Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Únos z lásky - 11. kapitola

18.08.2014 (13:15) • AlenaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1350×

Edward:

Pozeral som na moju rozkošnú Bellinku ako spí. Bola taká nádherná. Vlasy mala všade okolo hlavy. Asi si rýchlo skočím na lov, začínajú mi černieť oči a Bella je veľmi všímavá. Zavolám Alice, koľko bude asi spať. Opatrne som prešiel od postele k oknu.

„Ahoj, Alice, prepáč, že ťa znova otravujem, ale nevieš koľko bude Bella spať, chcem ísť na lov.“ Hovoril som úplne potichu, takže ľudské uši by to nemali šancu začuť.

„Asi štyri hodiny,“ povedala potichu.

„Ďakujem,“ poďakoval som a zložil som. Znova som podišiel k posteli a prikrývku, ktorá bola prehodená cez Belline nohy, som natiahol až k jej krku. Vtisol som jej jeden ľahký bozk na čelo a vyskočil som von oknom do lesa.

Pár desiatok kilometrov od nášho domu som zacítil pumu. Na love som bol pred necelým týždňom, takže som nelovil tak zmyslov zbavený ako vždy. Väčšinou sa totiž nechám vyhladovať, aby bol lov viac záživnejší, no teraz sa musím nasýtiť z dvoch dôvodov. Za prvé, aby si Bella nevšimla zmenu farby mojich očí a za druhé, keby sa nechám vyhladovať tak by ma mohla ovládnuť Bellina krv.

Bežal som stále ďalej a ďalej. Ulovil som pumu a pár srniek. Mám ešte dosť času na príchod domov a na to, aby som pripravil Belle dokonalé raňajky. Narazil som na lúku plnú kvetov. Dnes svietilo slnko takže moja pokožka bola za moment posypaná miniatúrnymi diamantmi. Sem by som mohol zobrať Bellu, ale je to desiatky kilometrov od nášho domu a pre Bellu by to bola túra aj na týždeň.

Keby vie o mojom tajomstve bolo by to jednoduchšie. Za necelú hodinku by sme tu boli, mohli by sme si urobiť piknik.

Cŕŕŕn. Ozvalo sa mi z vrecka nohavíc. Na displeji sa ukázalo Alicine číslo a ja som to okamžite zdvihol.

„Čo sa deje, Alice?“ Len dúfam, že sa nič nestalo s Bellou. Domov by mi to trvalo minimálne trištvrte hodiny.

„Edward, Bella sa preberie o pätnásť minúť. Budú píliť stromy a Bellu to prebudí,“ chrlila Alice do telefónu.

„Ďakujem, Alice.“ Alice hovor ukončila a ja som sa rozbehol domov. Len dúfam, že keď sa Bella prebudí a ja tam nebudem , tak neodíde z domu. Dúfam, že bude rozumná a ostane v posteli.

Bella:

Otvorila som oči. Do izby prenikalo slnečné svetlo. Musela som privrieť oči. Niekde v diaľke pílili stromy. Asi lesníci. Prikrývku som prehodila na druhú stranu postele a požmolila som si oči. Na veľkých hodinách ukazovali ručičky desať hodín a štyridsaťdva minút. Pomaly som sa zdvíhala z postele. To je čudné. Kde je Edward? Väčšinou je pri mne keď sa prebúdzam. 

Idem sa pozrieť dole. Možno je v kuchyni. Opatrne som cupkala po schodoch dole.

„Edward?“ zavolala som do prázdna. Neozýval sa. Ja ho hľadať nebudem.

Zvalila som sa na obrovský gauč a na ovládači som stlačila červený gombík. Hneď naskočil DiscoveryChannel, na ktorom bežal nejaký film, ktorý mal príšernú kvalitu. Zapozerala som sa do neho a zistila som, že to je o upíroch. Asi to bol nejaký dokument, lebo tam nejaký chlapík v bielom plášti rozprával ako sa upíri prejavujú a ako ich spoznáme. Musela som sa nad tým zasmiať.

„Upíri predsa neexistujú,“ povedala som si sama pre seba a posadila som sa. Celkom ma to zaujalo. Pridala som zvuk a šla som do kuchyne niečo si pripraviť na jedenie, umierala som od hladu. Som zvedavá, kde je Edward. Asi zase niekam odbehol. Škoda, že zase neposlal tých dvoch. Vytiahla som s chladničky párky a dala ich variť. Vrátila som sa späť pred televízor.

„A teraz sa dostávame k celkovej charakteristike upírov,“ povedal hlas z televízie a ja som spozornela. Takéto veci ma v minulosti bavili. „Upíra spoznáte na prvý pohľad veľmi ľahko. Sú veľmi bledí a ak by sme mali aj možnosť sa ich dotknúť, tak sú strašne studení.“ Edward. Hneď sa mi v mysli vynoril on. Začali ukazovať fotky neskutočne bledých ľudí. Všetci sa farbou pokožky podobali na Edwarda. „Pijú ľudskú krv, takže majú červené oči,“ pokračoval hlas v televízii a ja som si vydýchla. Edward predsa nemá červené oči a keby prahol po ľudskej krvi, tak by som tu najskôr už nebola. „Žiadneho upíra nestretnete na slnku, lebo by ich automaticky spálilo.“

Ja som vlastne Edwarda a ani nikoho z jeho rodiny nikdy na slnku nevidela. Vždy vtedy v škole chýbali. Hovoril ešte veci ako: Spia v rakvách a v ich obydliach sa nachádza pleseň, pavučiny a samý neporiadok. Cullenovci tu mali upratané a všetko malo svoje miesto. A v rakvách spávať Edward nemôže, lebo dnes sa prebral pri mne v posteli. Na čo sme sa aj dosť patrične pohádali.

Ale čo ak je Edward predsa len upír? Nemusí mať zákonite červené oči. To hovoria iba v televízore. A to najskôr tie fakty zobrali z filmu Dracula. A to, že tu majú upratané? Možno som len narazila na čistotných upírov. A možno Edward vymenil na pár dní rakvu za posteľ, aby som si nič nevšimla. Musím si to overiť. Rýchlo som vstala a pribehla k schodom, ale nešla som hore ako zvyčajne, ale tento raz, vlastne aj prvý raz, čo som išla ku nim do pivnice. Ten vedec práve hovoril o tom, že upíri sú neskutočne príťažlivý a len ťažko sa im dá odolať. Zbehla som dole. Zastavili ma až veľké masívne dvere. Myslela som, že budú zamknuté. Skúsila som stlačiť kľučku a oni povolili. Budú tu tie rakvy? Natiahla som sa za vypínačom, ale svetlo sa nepustilo. Mala som strach, čo uvidím. Vstúpila som dnu a moje oči si po chvíľke zvykli na tmu a prvé, čo som videla, bol obrovský kríž. Dotkla som sa ho a začala som tušiť, že Edward a jeho rodina nie sú len obyčajní ľudia. Otočila som sa a čakala, že uvidím sedem rakiev poukladaných vedľa seba, ale nič také som tam nebolo.

Vybehla som hore schodmi a rozhodla som sa, že pohľadám baterku a vrátim sa. Hneď som zapadla do Edwardovaj izby a zaujali ma knihy. Vyťahovala som jednu za druhou, veľa ich bolo strašne starých. Roky ako 1902, 1907, 1915 a veľa ďalších starých rokov. Dokonca som našla jednu z roku 1886, bolo tam aj venovanie na prednej strane ale bolo už zošúchané. Snažila som sa niečo rozlúštiť ale podaril sa mi rozlúštiť iba rok 1916.

CD-čka mal väčšinou iba s názvami klavírnych autorov. Veľa som ich poznala, lebo aj ja mám rada takýto druh hudby. Vyťahovala som jedno CD za druhým. Z poličky zrazu spadol kľúčik. Radšej som ho tam vrátila. V Edwardovej izbe som už nemala čo prehľadať a tak som sa presunula do Alicinej izby. Tam bola tiež polica s knihami, ale nie taká veľká ako u Edwarda. Vyťahovala som jednu za druhou a všetky boli celkom nové až som prišla ku veľkej knihe v koži. Vyzerala, že drží už iba silou vôle. Na prvej strane bolo v pravo hore napísané atramentom Jasper Whitlock. To priezvisko som nikdy nepočula. Možno to bol Jasper a toto bolo jeho meno pred tým, než ho Cullenovci adoptovali. Trochu som si tú knihu prelistovala. Z toho, čo som si prečítala som usúdila, že to je zrejme rozprávková knižka. Na zadnej strane bol rok vydania. 1838. Ten rok ma vyviedol z mieri. Ako je možné, že je to taká strašne stará kniha a Jasper tam má meno. Teda je jasné, že si ho tam mohol dopísať, ale tofto nevyzeralo, že by si len tak pre potešenie písal svoje meno do nejakej starej knihy. Rýchlo som ju uložila späť a vybehla z ich izby. Namierila som si to ku ďalším dverám, no to boli tie zamknuté. Začala som trhať kľučkou, lebo som sa chcela dostať dnu. Vykopnem ich? Nie, Bella, nebuď hlúpa, takéto dvere by si ty predsa nikdy nevykopla. A vlastne ani žiadne iné.

„Čím by som ich asi tak otvorila?“ uvažovala som nahlas. „Mám to. Tá váza v Rosaliinej izbe.“ Spomenula som si na veľkú kovovú vázu na kvety a rýchlo som utekala do jej izby. Zobrala som ju do rúk a bežala späť k zamknutej miestnosti. Snažila som ja vázou búchať do kľučky ale nepomohlo to. Pustila som vázu a tá s rachotom dopadla na zem.

„Garáž.“ Dostala som ďalší nápad a rýchlo som bežala do kuchyne a cez dvere do garáže. Bolo tam veľa skriniek a ja som začala otvárať jednu za druhov. V prvej boli štyri pneumatiky, asi náhradné. V druhej bolo množstvo skrípt z vysokých škôl. Nechápem prečo mali skriptá v garáži. Zobrala som hneď prvé. Boli z Harvardu. Pre Boha, kto z nich mohol chodiť na Harvard?

„Možno jeho matka,“ šepla som a vložila knihu späť. Boli tu skriptá z Oxfordu, Princeton, Stanford, Cambridge a mnoho ďalších. Veď všetci budú len tento rok maturovať. Nemôže tu byť toľko kníh z vysokých. A Carlisle s Esme nie sú tak starí, aby to všetko stihli.

To preto sú všetci takí múdry. Oni nie sú na strednej prvý krát. Knihu, čo som mala v rukách padla na zem.

„Upokoj sa, Bella,“ hovorila som si sama pre seba. Rýchlo som to poupratovala a pozrela som sa do ďalšej skrinky. Otvorila som dvere, no poličky v nej neboli. Bol tam obrovský trezor. Na malom displeji, ktorý svietil na zeleno, boli štyri pomlčky, asi na kód. Neviem kód a ani ho nebudem skúšať pre istotu. Rýchlo som zavrela dvere skrinky a prešla k poslednej.

„Bingo.“ Bolo tam náradie. Hľadala som tam niečo, čo by mi pomohlo. Páčidlo? Nechápem na čo im bolo, ale nevadí, mne pomôže. Baterku tu žiaľ nemali. Škoda. Zavrela som skrinku a bežala späť k zamknutým dverám.

Snažila som sa vypáčiť dvere. Najskôr to nešlo, no postupne začali povoľovať.

V tom som pocítila studený dotyk na mojom ramene. 

Autor: AlenaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Únos z lásky - 11. kapitola: