Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ukradnuté srdce (17.časť)

12.04.2009 (14:59) • Tinka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1848×

Pár minút po Sethovom odchode som začula tichúčke pradenie štyroch motorov. Ešte hodnú chvíľu však trvalo, kým sa čierne autá so sklami, tmavšími než mali na autách Cullenovci, zjavili pred naším domom.

„Štyri autá?" ,spýtala som sa zdesene, „Edward, čo to znamená? Koľko ich je?"

„Desať."

Prebehlo mnou zdesenie. Desať? Preboha... Bolo ich iba o dvoch viac, no neboli to novorodení, ktorých by sme ľahko porazili. Toto boli zákerní, storočiami formovaní upíri, schopní všetkého. Ak prišli s úmyslom stoj, čo stoj zabiť Nessie, tak nemáme šancu.

Rovnako, ako ja, to vedeli aj všetci ostatní. Carlisle pevnejšie objal Esme, Jasper stlačil Alice ruku, Rosaliin pohľad bol viac zamyslený.

Štyri Mercedesy sa nehlučne zastavili pred naším domom. Takmer naraz z nich vystúpili ich šoféri, ktorí sa rýchlym krokom ponáhľali otvoriť dvere vzácnym návštevníkom. Vyzeralo to dosť smiešne, táto desivá synchronizácia, no nikomu nenapadlo, čo i len pousmiať sa. Situácia bola vážna. Zhoršilo sa to, len čo sme uvideli, kto vystúpil.

Aro, Marcus a Caius osobne! Alicine vízie sa naplnili. Noční patróni umenia pokope.

Snažila som si vtĺcť do hlavy, že takéto výlety si robia často, že je to len zdvorilostná návšteva, no vôbec sa mi nedarilo.

Spolu s nimi po boku vystúpili aj tri krásne upírky. Jedna blondína, ďalšia bruneta a tretia rusovláska. Všetky tri nádherné a pritom také rozdielne. Dovtípila som sa, že sú to ich manželky. Okrem nich prišli ďalšie štyri osoby, ktoré som už mala možnosť spoznať.

Alec, Felix, Demeti a Jane. Nezmenení, rovnako mladí, ale aj neľudsky krásni a krutí. Moje ľudské spomienky síce rýchlo bledli, ale túto som mala v pamäti nezmazateľne vrytú. Nikdy nezabudnem na to, ako Jane mučila Edwarda, ktorý sa predo mňa hodil aby ma ochránil.

Všetci vykročili smerom k nám. Na čele bol Aro. Vedľa neho, po pravici šiel jeho brat Caius a po ľavici Marcus.

Hoci som bola zvyknutá na ich mimoriadnu ľahostajnosť, až nezáujem, tentoraz ma prekvapili. Na tvárach im bolo vidieť  dychtivosť a množstvo záujmu, ktorý určite neušiel ani pozornosti ostatných.

„Cullenovci! Ako rád vás opäť vidím!", zatrilkoval veselo Aro, „Carlisle , priateľ môj! Vôbec si sa za tie roky nezmenil!"

„Potešenie je na našej strane Aro, Marcus, Caius," odpovedal Carlisle a uklonil sa. Oni mu však úklon neopätovali. Carlisle si to nevšímal a milo pokračoval ďalej.

„Prosím, poďte ďalej a cíťte sa ako doma!"

Volturiovci prijali pozvanie a usadili sa v našej obývačke. V izbe sa rozhostila príjemná atmosféra, ktorú mal na svedomí určite Jasper.

„Á, vidím, že od nášho posledného stretnutia, tu pribudli nové tváre," začal Aro, „ Carlisle, nepredstavíš nás?"

Všetci sme vedeli, že Aro každého z nás dobre pozná, cez Edwardove a Alicine myšlienky vo Volterre, no nemohli sme odmietnuť. Carlisle sa nenechal vyviesť z miery a milo odpovedal.

„Samozrejme priateľ môj," začal, „ toto je moja žena Esme."

„Veľmi ma teší Esme", usmial sa Aro, „a prosím, prijmite moju hlbokú sústrasť, nad stratou vášho dieťaťa."

Eme vyzerala, že je v rozpakoch: „Ďakujem."

Carlisle pokračoval: „Toto je môj syn Emmett s Rosalie."

„Á, Rosalie! Ešte krajšia, než v Edwardových myšlienkach."

Zozadu sa ozvalo vrčanie jednej z upírok. Aro sa zasmial a Carlisle pokračoval: „Môj syn Jasper a Alice, ktorú už poznáš, rovnako, ako aj Bellu s Edwardom."

Aro si nás všetkých premeriaval naoko srdečným pohľadom. Ten jeho pohľad mi pripomínal hrdého zberateľa, hľadiaceho na svoju trofej. Nakoniec spočinul pohľadom na mne. Rontgenovo si ma prehliadal, čo nebolo vôbec príjemné. Veľmi som si priala, aby s tým prestal.

Nakoniec sa len pousmial a povedal: „Prvotriedna práca, Alice."

No Alice uvidela veci na pravú mieru: „To nie ja, Aro. Zásluhu má na tom Edward."

Aro zdvihol obočie: „ Skutočne? Takže si sa odhodlal to spraviť? Chvályhodné, prihliadnuc na to, ako ti jej krv vonia ..."

Edward len pokýval plecami.

Ticho narušil Carlisle: „ A kto sú vaše spoločníčky, Aro? Tuším s vami neboli, keď sme sa stretli naposledy."

„Tak to sa nemýliš Carlisle. Och, toľká nevychovanosť, nepredstaviť naše manželky." Teatrálne sa zasmial.

„Dovoľte, aby som vám predstavil moju manželku Naliu." Pohladil zlatovlásku, ktorá sedela vedľa neho. Bola takmer taká krásna, ako Rose, no na tvári mala, taký zlovestný úškľabok, že by vystrašil aj toho najtvrdšieho chlapa. Sálal z nej riadny chlad a ja som v duchu ľutovala Ara. Jeho manželka vyzerala, ako zmija, pripravená pľuť jed naokolo.

„Toto je Lena - Caiova manželka."

Lena vyzerala o dosť prívetivejšie, mala polodlhé hnedé vlasy a dokonca sa aj uklonila: „Veľmi ma teší ", povedala s takmer nebadateľným ruským prízvukom.

Ako poslednú Aro predstavil rusovlásku Arianu - Marcusovu manželku.

„Potešenie je na našej strane, dámy", odpovedal za všetkých Carlisle s úsmevom na tvári.

„Ty však tiež nie si veľmi galantný, Carlisle."

Stuhla som.

„Nerozumiem ti Aro. Čo máš na mysli?"

„Nepredstavil si nám svoju vnučku. Kde je Reneesme?"

...

Všetkých nás zamrazilo, hoci sme túto otázku očakávali od okamihu, keď Volturiovci vošli. Čo teraz? Prvý sa ozval Edward.

„Takže Tanya to predsa len urobila..."

„Samozrejme, čo si si myslel? Že to nechá len tak?", prehovoril Caius, „Konala v záujme bezp..."

„Bezpečnosti?! Caius nedaj sa vysmiať! Dobre vieš, že z jej strany to bola čistá pomsta!" Edward zúril.

Chápala som ho. Je pravda, že vlkolaci zabili Tanynho druha Laurenta, no pomstili sa už tým, že nám neprišli na pomoc, keď sme to najviac potrebovali. No Tanyi to aj tak nestačilo. Chcela sa pomstiť viac, chcela, aby sme aj my prišli o niečo, čo je vzácne... Z časti som jej aj rozumela. Vedela som, žeby som reagovala rovnako, ak by išlo o Edwarda.

„My posúdime, o čo išlo, Edward Cullen," ozval sa Marcus.

Jeho jediného som ešte nepočula prehovoriť. Jeho hlas znel múdro o starodávne. Iste bol najrozumnejší z trojice.

„Porušili ste pravidlá, keď ste stvorili nesmrteľné dieťa, a preto vás čaká trest."

„Nie, Marcus, mýliš sa," povedal Carlisle, „ona nie je nesmrteľná..."

Marcus ho prerušil mávnutím ruky: „Ak nie je, tak prečo ju schovávate?"

Edward odfrkol.

„Marcus, urážaš naše schopnosti. Keby Alice nevidela, ako robíte pokusy na Reneesme a ako ju odvážate do Talianska, tak by sme ju tu pokojne nechali. Tak z nás láskavo nerobte hlupákov!"

Marcus na chvíľu onemel. Spolu s ním aj všetci ostatní. Nečakali, že budeme útočiť. Skôrt o ,že sa budeme brániť. No to ticho bolo skôr ticho pred búrkou.

Caius nahnevane vstal: „AKO SA OPOVAŽUJEŠ?!! UŽ NIKDY, ROZUMIEŠ, NIKDY SA NEOPOVÁŽ ROZPRÁVAŤ S NAMI TÝMTO TÓNOM!"

No Edward sa nenechal vyviesť z miery: „Tak prečo nie ste priami? Prečo idete na veci okľukou? Prečo, Aro," otočil sa k nemu, „nepovieš rovno, že chcete z Ness spraviť pokusného králika? A netvrď mi, že to nie je pravda, príliš ťa tá predstava opantala. Je, totiž, v každej tvojej myšlienke."

„Čokoľvek, čo sa rozhodneme urobiť, sa teba, Edward, netýka," zavrčal Aro.

„DO FRASA TÝKA!"

Edwardov krik však ešte viac nahneval Caia. Skôr než hocikto stihol hocičo povedať, ležal Edward na zemi zmietaný v neviditeľných bolestiach.

„NIE!" skríkla som.

„Ale áno," usmieval sa zvrhlo Caius. Tešil sa z toho, ako mu tá mrcha Jane dáva príučku.

Všetci sme začali vrčať.

„Odvolajte ju!"

„Nie, Edward nevie, ako sa správať, tak ho to naučíme."

No to určite! Edwardovi nebude nikto ubližovať! V okamihu som stála pri nej a z celej sily som jej vrazila. Jane odletela na druhú stranu miestnosti, presne do tej steny, kde spravil dieru Emmett, keď ho udrela Emma.

Všetci stíchli.

„Ha ha ha!"

Prekvapene som sa otočila. Aro sa ... smial. Bolo to fakt divné, no mňa to nezaujímalo. Išla som hneď za Edwardom.

„Si v poriadku, láska?"

„V poriadku, nič mi nie je. Bella, nemusela si to robiť. Bol by som OK."

„Ale ja by som nebola..."

Aro sa stále smial: „Bella, bolo to pôsobivé! Som zvedavý, či si odolná aj voči ostatným naším talentom. Tentoraz som si ich priviedol viac..."

„ARO, DOSŤ!"

Aro vyzeral prekvapene: „Carlisle?"

„Áno, počul si dobre. Prídeš sem do môjho domu neohlásený, nárokuješ si na veci, ktoré ti nepatria a terorizuješ moju rodinu. Toto nebudem trpieť!"

„Carlisle, dobre vieš, že iba vymáhame zákon..."

„Zákon? Toto nazývaš zákon? Toto... zastrašovanie?" Ešte nikdy som nevidela Carlisla takto nahnevaného. Ruky sa mu tak triasli, až ich musel zovrieť do pästí.

„Kto porušuje zákon musí byť potrestaný, iste uznáš, že mám pravdu."

„Ale aký zákon sme porušili my?"

„To nemyslíš vážne Carlisle!", ozval sa Caius, „ takže už aj spolčovanie s vlkolakmi je v poriadku?"

„Tak toto vám vadí? Že sme sa s nimi spojili vo vojnovom stave? V čase, keď nám naša rodina zo severu odoprela pomoc?! Teda, ak je snaha prežiť trestná, tak potom áno.  Sme vinní v celom rozsahu."

Jeho slová chvíľu rezonovali v tichu.

„Musím uznať, že máš pravdu, Carlisle," ozval sa Marcus, „Tanyina rodina sa skutočne nezachovala pekne. Myslím, že aj ju by sme mali ísť navštíviť, keď už sme v Amerike. "

„Ďakujeme, Marcus."

„Neďakuj Carlisle. Nejde mi totiž do hlavy, prečo si ani jeden z vás s nami nepodal ruku. Tajíte nám niečo?"

Tak to trafil klinec po hlavičke. Ak by si ktokoľvek z nás, okrem mňa, podal s Arom ruku, hneď by vedel, kde sa Nessie nachádza. Bolo to bezpečnostné opatrenie.

„Samozrejme, že nie, Marcus. No myslím, že aj my máme právo na svoje vlastné tajomstvá."

„O tom nepochybujem, Carlisle", opäť prehovoril Aro, „ no my sme sem prišli po Reneesme a nechceme odísť naprázdno..."

18. časť

16. časť

Autor: Tinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnuté srdce (17.časť):