Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Únos z lásky - 9. kapitola

28.05.2014 (15:30) • AlenaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1513×

Bella:

Otvoril škatuľku a tam bola tenká retiazka s veľkým písmenom E. Vzala som si retiazku do ruky, ale Edward mi ju zobral a sám mi ju zapol na krk. Nevedela som, čo povedať.

„Ako si vedel...“ nedokončila som otázku, lebo mi priložil prst na ústa.

„Vedel som,“ povedal a ja som neprotestovala. Bola som dokonale na vetvy. On sa natiahol ešte pre niečo a ja som pochopila, že to je tá šatka, čo spomínal.

„Edward, nie, prosím,“ povedala som. „Veď cez tieto tmavé sklá by som aj tak nič nevidela,“ dopovedala som, ale on sa nedal prehovoriť.

„Bella, ver mi.“ Prikývla som. Ako by som mu neverila, keď sa mi tak uprene pozerá do očí tými svojimi. Proste som cítila, že mu verím. S ním som sa cítila bezpečne. Zaviazal mi šatku. Asi stlačil ovládač na otvorenie garáže, lebo niečo zapípalo. Cez šatku som nič nevidela a až teraz ma napadlo, že som sa vôbec nepozrela von oknom za celý ten čas, čo som tu bola zatvorená. Edward pustil nejaké CD a začala hrať klavírna skladba od Debbusyho. Nevedela som ako dlho sme už šli a ja som si chcela užívať jazdu v tomto aute. Zrazu auto zastavilo. „Už si môžeš dať dole šatku,“ povedal mi a ja som tak ihneď urobila. Nespoznávala som to tu, boli sme na ceste, ktorá bola obklopená stromami.

„Kde to sme?“ opýtala som sa ho potichu.

„Neďaleko Seattlu,“ odpovedal mi. Dupol na plyn. Už som sa obzerala po okolí ale všetko sa rozmazávalo. Pozrela som sa na ručičku tachometra.

„Preboha, Edward, spomaľ!“ prikázala som mu, ale on sa iba usmieval. „Edward, ideme sto deväťdesiat. Spomaľ, prosím,“ prosila som ho, no on sa stále usmieval.

„Bella, no tak, takto jazdím stále. Neboj sa, nič sa nám nestane,“ hovoril mi úplne pokojne. „Tak dobre,“ povedal a spomalil na sto päťdesiat.

„Ďakujem,“ poďakovala som a znova som sa pozerala von oknom. Boli sme na diaľnici. Už som videla cedule Seattlu. Premýšľala som nad tým čo budeme robiť. Neviem, čo si pre mňa prichystal. Ale tá retiazka, čo mi dal, bola krásna. Chytila som si ju do ruky a hrala sa s ňou.

Vchádzali sme do Seattlu. A na podzemné parkovisko toho najväčšieho nákupného centra čo tam bolo. „Takže, aký je plán?“ opýtala som sa, keď Edward parkoval.

„No, najskôr môžeme ísť do kina a potom na večeru. Nákupy už asi nestihneme ale môžeme sem ísť aj nabudúce,“ hovoril a ja som len prikývla. Edward vystúpil a prišiel mi podržať dvere. Vystúpila som. Edward zamkol auto a chytil ma za ruku. Viedol ma k výťahom na vyššie poschodia. Zastavili sme na tom najvyššom, kde bolo kino. Edward kúpil lístky. Ani neviem na aký film ideme, myslela som, že ideme na nejaký romantický film, ktorý ma ani nebude baviť.

Vošli sme do sály a posadili sa. Všade naokolo sedeli rodičia s deťmi. Takže asi ideme na rozprávku. To nemôže myslieť vážne.

„My ideme pozerať rozprávku?“ opýtala som sa ho potichu nech nevyrušujem v kine, aj keď film ešte nešiel.

„Áno, myslel som, že by ťa to bavilo viac ako nejaký nudný romantický film,“ odpovedal mi a usmial sa na mňa. Všetky svetlá v kine sa zhasli a na plátne zasvietil veľký názov Ľadové Kráľovstvo. Dúfam, že to bude aspoň dobré. Sledovala som to a všetky detičky naokolo sa nad tým rozplývali. A mne sa to po čase začalo tiež páčiť, hlavne ku koncu ten snehuliačik, ten bol úplne zlatý. Edward sa väčšinu času pozeral na mňa a nie na plátno.

„Edward, plátno je iným smerom. Mal by si sa pozerať, nebudeš vedieť o čom to je,“ hovorila som mu veľmi potichu. On mi nič nehovoril. Len sa stále na mňa pozeral. Ja som sa odvrátila a sledovala  ďalej plátno. Tá rozprávka bola krásna, skoro som sa rozplakala, keď som videla ten koniec. Ale udržala som sa len preto, aby som si nerozmazala make-up. Rozprávka skončila, plátno zhaslo a svetlá v miestnosti sa zasvietili. Postavili sme sa a kráčali sme preč zo sály.

Edward:

„Páčil sa ti film?“ opýtal som sa zvedavo. Nevedel som ako bude reagovať na kreslenú rozprávku. Ale z výberu mi to prišlo asi najlepšie.

„Áno, veľmi,“ odpovedala. V takýchto chvíľach jej chcem vedieť čítať myšlienky. V slovách áno, veľmi je toho ukrytého naozaj dosť.

Pristúpil som bližšie, až ma ovial jej dych. Nadýchol som sa a pomaly vydýchol. „Si hladná?“

„Nie, nie som,“ odpovedala stručne.

„Bella, musíš jesť,“ namietol som káravo.

„Aj ty by si mal jesť,“ osopila sa na mňa a hľadela mi priamo do očí. Taká tvrdohlavá... Jedna z mnohých vecí, ktoré na nej milujem...

„Dobre. Tak pôjdeme spolu na večeru,“ povzdychol som si. Toto bude riadne nechutné.

Mierili sme k reštaurácií, ktorá bola na prvom poschodí. Posadili sme sa ku stolu pre dvoch a automaticky k nám prišiel čašník.

„Dobrý deň, volám sa John a dnes večer vás budem obsluhovať,“ dohovoril čašník a podal nám jedálne lístky.

Bože, to je ale kočka, pomyslel si ten nemožný čašník a ja som mal chuť na neho vyletieť, ale musel som sa ovládať. Odišiel.

„Tak, čo by si si dala?“ opýtal som sa Belly, ktorá pozorne študovala menu.

„Dám si kurací šalát,“ povedala. Ja som si vybral hneď prvé čo tam bolo.

„Už ste si vybrali?“ Ten čašník sa vrátil s medovým úsmevom.

Táto princezná musí byť isto božská v posteli. Ja by som sa s ňou vedel pohrať. Zúril som. Nadýchol som sa a zacítil som Bellynu vôňu a tá ma upokojila.

„Ja si dám kurací šalát a minerálku,“ po prvý krát prehovorila Bella k čašníkovi a znova to spustilo jeho nechutné myšlienky.

Predstavujem si, ako mi tým nežným hláskom vzdychá pri uchu... Rozzúrene som vstal.

„Čo sa deje Edward?“ opýtala sa ma Bella.

„Musím si odskočiť, dám si kura s ryžou,“ snažil som sa hovoriť pokojne. Čašník odišiel, lebo sa zľakol mojej reakcie. Odišiel som za roh. Stál som tam asi pol minúty a snažil som sa upokojiť. Vrátil som sa k Belle.

„Si v poriadku?“ opýtala sa ma ešte raz, ale ja som sa len na ňu usmial. Mal som na stole položenú ruku a ona mi ju chytila. Neodtiahol som ju, ale ona sa strhla. „Prečo máš vždy tak studené ruky a vlastne aj celé telo? Všimla som si to, keď si si ma v Aliceinej izbe stiahol na seba,“ opýtala sa ma a ja som zostal zarazene sedieť. Všimla si to a prekvapivo skoro. Už sa zase blíži ten nechutný čašník.

„Nech sa páči. Kurací šalát pre slečnu a kura s ryžou pre pána.“ Z tých jeho sladkých rečičiek mi je zle.

Lepšie by bolo keby tu ten pán nie je. Ten drzí čašník, čo si to len dovoľuje? Pýtal som sa sám seba.

„Dobrú chuť vám želám,“ povedal, no stále tam stál. „želáte si ešte niečo?“ opýtal sa.

Ja si želám túto dračicu v posteli. Ten debil na privádzal do šialenstva.

„Nie, to je všetko, ďakujeme,“ zakončila to za mňa Bella. Čašník odišiel.

„Dobrú chuť,“ poprial som Belle. Ona začala jesť, ale ja som sa toho ani nedotkol. Na niečo bol aspoň ten čašník dobrý. Bella zabudla na debatu o mojej studenej pokožke.

„Nechutí ti?“ opýtala sa na a ja som až teraz zobral vidličku do ruky.

„Prečo myslíš?“ odpovedal som jej otázkou.

„Už dávnejšie som si všimla, že nejedávaš. V škole som ťa nevidela nikdy jedávať aj keď si mal vždy plnú tácku pred sebou. A včera, keď sme robili večeru, tak si sa jej ani nedotkol, ani ráno si nič nejedol,“ chrlila na mňa všetky fakty, ktoré si o mne všimla. Rozmýšľal som, čo mám povedať.

Autor: AlenaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Únos z lásky - 9. kapitola: