Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - Prológ

06.07.2011 (19:00) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 2234×

Bola práve polovica leta. Moje najmilovanejšie obdobie. A my musíme práve odísť! Mala som založené ruky na hrudi a snažila sa nemračiť. Moja sestra sa na mňa za to hnevala. Za to, že som vyjadrila svoj názor, že sa k otcovi sťahovať nechcem. Niekam do drobného mesta niekde v strede USA? Ani nápad. Napokon vysvitlo, že sa mama pýtala len zo slušnosti. Že ju naše reálne názory vôbec nezaujímali. A tak som tu teraz sedela a snažila sa na nikoho nezačať kričať.

„Bella, Betta, budete mi chýbať!“ zvolala mama a pritiahla si nás obe k sebe.

„Majte sa, kočky, nebojte sa. Ste obe silné, prežijete to!“ počula som Phillov smiech.

Zdvihla som svoj kufor zo zeme vo chvíli, keď ohlásili náš let. Pomaly som sa terigala do haly, ale mama za mnou dobehla a schmatla ma za rameno.

„Elizabeth, hneváš sa na mňa?“ zvraštila čelo. Bola celkom vážna a taká utrápená, až mi poskočila dušička. Nerada som mamu takto videla. Na druhej strane som nebola nikdy taká obetavá ako moja sestra.

„Ani nie,“ mykla som ramenom. Mama si vzdychla. „Nehnevám sa, len sa mi tam nechce,“ dodala som. Bola to pravda.

„Betta,“ sykla po mne sestra.

„Čo je? Nemôžem povedať ako to cítim?“ Bella pokrútila hlavou a pokračovala vo svojej strastiplnej ceste. Dala som rýchlo mame zbohom a hoci to šlo ťažko, a vyzeralo to hlúpo, dohnala som Bellu a so vztýčenou hlavou som ju predbehla.

Už teraz mi liezla na nervy. Ako vždy medzi nami nebol žiadny rozdiel. Opakovali sme sa ako pravé dvojičky. Vo výzore sme sa nelíšili vôbec. Samozrejme, kedysi tu boli pokusy o odlíšenie. Zmena účesu, líčenia, rôzne doplnky. Skúsili sme toho veľa, ale bol tu problém. Napriek nášmu snaženiu nás ľudia neprehliadali. Pre nich sme vždy boli sestry Swanové. Ignorovali všetky naše pokusy, a tak sa ani jednej z nás nechcelo pokračovať v nekonečnom snažení. Mali sme odlišné len oblečenie, samozrejme. Bella uprednostňovala štýl, ktorý odpozerala od našej mamy Renée. Obliekala si rada moderný štýl v znamení módy hippies. Samozrejme, nie vždy. A ja som už ani na hippies náladu nemala. Bola som to totiž hlavne ja, kto si dal vlasy na celkom nový zostrih, kto si do nich dal melír, aby sa odlíšil od sestry. A tak isto ten, kto nosil okuliare s obyčajnými sklami, aby vyzeral inak. A aj keď som, rovnako ako Bella, nemilovala nakupovanie, státie pred zrkadlom ani nič podobné, riskla som to. A keďže to nič neprinieslo, tak som o to stratila aj zvyšný záujem. Nech sa teraz pokúsi ona. Vlasy mi však časom dorástli a nepohodlné okuliare som tiež zahodila. Dokonca ani môj návrat k starému imidžu (alebo skôr neimidžu) si ľudia nevšimli. Bola som pre nich ako vzduch. A tak som sa zmierila s tým, že vždy budem len Bellino dvojča. Ako náhle odmaturujem, vypadnem odtiaľto čo najďalej niekam, kde ma nebudú s nikým porovnávať.

„Vitajte, dievčatá,“ kýval nám rozpačito ocko. Ako zrkadlo. Obe sme sa pozreli dole a potom zase hlavu mierne zaklonili. Nervózne sme sa šúpali k ockovmu policajnému autu a obe sme nezakryli nevôľu previesť sa v tomto po celom meste. Aj keď tých tri tisíc ľudí, čo náš môže uvidieť, nie je veľa. Aj v našej doterajšej škole ich bolo viac. A viac na nás striehli.

„Aký bol let?“ začal ocko zdvorilostnú konverzáciu.

„Fajn,“ odvetili sme naraz. Otočil sa na Bellu na zadnom sedadle  a pozrel na mňa vedľa seba. Zaškeril sa.

„Kúpil som vám auto!“ vyhŕkol veselo. Opäť, ako v zrkadle, sme nadvihli obočie.

„Prosím?“ hlesla som. Bella zalapala po dychu a neveriacky pozerala na ockovo temeno hlavy.

„Áno. Mal som výhodnú ponuku a napadlo ma, že keď už ste tu...“ pokračoval veselým tónom.

„Výborne, spoločné auto,“ nadhodila ironicky Bella.

„Nechaj si ho, budem šliapať peši,“ prekrútila som očami a Bella sa na mňa zaškerila.

„Môžete sa nejako dohodnúť a kúpiť si potom nové. Alebo sa po niečom poohliadnem ja...“

„Nie,“ protestovala som.

„Ani nápad,“ zaznelo súbežne zo zadného sedadla. Ocko si vzdychol.

„Fajn, uvidíme, ako bude,“ nechal celú vec otvorenú. „Ako sa má Renée?“ spýtal sa nevinne.

Otočila som sa k oknu a nechala Bellu, nech sa ujem odpovede. Nenadšene sa naklonila dopredu a odpovedala na ďalšie zdvorilostné otázky až kým sme prišli k domu. Vtedy som sledovala Bellu. Tušila som, že sa bude tváriť tak nostalgicky, hrdinsky bojujúc so svojím výberom obetovať sa pre mamu. Ona bola na tento dom ďaleko viac zvyknutá ako ja. To ona tu trávila skoro každé leto, mňa si mama nechávala u seba. Nestriedali sme sa, lebo ja som nebola ako ona. Nebola som sladká Bells, ktorá dala všetko za iných. Nahlas som sa vyjadrila, že do Forks nechcem a mama ma nikdy nenútila. Až na... teraz. A kedže som to odmietla ja, Bella cítila nejakú vnútornú povinnosť nevykašľať sa na ocka.

Oco nám pomohol vyniesť kufre hore schodmi a potom sme sa každá pustili do svojej malej detskej izby. Pre mňa tu bolo niečo nové. Keď nás mama odniesla, mali sme asi rok. Mali sme s Bellou jednu izbu a kolísku. Ale keď otec očakával, že ho budeme chodiť navštevovať, našetril peniaze a dal prirobiť ešte jednu izbu a tak o kúsok zmenšil tú pôvodnú. Ja som túto renováciu ešte nikdy nevidela, hoci sa ma na ňu otec snažil nalákať. Dokonca plánoval aj vytvoriť jednu kúpeľňu len pre nás, ale Bella ho, samozrejme, zastavila. Vyviedla ho z omylu, že mať kúpeľňu len so sestrou je pohodlné. A samozrejme ho chcela ušetriť pred ďalšou útratou v jej mene. Nemala som do toho slovo. Mala žiaľ pravdu, keď mi povedala: „Navštív ho a môžeš o tom rozhodovať.“ A to mi za to nestálo.

Ľahla som si na posteľ a poriadne som sa ponaťahovala. Miestnosť bola malá, asi tri krát tri metre plné nábytku. Nechýbala tu posteľ, ktorá bola dokonca väčšia ako tá, ktorú som mala v Arizone. Samozrejme pracovný stôl, ako keby som na ňom niekedy pracovala – všetky úlohy som si robila v posteli alebo v obývačke. Ďalej dve skrine, absolútne zbytočné. Šatník a prádelník. Na čo prosím pekne? Nie že by som mala málo šiat. Ale do krajiny dažďa som si priniesla len teplé veci, dlhé rukávy a kabáty, teplé ponožky a pyžamo.

Keď som si obzerala izbu s hnedými tapetami, napadlo mi, že som ocka asi sklamala. Táto izba skoro vystihovala všetko, čo som mala rada. Snažil sa, keď ju zariaďoval. Škoda, že som neprišla. Nuž, aspoň sa mu splnil sen.
Prešla som pohľadom cez nočný stolík a zbadala pohyb. Vykríkla som.

„Čo je?“ počula som Bellin hlas z chodby. Otvorila modré dvere a mračila sa na mňa. Ja som venovala pozornosť dačomu na nočnom stolíku. Zľakla som sa nečakaného pohybu a uvedomila si, že to čo tam na mňa zazerá je malý, biely zajačik v klietke.

„Ach, Gilbert?!“ nechápala Bella. Prikryla si rukou ústa. Na schodoch sa ozvali kroky a ocko dobehol prezlečený do policajnej uniformy.

„Čo sa deje?“ spýtal sa náhlivo.

„Čo je toto?“ odpovedala som mu otázkou a ukázala na rozkošnú bielu guľu.

„To je... ach, myslel som, že by bolo milé dať vám niečo domácke. Aby ste sa tu zabývali. Toto je Gilbert. Bella, pamätáš?“ Zdalo sa, že Charlie je nadšený. Bella sa mračila a premietala.

„Ocko, mala som sedem, keď Gilbert zomrel,“ pripomenula mu a pomaly si sňala ruku z tváre.

„Viem, viem. Ale narazil som na tohto krpca a vyzerá presne ako Gilbert. Tak si ho uži,“ nadšene položil ruku na Bellino plece. Zažmurkala. Vedela som si predstaviť, čo si myslí. Taký vrcholne morbídny darček v podobe jej nesmrteľného zvieratka sa jej možno aj dotkol.

„A čo robí v Bettinej izbe?“ spýtala sa. Charlie sa otočil vo dverách, keďže bol už na odchode.

„Ehm, to je tvoja izba, Bella. Myslel som, že je to jasné,“ poškrabal sa na hlave. Zrazu vyzeral rozpačito. Pozrela som na Bellu ale tá vyzerala, že nechápe.

„Moja izba má modré steny. Hnedé tapety boli pre Bettu,“ uvažovala nahlas. Pozrela som aj na nervózneho ocka.

„Áno, ale pamätáš, ako sa ti izba páčila? Vždy si spala tu, namiesto u seba. Myslel som...“ Jasné. Bella pokrútila hlavou a podišla ku klietke.

„Toto je Bettyna izba, a ďakujem za netradičný darček,“ povedala. Ocko bol rád, že zmenila tému. Rýchlo sa pobral dole schodmi. Bella si vzala klietku a brala si ju k sebe. Šla som za ňou.

„Potrebuješ niečo?“ spýtala sa ma na chodbe.

„Ehm, nie. Ale chcem sa pozrieť k tebe do izby,“ pripustila som. Bella sa usmiala a pokračovala.

Keď som vošla do jej izby, bolo mi všetko jasné. Bola iná. Moja izba prešla rekonštrukciou, pretože jej veľká časť mala úplne nové steny. Ale táto izba bola stará a nepohnutá, odkedy sme tu vedľa seba čúrali do plienok. Tapety boli modré a v niektorých rohoch izby sa odlepovali. Okno bolo staršie a farba z rámu sa už tiež olupovala. Posteľ bola viditeľne staršia o minimálne desať rokov. Jej mohutný, kovový rám sa ani z diaľky nepodobal na moderný dizajn jaseňového dreva, ktoré som mala ja. Prikrývka, stolná lampa, obrus na stole a koberček boli nové. Ale inak bola táto izba nezvyklo ponurá. Nasala do seba všetku podstatu tohto miesta, presne ako to za niekoľko rokov bude aj s mojimi novými tapetami.

„Cítila si sa lepšie v mojej izbe,“ poznamenala som s rukami vo vačkoch. Bella otáčala klietku, zrejme aby sa zabavila.

„Hnedá je teplá farba. Pôsobí tu upokojujúco,“ pokrčila ramenami.

„Bella, ja som tu nebola, ty máš právo na tú izbu. Ak chceš... pre mňa je to tu dosť hrozné aj bez toho, je mi jedno kde budem bývať,“ dohovárala som jej. Bella zdvihla obočie.

„Tvrdíš, že sa príliš obetujem pre ľudí,“ pripomenula mi.

„Ja sa pre teba nechcem obetovať. Len je to fér,“ vysvetlila som ostro.

„Nie je voči Charliemu. Budoval ju pre tebe a za ďalšie, nechcem, aby mal pocit, že pred niečím utekám. Nie je také nemožné zvyknúť si tu na to,“ rozhodila rukami. Prevrátila som nad tým klamstvom oči a ona sa zamračila.

„Fajn,“ prikývla som a vycúvala z izby. Radšej nebudem nič vravieť, veď Bella dobre vie, čo si myslím. Ak jej tam je tak skvele v tej jej omáčke obety, prosím.

Ľahla som si zase na posteľ a skontrolovala prázdne miesto po klietke.

Prečo mi je tak ťažko? Bella sa síce obetuje stále, ale... asi jej to robí dobre. A mne tu niečo chýba. Pocit, ktorý by som mohla mať, ak som bola presvedčená, že robím dobre. Možno by som sa mala tiež obetovať. Nadýchla som sa a vybalila si svoj kufor.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Twins - Prológ: