Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri: uver a podľahni - 26. kapitola

01.05.2014 (07:15) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 2242×

26. kapitola

Prudko som zabrzdila pred domom. Otvorila som dvere auta a nahla sa von. Nestihla som sa odpútať, ani si dať preč vlasy, keď zo mňa vyšiel obed. Nechcela som to robiť pred svojim vlastným domom, ale nemala som na výber. Rovnako, ako som nemala na výber dnes ráno vo výťahu, keď som sa zasekla medzi poschodiami. Kvôli mojim závratom a každo-minútovej nevoľnosti, smrdela pošta šéfovi akoby prešla stánkom s pokazeným mäsom.

Vydýchla som si a oprela sa späť o sedadlo. V ústach som mala nepríjemnú pachuť, bolelo ma brucho a hlava mi išla vybuchnúť. Moje vitamíny prestali účinkovať a ja som musela siahnuť do tašky po ďalšie. Vystúpila som z auta až o pätnásť minút, kým vitamíny zabrali. Radšej som sa nepozerala na štrkovú cestu pod nohami, ktorá sa mi zlievala do jednej šmuhy. Pozerala som sa na svoj dom – dvojposchodovú vilu, ktorá sa rozpadala. Omietka bola všade okolo domu, okná s okrasnými bielymi trámami boli poznačené vodou, o streche nehovoriac. Okrem zarastenej trávy na záhrade to chcelo kompletnú rekonštrukciu. Žiaľ, prasiatko na niečo také by ste u nás nenašli.

Našla som kľúče a vzala poštu spredo dverí. Vstúpila som do okrúhlej malej haly a vydala sa rovno do kuchyne v ľavom krídle. Kedysi bola kuchyňa oddelená od jedálne, dnes bol nábytok vo veľkej jedálni zakrytý bielymi plachtami obžratými moľami. S Rosalie sme vždy jedávali pri pulte v kuchyni alebo v obývačke.

Naplnila som si pohár čistou vodou a posadila sa za pult. Zbavila som sa kabelky aj saka a pustila sa do preberania pošty. Preletela som pohľadom letáky od obchodného reťazca M&B, spodného prádla, ktoré vyzeralo ako Victoria´s Secret a našla obálku so známou pečaťou. Na jej prednej strane bolo čiernym krasopisom napísané moje a Rosalieno meno; a naša adresa. Žiadny odosielateľ.

Odlúpila som tmavo-červenú pečať a vytiahla ručne vyrábaný papier, ktorý sa tiež používal v minulých storočiach. Bol malý a na ňom bolo iba pár slov. Miesto a čas ďalšieho stretnutia Talamasci. Keď som vyslovila nahlas ten názov, znovu sa mi zdvihol žalúdok. Pretože to oni boli spúšťačom, pre všetko to, čo sa mi stalo.

Skrčila som papier i s obálkou a hodila to do koša. Netrafila som sa, no skôr, ako som stihla vstať, ma zaujala ďalšia obálka. Viac, než meno odosielateľa, mi do očí udrela červená pečiatka s dvomi veľkými slovami – posledná výzva. Rýchlo som ju otvorila a vytiahla papier. Prečítala som ho trikrát, aby som mala istotu, že sa mi nesníva. Exekútor odo mňa žiadal sedemsto dvadsať libier a dvadsať pencí , ktoré som neuhradila za dodávku elektriny za posledných päť mesiacov. Ešte raz som si prebehla celý text očami. Hovorili mi, že prvé dve výzvy som ignorovala a toto je naozaj posledná, inak budú musieť pristúpiť k exekúcií.

Zatočila sa mi hlava. Ak by som stála, zrejme by som bola odpadla. Náhle som však pustila list a bežala do obývačky. Stále vyzerala rovnako rozhádzane ako minulý týždeň, keď som sa dávala dokopy pri filme Hriešny tanec s Patrickom Swayzem. Zmietla som vreckovky z konferenčného stolíka a pustila sa do prehľadávania starých magazínov. Nakoniec som to v jednom z nich našla – prvú aj druhú výzvu. Obe prišli v dobe, keď tu Rose ešte bývala a so šialenstvom v očiach sa hnala po upíroch. Druhá obálka bola popri tom ešte stále zalepená.

„Do riti, Rosalie!“ zanadávala som a zložila si hlavu do dlaní. Nebolo pochýb o tom, že to chcela sestra predo mnou utajiť – tie časopisy boli totiž jej. A podarilo sa jej to. Teraz som mala na krku exekúciu a na bankovom účte som vyčerpala limit kvôli ceste do Ameriky. Moja výplata bola chabá a spolu s ostatnými výdajmi by som toľko peňazí nenašetrila, ani keby som na splatenie dlhu mala ďalšieho pol roka. Žiaľ, mala som čas iba do budúceho týždňa.

Po líci sa mi skotúľali slzy. Plakala som ako malá, sedela som na zemi opretá o gauč. Rukami som si zvierala hlavu, vlasy som mala všade. Vzlykala som hlasno a dlho, až som sa úplne vyčerpala. Vtedy som sa zasmiala. Bojovala som dokonca s nutkaním pozrieť sa do stropu a povedať: Myslíš to vážne, Bože?! Nebola som však kresťanka a ani inej viery. Doteraz som verila v seba a na to, že osudy si riadime sami. Až teraz mi došlo, že život sa s nami zahráva. Akoby toho už nebolo dosť.

Pozviechala som sa na nohy a vrátila sa do kuchyne. Vytiahla som čokoládovú zmrzlinu a posadila sa s ňou späť za pult. Presne o šiestej, keď už som zajedala prázdnu nádobku od zmrzliny sladkým pečivom, zazvonil mi mobil. Volal Stephen.

Chvíľu som váhala s rukou nad mobilom, či zodvihnúť. Nemala som náladu na jeho upírske problémy. Všetky moje ja sa zhodli na tom istom a tak som ho vypla. Musela som teraz riešiť to, aby mi nezobrali strechu nad hlavou. Vyšla som na poschodie do starej kancelárie. Kedysi patrila otcovi, potom mne, ale viac ju využívala Rosalie na svoje bádanie. Vytiahla som zoznam kontaktov a začala hľadať nikoho známeho, dlhoročného priateľa, ktorý by mi vedel požičať. Väčšina z nich bola buď mŕtva alebo sme s nimi prestali udržiavať kontakt, keď rodičia zomreli. Niektorý patrili do Talamasci, no tých som hneď vyškrtla. Do úvahy ešte prichádzala teta z Cambridgeu.

Vytočila som jej číslo, keď mi opäť zazvonil mobil. Znovu som ho vypla.

„Prosím,“ ozvalo sa na druhej strane slúchadla.

„Ahoj, teta. Tu je Isabella Swanová, dcéra tvojho brata.“

„Môj brat je mŕtvy,“ vyhlásila presvedčivo. Skoro som zabudla, že moja teta je spoly hluchá.

„Áno, ja viem. Ale tu je jeho dcéra. I-S-A-B-E-L-L-A,“ vyhláskovala som jej svoje meno.

„A čo chcete, Isabel?“

Vydýchla som si – bola to pre mňa malá výhra. „To je zložité, teta. Viem, že sme sa dlho nerozprávali, ale potrebovala by som pomôcť s peniazmi. Nedorozumením na nás chcú poslať exekúciu.“

„Aké nedorozumenie?“ zopakovala.

„Em, chyba, teta. Stala sa chyba,“ vysvetlila som jej.

„Tak chybu naprav.“

„Snažím sa. Ale potrebujem sedemsto libier. Mohla by si mi ich požičať? Prisahám, že ti všetko vrátim do poslednej penci akonáhle budem môcť.“

„Nesľubuj, čo nemôžeš splniť, drahá. Toľko peňazí nemám. Skús to v banke.“

Povzdychla som si. „To nejde, teta. Hypotéku mi v banke nedajú, pretože ešte stále splácame s Rosalie tú po rodičoch.“

„Rosalie? Myslela som, že si Isabel!“ Potešilo ma, že sa sústredí na niečo úplne iné, ako sa jej snažím vysvetliť.

„Áno, ja som, Isabella. Naozaj u seba toľko nemáš?“

„Nie, zlatíčko,“ odvetila a mne neostávala nič iné len si s ňou vymeniť ešte pár zdvorilostných fráz a ďalej sa utápať vo svojom nešťastí.

Momentálne som mala chuť Rosalie zabiť. Ako mi mohla niečo také zatajiť? Prečo to vlastne robila? Samozrejme, bola odo mňa mladšia, verila aj na upírov – vtedy sme nevedeli, že naozaj existujú – a o účty sa nestarala. Starala som sa o ne ja, rovnako ako o nákup a prácu. A teraz som mala pocit, že zatiaľ, čo jej teórie sa potvrdili, ja som zlyhala vo všetkých aspektoch života. Nemala som priateľa, stratila som svoju slušne platenú prácu, prichádzala som o dom a k tomu všetkému mi stále vyvolával jeden dotieravý upír, ktorý sa nevedel postarať sám o seba.

„Čo chceš, Stephen?!“ skríkala som naštvane do mobilu. Na druhej strane bolo chvíľu ticho, až potom sa ozvala Lisbeth.

„Prepáč, Bella. Nechcela som ťa otravovať, ja len že si sľúbila, že dnes prídeš. Chceli sme ísť do toho kina no a...“

„Ty mi prepáč, Lis, ale dnes nemôžem,“ odvetila som menej naštvane.

„Stalo sa niečo?“

„Nie,“ klamala som. „Len mi do toho niečo prišlo. Choďte sami, veď už je to dávno, čo ste naposledy boli na rande.“

„No,“ odvetila a zdráhala sa pokračovať. Zrazu niečo zašuchotalo a ozval sa Stephen.

„Prečo s nami nechceš ísť, Bella?“

V duchu som zanadávala a pýtala sa samej seba, čo zlé som urobila v živote, že som na krk dostala nesmrteľné decko. „Jednoducho to nejde, Stephen. Nemám na kino teraz náladu, jasné?“

„Dočerta, Bella. To mi nemôžeš urobiť. Lisbeth s tým súhlasila, len ak nepôjdeme ako pár. Stále si nevie zvyknúť na moje druhé ja a na rande je pre ňu príliš skoro. Musíš prísť!“

„Nemôžem, jasné!“ skríkal som a zložila. Hodila som telefón späť na stôl, ale potom som ho znovu zobrala a vypla. Oprela som sa o stoličku a pretrela si oči.

Pohrávala som sa s myšlienkou zavolať Rosalie. Bolo to to najrozumnejšie a zároveň azda jediné, čo som mohla v takejto chvíli urobiť. A čím skôr sa tento problém vyrieši, tým budem pokojnejšia, že nad naším domom nevisí veľká pečiatka exekútora.

Už som skoro vzala telefón, ale potom som sa zarazila. Čo som jej vlastne mala povedať? Hej, Rose, dones z tej Ameriky nejaké prachy, aby nám exekútor nezabavil dom? Emmett možno mal peniaze, ale o takú pomoc by som nikdy nepožiadala. Emm ešte nepatril do rodiny, aj keď bol úžasný a chodil s mojou sestrou. Rosalie tie peniaze tiež nemala odkiaľ zohnať, mohla som jej cez telefón iba vynadať, že schovala obálky. Ale bola tisíc kilometrov ďaleko, malo by to nejaký význam? A bol tu ešte jeden problém, ktorého som sa obávala. Čo ak by sa o mojich problémoch dozvedel Edward?

Neočakávala som, že by mi okamžite prišiel na pomoc, pretože som pre neho už nič neznamenala. Skôr som sa obávala toho, čo si bude myslieť. Vyzerala by som ako neschopná ženská, ktorá je naozaj len na sex. Ak by nemyslel aj na niečo horšie.

Zavrhla som nápad zavolať Rosalie. Zložila som si nohy k brade a pozrela do prázdna. Zvažovala som svoje možnosti – veľa ich už neostávalo. Najlepším nápadom bolo predať staré veci do záložne. Bolo ich dosť, hlavne nám v dome ostali veci po rodičoch, ktorých sme sa nikdy nechceli zbaviť. Boli to ich veci a mi sme vďaka nim mali pocti, že sú stále nikde pri nás, že nás strážia. Ale zúfalé časy si vyžadovali zúfalé riešenia.

Rozhliadla som sa po miestnosti a začala písať provizórny zoznam. Potom som prešla do pravého krídla. Bola tu knižnica s rozsiahlou zbierkou a uprostred stál starý klavír, ktorý nikdy nefungoval. Vybrala som jednu knihu zo sekcie mýty a legendy od otca a chcela sa posadiť na pohovku, keď zazvonil zvonček pri dverách. Podišla som k oknu a zbadala na príjazdovej ceste stáť čierny Mercedes. Nepoznala som ho a preto mi neostávalo nič iné, len sa ísť pozrieť dole. Otvorila som dvere a rovno musela uskočiť na bok pred Stephanom.

Nahrnul sa mi do domu ako hurikán, prešiel pár krokov a potom sa otočil a pozrel na mňa. Výraz mal nečitateľný. „Čo sa ti stalo?“ opýtal sa, keď ma prebehol pohľadom.

Zrak mi ušiel cez ruky k nohám, aby skontroloval, či som v poriadku. Zamračila som sa na neho. „Som v poriadku.“

Ostražito nadvihol obočie a pristúpil ku mne. Chytil ma za bradu a otočil mi tvárou najskôr na jednu potom na druhú stranu. „Videl som tvoje zvratky pred domom. Je ti zle?“

Prevrátila som oči a obišla som ho, aby ma tak neskúmal. „Nevoľnosť. Čo tu robíš, Stephen?“

„Lisbeth sa o teba bojí. Prišli sme ťa skontrolovať a uistiť sa...“

„Takže teraz sme sa vymenili a chceš sa správať pre zmenu ako dospelý?“ povedala som nahnevane a hlasnejšie, než som zamýšľala.

„Zase ti šibe?“ odvetil rovnako úsečne.

„Stephen!“ skríkla Lisbeth. Stála medzi dverami a zhrozene sa pozerala na Stephena. V duchu som sa pousmiala. „Čo to robíš? Prečo jej nadávaš?!“ už skoro kričala.

„Ja jej nenadávam,“ bránil sa s rukami pred sebou. Lisbeth si ho nedôverčivo premerala a vrhla sa na mňa. Objala ma, akoby sme boli najlepšie kamarátky a potom sa odtiahla na dĺžku paží.

„Si v poriadku? V telefóne si znela rozrušene. A teraz tie... To pred domom. Je ti dobre?“

Vydýchla som. „Je mi dobre, nemuseli ste sa obťažovať.“

„My sa neobťažujeme. Si naša kamarátka a bojíme sa o teba,“ oponovala mi Lisbeth a svojimi slovami ma úplne vyviedla z mieri. Chcela som mať za priateľov upírske decko a jeho šialenú priateľku?

„Lis, mali by ste ísť, aby ste stihli ten film,“ navrhla som jej a nenápadne sa ju snažila natlačiť späť do dverí.

„Nie,“ vzoprela sa. „Vidím, že ti nie je dobre, radšej tu s tebou zostaneme, aby si nám mohla o všetkom porozprávať.“ Vošla ďalej do domu a ja som pohľadom prekliala Stephena. On však bol z toho nadšený rovnako, ako ja.

Zavrela som dvere a išla som za Lisbeth do obývačky. Hanbila som sa za seba, keď som ju uvidela stáť pred konferenčným stolíkom zaprataným vreckovkami a rozhádzanými novinami. Pozrela sa na mňa cez rameno, na čo som sa nevinne usmiala.

„A ja že žijem v špine,“ hlesol Stephen za mojom chrbtom.

„Prestaň! Ja nežijem v špine, len som mala slabú chvíľku. Potrebovala som si trochu poplakať.“

„To kvôli Edwardovi?“ spýtal sa a hlas sa mu zmenil. Znežnel.

„Nie,“ klamala som a radšej sa pustila do rýchleho upratovania. Lisbeth sa so Stephanom posadili na gauč a obaja ma ostražito sledovali. Odniesla som ešte posledné časopisy a posadila sa do kresla vedľa nich.

„Takže, čo ťa trápi?“ začala Lisbeth.

„To nie je dôležité,“ odvetila som a mávla rukou vo vzduchu.

„Bella, máš červené oči a mäkký nos. Povedz nám, čo sa stalo a my ti pomôžeme.“

„To ťažko.“ Zavrtela som hlavou.

Naraz Stephen položil dve obálky na stôl a ja som si uvedomila, že sú to tie od exekútora. Pozrela som sa na neho a potom späť na ne. Ani som si nevšimla, kedy ich zobral zo stola.

„Ak potrebuješ peniaze, požičiam ti,“ dodal a ja som sa chcela v tom momente prepadnúť pod zem. Líca mi zahoreli červeňou a ústa som trochu otvorila. Stephen vyzeral, že sám nemá dosť peňazí a on by mi chcel požičiavať? A na druhú stranu, poznala som ho len štyri dni.

„Nie. To je v poriadku.“ S vypätím všetkých síl som sa donútila k úsmevu, ale vyšiel z toho iba úškrn.

„Nezatĺkaj. A teraz nám pekne povedz, čo sa deje,“ naliehala na mňa Lisbeth a tak som to vzdala. Stephen už o mne vedel aj tak všetko tak prečo sa nezdôveriť znovu. Povedala som im o exekúcii a o schovaných listoch. Hovorili, aby so, zavolala Rosalie a preto som im musela objasniť aj svoje dôvody, prečo to neurobím. Tak sme sa opäť dostali k téme Edward a na Stephenovej tvári sa znovu objavil ten nový pohlaď plný ľútosti.

„Mám nápad,“ vyhlásila nakoniec Lis a ja som sa nemohla dočkať, čo povie. „Stephen je dosť bohatý. Požičia ti peniaze a ty mu ich môžeš časom splatiť, keďže sa tu mieni ešte nejaký čas zdržať. A ten druhý problém sa dá vyriešiť iba jediným spôsobom – sexom. Nikto by mal z tebe tú zlú náladu vyš...“

„Nie,“ skríkla som rýchlo a postavila sa. „To rozhodne neurobím. Nechcem ďalší vzťah!“

„Kto tu hovoril niečo o vzťahu?“ pridal sa na jej stranu Stephen. Nemohla som tomu uveriť, že zdieľal jej názory. „Pôjde o rýchlovku. Žiadne city, žiadne premýšľanie. Uvidíš, bude ti lepšie.“

„Nepovedz!“ Prekrížila som si ruky na prsiach. „A tebe bolo lepšie, keď si sa zrútil a s niekým sa vyspal? Nie, počkaj, ty si s nikým nespal, odkedy ste sa s Lisbeth rozišli. Len si sedel v tom svojom bunkri a chcel si premeniť na upírku prvú, ktorá ti padla pod ruku!“

Nastalo ticho, v ktorom bolo počuť iba moje hlasné dýchanie. Lis o Stephanovom malom prehrešku zjave nevedela, preto sa na mňa pozerala s nadvihnutým obočím a nechápavým výrazom. Nechcela som byť tá, ktorá jej o tom povie, ale už sa stalo. Netušila však, že tou ženou som ja.

„Stephen?!“

„O nič nešlo, Lis, prisahám. Bola to len chyba, ktorá sa vysvetlila,“ odvetil a mňa to posadilo späť do kresla. Takže ja som bola chyba. Snažila som sa nebrať to osobne ako najviac to išlo.

„Verím ti,“ odvetila a znovu pozrela na mňa. „Takže, poznám jeden úžasný klub v meste, kde je plno každý deň. A ver mi, že niektorí muži tam stoja za hriech.“

Zasmiala som sa. Bolo to však skôr od zúfalstva, aj keď Lis si to vysvetlila po svojom – že už má vyhraté. A prečo nie. Mohla som tým niečo stratiť? Nie, ako povedal Stephen, pôjde o rýchlovku. Žiadne city. Žiadne myšlienky. Len sa do toto vrhnúť po hlave a vychutnať si to. Snažila som sa presviedčať samú seba, no zabralo to len spoly. Zatiaľ som bola ochotná vyhovieť Lisbeth a išla som si vybrať niečo do šatníka. Vedela som však, že uprostred akcie zamrznem a skončí to fiaskom.

***

Žiadne myšlienky, žiadny Edward.

Išla som do toho v Rosaliných veciach – v krátkych šatách, ktoré mi sotva siahali pod zadok a na hrudi viac odkrývali než zakrývali. Stephen uznal, že tým každého ohúrim, Lisbeth sa to páčilo. Len ja som sa cítila nesvoja a chcela som utiecť, akonáhle sme vstúpili do podniku. Bola to veľká miestnosť v podzemí nie práve v tej najlepšej štvrti v Londýne. Ale nešlo tu o to zbaliť právnika alebo majiteľa veľkej firmy. Išlo tu o to rozdať si to s prvým mužom, ktorý sa mi zapáči. Lis neklamala, bolo ich tu veľa. Niektorí mi pripadali ako na love, boli chlípny a často sa dotýkali zadkov svojich partneriek na tanečnom parkete. Radšej som odvrátila pohľad a znovu si odpila s drinku.

„Ten pri bare vyzerá celkom dobre,“ oznámila mi Lis. Nenápadne som sa pozrela jej smerom. Bol to chlap ako z akčného filmu. Štíhli a predsa svalnatý. Nebol až tak starý, vlasy mal na krátko zostrihané. Tvár mal peknú, možno obočie mal viac husté, než by som si priala. Sedel tam sám v koženej bunde a popíjal nevedno čo. Nezdalo sa, že by mal záujem o ženy. Skôr som myslela, že čaká na svojho dodávateľa zbraní a popíjaním sa snaží byť nenápadný.

„Radšej nie,“ pokrútila som hlavou.

„Prečo? Je perfektný. Však, Stephen?!“

„Z tohto ma vynechajte,“ povedal a obe sme pretočili očami.

„Tak fajn, ty padavka. Bella, choď za ním a povedz mu, čo chceš. Určite neodmietne,“ nabádala ma. A mne skoro zabehlo.

„Nemôžem za ním len tak prísť a povedať mu, hej, vyspime sa spolu.“

„Prečo nie. Vieš koľko chlapov by bolo za to vďačných, keby také niečo počuli z úst ženy?“ zapojil sa Stephen. Prevŕtala som ho očami.

„Myslela som, že sa dnes hráš na Švajčiarsko, tak sklapni!“ zahriakla som ho a pozrela sa znovu na chlapa pri bare.

„Len sa posaď vedľa neho, objednaj si ďalší drink a toč si vlasy. Vyzeráš úžasne, keď ho oslovíš, určite si dá povedať.“

Zúfalo som sa pozrela na Lis. Znelo to ako plán, ale nebol. O čom som sa s ním mala, dopekla, rozprávať? Nebol čas opýtať sa na ďalšiu radu. Lisbeth ma vysunula zo sedačky div, že som nespadla na kolená. Upravila som si šaty a išla k baru. Urobila som presne to, čo mi povedala. Sadla som si na barovú stoličku hneď vedľa neho a objednala si drink u barmana. Neznámi ma zaznamenal kútikom oka a všimla som si, ako si ma prehliadol. Ja som sa pozerala pred seba na barmana. Hanbila som sa na neho pozrieť. Až som sa nakoniec nadýchla a urobila to.

Pozdravil ma. Ja som sa na neho usmiala. To bolo všetko, na čo som sa zmohla. Z blízka vyzeral rovnako príťažlivo, ale ja som nemala toľko odvahy, aby som mu predložila svoj návrh. Bola som účtovníčka – teda bývalá účtovníčka - a nikdy som sa nenaučila vymetať bary. Zapila som svoju prehru a objednala si hneď ďalší alkohol. Ten sa mi príjemne rozlieval z hrdla do celého tela. Pálil ma a zároveň ma zbavoval všetkých zábran.

„Ešte jeden pohárik?“ spýtal sa barman s úsmevom a ja som prikývla. Postavil predo mňa ďalší kokteil a ja som sa do neho s úsmevom pustila. Ani som si neuvedomila, že neznámi už odišiel.

„Hľadáte spoločnosť alebo zapíjate smútok?“ ozval sa znovu barman.

„Tak trochu oboje,“ odvetila som.

„Ak by ste chceli, o pár minút mám pauzu a mohli by ste mi povedať o svojich problémoch.“ Mrkol na mňa a odišiel na druhú stranu baru. Od šoku som nedokázala zavrieť ústa. Znamenalo to, že sa mi prvýkrát podarilo zbaliť chlapa – alebo on zbalil mňa? Pozrela som sa k stolu, ale Stephen a Lisbeth boli natoľko pohltený jeden druhým, že sa neoplatilo niečo im hovoriť. Síce to nebol pán neznámi ani žiadny Adonis, ale aj tento barman mal niečo do seba. Vlastne bol úplne iný ako väčšina strojených mužov v Londýne. Mal výrazné lícne kosti, dlhšie tmavé vlasy zviazané gumičkou, úzky nos a pekné oči.

Vypila som pohár do dna, keď prišiel a vzal ma za ruku. Rozhodnutá sa do toho vrhnúť na nad ničím nepremýšľať, som išla za ním dozadu. Boli tam dvere do skladu, kde vládlo šero. Zastavili sme pri dodávke a on si ma otočil k sebe. Nepotrebovali sme slová. O žiadny rozhovor v tej chvíli nemal ani jeden záujem. Objal ma okolo drieku a vrhol sa mi na pery. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, čo robí. Spojila som si ruky za jeho okolo jeho krku a naplno zapojila svoj jazyk.

Svoje dlane posunul na môj zadok a stlačil ho. Prebehla mnou vlna vzrušenia. Bozkami plnými narastajúcej túžby sa mi vrhol na krk. Prstami som zašla k zipsu jeho nohavíc a rozopla ho. Cítila som, ako sa zasmial. Náhle ma otočil a prirazil k dodávke. Sykla som, no nebránila sa. Zatiaľ, čo sme znovu spojili naše pery, jednou rukou mi zašiel pod šaty. Chvíľu bojoval s mojimi čipkovanými nohavičkami, ktoré zrazu odhodil na zem a ja som sa ocitla obnažená. Znovu som ho oblapila rukami okolo krku, keď ma zodvihol na seba, rukami na mojom zadku. Našiel si tú správnu polohu a potom sa do mňa ponoril.

Od vytrženia som mu zahryzla do pery. Zamraučal a mysľou mi prebehla myšlienka, že nemáme kondóm. Razom sa však stratila, keď sa odtiahol a znovu prirazil. Držala som sa ho pevne okolo krku, aby som nespadla, hlavou opretou o auto. On mi vzdychal na plece stále viac a viac. Ja som robila to isté, pohltená extázou, ktorá sa blížila k vrcholu. Bolo to rýchle a úplne odzbrojujúce. Keď poslednýkrát prirazil, vyletela som do siedmeho neba. Zaryla som mu prsty do chrbta pod tričko a hlavu položila na jeho rameno. Dlho sme sa ani len nepohli, až kým sme sa obaja neupokojili a on ma pustil na zem. Upravila som si šaty, aj rozstrapatené vlasy.

„Neviem ani tvoje meno,“ poznamenal barman.

„To nevadí.“

„Takže si to nebudeš chcieť zopakovať.“

Zavrtela som hlavou a on prikývol. Zapol si nohavice a odišiel. Chcela som ho nasledovať, no nohy som mala ako zo želatíny. Oprela som sa o dodávku a ešte hlasno vydychovala, keď niečo zapraskalo.

Po krku mi prešiel mráz. Očami som prebehla tmavý sklad, ale nič som nevidela. Radšej som sa však vrátila k dverám, keď ma niečo donútilo otočiť sa. Stál pri dodávke a pozeral sa priamo na mňa.

„Ako si mi to mohla urobiť, Bella,“ povedal. Vytreštila som oči. Náhle sa rozplynul vo vzduchu. Neodišiel, proste sa rozplynul. Nebol skutočný, bol to prelud. Výplod mojej fantázie, ale aj to stačilo, aby som cítila ťaživý pocit viny. Jednou rukou som si zašla do vlasov, mal pravdu. Čo som to vlastne urobila? Otvorila som ústa, no jeho meno sa mi rozplynulo na jazyku.

Edward...

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri: uver a podľahni - 26. kapitola: