Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ty si naša rodina - 3. kapitola

21.08.2012 (14:30) • 9moncici9, VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 23× • zobrazeno 3939×

Bella:

Takže, ide sa domov. Dám si studenú sprchu, aby som sa schladila a zmyla zo seba jeho pach, jeho vôňu. Ešte stále cítim na svojom tele jeho dotyky, stále cítim jeho chvenie, keď sa priblížil k môjmu krku. Stále myslím na jeho náruživé bozky. Prečo som súhlasila s touto úlohou? Prečo som sa ponúkla, že to zvládnem? Nemám na to. Som slaboch, ktorý nedokáže zabiť storočnú vykopávku. Dobre, sexy storočnú vykopávku s neskutočným telom.

Dosť! Je to vrah. Ale čo ak predsa len nie je taký zlý? Veď, keď ma videl plakať, zotrel mi slzy, ktoré mi tiekli po lícach. Nechal ma odísť, nenútil ma do ničoho, čo som nechcela. Toto by predsa neurobil, keby bol chladnokrvný vrah. Či? Ja už naozaj neviem, čo si mám myslieť. Veď musel rátať s tým, že prišiel o čerstvú krv. Musím prestať myslieť na neho. Mám jasný cieľ a úlohu, ktorú musím splniť už kvôli mojej rodine, keď nie kvôli sebe. Nemôžem ich sklamať. Niečo vymyslím, predsa som tu len prvý deň a k tomu mám jeho číslo.                              

Cesta prebiehala úplne v poriadku, až do chvíle, kým nezačala búrka. Z ničoho-nič nebo potemnelo. Nezačalo najprv kropiť, poprchávať, ale rovno sa spustil silný lejak. Mala som pocit, že kvapky dažďa hrajú preteky, ktorá skôr dopadne na kapotu môjho miláčika. Z toho napätia, ktoré búrka vytvárala, som mala čudný pocit. Napriek mojim dokonalým zmyslom som sa rozhodla na najbližšom odpočívadle zastaviť. Pre každý prípad. Jeden nikdy nevie, čo sa môže stať. O seba som sa vôbec nebála, ale o môjho miláčika áno.

Pomaly som zachádzala na opustené odpočívadlo. Vypla som motor a začala som sa obzerať okolo seba. Mala som pocit, že všetko naokolo mňa upadlo do zlých myšlienok. Kvapky dažďa sa pomaly odrážali od  kapoty a od cesty, na ktorej som ostala stáť. Cesta predo mnou vyzerala, akoby ju zalievali slzy smútku. Napravo odo mňa bol les, a stromy vyzerali akoby plakali, akoby ich niečo trápilo, ale pritom po nich stekali len kvapky dažďa. Všade bolo ticho, akoby sa duša tohto miesta niekam vytratila. Toto miesto, táto búrka, pôsobili na mňa depresívne.

Oprela som si hlavu o volant a snažila som sa prečistiť si hlavu. Započúvala som sa do bubnovania a rytmu kvapiek. Bola som taká zabratá do počúvania, že ani môj dokonalý sluch nepočul príchod ďalšieho auta. Asi tiež niekto nechcel riskovať v tomto nečase a rozhodol sa to prečkať. Iná žena by mala určite strach, ale ja nie. Jedinou hrozbou je pre mňa Edward Cullen a ten je niekde v bare a hľadá svoju ďalšiu obeť. Zrazu niekto na silu otvoril moje dvere na šoférovej strane a ja som ľakom poskočila. Môže sa upír zľaknúť otvorenia dverí?

„Prišiel som si po to, čo mi právom patrí,“ zavrčal na mňa a násilím ma vytiahol za ruku von.

„Au,“ pípla som, aj keď som vedela, že to počuje. Naozaj to bolelo, ale len preto, že použil svoju upírsku silu. Keby som nebola sčasti upír zlomí ju.

On sa zasmial mojej reakcii. Mala som chuť ho za to opľuť, ale škoda čerpať slinami na takého bastarda, ako je on. Čakala by som tu každého, ale nie jeho. Preboha, čo mám robiť? Začala som panikáriť. Ešte aj ten hlúpy kôl som musela odhodiť?

Super, Isabella, a teraz buď múdra, kričalo na mňa moje vnútorne ja. Dokázala som zneškodniť aj nebezpečnejších upírov, ako je on, ale pred ním som mala akosi rešpekt? Nie, to nie je správne slovo. Ja som mala strach. Prvýkrát v živote som mala strach. Nikdy som nestála pred upírom neozbrojená.

„Bojíš sa, maličká?“ spýtal sa a ja som ho spražila pohľadom. Vytiahla som bradu vyššie na znak svojej hrdosti a precedila som medzi zuby.

„Nie, nebojím sa.“ Klamstvo, bojím.

Edward:

Mal som jedno šťastie, že z mesta vedie len jedna cesta, po ktorej sa dá dostať k domom. Tam už si ju nájdem podľa jej pachu. Pre mňa to určite nebude problém. Ešte teraz mám zlosť, pučil som motor auta a šiel som toľko, koľko som dokázal z toho auta dostať. Plynový pedál už bol na podlahe a na tachometri ukazovalo 320 km/h.

Cestou som premýšľam, čo jej vlastne urobím. Neurobím jej toľkú radosť a neukončím jej život tak rýchlo. Bude trpieť, zaplatí mi za to, že ma odmietla. Nikto ma nikdy neodmietol, ešte aj tie najslušnejšie paničky vždy podľahli môjmu šarmu. To len ona musí byť výnimka. Udrel som do volantu, ale nie celou silou, lebo auto by sa rozsypalo a to by som asi neprežil. Dúfam, že tá zlosť vydrží, kým ju nájdem. Bude ma prosiť, aby som sa nad ňou zľutoval a čím viac bude prosiť, tým viac ju budem chcieť zabiť.

Prechádzal som okolo odpočívadla, keď začalo liať ako z krhly. Všimol som si tam čierneho Astona Martina. Hm, takéto auto nemá nikto vo Forks. Možno nejaký zatúlanec. Zahrám sa na milého chlapca a záchrancu. Že záchranca, musel som sa zasmiať. Od parkoval som auto trochu ďalej, aby si ma majiteľ auta nevšimol, čo bolo v tomto nečase aj tak nepravdepodobné. Vystúpil som a šiel k tomu autu. Keď som zbadal, kto tam sedí, pochytila ma ešte väčšia zúrivosť. Je možné, aby som mal toľko šťastia v jeden večer?

Otvoril som dvere na aute a div, že som ich nevytrhol v návale zlosti. Isabella na mňa vyvalila svoje hnedé hlboké oči a so strachom sa na mňa pozerala. Určite bola prekvapená, že ma tu vidí a to chudinka netuší čo ju čaká. Schmatol som ju za ruku a vytiahol z auta. Nebral som ohľad na to, že vonku prší ani na to či jej bude zima. Chcel som jediné vziať si jej telo a jej krv.

„Prišiel som si po to, čo mi právom patrí,“ povedal som a neodpustil som si vrčanie.

Sykla bolesťou a to sa mi páčilo. Len nech ju to bolí, len nech má strach. Nemuselo to tak vôbec dopadnúť. Keby ma vtedy pred barom nezastavila možno by som bol aj milý a nežný, ale teraz nie. Teraz to nebude nežné a už vôbec nie krásne. Pozerala na mňa tými nádhernými očami, ale ja som nehodlal zmäknúť.

„Bojíš sa, maličká?“ spýtal som sa a v hlase som mal škodoradosť. Áno, bála sa ma, no ona hrdo vystrčila bradu a s nenávisťou sa mi pozrela do očí a povedala: 

„Nie, nebojím sa.“ Vedel som, že klame, ale nechce to priznať. Ale keď dievčatko tvrdí, že sa nebojí, tak začne.

Surovo som ju prirazil o jej ľavú stranu auta, vrhol som sa na jej plné červené pery. Vzpierala sa a mne sa to páčilo. Búšila mi do hrude, snažila sa ma odstrčiť. V hlave si stále opakovala:

„Nechaj ma ty bastard, ty špina.“ Potom niečo ako: „Len nech mi neublíži, len nech ma nezabije.“ Jej myšlienky boli zmätené a zatienené strachom.

„Darmo sa brániš, maličká, viem, že to chceš,“ vydýchol som jej do tváre, keď som sa od nej na chvíľu odtiahol. Napriahla pravú ruku a vrazila mi. Kde sa to v nej berie? Toľko odvahy som ešte nevidel, ale to nie je odvaha, to je skôr hlúposť.

„Ale, ale, mačička, má drápky,“ zasmial som sa. „Máš aj zúbky?“ Keď sa hnevala, bola ešte krajšia, ako predtým. Cítil som, ako mi čiernili oči túžbou. Teraz to však bola túžba po nej, po jej tele.

Chytil som jej ruky nad hlavu do pevného zovretia, aby sa ma nepokúsila znova udrieť. Začal som ju znova bozkávať. Otáčala hlavou, chcela sa vyhnúť mojím perám, no bolo to zbytočné. Túžil som ju bozkávať po celom tele, ochutnávať jej pokožku, prechádzať jazykom po jej vlhkom tele. Zlízať jej každú kvapku dažďa z jej chvejúceho sa tela. Lákala ma, nútila ma, aby som ju tak strašne chcel. Zmietala sa podo mnou a mňa to vzrušovalo. Uhryzla ma do spodnej pery a mňa to viac rozpálilo. Vzal som ju na ruky a preniesol na prednú kapotu jej auta.

„Čo so mnou chce urobiť? Dúfam, že nie... Nie, toto by neurobil. Nie nasilu.“ Ale áno, moja. Urobil. Prirazil som ju na ňu a venoval jej posledný pohľad. Poslednýkrát som sa pozrel do tej nevinnej tváre a do tých vystrašených očí. Pripravovala ma o rozum a ja som už nemohol viac odolávať a ani som to nechcel. Začal som z nej strhávať všetko oblečenie, čo mala na sebe. Kričala, prosila ma, ale to ma nemohlo zastaviť.

„Prestaň, nechaj ma, pusti ma,“ kričala a z očí jej tiekli slzy. „Takto som si to nepredstavovala. Nie prvýkrát. Nie, nech ma nechá.“ To už na mňa kričali jej myšlienky a mňa prekvapilo to o tom prvýkrát. Pannu som ešte nemal.

„Pros ma, vzrušuje ma to. Vzrušuje ma, ako vyzeráš,“ hovoril som chrapľavým hlasom a začal som sa jej jednou rukou dotýkať. Druhou som jej stále držal ruky nad jej hlavou.

Chodil som po jej tele cez krk pomaly k jej ňadrám, ku brušku až som sa dostal k jej lonu. Bol som na toľko vzrušený, že som zo seba strhol nohavice aj s boxerkami. Opaskom som jej upol ruky nad hlavou, aby som uvoľnil svoje ruky a mohol jej chodiť po tele s oboma rukami. Chytil som jej stehná a na silu som jej ich roztiahol bez hocijakého citu, alebo výčitiek som do nej ponoril svoju pýchu. Vykríkla, ale mne to opäť bolo jedno. Čím viac kričala, tým viac som prirážal.

„Ježiš, to je bolesť, nech zo mňa zlezie. Toto nechcem, vôbec sa mi to nepáči.“

„Nerev,“ zvrieskol so po nej, už mi to pílilo uši. Chcel som si ju vychutnať do sýta. Keď sa toto nepáči dievčatku, tak skúsime niečo iné.

Vyšiel som z jej jaskynky a kľakol som si pred ňu a začal som ju dráždiť jazykom, prechádzal som po jej lone. Aj napriek jej protestom som cítil, že je vlhká a vôňa jej lona ma vzrušoval ešte viac. Zasmial som tomu a ďalej som preskúmaval „vchod do neba“, oblizol som jej klitoris a videl som, ako prehla a slastne vzdychla.

„Tak toto sa mi páči. Nič lepšie som ešte nezažila. Len pokračuj, neprestávaj. Nie, nech prestane, mne sa to vôbec nepáči. On je násilník nesmiem na to zabúdať.“ Mal som vyhrané, ja som vedel, že sa jej to nakoniec zapáči. Pohrával som sa s jej klitorisom a prstom som preskúmaval jej vnútro. Bol som prekvapený koľko vzrušenia to prinášalo aj mne.

„Rozviaž mi ruky,“ zachrapčala vzrušeným hlasom.

„Nie,“ povedal som rázne. Jasné ja ju odviažem a ona zdúchne. Vlastne mne nezdúchne.

Postavil som sa a pozrel jej do očí, videl som tam túžbu a vzrušenie. Chcela ma, chcela ma rovnako ako ja ju. Keď mala voľné ruky, skĺzla sa z kapoty svojho auta a ja som mal pred očami najkrajšie a najdokonalejšie telo ženy. Ale to, čo urobila, ma zarazilo.

„Chcel si sa hrať, tak sa teraz zahrám aj ja.“ Najprv sa vzpiera, bráni sa a teraz drží v rukách moju pýchu.

Prešla jazykom po celej dĺžke môjho kamaráta a vzala ho do úst. Celý som sa napäl, toto ma úplne vykoľajilo. Nečakal by som to ani v tom najerotickejšom sne. Neschopný akéhokoľvek pohybu som sledoval dianie pred sebou. Chodila perami hore a dole, jej vlhký jazyk sa dotýkal môjho žaluďa a vedel som, že nie som ďaleko od vrcholu. V tom prestala a ja som zavrčal. Nechcel som, aby to takto skončilo.

„Chcem ho v sebe.“ Toto mi stačilo prečítať z jej mysle. Vzal som ju do náruče a obkročmo som si ju vysadil na seba. Sledoval som ako dažďové kvapky zmiešané s jej potom stekajú po jej tele. Teraz už nenásilne som do nej vnikol a bol som odhodlaný obom dopriať tú najväčšiu slasť. Celý čas sme sa jeden druhému pozerali do očí bolo v tom toľko zmiešaných pocitov, ktoré by som nevyjadril ani slovami.

Nahol som sa k jej tvári a pomaly špičkou jazyka som jej zlízaval kvapky z čeľuste. Neznesiteľne jemne a neznesiteľne pomaly, aby som mohol cítiť chuť jej pokožky. Prešiel som jej po perách, ale nezastavil som sa tam. Šiel som ďalej až k jej ušnému lalôčiku a neviem prečo, ale mal som potrebu jej povedať, že je krásna, ale miesto toho som jej pošepkal:

„Na tento večer nezabudneš do smrti,“ vydýchol som a ona sa zachvela. Dravo, ale nie drsne, som sa prebojoval od jej uška až k jej lákavému poprsiu. Náruživom som sa vrhol na jej tvrdé bradavky a začal som sa s nimi hrať. Cítil som, ako sťahy v jej lone zosilneli a vedel som, že čoskoro to príde a v mojom prípade to bolo rovnako. Nechcel som však nič uponáhľať, takto som sa ešte za celú svoju existenciu nesprával.

„Rýchlejšie,“ vydýchla a to ma donútilo zrýchliť. Čo by som neurobil pre krásnu devu.

Zrýchlil som a ona kričala a stonala, ale teraz to nebolo už od strachu, ale v návale rozkoše, ktorú som jej ja spôsoboval. Už som cítil, že vybuchnem, tak som si ju pritiahol do náručia a svoj posledný vzrušený ston som utlmil posledným bozkom na jej pery. Zvalila sa na kapotu a ja som sledoval, ako privrela oči a snažila sa oddychovať a predýchať to, čo sa teraz stalo. Pozbieral som svoje oblečenie a kým som sa stihol na ňu pozrieť, zaspala. Mal som skvelú možnosť ju teraz vysať, ale nedokázal som to. To, čo sa teraz stalo, ma donútilo to neurobiť. Miesto toho som ju vzal do náručia a položil na zadné sedadlo jej auta. Poslednýkrát som sa na ňu pozrel, pobozkal a odišiel. Musel som ísť preč. Nerozumel som ničomu. 

Som rada, že aspoň pár z vás má rado túto poviedku. Bude tu ešte veľa zvratov a veľa sa tu toho môže zmeniť. :) 

Vaša 9moncici9 a VictoriaCullen .

A chcela by som poďakovať za vaše komentáre, ktorých nie je veľa, ale o to viac si vážime každý jeden. Veľa čitateľov je lenivých pridať komentár či už pozitívny, alebo negatívny. Neberú ohľad na spisovateľov, že ich komentár poteší a nakopne na nové časti. 

Tí, čo napíšu koment, na nich to neplatí :) Ďakujem :) 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), VictoriaCullen, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ty si naša rodina - 3. kapitola: