Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upírkin miláčik - 1. kapitola

09.01.2014 (21:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 4099×

1. kapitola

„Môžeš zavolať ďalšieho pacienta,“  vyhlásil Carlisle, keď dopísal spis pani Nicolsonovej,  obdarujúc ma úsmevom, z ktorého, nebyť upírkou, padám do kolien.

Ako povieš, miláčik. Aj kávičku s cukríčkom ti uvarím, koláčik kúpim, ak budeš chcieť, aj ho vlastnoručne upečiem a potom ťa ním sama nakŕmim... No a čo, že som pri sporáku stála prvý a poslednýkrát pred sedemdesiatimi tromi rokmi.  Aj to je niečo.

Nikdy som si nebola pomyslela, že ma takýmto spôsobom nejaký muž opantá... ani že som na modrookých blondiakov s tehličkami na bruchu. Prinajmenšom to znelo tak klišovito, otrepane. V každom americkom filme z prostredia strednej školy taký chalan vystupoval, ohurujúc dokonalým úsmevom, hodným reklamy na zubnú pastu, každú slečnu, ktorá sa nachádzala v jeho blízkosti až si nakoniec vybral to „škaredé káčatko“. Úbohý blaf...

Problém predstavoval fakt, že ja som sa v žiadnom americkom, a už tobôž nie tínedžerskom, filme nenachádzala.  Prežívala som skutočne zložité životné obdobie, ktoré so sebou nieslo značnú časť klišovitosti, na ktorej by som sa, pokiaľ by sa jednalo o film, schuti zasmiala, avšak nakoľko pre mňa predstavovalo krutú realitu, neprišlo mi extra vtipné.  Skôr naopak, pokiaľ by som mohla, každú noc by som plakala do vankúša s nádejou, že sa mi aspoň trošku uľaví. Ale ani to mi nebolo dopriate.

Občas som sama sebe liezla na nervy, správala som sa detinsky, akoby som mala šestnásť a bola prvýkrát zamilovaná. Ale odkedy prišiel Carlisle Cullen zastúpiť istého doktora z našej nemocnice, ktorý sa aj s rodinkou presťahoval do väčšieho mesta, mala som ho plnú hlavu. Nedokázala som sa myšlienok na jeho maličkosť zbaviť.

 V nemocnici som sa pred pár rokmi, keď som dostatočne vycibrila svoje ovládanie voči ľudskej krvi,  zamestnala hlavne kvôli nude, ktorá mi doma robievala veľmi blízku spoločníčku. Každý deň predstavoval stereotyp, naučila som sa neočakávať  nič nové, nieto prevratné. Zmierila som sa s existenciou, v ktorej pre mňa nejestvuje  druhá polovička.

Po zemi tohto sveta som chodila vyše sto rokov, videla a zažila toho toľko, že by sa jednému nesnívalo.  Postretávala som toľké množstvo mužov, až som nových prestala vnímať úplne a väčšinu starších známostí časom vypustila z hlavy. Pokiaľ by som v nej mala držať mená všetkých, zbláznila by som sa. Dnes to už bolo aj tak jedno, keď sa väčšina z nich nachádzala na onom svete.  Nespočetné množstvo sa pokúšalo o nadviazanie čohosi viac, pretekali sa, kto ma získa ako prvý, až som postupne zanevrela na každého z nich. Nebola som žiadna trofej, ale žena s citmi!

A potom, ako blesk z jasného neba, nastal deň, ktorý obrátil celú moju existenciu o stoosemdesiat stupňov. Nastupovala som na rannú zmenu, keď si všetkých z oddelenia znenazdania zavolal primár Peterson  so správou o novom členovi nášho tímu. Keď moje oči spočinuli na Carlisleovej anjelskej tvári, nadobudla som pocit, že viem lietať. Mala som pocit, že zastal čas; že napriek tomu, že som ho videla prvýkrát v živote, ho skvele poznám. Hádam mi aj slinka z úst odkvapla a nad hlavou vzlietlo desať malých Amorov.  Jeho dokonalé telo, oči pripomínajúce dve nebeské studničky, vlasy hebké - pravdepodobne - ako zamat a úsmev, ktorý  spôsoboval triašku po celom tele...  Ach, idú na mňa mdloby!

