj kladivo prikrátke. Zuby si jednoducho na hygienu budú musieť počkať.

Utrela som si vlhkú tvár do dlhého rukáva trička, ulízala si vlasy a zamierila do Dannyho izby. Po špičkách som do nej vstúpila a čo najtichšie za sebou zavrela dvere. Pochudnutá postava, podozrivo vystúpené lícne kosti a slabo sa dvíhajúci hrudník, dnes žiarili strateným odpočinkom. Bolestná vráska okolo jeho úst konečne zmizla a jeho pokožka bola teraz dokonale hladká. Tak dlho som na ňom nezahliadla rúško pokoja, ktoré ho teraz spokojne obaľovalo. Staré pružiny pod váhou môjho tela protestne zaprašťali a ja som vystrašene ustrnula. Z obývačky sa ozvalo iba zamrmlanie snenia a bytom sa opäť rozľahlo ticho svitania. S poriadnou dávkou úľavy som si vydýchla a očkom strelila po postave, kvôli ktorej toto všetko podstupujem. Prstami som mu prehrabla zlepené pramene vlasov a skontrolovala teplotu. V posledných týždňoch neustále stúpala a v priestore medzi nami sa atmosféra zahusťovala frustráciou. Dnes sa pohybovala na líniách miery. Z okamžitého potešenia som mu darovala letmý bozk na vpadnuté líce a vrátila sa naspäť do mojej izby.

Poriadne som za sebou zatiahla tenký záves, ktorý predstavuje aspoň nepatrnú izoláciu a oboma ukazovákmi vypáčila jednu z parkiet. Rukou som zalovila v jej v útrobách a vytiahla súkromný mobil, o ktorom sme vedeli len dvaja. Vytočila som jediné číslo, ktoré som poznala a smela kontaktovať. Zdĺhavé vyzváňanie nakoniec preťal chrapľavý zvuk a mne veľmi dobre známy, hrubý hlas. „Áno?“

„Ahoj, Pete. Ja... idem do toho.“ Na druhej strane sa ozvalo šokované zadrhnutie, potom pomalý dych. Od napätia som sa musela postaviť a ventilovať ho zmäteným kráčaním. Hrýzla som si peru, pokým mi z nej nezačali tiecť kvapky červene. To už prehovoril.

„Bella, Bella, Bella. Prečo mi to robíš? Vieš, akým bol sľub, že ti v tejto záležitosti pomôžem, komplikovaným? Vydal som sa proti vlastnému ja a potlačil city. Ty mi teraz o pol siedmej ráno zavoláš a len tak oznámiš, že vstupuješ do jamy plnej atómových bômb.“ Výčitky sršali jedna radosť a ja som pod jeho nekončiacim karhaním scvrkávala. Uvedomila som si, ako sebecky som sa zachovala. Iba on pri mne vždy zostal stáť, napriek všetkým hlúpostiam, ktoré som pod náporom okolia vykonala. Zahanbila som sa pred sebou samou.

„Prepáč, ale vieš ja... ja už takto ďalej nemôžem. Ten prúd udalostí ma strháva so sebou a ja neviem, čo mám robiť. Ako to vyriešiť.“ Plynulosť mojich slov sa čoraz viac strácala, až sa nakoniec zastavila na takmer nepočuteľnom vzlyku. Súčasné podmienky ma dusili vo svojom tiesnivom zveráku a ja som sa mu nevedela brániť. Potrebovala som to zo seba vydať, no v mojom vnútri túto snahu marila akási brzda vzdoru.

Pete si rezignovane povzdychol. „Prestaň. Plač nič nevyrieši. Ale potrebujem od teba ešte jedno vyjadrenie. Si si na sto percent istá? Keď s tým raz začneš, už nebudeš môcť skončiť. Ak sa ti to celé nepodarí, ty z...“ Vetu nedokončil. Bola som mu za to nesmierne vďačná. Vedomie jeho lásky ma dostatočne nasýtilo. Iba ju som chcela.

„Áno, som. Vyskytol sa nejaký problém v pláne?“ Potiahla som nosom. Vlhkosť na ňom som rubom dlane zotrela.

„Nie. Čaká sa len na realizáciu. Dnes o piatej, sivý obrubník, tri bloky od IBC. Nemeškaj. Vieš, že oni dochvíľnosť vyžadujú.“ Dutosť jeho hlasu ma trápila. Hneval sa kvôli opodstatneným dôvodom, ale tou príčinou s najrozsiahlejším ovplyvnením, som bola práve ja.

„Pete? Ľúbim ťa.“ Na druhom konci sa ozývalo pípavé prázdno. Zložil bez akejkoľvek rozlúčky, bez milujúcej frázy, no musela som si priznať, že mu to nezazlievam. Slepo dúfal v moje prehodnotenie toho príliš chatrného zoznamu eventualít. Zapĺňali ho len dve položky, ktorých charakter nebezpečenstva stúpal s umiestnením. Pritakávala som jeho úsiliu v presvedčovaní, ale v tom najhlbšom kútiku mysle som bola pevne rozhodnutá. Tejto noci odhodlanie svoje sídlo v mozgu iba rozšírilo. Zabralo väčšinu objemu, ľútosti zanechalo iba neveľkú časť, ktorá bola plne zamestnaná dozvukmi. Vštepovalo mi Peteho chlad v posledných dňoch. To teplo, ktoré sa mu v očiach pri pohľade na mňa vždy rozžeravilo, už iba tlelo a jeho otvorené gestá voči mne, predo mnou pomaly zatvárali dvere.

Kvantitu osôb, ktorá o našom vzťahu vedela, by som spočítala na prstoch jednej ruky. Prezradenie by predstavovalo príliš vysokú cenu. Nech už bola doba akákoľvek, černosi si v rebríčkoch popularity menšín v spoločnosti miesto nenašli. Povesť podradných, špinavý tvorov, ktorým úcta a adaptácia nepatrí, nezmizla. Zostala medzi nami ako nežiaduci, no napriek tomu stály zákazník, ktorý svojou prítomnosť obťažuje iba líc mince farebnosti. Perspektívy do budúcnosti na ružovosti nenaberali. Ale práve ta jeho zjavná rozdielnosť ma fascinovala. Kontrast odtieňov pokožiek, vzájomných vôní a akcentu jazyka, vo mne podnecoval rast túžby. Jeho vysoká, svalnatá postava, úprimná dobrota, niekedy patetická čestnosť, len dopĺňali špecifickú bezchybnosť. Až príliš triezvo som si uvedomovala zlomok sekundy, počas ktorého sa tieto vlastnosti môžu vypariť.

V obývačke som zrazu začula zašušťanie, ktoré na intenzite nestrácalo. „Do riti.“ Mobil som v švihu hodila na pôvodné miesto, parketu zatlačila medzi tie ostatné a v poslednej chvíli zapadla naspäť do ešte rozostlanej postele. Cit pre neporiadok v sebe zahŕňa aspoň jednu výhodu.

Záves sa so zaškrípaním odtiahol a spoza neho vykukla strapatá hlava. Hrejivé oči sa s očakávaním zapichli do tých mojich a vzápätí zaihrali potešením. Mamina tvár napriek radosti utrpela včerajšou vypätou výmenou názorov. Jej úzke pery sa nekrútili vo zvyčajne rannom, oddýchnutom úsmeve. Jeho stopy sa dotkli iba machovým šošoviek. Odtrhla odo mňa zrak, pristúpila k oknu a roztvorila napoly zatiahnuté žalúzie. Do izby začali prúdiť neznesiteľné kvantá pulzujúcich slnečných lúčov a obe sme si pred ich silou museli zatieniť oči. Zaúpela som a mama sa konečne od srdca zasmiala. V jej smiechu sa odrážala čiastočná veselosť, ktorej som sa neubránila. Zahriatie prestúpilo žilami, prúdilo tokom krvi a vysielalo signály nedočkavým endorfínom. Na malý moment som pocítila bodnutie podvedomia, ktoré šepkalo utešujúce slová. Utečiem s pocitom odpustenia.

„Dobré ráno, srdiečko. Zabudla som ti povedať, že včera volala paní Jeffersonová, ktorá ma informovala o doručení potravín. Som veľmi unavená, tak by som ťa chcela poprosiť, aby si po ne šla, pokým sa počasie dá zniesť. Ja si pôjdem ešte na chvíľu ľahnúť. Peniaze sú položené v kuchyni.“ Posledné slová zanikali s jej vzďaľovaním. Neochotne som sa postavila, nazula sivé ponožky pohodené na zemi a došuchtala sa do kuchyne. Mama už opäť spokojne odfukovala na pohovke. Schmatla som pripravený zväzok bankoviek z vratkého, dreveného stola a zamierila na chodbu. V zvláštnom tranze som zvesila z vešiaka bundu, ktorá ma pred dotykmi mrazu nikdy neochránila, obula čaptavé tenisky a zahľadela na miestnosť za chrbtom. O niekoľko hodín, presne na tomto mieste, pocítim sklamanie prinášajúci pocit déjà vu s jedným rozdielom. Vtedy to pravdepodobne bude navždy.

Trsy cenného papiera v mojich rukách, som poriadne zastrčila do bezpečia bočného vrecka a zavrela dvere. Vliekla som sa ako slimák po spráchnivených, už dávno neinertných schodoch a pevne zvierala obruč, pripevnú na stene. Od stisku, do ktorého som vkladala všetko strach z nasledujúcej cesty, mi obeleli hánky a ja som si bolestne pretrela kožu na nich. Takmer nevídane rýchlo ubehnutým časom som sa ocitla pred rozbitými vchodovými dverami. Nové graffiti dekorujúce múry a ich zložitá kolorizačná štruktúra, ma odpútali od nasledujúceho. Zhlboka som sa nadýchla, stisla kľučku a vstúpila na chodník. Vzduch presýtený nepríjemnými parami, hmlou nesúcou pachy zatuchliny a spečatenými osudmi, ma zaštípal v hrdle. Už to bolo veľmi dávno, čo som mala možnosť ucítiť čerstvosť zelených pláni parkov. Bola to neustále opakujúca sa platňa večne sivého neba, tajomných uličiek a ľudoprázdna. Dnešným nesúladom boli zlaté pásy svetla, lenivo pretínajúce ťažké oblaky, poskytujúce aspoň štipku neklamlivej pohody.

Vykročila som ponurým betónom, ktorého diaľava siahala do nekonečna a fúkala si teplý dych na zimou skrehnuté prsty. Nečujne som kráčala zaplneným prázdnom. Plešaté hlavy, bezzubé ústa, či chrchľavý kašeľ, sa občasne mihli míňajúcimi sa odbočkami. Vo mne zatiaľ panoval obmedzujúci strach. Ešte nikdy som nekráčala nebezpečnými ulicami rozvidnievajúceho sa Manhattanu sama, bez spoločnosti, ktorá by mi túto púť spríjemňovala. Vskutku som bez Peteho ani len pätu nevystrčila. Vedomie, že práve on sa nachádza vedľa mňa, ma sladko opantávalo a ubezpečovalo. Jeho prítomnosť zdiskreditovala obavy, nasadila im putá a odkopla.

Rozbité sklá semaforov zívali bezobsažnosťou, s istou gráciou vypľúvali vyzývavo blikajúce žiarovky, ktoré sa v slabom vánku lenivo pokyvkávali. Vyrabované autá bez súčiastok osamotene odstavené vo vchodoch, pri ktorých sme sa ako deti s vrkočmi a rozbitými kolenami hrali na skrývačky. Obrazy skutočnosti pribúdali s blížiacou sa treťou Avenue. Tiesnivosť spolu s nimi.

V mysli som si rýchlo premietala lekcie sebaobrany, na ktoré som chodila ešte ako dievčatko. Bola to mamina prazvláštna metóda, ako mi vštepiť do hlavy potrebu nezávislosti nežnejšieho pohlavia. Zo sotva rozoznateľných spomienok na základné defenzívne chvaty, som nevyťažila takmer nič. Zostáva mi už iba jedna alternatíva. Moc adrenalínu rozlievajúca sa telom.

Kroky sa čoraz hlasnejšie ozývali na prašnej šedosti chodníka. Už len stačí zahnúť za najbližší roh a zbadám starý pútač Jefferson’s pharmacy. Ich filantropia udivovala mnoho obyvateľov, no na ich tvárach sa nefalšovaná radosť objavovala málokedy. Príčinou bola jedna fotografia. Mŕtvola znetvoreného tela. Ich jedinej dcérenky. Abstinujúceho feťáka pochytila vlna zvráteného umenia a on neodolal jej nevinnému telu počas večernej prechádzky parkom. Odrezaná ruka vrazená do prázdnoty vagíny, pravá noha zvlieknutá z kože a kochajúca sa záhybmi zložitých kontúr jednotlivých svalov. Prsia prešpikované drobnými zárezmi, brucho s chýbajúcimi orgánmi, vyrvané srdce pohodené vedľa nej. Vlasy spálené a oškvarená pokožka pod nimi po ešte dlhé dni páchla spáleninou. Vypichnuté oči poskytovali pohľad do krvavej masy a jej ústa s vybitými zubami otvorené dokorán, akoby kričali do definitívneho výdychu skonu. Toto všetko pošramotilo úsmevy, jamky v lícach a šťastné pohľady. Vymazalo ich existenciu a dalo pocítiť, že tu kedysi stáli pravidelne.

Zostal im len Joshua, ktorý odišiel do Európy a začlenil sa do drvivého toku transakcií. Podoba miestneho rizikového stavu pobočky USS nezasiahla. Stal sa popredným majiteľom mnohých z nich a vytvoril si nezničiteľné impérium obchodu. Podnikanie s výrobou ocele povýšil na masové odvozy najlepších zbraní. Prijímateľom nebol nikto iný, ako Edward Masen, riaditeľ IBC. Na ich využitie bolo uvalené verejné embargo, ktorého okrajov sa smel dotknúť iba on. Jeho matka mu to nespočetnekrát vyčítala, ale jej hnev bol príliš prchavým. Po dávnej udalosti sa z jeho všeobecného úspechu dokázala iba tešiť. S novoobjavenou chuťou svojho syna podporovala. Manžel, mlčanlivo prihliadajúci jej čiastkovému nadšeniu, sa v duchu usmieval, ale predchádzajúce šťastie bohužiaľ nepociťoval. To ho už nenávratne opustilo. Jeho vízia pokojnej staroby v obklopení vlastných vnúčat a s manželkou po boku, protestne stagnovala, až si nakoniec pobalila kufre a odišla. Dnes zvesil plecia, pokorne trávil čas v rodinnej, kedysi veľmi úspešnej lekárni a počúval zdary rinúce sa zo synových pier v mikrofóne telefónu.

Metre sa rýchlo míňali a ja som vzápätí stála pred veľkými, krídlovými dverami. Jemne som stlačila zvonček zlepený lepiacou páskou a následne strčila obe ruky do vreciek nohavíc. Zazvonila som druhý raz, no to sa už mosadzná kľučka pohla a zo škáry vykukla blonďavá hlava, ktorá mi pri všimnutí mojej osoby darovala vrúcny úsmev. Vystúpila z dverí, podišla ku mne a objala ma ako dávnu priateľku, ktorú už dlhé roky nemala možnosť zahliadnuť. Toto neskrývané gesto ma prekvapilo a na tvári sa mi usadil konsternovaný výraz. Po čase som ruky prinútila obtočiť sa okolo jej pásu a líce oprieť o rameno.

„Som taká rada, že si prišla. Celé dni sedím doma sama, už ani nezaznamenávam Jackovu prítomnosť. Poď ďalej, zlatko a daj si so mnou aspoň za šálku čaju.“ Obzrela som sa za seba, na nevábne vyzerajúce prostredie. Druhý pohľad mi zabehol do vnútrajška domu, prekypujúceho teplom a úprimnú tvár ženy stojacej predo mnou. Zatúžila som po zahriatí dúškami chutného čaju, ktoré by sa mi príjemne rozlievali vnútrom. Potešene som prikývla a vošla dnu.

Po pravom boku dlhého pásu vstupnej chodby, sa nachádzala presklená stena, ktorá poskytovala výhľad na miestnosť, slúžiacej ako lekáreň. Cestou som pozdravila pána Jeffersona v bielom plášti, ktorý pedantne ukladal tuby rozličnej farby a variabilnej veľkosti na police, do jednotlivých radov. Už od mala som si ho pamätala, ako prehnaného perfekcionistu. Prešli sme ďalšími dverami, ktoré oddeľovali priestor bytu od zvyšku. Jazz, ozývajúci sa od vedľa však zvlášť netíšili. Pani Jeffersonová ma zaviedla do útulne vyzerajúcej obývačky, ktorej dominovala luxusne pôsobiaca kožená pohovka s párom podobných kresiel. S ospravedlnením odbehla, zatiaľ čo som so vyzliekla bundu. Zaujala ma opodiaľ stojaca malá skrinka, na ktorej bolo vystavené množstvo fotografií. Ich šťastné tváre kontrastovali s ošúchanosťou povrchu. Fotograf zachytil situácie, počas ktorých vyzerali ako jedna dokonalá rodina, ktorej nezničiteľným putám by mam závidieť hádam každý žijúci. Vyrušilo ma nervózne odkašľanie.

Na vyrezávanom, drevenom stole pristál porcelánový set s lahodne pariacimi šálkami. Posadila som sa oproti pani Jeffersonovej, ktorá teraz so slzami v očiach hľadela na fotku krásneho dievčaťa zlatistých vlasov. Dolná pera sa jej od potlačovaného vzlyku trasľavo chvela. Vrásky dekorujúce jej srdcovitú tvár za posledné roky výrazne vystúpili, akoby sa snažili dať o sebe vedieť celému svetlu. Ovisnuté vejáriky dodávali vzhľadu materskej ohľaduplnosti.

„Niekedy mi tak neskutočne pripomínaš našu Avu. Zapozerám sa a v tvojich zreničkách plápolá na chlp identická iskra zanietenosti.“ Zmierlivo sa pousmiala. To dávala zbohom prichádzajúcim myšlienkam. „Tak dlho sme sa nevideli. Vyrástla z teba dáma hodná ženích, čo povieš?“ Pod jej potmehúdskym žmurknutím som sa nepatrne začervenala. Ani len nemá tušenie...

„Pani Jeffersonová, viete...“

„Volaj ma Karen, srdiečko.“ Prijala som jej podávanú dlaň a tvárou mi prebehol úškrn poznania.

„Takže, Karen.“ Jej meno som vyslovila so zvláštnym zvýraznením. „ Niekto by tu aj bol, lenže v súčasnej dobe pochopenie pre svadbu nenájdete. Takmer všetky peniaze vrážame do Dannyho neustálej opatery a zvyšok spadá na nájom, chabú stravu. Niekedy si pripadám ako v opätovne odohrávajúcom sa dni. Stereotyp sa nemení, len dopad silnie.“ Ten súcitný pohľad v jej očiach som rezolútne odmietala. Prečo tam je? Ja som ju oň neprosila. Nech zmizne, stretávam ho pričasto.

Zrazu ma prepadol neutíchajúco hlodavý pocit. Niečo mi našepkávalo, aby som sa ihneď postavila, schmatla veci a utekala domov. Niečo sa stalo.

„Musím ísť. Nepýtajte sa prečo. Nepoznám dôvod.“ Svižne som vyskočila na nohy, trs bankoviek vybrala z vrecka bundy a hodila ich na stôl. Zmätený ženský výraz, prevrhnutá šálka, čaj kvapkajúci na koberec, boli už iba nepodstatnými elementmi. Schmatla som pripravenú tašku s potravinami, ktorá vďaka vákuu udržovala teplo a vybehla na ulicu.

Uháňala som už zaplnenými ulicami, v šialenej rýchlosti míňala prísediacich bezdomovcov, zhadzovala okoloidúcich ľudí, odkopávala otravný štrk z chodníkov. V mysli sa mi premietali nespočetné teórie a nelichotivé predstavy, ktorých som sa bála asi najviac. Vzdialenosť hrala proti mne, no mne sa ju darilo porážať.

Na pokraji síl, so strácajúcim sa dychom, som konečne dobehla ku vchodu. Rozrazila som tepané dvere, skákala po piruetách točitých schodov a súčasne lovila po kľúčoch. Vrazila som ich do zámku, ktorý protestne zacinkal a otvorila dvere. Tašku som nechala kdesi za sebou. Sypavé zvuky a mamine šialené výkriky, rinúce sa z Dannyho izby ma pripravovali o zdravý rozum. Pohľad, ktorý sa mi naskytol po vstupe do nej, zaútočil na reflexy ohlušujúcim elektrickým šokom. Danny v kropaji potu vzdúvajúci sa na lopatkách a s vyvracajúcou bielobou očných buliev. Triasol sa v ohromných kŕčoch kašľa a kútikmi úst tiekla bublinková červeň. Mama sa s rukami vo vlasoch kývala na zemi sem a tam. Snažila sa prekričať bublavé stony Dannyho unavených pľúc. 

Ďakujem všetkým za pochvalné slová. Padli tu také výroky, ktoré ma neskutočne prekvapili a samozrejme potešili. Som rada, že sa táto poviedka aspoň niekomu páči, pretože som tu na takýto typ ešte nenarazila. :)

VictoriaCullen: Ak si príliš zmätená, môžem ti prezradiť názov knižky, ktorá ma inšpirovala, no myslím si, že by to v tebe vzbudilo zbytočné ilúzie o pokračovaní. :)

Autor: VvC (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Útočisko - 2. kapitola: