Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » U Osamelého kojota - 14. kapitola (Zrada)

03.04.2017 (14:00) • Satu • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 3002×

„Edward, mal by si ísť na lov,“ pošepla som mu, keď sme sa preplietali davom ľudí na letisku. Ostatní členovia našej početnej skupiny mali aspoň slnečné okuliare, len Edward pútal pozornosť svojimi temne čiernymi dúhovkami, pod ktorými sa pomaly črtali tmavé kruhy na bledej pokožke.

„Má pravdu,“ prisvedčila Maura, ktorá sa vedľa mňa odrazu objavila.

„Ešte to počká,“ povedal s očami upierajúcimi rovno pred seba a perami pevne stisnutými do úzkej linky. Viedol nás opäť k pristaveným autám, ktoré sme hneď pri prílete rezervovali. Odrazu som zacítila nepatrný pach upíra a v momente som sa zastavila. Edward s Maurou si to najskôr ani neuvedomili, no po chvíli sa na mňa prekvapene pozreli a tiež zastali. Všetci ostatní ich podvedome napodobnili.

„Sú tu,“ prehovorila som a pomaly pokračovala v kráčaní, ostatní ma napodobnili. Nechcela som na nás príliš upozorňovať, hoci bolo nad slnko jasné, že sa Demetri neodváži na verejnosti pred toľkými ľuďmi nič urobiť. Aj tak som pohľadom skenovala okolie.

„To je nemožné, v lietadle neboli a ďalšie malo ísť až o dve hodiny,“ protirečila mi Grace, ktorá mala očividne na starosť vždy všetky letenky a rezervácie.

„Vravím len to, čo cítim,“ zavrčala som na ňu. Ona len nechápavo pokrútila hlavou a rýchlo niečo ťukala do mobilu v rukách.  

„Bella, si si istá? Je nepravdepodobné, žeby tu boli skôr ako my,“ snažil sa ma upokojiť Edward, keď sme kráčali pôvodným smerom – von z letiskovej haly k autám.

„Ak má Bella pravdu, mali by sme sa rozdeliť,“ ozval sa odrazu Zachary a ja som prekvapene nadvihla jedno obočie jeho smerom. „Keď sú len dvaja, hoci si myslím, že nás len sledujú, bolo by to pre nás bezpečnejšie.“ Mykol plecom na vysvetlenie.

„Nechápem, prečo sa snažia skrývať a pritom ich vždy nepatrne zacítim, akoby to robili naschvál,“ dumala som nahlas.

„Možno robia, Volturiovci totiž nerobia nič bez postranného úmyslu,“ šepol Zachary vedľa mňa a jeho zlaté oči potemneli. Ktovie, čo všetko sa medzi ním a jeho bratmi odohralo, napadlo mi a ešte chvíľu som ho pozorovala s nečitateľným výrazom. On mi pohľad pevne oplácal, takže som to bola nakoniec ja, kto musel odvrátiť pohľad a pokračovať ďalej v chôdzi za Edwardom a jeho skupinou.

„Bella, nemrač sa toľko, vôbec ti to nepristane,“ ozvalo sa mi spoza chrbta, keď som stála vo svojej izbe, pozerajúc cez balkónové okno dole na malé námestie s fontánou, kde sa náhlilo zopár domácich a jedna rodinka turistov s foťákmi na krkoch. Slnko pálilo na mramorové dlaždice a aj cez pootvorené okno v mojej izbe som jasne začula svieže zurčanie vody vo fontáne. Florencia bola len 100 kilometrov od nášho cieľa, keďže sme ešte nechceli na seba pútať prílišnú pozornosť vládcov v ich rodnom meste.

„Ako vieš, že sa mračím?“ opýtala som sa s rukami na prsiach.

„Poznám tento tvoj stuhnutý postoj. Ramená máš zhrbené a svaly čakajú na hocijakú zámienku, aby mohli tvoje telo bleskurýchlo pohnať do smrteľného boja.“ Jeho slová ma šokovali. Mal pravdu, cítila som tú napätosť svojho tela v stehnách a zovretých pästiach, no ani za nič by som to nepriznala.

„Naozaj si myslíš, že by nás tak rýchlo našli?“ Jeho ruky sa mi obmotali okolo pása a ja som zmeravela. Od tej vášnivej noci, kedy som opäť ochutnala jemnosť a divokosť jeho sladkých pier, obávala som sa tejto chvíle. S vypätím všetkých síl som sa od neho prudko odtiahla, preč z jeho dosahu, preč od jeho rúk a pier, ktoré som ešte teraz cítila na svojej alabastrovej pokožke.

Odmietala som sa mu pozrieť do tých neodolateľných očí, no jeho dotyk na mojej brade v nasledujúcej minúte pokazil moje zámery.

„Čo sa stalo?“ chcel vedieť, upierajúc na mňa čierne dúhovky. Bolestivo ma pichlo o môjho mŕtveho srdca, keď som si spomenula na ten prvý raz po toľkých rokoch, čo som ho videla a jeho oči... Karmínové dúhovky mu vtedy žiarili neobyčajným leskom, no zároveň nevysvetliteľným smútkom.

„Vtedy U Osamelého kojota...“ šepla som tichým zastretým hlasom. „myslela som to smrteľne vážne, keď som vravela, že ti pomôžem ale nič viac,“ dokončila som už pevnejším hlasom a Edward prekvapene odstúpil o jeden krok dozadu. Jeho smútok v tmavých očiach bol skoro až hmatateľný.

„Bella...“

„Nie, Edward, my dvaja... to bolo už veľmi dávno a ja som až príliš veľa času strávila tým, že som smútila a ešte viac času tým, že som utekala.“ S týmito slovami som sa od neho odvrátila a zadržovala vzlyk, ktorý sa chcel predrať na povrch. Hruď mi zvierala neviditeľná sila, ktorá mi bránila dýchať. Ale čo to táram, ty nepotrebuješ dýchať! napomenula som sa v duchu.

„Dobre,“ začula som tesne predtým, ako sa za sebou zavrel dvere. Chcela som vrátiť čas... Ako to vravel Edward? Desať minúť dozadu a desať minút dopredu? Grayson by ma možno vedel vrátiť spať v čase, opäť do toho momentu, keď ma Edwardove paže objali v páse, no moje rozhodnutie by to nezmenilo. Akokoľvek som sa tomu bránila, stále som cítila vo svojom srdci zradu, ktorú ani Edwardove dotyky nemôžu len tak vymazať. Opustil ma a nevrátil sa ani vtedy, keď mu Alice povedala o Ness. Ach, Ness! Jej bronzové vlásky boli tak veľmi podobné Edwardovým.

Prudko som zatriasla hlavou a schytila lampu na tmavom písacom stolíku vedľa seba. Ani som nad tým príliš nepremýšľala, len som ju pevne schmatla, mierne sa mojim dotykom skrútila pod náporom takej sily, a šmarila som ju do dverí, ktorými ešte pred pár minútami odišiel upír, ktorého som milovala tak silno, až to bolelo moje mŕtve srdce.

Autor: Satu (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek U Osamelého kojota - 14. kapitola (Zrada):