Pokiaľ by som nebola upírkou, dávno-pradávno by som po ňom vyštartovala, nenechajúc sa predbehnúť najväčou ku... štetkou na oddelení, slečnou Isabellou Swanovou - mojou kolegyňou a v posledných dňoch i značnou sokyňou. Isa sa situácie chopila takmer hneď po Carlisleovom príchode a potom celý deň chodila ako veľká diva, každého častujúc triumfálnym pohľadom. Keď o týždeň nato s Carlisleom oficiálne ohlásili ich vzťah, od jedu ma takmer pretrhlo. Prečo majú mrchy vždy to najväčšie šťastie?!  

Na druhej strane som mala chuť si nafackovať.  Alice mala pravdu. Na staré kolená, totálne som sa zbláznila. Nie nadarmo sa hovorí „staroba, choroba“. Ak by som rozmýšľala aspoň trošku racionálne, zakázala by som si podobné myšlienky.  Carlisle bol človek, ja upírka. Z toho nemohlo vzísť nič dobré, nemohla som od neho chcieť viac. Tobôž nie romantický vzťah. On si zaslúžil šťastie, možno bola Isabella skutočne tou, ktorá mu ho mala dať.

Tak prečo, napriek uvedomeniu, aké nesprávne to je, som bojovala s nutkaním nezabiť každú ženu, ktorá mu venovala čo i len pohľad? Prečo som tak nenormálne prahla po jeho pozornosti, dotyku, úsmeve určenom  iba pre mňa? Prečo som chcela byť uväznená v jeho objatí, túliac sa na jeho hruď, zatiaľ čo by ma silno objímal, šepkajúc mi do ucha, ako veľmi ma miluje?  

Jednoducho povedané - nedokázala som slovami opísať, ako veľmi som túžila po tom, aby bol môj.

Esme, tento tvoj dojemný príbeh o nenaplnenej láske znie ako z dielne Rosamunde Pilcherovej.  Daj si facku a spamätaj sa!

 Prinajhoršom jej naozaj napíšem, dám námet na nový príbeh a o pár rokov naň Nemci natočia film. Hm, alebo by bola možno vhodnejšia rozprávka. Niečo v štýle:

 Kde bolo, tam bolo; bylo, nebylo; či klasika - once upon a time, žila v upršanom veľkomeste na Olympijskom polostrove prekrásna, výzorovo aj duchom mladá, úspešná, štíhla, bohatá, milá, usmievavá, dobrosrdečná princezná Esme. Jej tvár nezdobila ani jedna vráska, orieškové vlasy vo vlnách spadali na jej drobné ramená a karamelové oči nedávali väčšine mužov spať. Ženy závideli, snažili sa napodobniť jej jedinečný štýl - vždy, samozrejme, bez úspechu.

 Princezná pravidelne prispievala na charitu, zúčastňovala sa dobrovoľných akcií, bola členkou UNICEF... Okrem toho krásne spievala, vydala štyri albumy, písala úžasné knihy, ktoré sa z pultov kníhkupectiev vypredali ihneď po vydaní ako teplé rožky. 

Bola jednoducho celosvetovým fenoménom, tínedžeri si lepili plagáty s jej podobizňou nad posteľ, každý si od nej pýtal autogramy.  Každému plnila sny, ale jediným snom, ktorý mala ona, bol princ Carlisle... Takto by sme pokračovali, nevynechávajúc romantickú scénu na bále, samozrejme, až by jej pod balkónom v ten horúci letný večer vyznal lásku s kyticou ruží. Esme by vzlykla šťastím, rozutekala by sa dolu k nemu a za potlesku okoloidúcich a vášnivého bozku by sa na obrazovke objavil obrovský nápis „The end“.   

„Esme, ten pacient, bude to?“ vytrhol ma zo zamyslenia Carlisleov hlas podfarbený humorom. Skvelé, už som mu aj na smiech.  Pre mňa tak typické.  Strápnim sa vždy, keď sa naskytne čo i len najmenšia príležitosť. Bytosť, ktorá kedy vyhlásila, že upíri sú dokonalé stvorenia, sa sakramentsky splietla. Ale možno som len ja výnimkou z tohto pravidla. Hm, ťažko povedať. 

„Samozrejme, pán doktor,“ vyjachtala som zo seba a ihneď uháňala otvoriť dvere ambulancie. Čakáren, na moje prekvapenie, zívala prázdnotou, všetky stoličky boli prázdne. Pokiaľ by som venovala pozornosť aj čomusi inému než tomu bohovi v lekárskom plášti, vďaka skvelému sluchu by som sa dopočula, alebo skôr nedopočula, o počte pacientov na chodbe.  Esme, rob so sebou niečo, je najvyšší  čas.

„Nikto tam nie je,“ oznámila som, zatvárajúc dvere. Počula som, ako si Carlisle s úľavou vydýchol a hlavu zaklonil dozadu, sledujúc ma.

„To robíš nejaké špeciálne cviky na precvičenie krku?“  Čo keď sa mu niečo stane a ja budem nútená pristúpiť k prvej pomoci?

Carlisle sa pousmial. „Keď mám takú milú sestričku, je ťažké sa nepozerať.“ Milá nie je pekná, nedávaj si žiadnu nádej...

 Vykúzlila som najmilší úsmev, akého som bola schopná a rozišla sa ku skrinke so spismi, ktoré som začala rovnať, z dôvodu, aby som sa uchránila pred jeho spaľujúcim pohľadom.

„A čo plánuješ večer? Je piatok...“ začala som, snažiac sa znieť čo najnenútenejšie.  Dúfala som, že táto otázka nebola príliš neslušná, ale pár týždňov sme už spolu predsa pracovali a pýtala som sa čisto z kamarátskeho hľadiska.

„S Bellou pôjdeme na večeru a potom sa uvidí.“ Zaťala som zuby. Doparoma, ako môže byť taký slepý? Skutočne nevidí, čo je Isabella zač? Nedopočul sa, že v nemocnici spala s každým, kto bol mužského pohlavia? Jednu dobu sa dokonca šírili reči, že si to rozdala s riaditeľom priamo v riaditeľni. Popravde, vôbec by ma to nebolo prekvapilo, tá žena nemá hraníc.

O Carlislea som si však robila starosti, nechcela som, aby mu zlomila srdce. Ona si muža, akým bol on, rozhodne nezaslúžila. Svedčili o tom už jej reči, ktoré som sa čistou náhodou dopočula v to pekelné ráno, víkend po ich prvom rande, keď sa chvastala Amy.

„No tak si predstav,“  spoza dverí miestnosti pre sestry sa ozýval Isabellin natešený hlások, „že po večeri sme šli k nemu domov. Otvorili sme si víno, posadili  sa na jeho úžasný kožený gauč a potom... pobozkal ma, “ zachichotala sa ako pobláznená pubertiačka a Amy, ďalšia sestrička, radostne vypískla.  Pobozkal ju... Jeho pery sa obtreli o tie jej. Ktovie, či mu chutil jej jahodový lesk, ktorý si neustále patle na pery... Preboha! On JU pobozkal! 

Stuhla som, zastala za dverami a pozorne sa započúvala do diania vo vnútri. Pokiaľ by som bola človek, krvi by sa vo mne nedorezali.  Od piatka som bola ako na ihlách, od myšlienok na Carlisleovo a Isabellino rande ma nedokázal odpútať ani lov, ktorý som praktikovala spoločne so svojou dlhoročnou priateľkou Alice. Snažila som sa uchlácholiť myšlienkou, že sa jedná o obyčajné rande, ktoré nemusí nič znamenať, ale... Už bola ruka v rukáve, ako sa zdalo. V očiach ma zaštípali imaginárne slzy a v žalúdku som pocítila dávivú bolesť. Jej intenzita ma prekvapila, priklincovala na miesto, na ktorom som v danom momente stála.

Nečakala som, že ma vzťah Isabelly Swanovej a Carlislea Cullena až natoľko dostane. Prvýkrát za svoju existenciu som bola viac než vďačná svojmu sebaovládaniu, pretože som sa musela veľmi krotiť, aby som päste nezoznámila s jej tvárou a zuby nezacvakla do jej krku. Dávala som si nádej, že si to všetko len vymyslela, zveličovala ako obyčajne, ale keď ju v ten deň oslovil „miláčik“, bolo to akoby mi niekto do srdca vrazil sto nožov.

„Aha, tak... užite si to.“ 

***

Jed sa valil mojimi vyschnutými žilami, ruky som zatínala do pästí a modlila sa, aby mi nikto nevkročil do cesty, pretože by stopercetne neobišiel v zdraví.  Nahnevane som pochodovala  domov, ignorujúc vystrašené pohľady okoloidúcich, zanechávajúc za sebou zvuk klopkania topánok. Poprchalo, ale po dlhej dobe mi tento jav neprekážal. Nevadilo mi, že moje vlasy budú po príchode domov vyzerať ako perie zmoknutého kuriatka, ani že mám po tvári rozmazanú maskaru. 

Jedna vec bola počúvať o ich vzťahu, druhá, úplne iná, vidieť ich na vlastné oči. Ako sa vodili za ručičky, ako mu šepkala do ucha jej overené klamstvá... Nedokázala som sa zbaviť obrazu, ako ju objíma okolo pása a tvár si skrýva do jej hustých vlasov.

Ach, tá upírska nenaplnená láska...

Väčšiu bolesť som zažívala snáď iba počas premeny na to čudo, ktorým som sa stala.  Čudo, ktoré nemalo ani odvahu povedať výnimočnému chlapovi, čo k nemu cíti a potom si strkalo hlavu do piesku.

 Nie, Es, spravila si dobre, nehodíte sa k sebe, hovorilo jedno moje ja, ktoré bolo v okamihu prekričané druhým, oveľa silnejším ja. Nie, nespravila si dobre, si totálne nemožná krava! Ostatné slová sa radšej cenzurujú.

Rozčapila som dvere od domu a radovala sa, že neskončili prilepené na okne oproti.  Kľúče som šmarila na malú drevenú skrinku stojacu pri dverách  a z nôh odkopla lodičky. Keby som si aspoň mohla otvoriť víno, no to by mi asi príliš nepomohlo, veď by mi ani nechutilo...   

Rozvalila som sa na sedačku a pustila telku. Stratené psíky a mačičky v televíznych novinách sa mi pozerať nechcelo, vedomostné súťaže boli priľahké a na romantické filmy som nebola v tej správnej nálade. Ktovie, čo robí Carl... s Isou. V duchu som sa okríkla. Okamžite s tým musím prestať a zmieriť sa s realitou, že spolu nikdy nebudeme. Jednoducho sme si neboli súdení, láska vždy nekončí šťastne. Chopila som sa mobilu a vytočila Alicino číslo. Zodvihla to ihneď na prvé vytočenie. „Ahoj, buchta, ako?“

„Ahoj, nezastavíš sa na kus babskej reči?“

„Tvoj hlas neznie dobre, hneď som tam, len musím nájsť Jazza a oznámiť mu, že odchádzam. Papa, zatiaľ.“

Povzdychla som si. Ak som pokazila večer Alice a Jasprovi, pôjdem sa zakopať. Čoho sa chytím, alebo čokoľvek poviem, dopadne katastrofálne.  Hlavu som si zložila do dlaní, absolútne som sa nepoznávala. Kde bola tá Esme, ktorá sa každý piatok zabávala na nejakej párty? Kde bola Esme, ktorá sa o chlapov vôbec nezaujímala, mala ich iba na pobavenie a skrátenie dlhej chvíle?

Namiesto nej sedela na čiernom, semišom potiahnuto gauči úplná chudera, ktorá mala pocit, akoby jej voľakto vyrval kamenné srdce z hrude.

„Dievča, ty vôbec nevyzeráš dobre, nehnevaj sa na mňa,“ ozval sa vedľa Alicin hlas a ja som len smutne prikývla. Neoplatilo by sa mi klamať, prekukla by ma.

„Čo ťa žerie?“ Sadla si ku mne a objala ma okolo pliec. Alice bola mojou najlepšou kamarátkou už veľmi dlhé roky. Poznala ma najlepšie zo všetkých, vedela o mne všetko.

„Stále to isté,“ zašomrala som s pohľadom prišpendleným na dlážke.  

„Ešte vždy sa doktorko nerozhúpal?“

„Našiel si inú. Keby to bol ale hocikto iný, len nie Isabella,“ priložila som si dlaň na čelo.

„Tak jej ho preber.“ Mala som chuť zasmiať sa - Alice a jej neznalosť hraníc. Nič pre ňu nebolo nemožné, mala dostatok odvahy,  mne  jej však Pán Boh nadelil o poznanie menej.    

„Nie, Alice, mala by som ho nechať tak, chcem mu dopriať šťastie.“ Musela som.

„Aha, a ty si skutočne myslíš, že hentá xantipa mu ho prinesie, však?“rozčúlila sa Alice, silno ma schmatla za plecia, stočila k sebe a pozrela mi do očí. „Ženská, spamätaj sa! Konečne si našla muža, na ktorom ti záleží a ty ho chceš len tak nechať ísť? Necháš sa poraziť úbohým človekom? Ale, Es, veď ty máš na viac.“

„Ale on si zaslúži šťastný život po boku človeka... Iba ja sa s tým nedokážem zmieriť.“ Pritom to bolo tak očividné, jednoduché. Normálne.

„A ty si nezaslúžiš šťastný život? Koľko sa už poznáme? Vyše päťdesiat rokov?

„Tak nejako.“

„Ver, že som ťa za tú dobu nevidela takto šalieť kvôli žiadnemu mužovi. Es, ja chcem pre teba len to najlepšie.“

„Aj tak je už neskoro, Alice... Isabella sa ho tak ľahko nevzdá, nepustí ho len tak k vode.“

Na Alicinej tvári sa zjavil potmehúdsky úsmev. „Neboj sa, to vyriešime. Mám totiž plán.“ Poklepkala si po brade.

„Aký?“

„Nechaj sa prekvapiť.“ Z vačku vybrala mobil, čosi doň v rýchlosti naťukala a potom si ho priložila k uchu, pozorne ma sledujúc. „Edward? Čau, to som ja. Mám pre teba službičku.“  

Predstavujem vám taký menší úlet z mojej dielne. Ako ste si stihli všimnúť, ide o vyslovene oddychovú poviedku bez epických zvratov a v podobnom duchu sa bude niesť pravdepodobne celá. Proste pohoda, klídek a tabáček. :)

Viem, že je tu Esme tak trochu iná, ale chcela som vyskúšať zmenu a neurobiť z nej maminu roka, na akú sme zvyknutí z Twilightu. :) Mal by tu niekto aj záujem o pokračovanie, alebo mám pokračovať čisto pre vlastné potešenie iba vo Worde? :D

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upírkin miláčik - 1. kapitola: