Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ty patríš ku mne! - 8. kapitola

01.10.2012 (07:45) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 18× • zobrazeno 3272×

8. kapitola

Prižmúrila som oči, keď sa nepatrné lúče slnka predrali cez sivé mraky na oblohe a nepríjemne ma na chvíľu oslepili. Odvrátila som pohľad od okna a pozrela sa na Jakea, ktorý sa plne venoval šoférovaniu, iba občas si začal veselo pískať, keď v rádiu púšťali nejaký momentálny hit. U nás doma sme sa zdržali ešte hodnú chvíľu, až kým ma Jacob nezačal súriť, aby som sa šla pobaliť a pomaly sme mohli vyraziť. Dovtedy som nad výletom v La Push príliš nepremýšľala, mala som iné starosti, ale v momente, keď sme nasadli do Jacobovho malého čierneho kupé z druhej ruky, som začala pociťovať nervozitu. Zvláštnym spôsobom som vždy bola príliš hanblivá a vo chvíli, keď som mala vstúpiť do miestnosti, alebo sa jednoducho len stretnúť s ľuďmi, ktorých som nepoznala, na mňa doľahol stres. Snažila som sa to ale nedávať najavo.

„Zlatko, si v pohode? Si nejako ticho,“ povedal Jacob znenazdania a kútikom oka sa na mňa pozrel.

„Hej, nič mi nie je... Len som premýšľala nad tým, aké to asi bude v La Push,“ priznala som a preplietla si prsty na oboch rukách, ktoré som si následne položila na stehná. Musela som vyzerať ako vyhodené šteniatko, pretože ihneď som ucítila na pleci Jacobovu ruku, ktorá ma objala a pritlačila bližšie k majiteľovi. Pousmiala som sa a oprela si hlavu o Jacoba.

„Bude to super, uvidíš. Je tam skvelá banda deciek, s ktorými sa určite nudiť nebudeme. Ale keby sa ti nepáčilo, môžeme ísť domov. Len mi to potom musíš povedať, dobre?“

„Uhm,“ zamrmlala som a hlboko si povzdychla. Sledovala som vysoké vrcholy stromov lemujúcich sa popri ceste, ktorou sme prechádzali a pripomenulo mi to môj a Charlieho príchod do Forks pred troma rokmi. Viem, aký obrovský nezvyk pre mňa bolo toto prostredie. Samé stromy a večné mraky s dažďom na oblohe, ktorý sa po čase stane vašim dôverným spoločníkom a vám prestane už úplne prekážať. Skôr ho začnete považovať za samozrejmosť a bez neho by deň nebol taký, aký má byť. Vlastne ani dnes nebol ten obyčajný deň... Nepršalo, Charlie nebol doma, ja som smerovala do indiánskej rezervácie... A Edward bol stále v nedohľadne...

O desať minút sme prechádzali okolo tabule, ktorá nás vítala v rezervácií. Nakoľko som tu ešte nikdy nebola, zbystrila som pohľad. Prestala som sa opierať o Jacoba a posadila sa normálne, aby som mala čo najlepší výhľad na okolie.

„Tak, tu som sa narodil,“ povedal Jacob len tak medzi rečou a ja som sa zasmiala nad jeho hravým tónom hlasu. Popri cestách stáli malé obytné domčeky, zopár obchodíkov s potravinami, rybami a oblečením. Taktiež som si všimla  aj jednu reštauráciu s názvom „Vlčí zub.“ Zdvihla som obočie nad takým názvom, ale čo, sme predsa v Amerike, v štáte, kde je možné úplné všetko. A ešte ja som sa donedávna stýkala s upírmi, tak neviem, čo riešim. Mala by som byť už predsa zvyknutá.

Kolesá auta ľahko kĺzali po mokrej vozovke a bola som veľmi rada, keď som si všimla, že Jacob spomalil. Nepáčilo by sa mi, keby sme dostali šmyk a narazili autom do jedného z týchto smrekov, ktoré sa týčili všade navôkol. Najprv sme sa mali zastaviť u nejakého Jacobovho kamaráta, tuším sa volal Sam či tak nejako. Býval spoločne so svojou priateľkou Leah, ako ma stihol oboznámiť Jake, keď sme zastali pred ich domom.

„Ahoj, Jake, rád ťa vidím,“ uvítal Jacoba Sam, keď vyšiel z dverí svojho domu. Jacob sa usmial a priateľsky sa objali. Ja som postávala okolo nich a nervózne si hrýzla peru.

„Čau, ja teba tiež, kámo, dlho sme sa nevideli. Čo je nové?“ A Sam sa rozhovoril o novinkách zo svojho života. Postrehla som slová ako svadba, hostina a dnes večer bude hrozná zábava.

Tak to som teda zvedavá... Zafúkal vietor a ja som sa nepríjemne zachvela.

„Ou, Bells, srdce moje, poď sem,“ pokynul mi Jake rukou, aby som podišla k nim. Vtedy sa na mňa pozrel aj Sam.

„Tak, Sam, toto je moja priateľka Bella,“ povedal Jacob hrdým hlasom a objal ma okolo pása. „A Bella, toto je Sam, môj najlepší kamoš.“

„Teší ma,“ pípla som. Spojenie slov najlepší a kamoš vo mne vyvolali bolesť. Spomienky sa ako tornádo začali rútiť mojim smerom a nebol čas pred nimi utiecť. Najlepší priateľ... skutočný priateľ... ako sa to hovorí? Priateľ je ten, ktorý prichádza, keď ostatní odchádzajú? U mňa síce ostatní neodišli, ale ten najhlavnejší áno. Ten, koho som mala tak veľmi rada. Koho stále mám rada... Prečo to urobil? Prečo zahodil celé naše priateľstvo len kvôli sprostému Londýnu? Alebo to nebolo kvôli tomu?

„Aj mňa.“ Sam ku mne načiahol ruku a obaja sme si potriasli. Tak, toto by sme mali. Vtedy som počula vrzgot dverí a keď som sa obzrela, všimla som si dievča s dlhými havraními vlasmi a rovnako tmavou pokožkou, ako mali aj Jake so Samom, ako ku nám s úsmevom pristupuje. Leah, vydedukovala som.

„Ahojte,“ pozdravila milým hlasom a usmiala sa. Biele zuby kontrastujúce s jej tmavou pleťou na tvári doslova žiarili. Odrazu som sa cítila zvláštne. Akoby som sem nepatrila. Bolo vidieť, že ostatní sú z jednej „fajty,“ len ja som tá čudáčka s bledou pleťou, vďaka ktorej si niekto mohol myslieť, že trpím nejakou chorobou. To už však nezmením. Gény sú dané...  

Zoznámili sme sa a prehodili pár nevinných viet o ničom. Pozvala nás s Jacobom dnu a tak som si ja dala šálku kávy a Jacob plechovku piva.

„Sam, pomôžeš mi ustlať pre našich hostí?“ spýtala sa Leah a pozrela sa na svojho snúbenca. Ten sa na ňu zamračil. „Už teraz? Nestačí to až keď sa vrátime?“

„Nestačí,“ zavrtela hlavou. „Lebo ako ťa poznám, tebe sa v noci bude chcieť akurát tak hodiť do postele a drichmať.“ Sam chcel nato niečo povedať, ale ja som mu skočila do reči.

„Leah, ja ti pomôžem. Predsa ti s Jacobom dlžíme, že si nám dovolila tu dnes prespať,“ usmiala som sa a postavila sa zo sedačky.

„Ale Bella, to nie je potrebné...“

„Ale je,“ stála som si za svojim. Leah nakoniec súhlasila a zaviedla ma do hosťovskej izby s jednou manželskou posteľou uprostred. Pomohla som jej navliecť periny a poriadne vyvetrať izbu, nakoľko v nej bol zaprášený vzduch. Ona ešte povysávala, pretože do tejto izby veľmi nechodí.

„Koľko ste s Jacobom spolu?“ spýtala sa len tak medzi rečou.

„Bude to mesiac,“ odvetila som. Leah sa zatvárila prekvapene.

„Vážne? Len tak krátko?“

Pokrčila som plecami a natriasla paplón. „Začiatky sú väčšinou tie najkrajšie,“ pokračovala. „Ja som so Samom už tretí rok. Plánujeme svadbu. Dohodli sme sa, že po dvoch rokoch randenia je pre nás najvyšší čas sa aj zobrať. Nemá zmysel čakať, aj keď mám len dvadsaťjeden.“

„Páni, nie je to skoro na sobáš?“ čudovala som sa. Leah zavrtela hlavou.

„Nie, žena vie, ktorý je pre ňu ten pravý. Cíti to. A ja viem, že Sam je tým pravým pre mňa. Od prvého momentu som to vedela.“

Jej slová sami vryli do pamäti. Žena vie, ktorý je pre ňu ten pravý... A zistí to tá žena už na začiatku vzťahu alebo až neskôr? Toto bola otázka, na ktorú som odpovedať nevedela. Lenže chyták bol v tom, že tu mi nikto nepomôže, jedine sama na to musím prísť.

Vtedy ma ako blesk z jasného neba napadla aj „krutá“ realita. Stlala som dvojlôžkovú posteľ v jednej izbe. Manželskú posteľ. Čo z toho vyplýva? Že ja a Jacob budeme spať dnes večer spolu. No, nie spolu ako spolu, ale ako spolu... vedľa seba. A ja som nevedela, či som na tento krok pripravená. V podstate ale nepôjde o nič, lenže ja som vedľa žiadneho muža – okrem Charlieho, ale to je niečo iné – ešte nikdy nespala. Nádych, výdych, nádych, výdych... Swanová, hlavne zachovaj chladnú hlavu! Všetko bude v pohode. Musí!

Bola som rada, keď ma Leah vyrušila z mojich katastrofálnych myšlienok o dnešnej noci. Vonku sa už stmievalo a tak chalani zahlásili odchod a ide sa flámovať.  

Celá opekačka či čo to vlastne bolo, sa konala na pláži. Od domu Sama a Leah, sme šli peši cez malý lesík. Párkrát som sa potkla o nejakú zblúdenú vetvičku a nakoľko už vonku bola pomerne tma, nikdy som si ju nevšimla. Leah, Sam a dokonca aj Jake sa na mne výborne zabávali. Nieže by som im to zazlievala, to rozhodne nie, ale aspoň od Jacoba by som uvítala nejakú tú pomoc, ktorá sa mi však, nanešťastie, nedostávala.

Preto som bola veľmi rada, keď som z diaľky začula zvuk mora divoko bijúceho o skaly. A o chvíľu stromy zredli a my sme sa ocitli na pláži. Mala som výborný výhľad na tmavé more, ktoré v žiari mesiaca hádzalo krásne odlesky na vode. Počasie v La Push bolo stále pekné, na nebi dokonca žiarili hviezdy, čo na olympijskom polostrove bol zriedkavý úkaz.  

Zneďaleka sa ozývali nejaké hlasy, smiech a jasot. Zaostrila som pohľad a uvidela som niekoľko tmavých postáv, ku ktorým sme sa blížili. Jacob ma chytil za ruku a viedol ma rýchlejšie.

„Čaute, ľudia, už sme čakali len na vás,“ spustil nejaký vysoký chalan, keď sme zastali pri ich bande. Mohlo tu byť asi okolo pätnásť, dvadsať  ľudí. Ihneď, ako sme prišli, sa všetky pohľady zaostrili na nás a ja som si priala splynúť s okolím.

„Čau, Jared,“ odvetil Jacob a pustil ma, aby sa mohol priateľsky objať aj s ním. Takto sa poobjímali s ostatnými aj Sam s Leah. Jacob ma všetkým predstavil a bola som prekvapená, ako milo na mňa reagovali. Nemali nijaké poznámky ani reči. Vlastne prečo by ale nejaké mali mať, Swanová? Buď normálna.

Leah položila na malý plastový záhradný stolík, ktorý bol postavený ďalej od ohňa ohrievajúceho všetkých naokolo a slúžiaci na opekanie špekáčikov, koláče, ktoré priniesla z domu. Vedľa stola na zemi som si všimla aj fľaše s ktovieakým alkoholom, spoločne s kolou a minerálkou. 

Posadila som sa na jednu z diek, ktoré boli porozkladané okolo ohňa a zapozerala som sa na červené a oranžové jazyky, ktoré vytváral. Celé toto posedenie mi pripomínalo nejaký indiánsky film, už som len čakala, kedy sa z lesa vynorí nejaký indián s čelenkou na hlave a začne okolo ohňa robiť rituálne tance. Sme predsa v La Push, nie? Rezervácia je známa potomkami niekdajších indiánskych obyvateľov. Žiadny šibnutý človek sa tu však počas večera neukázal.

Jacob sa o chvíľu posadil vedľa mňa a podal mi plastový pohár s neznámou tekutinou.

„Čo to je?“ spýtala som sa opatrne.

„Odpi si a uvidíš.“ Privoňala som si k poháru a keď som zacítila vôňu pálenky, zvraštila som nos.

„Nebudem piť,“ podala som Jacobovi pohár späť. Jacob len zakrútil hlavou, ale nepovedal nič. Miesto toho do seba nalial obsah môjho pohára. Odvrátila som pohľad. Nenávidela som sa pozerať na niekoho, kto pije. Od maminej nehody som vyslovene neznášala alkohol. Ľudia si ani neuvedomujú, aký môže byť nebezpečný.

Ale zostala som ticho. Len som sedela na deke jak päť peňazí a chrúmala lupienky zo sáčku. Popritom som načúvala rozhovory okolo, ale žiadny ma nezaujal natoľko, aby som vydržala počúvať až do konca. Občas som prehodila pár slov s niekým, kto sa mi prihovoril, ale nikdy to nebola zmysluplná konverzácia, ktorou by som vyplnila dlhý čas. Mala som pocit, že si ma nikto dokopy nevšíma. Jacob síce sedel po celý ten čas vedľa mňa, ale rozprával sa so mnou málokedy. Avšak chápala som ho. Všetci ľudia, čo sú tu, patria k jeho priateľom z detstva a dlhší čas sa nevideli. Bolo pochopiteľné, že si toho majú dosť povedať. Ale necítila som sa tu príjemne. Cítila som sa akoby som bola sama. Naokolo boli síce ľudia, ale všetci ma prehliadali. Zostala som opäť ticho, ale vo vnútri som kričala. Nie pre pozornosť, ale zo zúfalstva. Nudila som sa, nepáčilo sa mi tu, chcela som ísť domov. Preto som sa radšej načiahla po špekáčik a začala ho opekať.

Oheň pukotal, ale napriek tomu, ako blízko pri ňom som sedela, mi bolo chladno. Uvedomovala som si jednu závažnú vec. Skutočne som sa sem nehodila. Necítila som sa tu vítaná. Aj keď mi nikto nič urážajúce nepovedal, cítila som to. Z ich chovania to bolo cítiť. Nevšímali si ma, mohla som sa aj ja ozvať, ale k čomu by to bolo? K ničomu... Už poobede, keď sme prišli do rezervácie, som vedela, že sa sem nehodím. Teraz sa moje dohady len potvrdili.   Pozrela som sa doľava, videla som opité decká. Pozrela som sa doprava, videla som to isté. To mi Jacob tiež mohol povedať, že opekačka v La Push bude vlastne ožran party. Tú by som si mohla odpustiť, nakoľko som nepila. Pozrela som sa na hodinky v mobile a zistila som, že je niečo po polnoci. Ešte len? Čas sa tu doslova vliekol. Chcela som sa spýtať Jacoba, či by sme už nemohli ísť k Samovi, ale keď som sa naňho pozrela, smutne som si povzdychla. Bol opitý. Smial sa ako šialenec z blázinca a pritom rozhadzoval rukami v smiešnych gestách.

„Čo sa deje, Bella?“ húkla na mňa Leah, ktorá asi ako jediná okrem mňa v sebe nemala niekoľko promile. Sledovala ma spoza ohňa.

„Je mi zima a som trošku unavená,“ odvetila som. Chápavo prikývla.

„Aj ja som, pôjdeme už domov?“

„Môžeme,“ prikývla som. Nakoniec sme sa zhodli, že najlepšie bude, ak vezmeme aj Sama s Jacobom, ktorým už viditeľne na dnes stačilo. Očakávali sme frflanie z ich strany, ale na naše prekvapenie to šlo dosť hladko. S božou pomocou sme ich oboch doteperili k Samovým a uložili do postele. Moje obavy z popoludnia, keď som sa bála, ako bude prebiehať dnešná noc, sa vytratili, keď Leah povedala, že vedľa Sama dnes spať určite nechce, lebo smrdí alkoholom. Takže chlapov sme uložili do hosťovskej izby a ja som spala s Leah v spálni. Predtým som sa ešte šla osprchovať. Konečne, pomyslela som si, keď som zaľahla do postele.

Ráno ma zobudili kvapky dažďa bubnujúce o parapet. Takže pekné počasie sa dlho nezdržalo. Pretrela som si viečka a zistila som, že Leah je už hore. Započúvala som sa a z kuchyne som začula Samov a Jacobov hlas. Čiže Leah bude tam tiež. Obliekla som si čisté tričko a rifle, ktoré som si so sebou vzala a prečesala si vlasy. Všimla som si, že už sú trochu mastné, tak som ich radšej zviazala do copu.

Vyšla som z izby a smerovala do kuchyne. Prvé, čo som si všimla, bol Jacob, ktorý sedel za stolom ako kôpka nešťastia.

„Dobré ráno,“ povedala som.

„Dobré,“ zachrapčal a na čelo si položil mokrý kapesník. Sam vyzeral o niečo lepšie, ale stále to nebolo bohviečo. Ten sedel vedľa Jakea a len mi bez slova zakýval. Určite však na ňom bolo vidieť, že je zvyknutý flámovať viac než Jake.

„Chlapci mali ťažkú noc,“ zasmiala sa Leah a vybrala zo skrinky hrnček, do ktorého naliala kávu.

„Vidím,“ tiež som sa zasmiala. Leah mi podala kávu a sadla som si k stolu.

„Čo budeš raňajkovať?“ spýtala sa. „Vajíčka, chlieb, lievance?“

„Chlieb mi postačí,“ odvetila som s úsmevom. Leah prikývla a pustila sa do „ťažkej“ prípravy mojich výdatných raňajok. Nakoniec sa aspoň Leah ukázala ako fajn spoločníčka. Dalo sa s ňou kecať a bola priateľská. Z tých všetkých ľudí som spoznala aspoň niekoho pohodového, čo bolo plus. 

Chlapi sa z opice dostávali ešte do obeda, no potom som Jacobovi povedala, že už by som šla rada domov. Súhlasil, pretože som na ňom videla, aký je hotový a že najradšej by zaľahol a spal.

Rozlúčili sme sa so Samom a Leah, ktorá mi nabalila ešte aj pár koláčov, ktoré jej vystali a vybrali sme sa domov. Jacob šoféroval pomalšie kvôli jeho zdravotnému stavu. Vážne som sa tešila, že idem domov. Jedna ožran party mi bohato stačila.

„Zlatko, ľažkaj si doma a spinkaj,“ povedala som Jacobovi, keď zastavil pred našim domom a pobozkala ho na líce.

„Ako povieš,“ usmial sa. Pozrel sa na mňa a musela som sa zasmiať nad jeho výrazom. Vyzeral strašne.

„Dnes sa už asi neuvidíme, však?“

„Asi nie, nevadí?“ spýtal sa. Zavrtela som hlavou. „Nie. Ale dobre, už ťa nechám, maj sa.“

„Pa,“ zašepkal a nahol sa, aby ma pobozkal. Usmiala som sa a vystúpila z auta. Ešte raz som Jakeovi zakývala a potom som sa zastavila pri schránke a vybrala z nej poštu. Potom som sa vybrala k dverám. Počas cesty som si prezerala poštu. Boli tam nejaké účty a jeden list. Zamračila som sa a poriadne si obálku prezrela. Bola čisto biela, len na jej vrchu bolo úhľadným písmom, ktoré som poznala až príliš dobre, napísané: „Len do vlastných rúk.“ A v rohu obálky moje meno.

Dievčatá, ani neviem, ako by som sa vám mala poďakovať za to, že sa táto poviedka umiestnila v naj poviedke septembra. Skutočne som bola taká prekvapená, keď som sa to dozvedela, vážne by som to nikdy v živote nebola čakala. Preto neskutočne ďakujem všetkým, ktorí za túto poviedku hlasovali.

Dáva mi to silu, ďakujem.

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ty patríš ku mne! - 8. kapitola: