Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Un Amor Real - 11. kapitola

06.11.2012 (10:15) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 3441×

Edward:

***

„Že ťa mám viac ako rada?“ Ona ma má rada a viac, ako len rada. Mám chuť skákať, lietať. Myslí to vážne?

„Bella, myslíš to vážne?“ Hlas sa mi chvel od toho vzrušenia, ktoré mi prechádzalo celým telom.

„Áno,“ pípla tichučko. No ja som to počul dosť zreteľne a tak isto aj Esme a Carlisle. Zodvihol som ju do náručia a začal som sa s ňou točiť ako blázon. Dnes je môj najšťastnejší deň za posledných sto rokov. Ale liezlo to z nej strašne pomaly.

***

Streda ráno a ja mám dnes svoje prvé oficiálne rande s Bellou. Je to tak. Mám rande aj keď vyzerám tak, ako vyzerám. Esme má skvelé presvedčovacie metódy a vie ako na Charlieho. Po hodinovom presvedčovaní dovolil, aby Bella ostala doma ešte jeden deň a strávila ho spolu so mnou. Rozhodol som sa ju vziať do Seattlu, pretože prišli kolotoče a chcel som byť s ňou sám. Všetci sú v škole a preto budeme „skoro“ sami. Nemôžem však stále uveriť tomu, že povedala, že ma má viac ako rada. Viem, nepovedala, že ma ľúbi alebo miluje, ale už to je pokrok, že za tak krátku dobu som dokázal to, čo som dokázal. Viem aj to, že si nie je úplne istá svoji citmi, ale dnes to, dúfam, pochopí. Som trpezlivý, keď sa mi podarilo vydržať doteraz, tak vydržím až do úplného konca.

„Edward, o hodinu ju máš vyzdvihnúť a ty ešte nie si oblečený?“ ziapala po mne Alice a Rose.

„Veď som oblečený, čo nevidíte?“ Bol som oblečený. Mal som na sebe čierne rifle, biele tričko a športové čierne sako. Čo je na tomto zlé?

„Edward, ty si sa úplne zbláznil? Nemôžeš k nej prísť takto. Ešte nie si Edward Cullen, si Edward Masen. Chápeš?“ Začal som robiť grimasy. Už ma prestáva baviť táto hra. Do kedy jej mám ešte klamať? Ako dlho ju mám ťahať za nos. Keď zistí, že som jej klamal, tak ma rovno pošle k všetkým čertom.

„Počúvajte ma, vy dve. Musím jej povedať pravdu skôr, ako bude neskoro. Viete si predstaviť tie následky? Ja som konečne naozaj šťastný. Má ma rada takého, aký som. Prečo mám ešte čakať?“ Bol som zvedavý na ich vysvetlenie. Alice nemala žiadne videnie o tom, ako Bella zareaguje a toho som sa bál tiež.

„A čo jej chceš, akože, povedať? Ahoj, Bella, vieš, ja nie som škaredé kačiatko. Ja som vlastne tvoj princ na bielom koni? Si normálny?“ Tak by som jej to určite nepovedal. Sadol som si na posteľ a rukou prešiel po vlasoch.

„Tak čo navrhujete?“ Obe sa zamysleli. Napadali ich úplne hlúposti, ktoré nestoja ani za reč.

„Počkaj ešte chvíľu. Sám si nám povedal, že si ešte nie je istá tým, čo cíti. Ak si bude istá, tak to bude jednoduchšie. Človeku, ktorého ľúbime, je ľahšie odpustiť, ako niekomu, koho nie. Možno sa bude inak pozerať na to, čo si urobil.“

Hm, možno na tom niečo bude. Ale už jej dokážem pozerať do očí a tváriť sa, že nič neskrývam. A to nehovorím o tom, že si myslí o nás, vlastne o upíroch, že sa menia na netopiere a spávajú v truhlách. Keď to počul Emmett, tak sa rehotal celú noc a dokonca si dnes ide jednu kúpiť. Vraj pre prípad, keby sa Bella o nás dozvedela, aby jej potvrdil jej domnienky. Raní ma z neho mŕtvica.

„Dobre, ale aspoň mi nechajte moje rifle. Prosím, ja už nechcem byť ako Travolta alebo Jacskon. Už chcem normálnu dĺžku nohavíc. Prosím,“ prosíkal som ako malý chlapec, keď chce lízatko. Ale fakt, keby ste to videli. Nikdy nepochopím, ako sa niečo také hrozné mohlo nosiť a ako to vôbec mohlo prísť do módy. Obe sa rozosmiali.

„Dobre, urobíme výnimku a dohodu. Ty Belle nepovieš, kto v skutočnosti si, ani to, ako vyzeráš. A my dve ti necháme tvoje čierne rifle, dáme ti výnimočne botasky. Ešte ako bonus dostaneš od nás tričko a nie žiadna košeľa, a aby toho nebolo málo, tak tu máš malý darček,“ povedala a podali mi malé puzdro na okuliare.

„Alice, fakt skvelý vtip. Ako do tohto narvem tieto popolníky? Hm?“ Zasmiali sa teraz obe.

„Edward, tebe ten tvoj výzor neprospieva. Máš výzor knihomoľa a pritom si čoraz viac zadubený. Sú tam tvoje no-vé o-ku-lia-re,“ vyhláskovala mi to, aby som to skôr pochopil.

Skrivil som ústa, ale keď som otvoril puzdro, tak som onemel. Skutočne tam boli normálne okuliare. Dokonca štýlové okuliare. Wow, kto by bol povedal. Objal som moje malé sestričky. Takže už budem mať len účes debilka. Som veľmi zvedavý, čo mi na to povie Bella. Už vyzerám viac ako ja, aj keď ešte stále tomu chýba ten môj milovaný rozcuch. Keď som bol nachystaný, tak mi dokonca dovolili ísť mojím autom. Konečne poriadna rýchla jazda. U Belly som bol do desať minút. Keby som šiel na tom starom aute, tak mi to trvá minimálne pol hodinu aj to by som asi musel to auto niesť ja. Vystúpil som z auta a zo strany spolujazdca som vybral kvety, ktoré Esme nastrihala vo svojej záhradke. Predsa na prvé rande neprídem len tak. Kvety som dal do ľavej ruky a za chrbát.

„Dobrý deň, Charlie. Prišiel som po Bellu. Je doma, však?“ Charlie si ma premeral a nemohol uveriť, že som to ja. Dokonca povedal, že som fešák. No nepovedal, ale myslel si to.

„Ahoj, Edward. Nejako si sa nám vyfešákoval,“ podotkol a pokrútil nosom. Usmial som sa.

„Bellaaa, tvoj nápadník je tu,“ kričal zdola od schodov.

„Ideeem, len neviem nájsť topánku,“ kričala naspäť a my sme sa zasmiali. Z jej myšlienok som vedel, že chce vyzerať dobre. A keď začala kráčať dole schodmi, tak som sa zmohol len na otvorenie úst a vyvalenie očí. Po mne to zopakoval aj Charlie.

„Prepáč, Edward, ale neviem, kde je moja dcéra. Toto určite nie je ona,“ povedal a ďalej krútil hlavou. Ona sa krásne zasmiala. Vyzerala neskutočne. Mala na sebe marhuľový top, čierne slimky, ktoré zvýrazňovali jej štíhle nohy a na nohách mala marhuľové lodičky. Vlasy mala rozpustené a točili sa jej skoro až po pás. Do dnešného dňa som ani netušil, že má takéto dlhé, krásne vlasy.

„Keď nezavriete ústa, tak zjete chrústa,“ smiala sa a my sme ústa zatvorili.

„Si nádherná,“ vydýchol som stále omámený. Bella sa začervenala a prišla ku mne. Podal som jej kvety.

„Tie sú pre teba. Síce nedokážu vystihnúť tvoju krásu, ale dúfam, že potešia.“ Privoňala si k nim a krásne sa usmiala.

Bella:

Ja mám rande, rande s Edwardom. Chápe to niekto? Lebo ja nie. Na jednej strane sa šialene teším, ale druhej mám strach. Áno, strach. Je to strach z toho, že ak to nevyjde, tak sa kamarátstvo skončí, ale ak sa podarí, tak ja Isabella Swanová dnes dostanem svoju prvú pusu. Panebože, panebože, ja sa z toho zbláznim. Charlie bol od rána zo mňa na prášky a ani sa mu nečudujem. Od rána som pobehovala po celom dome a hľadala, čo si oblečiem a obujem. Ako sa upravím. Na jednej strane som chcela vyzerať skvele, na druhej som to nechcela prehnať. Chápe to niekto? Lebo ja celkom áno.

Edward nie je typ chalana, ktorý sa oblieka prvotriedne, preto mám strach, aby sa necítil divne, keď prídem ako modelka z časopisu. Na druhej strane, čo ak sa oblečiem príliš obyčajne a bude si myslieť, že naše rande neberiem vážne? Áááá, čo mám robiť?

Z môjho šialenstva ma dostal Charlieho krik, že Edward práve dorazil. Tak to je fakt super. Vyhovorila som sa, že neviem, kde mám topánku a rýchlo schmatla prvé, čo som videla. Keď som sa pozrela v zrkadle, tak som musela uznať, že je to presne to, čo som potrebovala. Na každé rande s ním sa budem obliekať na poslednú chvíľu a mám zaručený úspech. Ďalšie rande? A bude vlastne nejaké? Nie, dosť, nesmiem myslieť takto. Chcem vlastne ďalšie rande? Áno, chcem. Hlboký nádych a ešte hlbší výdych.

„Pravou nohou, Bella,“ upozornila som sa v duchu. Prvá noha, dobrá noha.

„Ó môj bože. To nemôže byť on. Páni.“ Jediné, čo som mala v hlave, keď som zišla dole. Snažila som sa o pokojný a nešokovaný pohľad, ale neviem, či sa mi to podarilo. Vyzeral inak, no stále to bol môj Edward. No super, už mu hovorím môj Edward.

Mal na sebe čierne napasované rifle, tričko, ktoré opäť zvýraznilo jeho dokonalé telo. Vidieť ho tak bez toho kusa látky. „Isabella, už zase?“ A to nehovorím o jeho nových okuliaroch. Vyzeral v nich krásne, naozaj bol ako vymenený, ale stále on. Prečo sa tak vymódil? Veď kvôli mne to robiť nemusel. Mne sa páčil aj s tými veľkými, nemodernými okuliarmi. Mala som ho rada aj takého. Keď som zišla dole, tak mi hneď zložil poklonu a dal krásnu kyticu kvetov, čo ma potešilo. Moje prvé kvety. Myslím tým na prvom rande.

„Oci, my ideme. Jedlo je v chladničke, len si ho ohrej,“ dávala som pokyny Charliemu.

„Nie som malé dieťa, Bells. Hádam to s mikrovlnkou ešte zvládnem. Zabavte sa mi, deti,“ usmial sa na nás a vyprevadil nás von z dverí. Charlie je úplne vymenený od včerajšieho dňa. Niežeby bol predtým zlý, ale mám pocit, že je rád, že som sa zachovala inak ako moja matka.

„Kde máš auto?“ spýtala som sa prekvapene, keď som pred sebou uvidela strieborné Volvo, aké mám ja.

„Darček od Esme a Carlislea. Nepáči?“ Či nepáči?

„Páči, nevedela som, že sa ti tiež páči Volvo. Som len prekvapená. Veď ani tvoje nie je zlé,“ pozrela som na neho a on sa akoby zamračil.

„Nie, nie je zlé, ale toto je lepšie. Je rýchlejšie a bezpečnejšie. Nemyslíš?“ Mal pravdu. Bezpečnosť na tomto aute je vážne bezkonkurenčná a tá rýchlosť. Prešiel na stranu spolujazdca a otvoril mi dvere. Musela som sa na neho usmiať, lebo toto gesto sa mi na ňom hrozne páčilo a ja som si to gesto chcela vychutnávať. Je to rozdiel, ako keď vám niekto povie len suché: „Nasadaj.“ Takto sa žena cíti výnimočne. Zavrel za mnou dvere a nasadol si na stranu šoféra.

„Kam to vlastne ideme?“ spýtala som sa, lebo od včerajška mi nechcel nič povedať. Mlčal ako hrob.

„Neboj sa, dôveruj mi, vrátim ťa hádam celú,“ zasmial sa tým svojím dokonalým smiechom, ale mňa len tak ľahko neumlčí.

„Aspoň mi povedz niečo, čoho sa môžem chytiť a ja budem hádať.“ Chcela som ho obmäkčiť. Dokonca som vyšpúlila papuľku ako to robia malé deti, ale on nič. Sledoval si cestu a pohmkával si.

„Ignorant,“ zamrmlala som si pre seba, ale tak, aby to počul.

„Ja som ignorant? Chcem ťa len prekvapiť. Správaš sa ako malá. Tak ti urobím deň ako pre malé dieťa.“ Opäť sa začal smiať. Há, ale máme sa čoho chytiť. Správam sa ako dieťa, urobí mi deň ako dieťaťu. Vezme ma do detského kútika? Nie, tam sa predsa deti odkladajú, to by mi neurobil. Či? Druhá možnosť je, že ma vezme na detské ihrisko. Ale čo by sme tam asi tak robili? Spúšťali sa po šmýkačke? Hojdali sa na hojdačke? To určite nie. Z premýšľania ma dostala až tabuľa s nápisom. 

 „Smer kolotoče.“

Takže ma berie na kolotoče? Vážne? Jupííí. Ja som vážne ako malá, ale keď si predstavím všetky tie horské dráhy, čertovo kolo a strašidelný zámok, tak som vo vytržení. Začala som sa mrviť na sedadle a už som nevedela posedieť. Edward si to všimol a začal sa ešte viac smiať.

„Ja som vedel, že sa ti to bude páčiť,“ poznamenal a už aj parkoval na vyhradenom parkovisku. Otvoril mi dvere a pomohol mi vystúpiť. Mala som pocit, že mi chce pustiť ruku, ale to som mu nedovolila. Z dvoch dôvodov. Prvý je, že od samej radosti by som asi odpadla a ten druhý, že som chcela cítiť jeho dotyk.

„Kam to bude, princezná?“ spýtal sa ma a ja som hneď vedela, že chcem cukrovú vatu. Veľkú, obrovskú, ružovú cukrovú vatu. Mňam. Už sa mi zbiehali slinky.

„Tam?“ spýtala som sa a nesmelo som ukázala na stánok s cukrovou vatou.

„Až po vás, slečna Swanová,“ ukázal pred seba, ale vykročili sme spolu. Prišli sme ku stánku a nastala obrovská dilema. Nemali len ružovú cukrovú vatu, ale aj žltú, modrú a fialovú.

„Ktorú si dáme?“ spýtal sa a ja som len mykla plecami.

„Chvíľku, neviem si vybrať. Všetky chutia rovnako alebo nie?“ Ten pán, čo tam stál, sa začal zo mňa smiať a akoby to nestačilo, tak sa pridal aj Edward. No čo, som už veľká a nechodím na kolotoče. Neviem ako to teraz chodí. Po asi pätnásť minútovom premýšľaní som sa konečne rozhodla. Vlastne musela som, lebo ten starý páprda mi odmietol urobiť farebnú cukrovú vatu. Vraj to je nemožné a nepomohlo ani to, že som chcela zaplatiť plnú cenu, akoby som zjedla všetky.

„Tak teda tú modrú,“ pípla som a stále som krčila nos. Podal mi ju a Edward si vzal ružovú kvôli mne, lebo videl, že medzi nimi som mala najväčšiu dilemu.

„Vo všetkom si taká vyberavá?“ spýtal sa po chvíľke.

„Nie, ale videl si, aké boli všetky krásne? Keby som ich dokázala zjesť všetky, tak si kúpim po každej,“ zasmiala som sa.

„Kam ideme najprv? Dovolím ti vybrať ako prvému za tvoju trpezlivosť.“ Ukázala som smerom k stánku, aby pochopil, na čo narážam. Chvíľu premýšľal a potom vybral horskú dráhu.

Mala som šťastie, že som nejedla, lebo ako správna, veľká hrdinka som na to išla. No po pár sekundách, keď sa to obrovské čudo na tých dlhých niekoľko kilometrových koľajach pohlo, som mala dosť. Kričala som, jačala som a chcela som vyskočiť. Keby ma Edward nedržal, tak to asi urobím. Srdce mi bilo až v zadku a spotená som bola, to radšej nepoviem. Keď to obrovské železné stvorenie zastalo, tak som sa Edwarda držala ako kliešť. Nohy sa mi triasli a žalúdok som mala ako na vode. Objal ma okolo pása a ja som si ešte hlavu oprela o jeho rameno. Teraz mi bolo lepšie. On je proste liek asi na všetko.

„Vyberieš asi niečo pokojnejšie, však?“ spýtal sa, akoby sa bál, že ho vykričím za predchádzajúci výber, ale to som vôbec nemala v pláne. Sama som to predsa chcela skúsiť a on ma do ničoho nenútil.

„Asi áno, čo tak skúsiť prechádzku po tme v strašidelnom zámku?“ spýtala som sa a on na mňa vyvalil oči.

„Čo? Bojíš sa?“ Pokúsila som sa zavtipkovať, ale on sa nesmial. V čom je problém? Bojí sa tmy?

„Bella, si si istá, že tam chceš ísť? Vieš, strašidelné hrady už nie som také ako niekedy. Už tam nemáš v rohu len jednu kostru, teraz je to vážne strašidelné.“ Chce ma snáď odradiť? Alebo sa vážne bojí?

„Edward, mne nevadí, že sa bojíš tmy. Pokojne ťa budem držať za ruku a pôjdem vedľa teba. Nedovolím, aby sa ti niečo stalo. Ver mi,“ upokojovala som ho, ale on sa na mňa pozeral ako na blázna. Nedovolila som mu povedať už ani slovo a ťahala som ho dnu.

Vo vnútri bola tma, len malé záblesky svetla. Strašidelná hudba, ktorá má na vás robiť akože bububu a k tomu sprevádzaná dymom z parostroja. Pomaly som kráčala vedľa neho a pevne som ho držala za ruku. Všade viseli malé kostričky, kuracie nožičky. Bola to sranda. Mali tu aj napodobeninu upíra. Presnejšie Draculu a ten vyzeral komicky. Bol bledý, asi tak bledý ako všetci Cullenovci. Oči mal však úplne červené a z pier mu ešte akože kvapkala krv v prevedení kečupu, či čoho to. Musela som ho dotknúť. Keď som sa dotkla tej figuríny, tak bola ľadová a tvrdá. Skoro rovnaká ako Edward. Nezmysel. Šli sme ďalej za zvukmi. Lepšie povedané za vitím. Vlčím vitím. Pozrela som doprava a s krikom som utiekla.

„Bella, Bella, kde si?“ kričal za mnou Edward, ale ja som sa nehodlala zastaviť. Bol tam vlkolak, či to bolo. Dobehol ma až vonku.

„Čo sa stalo? Prečo si tak ušla?“ Ja som len stála, oči zatvorené a celá som sa klepala.

„Vlk, hnusný hnedý, obrovský vlk,“ hovorila som a nevedela som, či to chápe a tak som mu ukázala smerom na hrad. On sa začal smiať.

„Upíra sa nebojíš, ale malého bezbranného psíka áno?“ To je smiešne? Čo je na tomto smiešne?

„Ha, ha. Že malý a bezbranný. Chcela by som vidieť, keby ťa taká obluda naháňala, čo by si robil. Utekal by si ako s posolenou riťou.“ Prevrátil oči.

„Bells, ty si si myslela, že ja ťa chcem odradiť od toho, lebo som sa bál ja? Nie, ja som ťa chcel varovať, ale ty si ma nepočúvala. Poď, ideme domov. Na dnes toho bolo asi dosť.“ Sklopila som hlavu, lebo mal pravdu. Ja som sa zabávala, že sa bojí on a ja som ušla ako malé dieťa.

Ale on bol hnusne veľký. To nikto nepochopí. Celú cestu som mlčala a hanbila som sa za svoj útek. Edward sa našťastie k tomu nevracal a nevysmieval sa mi. To sa mi na ňom páčilo. Priviezol ma domov a odprevadil ma až k dverám. A je to tu. Teraz to príde. Chcem, aby to prišlo? Chcem teraz svoj prvý bozk? Chcem ho s ním? Chcem, aby mi on dal prvú pusu, ale neviem, či som na to už pripravená. Ach, to trápne ticho. Je to trápne aj jemu? Či len mne?

„Bolo mi dnes s tebou krásne. Naozaj som sa s tebou cítil skvele a bol by som rád, ak by sme si to ešte niekedy zopakovali. Ak budeš chcieť.“ Ten jeho medový hlas, tie jeho oči. Usmiala som sa na neho.

„Aj mne bolo krásne. Naozaj. Veľmi rada si to zopakujem aj nabudúce. Myslím si, že to nedopadlo až tak zle, aj keď to asi nebolo úplne podľa tvojich predstáv.“ Snažila som sa, aby to znelo trochu aj ako ospravedlnenie za moje správanie a za skazenie jeho prekvapenia.

„Máš pravdu. Nebolo to podľa mojich predstáv,“ povedal a ja som zosmutnela. Vedela som to. Som nemožná.

„Bolo to ešte lepšie ako som si predstavoval. Bál som sa, že budeme celý čas ticho, nebude mať o čom hovoriť alebo dokonca, že sa budeš so mnou nudiť, ale nie, ty si bola skvelá.“ Keď to povedal, moje srdce skákalo radosťou. Nahol sa ku mne a ja som zatvorila oči. Cítila som jeho sladký dych ako mi ovial tvár a prišlo to, čo som nečakala. Dal mi pusu. Počkať, ale nie na pery?!

„Pa, Bells. Zajtra prídem po teba.“ Čo prosím?

Chcem sa ospravedlniť za dlhé čakanie pri predchádzajúcej kapitole. Teraz som to chcela napraviť, a preto som hneď pridala novú kapitolu. 

Chcela by som poďakovať za komentár, ktorý mi opäť zanechala GCullen a Ivka77. Ženy moje, vždy mi vyčarujete úsmev na tvári. Milé slová ma tešia a rady ma posúvajú ďalej. Dúfam, že GCullen prežije pár kapitolky, ktoré budú z pohľadu Belly, pretože nás bude čakať jej návšteva u Cullenovcov. Možno to bude detské, ale dúfam, že viac ako detské to bude vtipné. 

Mám vás rada, baby. :) 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Un Amor Real - 11. kapitola: