Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upírkin miláčik - 3. kapitola

23.01.2014 (10:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 2061×

3. kapitola

Alice

Neveriacky som čumela na presklené dvere, za ktorými sa len pred niekoľkými sekundami stratil Esmin chrbát, pričom som nebola schopná vyrieknuť ani len citoslovce. Čo jej zase sadlo na nos? Upír chce pre ňu len to najlepšie, zoženie aj potrebnú pomoc, no ona sa hrá na netýkavku.

„Povedal som niečo zlé?“ zamýšľal sa Edward, ktorý, rovnako ako ja, nebol do tohto momentu schopný adekvátne zareagovať. S povzdychom som pohľad odlepila od dverí a presmerovala ho na Edwarda, zamračene na mňa hľadiaceho.

„Nemyslím si... Es je len v poslednej dobe trochu divná,“ zašomrala som, opierajúc sa o kreslo, a ruky si prekrížila na hrudi.

Edward chápavo prikývol, siahajúc po krabičke cigariet položenej na stole, jednu z nej vytiahol a zapálil si. „To bude nedostatkom sexu.“ Vydýchol dym.

„Buď rád, že to nepočula, zabila by ťa... Ale sex nie je to, čo jej chýba.“

Edward na mňa pozrel so zdvihnutým obočím, načo som zaregovala pohodením ramien. Rozhodne som bytosti s charakterom, aký mal on, nemienila vysvetľovať, ako môže chýbať žene pocit lásky. Nieže by som mu nedôverovala, jednoducho by to nedokázal pochopiť, bol na to príliš mladý. Život s ním odmalička maznal, nemusel veľakrát ani prstom pohnúť, ženy mu od pätnástich rokov padali k nohám, kvôli čomu mu ego narástlo do nenávratných vesmírnych výšin, v ktorých boli zákony gravitácie neplatné, takže sa tam niekde doteraz vznáša. Mala som však  Edwarda rada, poznala som ho od plienok, keď bol ešte malý špunt, stavali sme spolu veže z kociek. Staré dobré časy...

„Som hlavne rád, že nežijem životom ako ona. Nič v zlom, ale ona sa musí sakramentsky nudiť,“ pokračoval zadumane.   

Opäť som pokrčila ramenami, vediac, prečo sa Esme tak dlho stránila záväzkom. Po nepodarenom manželstve, ktorým si musela prejsť ešte v čase, keď jej srdce bilo a krv pretekala žilami, som sa jej opatrnosti vôbec nečudovala. Esme sa mi s pravdou priznala až dlho po tom, čo sme sa zoznámili a spriatelili. Nikdy sa jej o Charlesovi nehovorilo ľahko, i k téme o jeho maličkosti prišlo vlastne úplnou náhodou, keď sme si vraveli historky z ľudského života. Úprimne som dúfala, že jeho smrť bola bolestivá a teraz sa smaží v pekle.

Keď mi v jeden večer pred vyše dvoma mesiacmi povedala o Carlisleovi, myslela som, že sa od šťastia rozplačem. Tak dlho som si priala, aby sa našiel niekto, kto ju zaujme, niekto, s kým by sa jej podarilo zabudnúť na bolestivú minulosť, niekto, kto by jej vniesol svetlo do života. Vedela som, že keď sa niekto taký nájde, bude špeciálny, Esme by si nevybrala len tak hocikoho.

 Bola skrz-naskrz dobrá žena, zaslúžila si lásku a aj keď sme sa o tejto téme zhovárali zriedkavo, nakoľko sa v láske za svoj život iba sklamala, vedela som, že v hĺbke svojho kamenného srdca túži milovať a byť milovaná.  S láskou však prichádzajú aj problémy, starosti a trápenia. V jej prípade spôsobovala všetky tri faktory Isabella, ktorá sa, ako predpokladám, dala s Carlisleom dokopy hlavne kvôli sláve, ktorú jej on, ako nový prírastok v nemocnici, s určitosťou ponúkal.

Lenže Esme si nedá povedať, ona sa radšej bude na tie dve „hrdličky“ bezmocne prizerať, tváriac sa ľahostajne. Ja som však vedela, ako ju to mrzelo a bolelo, mohla akokoľvek zahovárať, no takou dobrou herečkou, aby dokázala oklamať moju maličkosť, rozhodne nebola. Nakoľko som bola jej najlepšia kamoška, bolo predsa mojou povinnosťou starať sa o jej šťastie, nie?   

„Hm, len teraz, keď nás opustila hlavná aktérka... Má zmysel vôbec začínať s tvojím plánom?“ spýtal sa Edward zvedavo, čím ma vytrhol z myšlienok. Zhlboka som sa nadýchla, úporne premýšľajúc. Nie, ja sa rozhodne nevzdám. Ktosi začať musí a keď Es nie je schopná urobiť prvý krok, tak ju trochu postrčím... alebo rovno sotím.  Nechcela som ju viac vidieť utrápenú, pretože ja som jej pocity zdieľala.

„Na našom pláne sa nič nemení, pokračujeme aj bez nej.“

 I keď som vedela, že naše kamarátstvo čakajú kvôli môjmu konečnému rozhodnutiu krušné chvíle, bola som ochotná toto riziko kvôli nej podstúpiť. Výhra stála zato. Vedela som, čo je to upírska láska, mne ju ukázal Jasper. Pokiaľ by ma opustil, odišiel, alebo by nastalo hocičo, pre čo by sme boli nútení rozdeliť sa, zbláznila by som sa. Upír z fyzickej stránky zomrieť nemôže, ale z tej psychickej áno.

 No keby som ho mala dennodenne vídať s inou ženou po boku tak, ako Esme vídava Isu s Carlisleom, netuším, ako by som sa zachovala. Pravdepodobne by som však v sebe nenašla dostatok síl mlčať a nepokúšať sa o jeho pozornosť.  Nebola som ako Es. Ona zase nebola ako ja. Ale napriek tomu, aké rozdielne charaktery nás obe rozlišovali, upírska láska bola rovnaká pre všetkých upírov. Na jednej strane predstavovala obrovskú bolesť, ktorá nastala, ak boli city neopätované či upír o svojho druha prišiel.

 No na druhej strane bola tým, za čo som bola ako upírka najviac vďačná a na čo som bola najväčšmi hrdá. Keď sa upír zamiluje, jeho láska trvá naveky. Nevybledne, nezunuje sa, stále je rovnako intenzívna. Upír poznačený láskou nedokáže podviesť ani sklamať bez toho, aby ho to nezruinovalo. To, čo upírom mohli ľudia, snáď okrem nekonečného života, ktorý sa však po čase i tak zunoval, závidieť, bola práve nekončiaca, večná a oddaná láska.

Za takú sa predsa oplatí bojovať, či nie?

***

„Haló,“ ozval sa v telefóne Edwardov rozospatý hlas a šušťanie perín. Ktorý normálny chlap vyspáva o sedem štyridsaťjeden ráno... 

„Vstávať a cvičiť, dnes nás čaká veľa roboty!“ vypískla som, pohľadom blúdiac po všetkých veciach v šatníku, riešiac každodennú dilemu - čo na seba. Čím má žena viac oblečenia, tým počet problémov v domácnosti narastá. Jaspera sa spýtať nemôžem, pretože už len pri vyslovení „čo si mám...“ zdvíha zadok z kresla, či iného predmetu, a opúšťa priestory nášho domu so slovami: „Hm, vieš, akurát som si na niečo spomenul...“

„Veď je ešte len trištvrte na osem, preboha!“ zaúpel Edward a ja som si presne dokázala predstaviť jeho mučenícky pohľad.

„To je najvyšší čas, keby si bol školopovinný, dávno-pradávno si hore. A keby som bola tvoja matka, už si aj na ceste za štúdiom... Chodil si ty vôbec niekedy do školy?“ zamyslela som sa, snažiac sa predstaviť si malého Edwarda s veľkou taškou na chrbte, šibalským úsmevom na perách a modrinou na kolene, ako si vykračuje po úzkom kockovanom chodníčku.

Edward si do telefónu povzdychol. „Nie, Alice, vieš, mňa učili líšky, keď mi čítali z knižky,“ odvetil so stopou irónie v hlase.

„Doteraz som o existencii hovoriacich líšok nepočula, ale keď myslíš...“ Mala by som dať tento fakt vedieť tvorcom piesne „What does the fox say“.

„Už si domyslela svoj plán?“ zmenil tému.

„Jasné, a ver, že sa ti bude páčiť, ale všetko ti vysvetlím potom. Esme má dnes poobednú zmenu, to znamená, že dovtedy musíme všetko stihnúť, aby nás nevymákla. O hodinu sa stretneme pri kaviarni, kde sme boli včera. Takže, bežkaj sa napapkať, nech nie si nervózny. Keď budeš meškať, neželaj si ma!“

Zložila som, kým stihol protestovať. Na chlapov musíte ísť priamo, nepýtať sa, rovno oznámiť. Spokojne som si pomädlila dlane. Akcia s krycím názvom M&T (Mariška & Toník) sa už nevidieť zaháji. Občas sú ľuďom dve krstné mená aj na voľačo dobré.  Bellinka a Edík by bolo príliš nápadné...

Má šťastie, pomyslela som si, keď som autom odbočila za roh ulice a všimla si Edwarda postávať pár krokov pred kaviarňou. Zaparkovala som pomedzi dve - na pomery tohto „obrovitánskeho“ mesta - luxusné autá a v tichosti za sebou zatvorila dvere. Edward mal v ušiach slúchadlá, pričom sa hral s mobilom, takže ničomu okolo seba nevenoval prílišnú pozornosť. 

Plížila som sa k nemu pomaly ako šelma za svojou korisťou, sem tam sa obzerajúc  vôkol seba kvôli kontrole okolia. Na námestí sa však o tomto čase nachádzalo málo ľudí, väčšina potila krv v práci, čo mi tiež hralo výborne do karát. Čím menej svedkov, tým lepšie. Postavila som sa priamo za Edwarda, jemne ho poklepkajúc po ramene. V okamihu sa stočil za seba a keď sa ku mne otočil i tvárou, rýchlo som využila príležitosť a vrazila mu. Prekvapene zavrávoral a obe dlane si priložil na tvár. Ruky sa mu triasli, chudáčikovi.

„T-to... čo si spravila?!“ prskol podráždene, vraždiac ma pohľadom.

„No s niečím ísť na pohotovosť predsa musíme. A zákusky to nebudú,“ odvetila som ako najväčšiu samozrejmosť.  

„Mohla si ma aspoň varovať!“ Zamračil sa a zotrel si z nosa krv. Aká som ja presná!  Jazz mal dobrý nápad.

„Potom by to nevyšlo, nesúhlasil by si. Poď, cestou ti vyrozprávam, čo sa ti akože prihodilo.“ Tvárila som sa, že som si jeho pokus odstúpiť odo mňa čo najďalej nevšimla a chopila som sa jeho ramena.  

„Ako som s týmto vôbec mohol súhlasiť!“ frfľal, kým sme smerovali k autu. Stále som bola Jasperovi nesmierne vďačná za taký nádherný vianočný darček. Môj ňuňáčik presne vedel, po čom moje mŕtve srdce pišťalo. (Uznávam, že som mu prosbami o tohto úžasného žltého tátoša pílila uši vyše troch mesiacov s prídavkom využitia ženských zbraní).

„To je už tvoj problém, Eddie... Na druhej strane, čo by si nespravil pre kamarátku, nie?“ počastovala som ho anjelským úsmevom. Odomkla som auto a otvorila Edwardovi dvere na strane spolujazdca, aby ešte, nedajbože, kvôli svojmu strašnému poraneniu nevrazil aj do nich. 

„ Alice, doparoma, veď si mi skoro zlomila nos!“  vykríkol, keď si v spätnom zrkadle prezrel svoj odraz.

„Zase také strašné to nie je,“ povzdychla som si, pričom som mu vyberala z kabelky balíček vreckoviek, ktorý následne s nevôľou prijal. „Pozor, aby si mi nezašpinil poťahy od krvi. Drž si pri nose vreckovku.“   

„Ako prepáč, ale ja som sa o zlomenie nosa neprosil.“

„Nebuď baba, niečo predsa vydržíš. A nemáš ho zlomený.“  

„Skvelý začiatok dňa, vážne výborný, díky, Alice, si kamoška na nezaplatenie. Zle sa mi to zrastie a žiadna žena sa na mňa v živote už ani len nepozrie,“ šomral si popod nos.

„Och, takže mladého pána trápi, či sa aj naďalej nájde dostatok kozičiek, ktoré mu naskáču do postele. Neboj, hlúpučkých dievčat je na svete stále veľa.“

„Chceš tým povedať, že im zato nestojím?“

„Nechcem tým povedať vôbec nič, možno by len nebolo od veci, keby si sa konečne usadil. Baví ťa tento štýl Cassanovu?“

Edward sa zachechtal. „Ani netušíš ako.“

Rozhorčene som si povzdychla a pokrútila hlavou, pozorne sledujúc vozovku. „Čistý puberťák... Ale čo, je to tvoj život.“

„Presne tak. A vidíš, zišiel som sa ti. Keby som bol mamičkin maznáčik, stále sedel len doma na zadku a čítal knihy, asi ťažko by som s niečím takýmto súhlasil. Takže sa nesťažuj, to by som mal skôr ja.“

„Ok, fajn,“ súhlasila som. Nechcela som si Edwarda pohnevať a tým riskovať jeho zutekanie. Preto som mu radšej počas zvyšnej cesty rozprávala príbeh, ktorý mal použiť ako vysvetlenie svojho zraneného nosíka. Bez vyrieknutia slova z jeho strany som vedela, že sa mu, bohvieako, nepáči, ale vedela som i to, že ho nakoniec použije. Ako sa s ním popasuje a či ho mierne pozmení, som nechala čisto na ňom. Edwardovi nerobilo problém hranie rol, rád sa predvádzal, a preto som sa nemusela báť, že by scénku v nemocnici nezvládol. Koniec-koncov, jeho rola bude trvať dlhšie než polhodinu, ktorá ho čakala teraz, urobí len dobre, ak sa dostatočne pripraví a zaujme.

Zastala som kúsok od nemocničného vchodu, pohľad upierajúc na zamračeného Edwarda. Možno som mu vážne nemusela uštedriť takú silnú ranu...

„No,“ povzdychla som si, „je to tu. Máš nejaké otázky?“

Pokrútil hlavou. „Chcem to už mať hlavne za sebou, nos ma bolí jak sviňa.“ Chopil sa kľučky a chcel vystúpiť.

„Počkaj!“ zastavila som ho a načiahla sa na zadné sedadlo, kde ležala Jasperova stará šuštiaková bunda a šiltovka. Obe veci som podala Edovi a ten si ich s nevôľou prezrel. „Obleč si to, pochybujem, že by si šiel športovať v tomto,“ pohľadom som v rýchlosti prebehla po elegantnom čiernom  kabáte, ktorý mal na sebe. 

Povzdychol si, ale bez slova vyhovel mojej požiadavke. Jemne som mu pošuchorila vlasy a následne ich skryla po šiltovku. Neubránila som sa úsmevu. Keď som ho uistila, že vyzerá skvele, konečne opustil priestory auta. Sledovala som jeho chrbát, až kým nezašiel dovnútra nemocnice a potom som sa pozorne započúvala do diania.

Ostatné hlasy, ktoré na mňa doliehali takmer zo všetkých strán, som potlačila do úzadia a koncentrovala sa najmä na Edwardov dych a tlkot srdca. Chvíľu čakal na chodbe, ale onedlho ambulanciu opustila istá pacientka - súdiac podľa zrýchleného srdečného tepu, keď sa pozrela na Edwarda - a Isabella zavolala dnu ďalšieho. Ošetrujúci lekár mal byť podľa všetkého doktor Miles. Všetci sa pozdravili a Miles sa Edwarda spýtal, čo sa mu prihodilo.

„No viete, to bola taká ošemetná situácia...“ Edward na malý moment stíchol, no o pár sekúnd opäť pokračoval: „Zrachol som z bajku. Idem si idem a zrazu, bum, námraza. Nedokázal som udržať balans a už som sa vám aj váľal na zemi - poviem vám, nič príjemné... To je neskutočné, človek si chce zdravo zašportovať a aj to sa mu vyplatí.“ Nahnevane si povzdychol.      

„Preto väčšina ľudí v zime bicykle uschováva v pivnici,“ zareagovala Isabella.

„Vy ste tak neuveriteľne bystrá, človeče. Boli by ste určite skvelou spoločníčkou na cesty... Au,“ sykol odrazu.

„Prepáčte,“ ospravedlnil sa doktor Miles. Aha, pravdepodobne ho už medzičasom začal ošetrovať.

„Na bicykli som naposledy sedela, keď som mala štrnásť.“

„To muselo byť nedávno, určite ste len teraz oslávili osemnástku.“  Edwardov hlas znel sebaisto. Isabella sa zasmiala a tuším sa i nadychovala k odpovedi, keď sa do ich rozhovoru zamiešal doktor.

„Ticho, prosím... Nezdá sa mi, že by to bolo zlomené, ale aj tak vás pre istotu pošlem na röntgen.“

Tým sa ich rozhovor na chvíľu uchýlil ku koncu. Kým Edward čakal na výsledky, netrpezlivo som klopkala po volante.

Doktorove dohady sa nakoniec ukázali byť pravdivými - žiadna zlomenina,  takže nebolo nutné pristúpiť k žiadnym radikálnejším krokom. Doktor Miles neskôr s ospravedlním odbehol na sálu, kde potrebovali jeho nadobudnuté skúsenosti, čím Isa s Edwardom na ambulancii, kým neprišiel záskok za doktora, osameli. Isabella Edwarda ošetrovala, pýtajúc sa, či ho okrem nosa nebolí nič iné.

„Keď tak o tom hovoríte, vlastne hej...  Trochu pravý bok, nepozreli by ste sa na to, prosím vás?“

Bellino srdce odrazu bilo rýchlejšie, pár sekúnd neodpovedala, ale nakoniec sa spamätala a súhlasila. Ktovie, čo tam ten Edward robil, toto by som si teda pozrela... Ostatne, Isa odmietnuť nemohla, bola to jej práca.

„Nezdá sa mi, že by to bolo niečo vážne. Možno by sa na to ale mal pozrieť doktor, o chvíľu by mal prísť,“ prehovorila po chvíli.

„Nie, netreba, nie je to také strašné, verím vám.“

„ Asi ste si bok pri páde len narazili, odporúčam použiť chladivú mastičku.“

„Keby ma natierali také zlaté ručičky ako máte vy, určite by mi to pomohlo.“

„Ehm... Čo by na to povedala vaša priateľka?“ spýtala sa nevinne a ja som sa neubránila nutkaniu pretočiť oči. Niežeby sa zaujímala o to, čo by na jej možné chovanie povedal Carlisle, kdeže, ju zaujíma, akoby sa zatvárila Edwardova priateľka. Čoho som sa to, dokelu, dožila.  

„Neviem, čo by ste povedali, takže vám ani nedokážem odpovedať na vašu otázku,“ odvetil a v jeho hlase som začula úsmev.

„Ehm... Som zadaná.“ Ona si aj spomenula? Aplaus...

„To nevadí, zdravá dávka adrenalínu ľudskému organizmu iba prospeje.“ Dokonale som si dokázala predstaviť  Edwardov  široký úsmev. Ak by nemal uši, usmieval by sa dokola.

Nastalo ticho. Isabella neodpovedala a keď sa k nejakým slovám predsa len odhodľala, týkali sa iba Edwardovho zdravotného stavu. Odporučila mu dobrú mastičku na „boľavý bok“ a milým hlasom ho vyprevadila. Edward sa rozlúčil so slovami: „Rád som vás spoznal, majte sa krásne.“

Rozhorčene som si povzdychla. Vyzeralo to tak, že Isa nakoniec nebude predstavovať ľahkú obeť, práve naopak. Stretnutie neprebiehalo podľa mojich plánov, budem musieť vymyslieť ešte čosi, kde sa Isa nechá namotať. Zovrela som volant v dlaniach, keď som si všimla Edwarda  práve vychádzajúceho z budovy. Nos mal celkom pekne ošetrený - aj tak sa mu do dvoch dní úplne zahojí - a na moje obrovské prekvapenie sa usmieval.

Spokojne sa posadil, ešte spokojnejšie vydýchol a skonštatoval: „Nie je vôbec škaredá.“

„Nikto netvrdil, že je. Ona je ako ty - dokonalý vzhľad, ale to vnútro...“

„Problém?“ zašomral.

„Nie,“ pohotovo som pokrútila hlavou, „vôbec žiadny...  Ale aj tak ti to s ňou, bohvieako, nevyšlo,“ zafunela som. S Edwardom sme sa zbožňovali doberať, využívala som každú vhodnú chvíľu.  

„Akoby nie? Stačil jeden dotyk, Alicka, jeden dotyk a dozvedel som sa toho dostatok. Zase si ma podcenila, cítim sa strašne,“ ohrnul spodnú peru.

„Prijmi moje hlboké ospravedlnenie,“ pretočila som oči.

„Že si to ty. Ale aby si nepovedala, že som hnusák, tak ti to poviem. Isa sa chystá večer do baru U malého Mickeyho,“ pohýbal obočím.

„S kým? S Carlisleom?“

Edward zavrtel hlavou a obdaril ma ďalším širokým úsmevom. „S kamoškami. Rozhodne nebude mať šancu mi ujsť, o to sa teda postarám.“

Ohromene som sa na Edwarda zahľadela.  Ako som mohla zabudnúť na jeho dar? Edwardovi stačilo, ak sa dotkol danej osoby a dokázal jej prečítať myšlienky. Takže ešte máme nádej! „Edward? Už som ti povedala, že ťa milujem?“

„Nemusela si to v sebe dusiť tak dlho!“ dojato sa chytil za srdce, chvíľu na mňa „láskyplne“ pozeral a potom sucho dodal: „Ale díky, zapíšem si tvoje meno do zoznamu. A už štartuj, som hladný.“

„Som ochotná ti dnes zacvakať obed.“

„Jáj, to je akože motivácia do budúcna?“

„Tak auto dostaneš až keď to celé klapne.“

„Predpokladám, že bude ružové.“

„Jazz mi s výberom pomôže, neboj sa...  Pridáme ešte kvetinky,“ usmiala som sa.

„Jéj, budem ako Ken.“

S úsmevom som pokrútila hlavou a vydala sa smerom do najlepšej reštiky vo Forks. Ok, ako chce, mne vážne nerobí problém mu zohnať ružové auto s kvetinkami. Len či by ho ten úsmev rýchlo neprešiel, keby s ním musel ísť až do Chicaga.

Dúfam, že vám Alicin pohľad príliš neprekážal, nabudúce sa opäť vrátime k Esme. A opäť ďakujem za komenty pri minulej kapči, ste skvelé. :)

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upírkin miláčik - 3. kapitola: