Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upírova milenka - 17. časť

18.10.2011 (17:30) • ada1987 • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2787×

17. časť

Edwardov pohľad

Celú noc som premýšľal nad Harrym a nad okolnosťami, ktoré ho sem priviedli. Prišiel z vlastnej vôle alebo ho poslali Volturovci. A ak áno, čo tu chce?

Vivi sa zrazu prudko posadila.

„Čo sa deje?“ nemohol som nespýtať sa.

„Ja viem, čo tu chce,“ povedala, pohľad uprený do diaľky.

„Chce Bellu!“

Jasné, mohlo ma to hneď napadnúť. Ja trkvas! Aro je určite zvedavý, či Belle ešte stále tlčie srdce alebo nie. Ale prečo poslal len Harryho. Mal by prísť s členmi gardy.

„Tu nejde o Volturovcov,“ povedala Vivien, akoby mi čítala myšlienky. „Chce ju Harry. Aro s tým nemá nič spoločné.“

„Ako vieš?“

Vivien mi v myšlienkach prehrala rozhovor s Bellou v kaviarni. Zdá sa, že nie som jediný upír, ktorý o Bellu prejavil záujem. Chúďa, dievča, má ďalšieho ctiteľa s tesákmi.

Bellin pohľad

Úplne omámená som sa vydala k stolu.

„Dobrý deň! Vitajte U Boccaccia. Už ste si objednali?“ predniesla som naučenú formulku, ktorú som poznala naspamäť. Konečne odtrhol pohľad od jedálneho lístka.

„Áno,“ povedal zamatovým hlasom. Jeho fialové oči ma doslova hypnotizovali. Fialové oči! Nepochybne tá farba vznikla kombináciou červených očí a modrých šošoviek. Dúfam, že nie je hladný! Nechcem sa stať svedkom masakru!

„Dal by som si teba!“ povedal ticho.

„Ale ja nie som na jedálnom lístku,“ odvetila som.

„V tom prípade...kolu,“ predniesol nakoniec.

Zapísala som si objednávku a odišla som. Bola som si istá, že jeho pohľad ma neprestal sprevádzať.

V kuchyni ma už čakala nedočkavá Phoebe.

„Tak čo? Aký je?“ spýtala sa ma.

„Musím uznať, že máš sakramentsky dobrý vkus,“ povedala som, čím som u nej vyvolala vlnu smiechu.

„Ale to nie je naša liga, Bella.“ Smiala sa. „Ak už dávno nemá priateľku, poobzerá sa po väčších kráskach ako sme my dve,“ povedala so smiechom a odišla.

„A hlavne po voňavejších,“ povedala som si pre seba.

Edwardov pohľad

Náhle ticho odrazu prerušil výkrik. Alice! V sekunde sme boli pri nej. Ležala na posteli, oči upreté kamsi do diaľky.

„Alice, čo sa deje?“ spýtal sa Carlisle, hlas mal plný obáv.

„Vivien mala pravdu. Harry si prišiel po Bellu,“ povedala Alice, ktorej pohľad stále smeroval do neznáma.

„Chce ju odviesť do Volterry?“ opýtal som sa.

Alicin pohľad spočinul na mne. Prikývla.

„Dobre vieš, čo Harry dokáže. Vivien mi pred chvíľou hovorila, že sa Bellou stretával v snoch.“ Obrátil som sa na Carlislea.

Carlisle sa zamyslel. Jeho pery boli zovreté, čelo zvraštené. Výraz vyzeral príliš staro na jeho mladej tvári.

„Zaujímalo by ma, ako sa Harry mohol dostať do jej mysle? Veď to sa ešte žiadnemu upírovi nepodarilo. Ani Edwardovi, ani Arovi, ani Jane či Alecovi,“ pomyslel si môj „adoptívny“ otec.

Strhol som sa. Na niečo také som ani nepomyslel. Bellina myseľ bola pre mňa ako aj pre väčšinu upírov nedoknuteľným „územím“. Ale zdalo sa, že Bella ho predsa len vpustila do svojej hlavy. Nechápem, ako sa to Harrymu podarilo.

Prirodzene, nemohli sme zabudnúť na Harryho dar. Vkrádať sa do mysle ľudí, či už v spánku alebo v bdelom stave a ovplyvňovať ich myslenie. Nemali sme čas zistiť, či jeho dar funguje i na upírov. Ak áno, bol by ďalším žiarivým klenotom v Arovej „zbierke“.

Obrátil som sa na sestru. „Ale Vivien tvrdí, že Aro s tým nemá nič spoločné...“

„Má pravdu. Harry síce jedná na vlastnú päsť, ale Aro je informovaný,“ povedala a vzápätí dodala. „Navyše, vôbec nemá v pláne premeniť Bellu na upíra,“ dodala, Všetci v miestnosti zalapali po dychu. Alice sa obrátila na mňa. „Zdá sa, že s Harrym máte aspoň čosi spoločné. Oboch priťahuje Bellina jemná pokožka, vôňa jej krvi, a hlavne jej odlišné myslenie. Priťahuje ho ako človek.“

Vždy som vedel, že Harry je blázon, ale že sa na Ara podá až tak veľmi a začne chodiť s človekom, som netušil.

Bellin pohľad

Po práci som sa rozhodla ísť na lúku za mesto, ktorú som objavila krátko po svojom príchode do Houstonu. Bola dokonale rovná, bez jediného hrboľčeka. Bol začiatok jesene, takže lúka bola plná rozličných kvetín. Vzduch bol presýtený ich vôňou.

„Je to krásne, však?“ Začula som.

Vyľakane som sa strhla.

Na druhom konci lúky stál Harry. Bol opretý o strom a usmieval sa na mňa. Vyzeral ako v mojom sne. Nakrátko ostrihané čierne vlasy, tmavé červené oči, zmyselné pery.

Sakra! Nad čím to rozmýšľam? Predo mnou stál upír, ktorý s veľkou pravdepodobnosťou poriadne dlho „nejedol“ a ja rozmýšľam nad jeho ústami. Skôr by som mala premýšľať o zuboch, ktoré sa skrývajú za nimi.

Upír urobil krok a vystúpil z tieňa. Pomalým tempom kráčal ku mne. Mala by som sa báť, ale nič podobné strachu som necítila.

Zastavil niekoľko centimetrov odo mňa a opatrne, zrejme uvažujúc nad tým, či si to môže dovoliť, ma vzal za ruku.

„Konečne sa stretávame aj osobne,“ povedal. „Nielen v snoch.“

Harryho pohľad

Už niekoľko dní som ju sledoval. Vlastne od svojho príchodu do Houstonu. Vždy po práci sa vybrala na prechádzku do blízkeho lesa. A práve dnes som sa rozhodol, že sa konečne zoznámime aj v skutočnosti. Najskôr som zašiel do reštaurácie, kde pracovala. Jasne som počul jej rozhovor s kolegyňou, ktorá bola zo mňa úplne „hotová“. Pche! Vôbec nebola atraktívna. Dokonca ani ako jedlo.

Díval som sa na ňu, stojacu na okraji lúky. Vietor sa jej pohrával s vlasmi. Vôňa jej krvi sa miešala s vôňou kvetov na lúke. Len sa nadýchnuť a prenechať svoje miesto netvorovi vo vnútri. Nieee! To sa nesmie stať. Ona nie! Veď je taká krásna! V myšlienkach som sa vrátil späť ku dňu, keď som ju prvýkrát uvidel. Šla zachrániť môjho brata pred samovraždou. Naozaj obdivuhodné dievča! Tak ako takmer každého upíra, aj mňa fascinovali neobyčajní ľudia. A Bella bola neobyčajná. Možno až príliš. Možno priťahovala až príliš veľa upírov. Pamätám si, ako stála uprostred trónnej siene s mojim bratom a ďalšou upírkou, ktorú som nepoznal. Všetci ľudia, ktorí kedy boli vo Volterre, boli vystrašení. Veď mali byť prečo! Ale Bella nie! Cítila strach, to áno! Ale nie o seba. Ona sa bála o Edwarda!

Bol som ňou fascinovaný. Z Arovho rozprávania som vedel, že môj brat sa konečne zaľúbil. Po viac ako storočí sa jeho srdce prebudil k životu. A prebudila ho práve táto kráska s mahagónovými vlasmi.

Aro bol fascinovaný jej schopnosťou. Neveril som vlastným očiam, keď som videl, ako na ňu pôsobí Jane či Aro. Bez úspechu! Schopnosť spôsobovať bolesť robila z Jane najobávanejšieho upíra, aký kedy na hrade žil. Musel to byť pre ňu tvrdý úder, keď zistila, že voči Isabelle je úplne priemerná.

To ma zaujalo natoľko, že som bol rozhodnutý vyskúšať, ako na ňu pôsobí moja schopnosť. Aro prirodzene moje počínanie schvaľoval. Tiež bol zvedavý na výsledok. Caius bol, samozrejme, proti. To ma neprekvapilo. Pokladal môj dar za neefektívny a v boji neužitočný. Mal som podozrenie, že žiarli na môj vzťah s Arom.

Bol som nadšený, keď sa mi podarilo nadviazať s Isabellou kontakt. Ale netušil som, že toto stretnutie môže byť pre ňu osudné. Bože, takmer zomrela! Odvtedy som sa o nič nepokúšal. Až po takmer dvoch rokoch! Naše „stretnutie“ dopadlo fantasticky. A rovnako aj ďalšie! Začal som byť závislý na stretnutiach s ňou. Správal som sa ako posadnutý, čo, samozrejme, neuniklo Caiusovi. Snažil sa mi dohovoriť, ale zbytočne. Mal som Arov tichý súhlas, takže nič nezmohol. Môj adoptívny otec bol sám zvedavý, ako sa to všetko skončí.

Bellin pohľad

Podišiel ku mne. Slnko svietilo vysoko na oblohe a vytváralo na jeho mramorovej pokožke zlatisté odlesky. Držal ma za ruku a díval sa mi hlboko do očí.
Prsty ma doslova svrbeli, tak moc som sa ho túžila dotknúť. Jeho pohľad ma povzbudzoval, a tak som nakoniec nevydržala. Spomenula som si na naše začiatky s Edwardom - musím byť veľmi opatrná, aby som ho neprekvapila.

Pomaličky som dvíhala ruku. Pripadalo mi, ako by trvalo celé storočie, než som pod svojimi prsty ucítila jeho ľadovú pokožku. Jej štruktúra bola rovnako dokonalá ako tá Edwardova, koniec koncov i on bol upír.
Vedieť, že nie som blázon, bolo nepopísateľné. Že tu so mnou skutočne stojí, že sa ho dotýkam, že ma drží za ruku. Že nie je len ilúzia, ktorá sa rozplynie, sotva sa odvrátim.
Bola som obklopená jeho vôňou, lapená v jeho pohľade, neschopná sa pohnúť - tak nejako sa musí cítiť jeho korisť.

Ja som si však náhle bola istá, že mi neublíži. Niečo v jeho pohľade, držaní tela, výraze, mi to napovedalo.
Vyzeral, ako by sa mu práve splnil sen... ale vlastne – nebolo to snáď tak? Predsa sme o sebe už koľkokrát vzájomne snívali. Žiaden z mojich snov však nebol tak intenzívny, precítený ako skutočnosť. Po druhýkrát v mojom živote som si bola absolútne istá, že som sa zamilovala... a opäť mi stačil jediný pohľad.

„Harry,“ užívala som si zvuk toho mena a vzápätí som si zamilovala spôsob, ktorým vyslovil on to moje.
Jeho pohľad bol absolútne oddaný.

„Bella, len kvôli tebe som cestoval dvadsaťštyri hodín z Talianska až sem. Musel som ťa vidieť, nemohol som čakať už ani o sekundu dlhšie. Potreboval som sa uistiť, že sú moje sny skutočné, aj keď za ne môže moja schopnosť.“
To ma prekvapilo. To on mi vnukol tie sny? Ako to bolo možné, keď Edward, Aro ani Jane sa do mojej hlavy nedostali? Môžem mu vôbec veriť, keď takto využil moju najsúkromnejšiu časť?

Vtom som však ucítila ľadové objatie jeho paží a nádherne voňavý dych ma zastudenil na perách. Jeho oči boli temné ako hlbiny mora, ale pozerali na mňa s toľkou nežnosťou, že som ho nedokázala raniť odmietnutím. A ani som nechcela. Ako náhle prešiel čas, ktorý si sám pre seba určil ako dostatočný k vyjadreniu nesúhlasu, zmazal vzdialenosť medzi nami a ja som konečne ochutnala jeho úžasne vykrojené pery. Sotva so ma dotkli, mala som v hlave už len jeho. Nebola som schopná vymyslieť, prečo by som sa mala držať späť. Aj keď sme sa videli po prvýkrát, poznali sme sa už tak dávno. Blažene som vzdychla, keď ma k sebe pritisol viac. Ja som bola jeho a on bol môj. Na ničom inom v tej chvíli nezáležalo.

Koniec 17. časti

16. kapitola 18. kapitola

Autor: ada1987 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upírova milenka - 17. časť: