Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » U Osamelého kojota - 13. kapitola (Družka)

28.03.2017 (07:00) • Satu • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 2941×

„Edward,“ ozvala som sa neprítomne, usadená v koženom bielom sedadle 17A. Opäť sme sedeli v lietadle.

„Bella,“ Edward ma napodobil.

„Prečo si vlastne chcel, aby som ti pomohla nájsť Zacharyho, keď ti stačilo stretnúť sa s Avou?“ Otočila som k nemu hlavu a zadívala sa mu do čiernych očí, ktoré nič neprezrádzali. Stále sa nenakŕmil, tak som s obavou nakrčila obočie, keďže sme sedeli niekoľko tisíc kilometrov vo vzduchu v uzatvorenom priestore plnom ľudí.

„Nebol som si istý,“ povedal akoby nič a ja som sa zamračila. „Ava má svoju hlavu, pokojne mohla zo stretnutia vycúvať,“ vysvetlil, keď som sa naňho uprene pozerala a pohľadom ho nabádala, aby pokračoval vo vysvetľovaní. Občas sa tváril, akoby vedeli čítať myšlienky všetci naokolo a nie len on.

„Nechcel by si mi niečo vysvetliť?“ skúsila som to nakoniec slovne.

„Ava je Zacharyho družka,“ šepol tichučko s nepatrným povzdychnutím, až som mala pocit, že som sa prepočula. Okamžite som strelila pohľadom o pár radov sedadiel pred nami a živo si vedela predstaviť dlhovlasého upíra, ako si opiera hlavu o sedadlo so zatvorenými očami, predstierajúc spánok. Nepochybovala som, že nás počul.

„Ako?“ Kývala som hlavou a nemohla uveriť vlastným ušiam.

„Ako sa zamiluješ?“ odpovedal mi otázkou s pokriveným úsmevom.

„To je hlúposť, je vlčica...“  povedala som skôr sama pre seba ako Edwardovi. „Dosť šialená vlčica,“ zamrmlala som si popod nos.

„Možno, ale Zachary sa kvôli nej vzdal všetkého,“ zasmial sa Edward.

„Čo tým myslíš?“ Zamračene som sa pohmýrila na sedadle.

„Jeden zo zákonov znie, že upír a kožomenič sú úhlavní nepriatelia a za žiadnych okolností sa tak nemôžu nijako zbližovať,“ prehovoril tichším hlasom.  Netrpezlivo som si vzdychla, toto vedel každý. „Zachary tento zákon ignoroval a zamiloval sa do kožomeničky. Ako nevlastný brat jedného z vládcov mal istý nárok na trón, no takto...“ Pokrčil plecami, čím napodobil tak známe ľudské gesto.

„Stratil nárok a Aro ho vyhnal,“ šepla som

„Presne tak,“ potvrdil moje slová s neutrálnym výrazom.

„Ava nevyzerá ako niekto, kto stratí len tak hlavu...“ rozmýšľala som nahlas. „s upírom,“ doplnila som znechutene.

„Možno, no jej myšlienky hovoria niečo iné,“ krásne sa zasmial a ja som ho chvíľu hypnotizovala. Ako som tak sledovala jeho alabastrovú pokožku a medené strapaté vlasy, spomenula som si na tú noc nedávno v lese... Chtiac-nechtiac som sa zachvela vzrušením. „Netreba sa jej báť,“ hovoril Edward ďalej, pretože si moje zachvenie vysvetlil očividne úplne inak.

„Nebojím sa jej, len ju nechcem mať za nepriateľa,“ odfrkla som si podráždene.

„To je skoro to isté,“ doberal si ma pobavene.

„To slovíčko skoro je dosť podstatné, povedala by som,“ zavrčala som naňho a nepatrne tak odhalila špicaté zuby.

„Si rozkošná, keď sa čertíš,“ zasmial sa melodickým hlasom.

„Nečertím sa,“ brblala som naštvane a otočila sa radšej k okienku.

„Héj, vy dve hrdličky,“ ozvalo sa nad nami a periférnym videním som zahliadla Rayenove plavé vlasy. „O chvíľu budeme pristávať, máme nejaký plán?“ opýtal sa veselo, opierajúc hlavu o sedadlá pred nami. Očividne musel na tom svojom kľačať.

„Ubytujeme sa neďaleko,“ odpovedal Edward prosto. Ako keby sme sa ani nechystali na kráľovský prevrat.

„Dúfam, že tam bude lepšia posteľ ako v Paríži,“ zahundral nešťastne Rayen a pomaly sa usadil späť na svoje pôvodné miesto. „Veď nič nevydržala,“ hovoril naštvaným hlasom a ja som ani nechcela ďalej skúmať, čo presne mala tá posteľ vydržať. Ja osobne som sa napríklad tej svojej ani poriadne nedotkla. 

„Pochybujem, že sme ich len tak striasli,“ zamrmlala som s pohľadom upretým von oknom do oblakov a rozmýšľala nad stopármi.

„To uvidíme, keď pristaneme. V lietadle po nich nie je ani stopa,“ odpovedal mi Edward pevným hlasom.

„Naozaj si myslíš, že nás len sledujú?“ chcela som vedieť a stále si nebola istá, čo si o tom myslieť. Ešte nikdy som nezažila, žeby Valentína opustila Volterru.

„Nie, ale ak si je tým Zachary istý...“ Pokrčil ramenami a nechal vetu vyznieť do prázdna. Len som prevrátila oči a dokonale si predstavila drobnú postavu s úzkou tvárou a bielymi hustými rovnými vlasmi po plecia. Vyzerala, akoby si ich každý deň poctivo zarovnávala do jednej línie. Pôsobilo to až neprirodzene. Valentína nikdy nijako zvlášť v kráľovskej garde nevynikala, nikdy sa neučila žiadnemu bojovému umeniu, zostávala s manželkami, ktoré chránila pomocou toho špecifického zaštítenia. Ale prečo by nechcel Demetri, aby sme o ňom vedeli?

„Edward, čo ak tušia, že sa o niečo pokúšame? Už nejaký čas zbieraš upírov,“ nadhodila som nervózne a otočila sa k nemu.

„Bella, je nás veľa ale nie sme hlúpi, vždy sme sa dokonale skryli a oni nemajú ani potuchy o tom, čo chystáme, ver mi,“ usmial sa na mňa.

„Ale čo ak Alice...“ nedokončila som.  Jeho sestra a tie jej vízie, ona určite videla, že sa Edward so mnou spojil a našli sme Zacharyho. Arovi by stačil jediný dotyk.

„Alice mohla vidieť len nepatrné záblesky,“ nesúhlasil. „Pamätáš si, kde sme sa prvýkrát stretli?“ opýtal sa ma s úškrnom.

„U Osamelého kojota,“ šepla som a pomaly som sa tiež začala usmievať.

„Presne! Kožomeničov Alice nevidí, čiže nevidela ani nás, keď som ti o tom vravel práve na ich území,“ vysvetľoval a pomaly tak sledoval, ako mi všetko dochádza.

„Premyslené,“ zasmiala som sa. „Takže nevidela ani Avu a predpokladám, že ani nevie kto je Zachary.“ Edward len prikývol a ja som si spokojne oddýchla.

Autor: Satu (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek U Osamelého kojota - 13. kapitola (Družka) :