Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 7. kapitola

20.05.2013 (13:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 27× • zobrazeno 4276×

Bella:
Chrbtom som sa natisla na dvere.
„Pane, dobrý večer. Ďakujem za chválu,“ pípla som.
„Za tak krátky čas ste zvládli hru na klavír bravúrne. Nemám slov. Musím zložiť poklonu vášmu učiteľovi, ale ani ten najlepší učiteľ by neexceloval bez snaživého žiaka.“ Pán mal na sebe čierny drahý oblek. Bielu košeľu mal dokonalo uhladenú a krémová anglická kravata mu nesmierne pristala. Pôsobil neskutočne mlado. Nebolo pochýb o tom, že tento muž je naozaj atraktívny a mnohé dámy by skončili pri jeho nohách, ak by chcel, ale vo mne evokoval len hnus, bolesť a tieseň v srdci. Oprel sa o stenu tesne vedľa mňa a ja som mala naliehavú potrebu odstúpiť. Spomenula som si na rozhovor s Jacobom o tom, ako zvieratá reagujú na panstvo a pripadala som si ako ten čierny vzpurný kôň, na ktorom vtedy pricválal. Mala som chuť vzoprieť sa a dať najavo svoju nespokojnosť z jeho prítomnosti. Chvela som sa chladom, no zároveň aj rozpakmi z toho, že som tu s ním sama a jeho prítomnosť mi nebola milá. V rýchlom geste zo seba stiahol sako. Prekvapene som na neho zamrkala, keď mi ho pohotovo prehodil cez ramená. Zalapala som po vzduchu. Pán krok odstúpil a prižmúril oči.
„Prečo odchádzate tak zavčasu?“ opýtal sa navzdori svojmu nespokojnému výrazu melodicky a naozaj zamatovo.
„Necítim sa dobre, pane. Chcem si oddýchnuť.“ Sklonila som hlavu.
„Mladú dámu, ako ste vy, podobný zážitok určite rozochvel a možno aj ohúril. Hrali ste pre vážených ľudí. Myslím, že sa vaša hra vojvodovi páčila. Tlieskal vám a to sa nestáva často. Pre madam Blanchet sa neobťažoval ani položiť pohárik. Ona však nie je tak mladá, krásna a talentovaná." Usmial sa. Pritiahla som si lem jeho saka bližšie k telu a do nosa mi stúpla tá neidentifikovateľná vôňa, čo som si pamätala spred rokov. Zrazu som bola v tej izbe, s madam Rosalie a ocitla sa v jeho kabáte. Musela som prižmúriť oči a na chvíľu som ich úplne zatvorila.
„Vám naozaj nie je dobre, Isabella. Ste bledá,“ povedal náhlivo a pristúpil o krok bližšie. Hlava sa mi ešte viac zatočila, keď ku mne natiahol ruku.
„Nie,“ vypískla som. Prekvapene vyvalil oči a urobil krok vzad. Najskôr si myslel, že som blázon, ale ja by som to proste nezvládla. To, čo som cítila sa vo mne bilo s tým, čo ma naučili. Musím byť zdvorilá a milá k môjmu mecenášovi, no pred očami mám len studený chliev a rany trstenicou. Vidím matkinu ubolenú tvár a počujem jej vzlyky. Nastalo dlhé, trápne ticho a potom sa dvere za mnou otvorili.
„Slečna, kočiar je pripravený,“ povedal starší muž oblečený v nepeknej sivej uniforme. Rýchlo som zo seba stiahla pánov kabát. Strčila som mu ho do rúk.
„Prepáčte mi toľkú nezdvorilosť, ale naozaj musím ísť. Prajem vám príjemnú zábavu, a odkážte pozdrav slečne Alice. Bolo pre ma cťou spoznať ju a tiež to, že ste mi venoval svoj čas. Dobrú noc.“

Vkĺzla som na studené sedadlo kočiara. Ani netuším, či mi pán Cullen odzdravil, alebo so mnou vyšiel pred dvere. Už som nič nevnímala. Chcela som byť ďaleko od miesta, kde sa nachádza on. Aj Stradová bola pre mňa v tomto okamihu milšia. Keď som potom stúpala po schodoch hotela, kde mi dvere otvoril v podstate ešte chlapec v uniforme, bolo mi už naozaj veľmi zle. Doľahlo to na mňa. Hodiny skúšania a prečo? Pre pár minút na pódiu, pre ktoré som zapredala chvíle strávene s rodičmi. Prišlo mi zo seba zle. Mala som povedať maestrovi nie.
Stradová si večer spestrila fľašou drahého sherry. Bolo to pre mňa štastie. Spala ako zabitá, keď som prišla, a tak som si rýchlo ľahla do postele a pokúšala sa spať. Dá sa však pokojne zaspať, keď sa vám mysľou hmýria tríznivé myšlienky a cítite tieseň? Nedokázala som to. Do rána som sa len prevaľovala zo strany na stranu. Stradová hlasno chrápala a ja som si spytovala svedomie. Netušila som, kam má smerovať môj život. Cesta, ktorou som kráčala nebola mojim rozhodnutím. Týmto smerom ma jednoducho poslali a ja som hlúpo šla. Zašla som až tak ďaleko, že návrat už nebol možný. Mohla som len pokračovať ďalej a dúfať, že na jej konci to nebude až také zlé. Škola držala dievčatá len do osemnástich. Potom sa vrátim domov. Postarám sa o matku a budem oporov otcovi. S touto myšlienkov som sa vrátila späť do starých koľají. Napísala som list rodičom, ako sa mi darilo aj s prísľubom, že urobím čokoľvek, aby som na ďalšie prázdniny bola doma. Keď si môj list pred odoslaním čítala Stradová, len sa pousmiala. Na odpoveď som čakala mesiac, ale keď prišla, bolo mi razom ľahšie. Tešili sa z toho, že sa mi darilo. Pokračovala som teda kráčaním po svojej ceste. Zdokonaľovala som sa v jazykoch, navštevovala hodiny klavíra a kým som pred tým robila hlavne spoločnosť doktorovej dcére, teraz som sa skôr venovala jeho manželke. Madam si ma obľúbila a dokonca spomenula možnosť, žeby ma po ukončení školy zamestnali. Chcela som ísť domov a bola som o tom presvedčená, no mala som radosť, že mám aj takéto možnosti.
Oslávila som sedemnáste narodeniny. Uplynul rok a pol, čo som bola doma. Sľúbila som, že prídem, ale osud a možno v tom mal prsty aj niekto iný, mi to nedoprial. Teraz som už mala určite prázdninovať doma a celá som sa na to triasla. Odpočítavala som dni. Ešte mesiac a uvidím mamu a otca. Nevedela som sa toho dočkať. Priam som nebola schopná sústrediť sa na život naokolo, ako som myslela len na to, ako obímem dvoch najdôležitejších ľudí na tomto svete. Madam Rozenová mi dávala peniaze bokom a ja som si ich u nej nechávala. Kúpila som mame ametystovú brošňu, aké nosievali dámy v meste a tešila sa, ako jej ju podarujem. Otcovi som zas kúpila od brašnára brašňu a opasok. Nič veľké, ale chcela som aj jeho obdarovať. Tešila som sa ako dieťa. Darčeky som pre každý prípad nechala u madam Rozenovej. Sedela som na hodine španielčiny a dívala sa von oknom s prihlúplym úsmevom.
„Swanová..." oslovila ma učiteľka a až to ma prebralo zo snenia. Myslela som, že ma len napomína, že nedávam pozor, no dvere na učebni boli pootvorené a gazdiná madam Stradovej stála vo dverách. Mávla na mňa, a tak som rýchlo vyskočila a bežala k nej. Bez slova sa pustila chodbou a ja som cupitala za ňou. Napadlo mi, že Stradová niečo potrebuje alebo si ma vyžiadala doktorová manželka. Voviedla ma do domu a keď otvorila dvere na salóne, stuhla som. Odrazu na mňa doľahla obrovská ťarcha. Stradová stála pri okne a pri kozube stál muž. Sucho som prehltla a vošla do miestnosti.
„Madam... Pane..." šepla som a uklonila sa. Zalievalo ma teplo. Uprene sa mi pozrel do očí a potom sa zhlboka nadýchol.
„Isabella, nesmierne ma mrzí, že vám prinášam také zlé správy..." odmlčal sa a koniec vety ostal zlovesne vysieť vo vzduchu. Roztriasla som sa. Urobila som krok k nemu a stiesnene som si pritisla ruky k hrudi. Jeho výraz hovoril za všetko. Niečo sa stalo.
„Pán Cullen, prosím..." pípla som. Slzy mi už pretekali cez kútiky očí. On venoval dlhý pohľad Stradovej, akoby čakal pomoc, no ona sa zbabelo otočila k oknu.
„Vaša matka bola vážne chorá, Isabella. Tuberkulóza je vážne ochorenie. Priťažilo sa jej. Zomrela." Keď to vyslovil, mala som pocit, že sa na mňa zosypala budova. Tá ťarcha ma tlačila k zemi a mne sa pod tou ťažobou podlomili kolená. Zrútila som sa. Pevne ma objal a podoprel. Ocitla som sa razom v Stradovej prútenom kresle.
„Dones vodu!" skríkla Stradová. Ja som medzi tým zas prišla k sebe. Vnútro mi horelo bolesťou. Mala som pocit, že som sama umrela. Pozerala som do očí Stradovej, ktorá naťahovala ruku ku gazdinej, aby jej dala vodu. Priložila mi pohár k ústam, no ja som ho odtisla. Tackavo som sa postavila. Pán mi pohotovo ponúkol predlaktie svojej ruky, aby som sa chytila, no ja som jeho oporu odvrátením hlavy odmietla. Pozrela som mu do tváre. Vyzeral ubolene. Neviem, ako som pôsobila ja. Viem len, že som neplakala. Trpela som ako zviera, no držala som to v sebe. Otočila som hlavu k Stradovej, ktorá zvierala v rukaćh pohár s vodou.
„Madam, chcem požiadať o uvoľnenie zo školy. Umrela mi matka. Musím ísť na pohreb," preniesla som chladným hlasom, ktorý akoby mi ani nepatril. Takto predsa nezniem. Moje srdce pukalo, lámalo sa a krvácalo, no môj hlas bol pevný, postoj vyrovnaný a tvár neodzrkadľovala žiadne emócie. Pozrela som potom na pána Cullena.
„Vezmete ma domov, pane?" Možno mal aspoň na sekundu zaváhať, no nezaváhal a prikývol.
„Samozrejme. Aj preto som prišiel. Pobaľte si veci, Isabella." Napriamil sa.
„Pane, nie je vhodné, aby s vami cestovala mladá žena..."
„Ja som sa vás nepýtal, čo je a čo nie je vhodné. Beriem ju domov!" povedal chladne a mrzuto. Stradová ani necekla. Šla som teda rovno na svoju izbu. Minula som cestou niekoľko dievčat, ktoré sa za mnou otáčali. Otvorila som truhlicu pri posteli a vzala si tých zopár vecí, čo som tu mala. Lota pribehla k posteli a rozhodila rukami.
„Čo sa deje? Kam ideš?" vypískla.
„Idem domov. Umrela mi mama," povedala som trpko, keď som zo seba sťahovala uniformu.
„Vrátiš sa?" opýtala sa šokovane. Nikdy som ju nemala rada. Za kus koláča by zradila aj vlastnú rodinu.
„Nie!" odvrkla som rázne. Priskočila ku mne a pomáhala mi s prezliekaním. Keď som sa k nej otočila, chytila ma za ramená z oboch strán.
„Bella, umrela ti mama!" skríkla na mňa a poriadne mnou zatriasla, akoby som azda spala. Ja som to chápala a bolelo to. Lote chýbali na mojej tvári slzy, ale to som ešte nedokázala.
„Viem. Bola chorá. Keď som odchádzala, kašľala. Povedali mi, že prekonala zápal pľúc. Zomrela na tuberkulózu. V listoch nepísali, že sa má horšie. Nevidela som ju takmer dva roky. Už ju neobímem. Ja viem, že je mŕtva," preniesla som ľadovo. Lota otvorila ústa.
„Mala by si plakať," pípla a podala mi tašku.
„Vráti ju to späť, ak budem?" opýtala som sa a vyšla z iby. Nemala som tu nikoho, s kým by som sa chcela rozlúčiť. Cullen už stál pri kočiari a dával inštrukcie kočišovi, ktorý mi venoval vyhýbavý pohľad. Podala som sluhovi svoju tašku a otočila sa k Stradovej.
„Madam, ďakujem," šepla som. Ona roztiahla náruč. Čakala objatie, no ja som odstúpila, uklonila sa a pozrela na pána. „Mohli by sme sa zastaviť u doktora Rozena v meste? Chcela by som sa rozlúčiť," šepla som. Cullen prižmúril oči a s istou dávkou nevôle prikývol.
„Pôjdeme ešte do mesta," povedal kočišovi. Sluha mi pomohol nastúpiť. Cullen sa ešte postavil k madam Stradovej a niečo jej v rýchlosti hovoril. Nevenovala som tomu pozornosť do chvíle, než sa Stradovej otvorili ústa a začala akoby lapať po vzduchu. Ešte na ňu niečo zasyčal, ona pobúrene zjačala jeho meno, no ignoroval ju. Bolo to zvláštne, ale ja som teraz nemala silu zamýšľať sa nad tým. Vhupol do kočiara, že sa celý rozkýval a zatvoril dierka.
„Dúfam, že ste si vzali všetko. Už sa sem nevrátite, Isabella." Nepozrela som sa na neho a ani on sa na mňa priamo nedíval. Pozerala som sa cez okienko. Keď sme prešli bránou, vydýchla som si. Padli zo mňa pomyselné okovy. Bola som v takom príšernom stave, že som ani nevnímala jeho prítomnosť. Mala som pocit, akoby som to ani nebola ja. Pred sídlom doktora Rozena som vystúpila. Nechcela som zdržiavať, a tak som zaklopala na vchod pre služobníctvo. Požiadala som slúžku o svoje veci. Doktor a jeho dcéra neboli doma, za to pani okamžite zbehla z poschodia. Započula môj rozhovor so slúžkou a jej angličtina bola už oveľa lepšia, keďže pochopila, čo sa stalo. Zovrela ma v objatí a rozplakala sa.
„Mne je to tak ľúto, Bella," šepla mi do vlasov.
„Ďakujem za všetko, madam," povedala som zdvorilo, no v hlave som mala len hnev na to, že som s matkou nebola v jej posledných chvíľach. Vrátila som sa do kočiara. Pán sedel bez pohybu. Díval sa z okna a vyzeral, ako kamenná socha. Viem, že odo mňa bolo trúfalé, natlačiť sa mu do kočiara, ale chcela som byť doma, aby mamu nepochovali bezo mňa. Mala som čas premýšľať, aj keď moje myšlienkové pochody ovplyvňovala prázdnota a bolesť. Nevedela som presne pomenovať svoje pocity, lebo slová na opis toľkej bolesti nestačia. Vedela som však presne pomenovať toho, čo za moju bolesť môže.

Obaja sme sedeli strnulo a bez slova. Po asi troch hodinách pán prikázal zastaviť. Vyskočil z kočiara a natiahol ku mne ruku. Nechápavo som sa na neho pozrela. Zodvihol obočie.
„Musíte jesť, Isabella," povedal vyrovnane.
„Nerobte si starosti, pane. Počkám v kočiari," povedala som tichým hlasom. On nakrčil čelo.
„Môžem vás požiadať, aby ste vystúpili, Isabella? Ideme sa najesť!" rozkázal. Musela som poslúchnuť. Zaťala som zuby a vystúpila. Brada mi skákala návalom hnevu a smútku, ktorý na mňa čoraz väčšmi doliehal. Chcela som zostať v kočiari a bez svedkov sa rozplakať. On sa rozhodol inak a mňa zraňovala aj tá bezmocnosť, ktorú som v jeho blízkosti cítila. Ponúkol mi rameno. Skľúčene som si objala hrudník a tým mu dala najavo, že mu ruku nepodám. Bolo to viac ako nevychované, ale očividne chápal môj bôľ, lebo to nijako nekomentoval. Vošli sme do malého hotelíka. Pribehol k nám muž. Myslela som, že ide o lokaja. Keď pozrel na pána, začal sa naparovať ako moriak. Myslel si, že sa panstvo zastavilo a minie kopec peňazí, no keď si prezrel moje pomerne jednoduché oblečenie nekorešpondujúce s odevom pána, úsmev mu zmizol. Pochopil, že ja nebudem jeho manželka. Najskôr ma pokladal za milenku, keďže sme nemali garde. Cullen si z toho, že ma kompromituje, ťažkú hlavu nerobil. Odsunul mi stoličku, keďže muž ju pochopiteľne ako pánovi odsunul jemu a keď som si sadla, tiež sa usadil. Objednal ani netuším čo, lebo som bola mysľou mimo. Dívala som sa na stôl. To mlčanie by normálne pôsobilo príšerne trápne, teraz však nie. Muž doniesol na stôl fľašu s priesvitnou tekutinou a dva poháre. Sprvu som si myslela, že je to voda, no keďže mi nalial len polovicu pohára, vzhliadla som na Cullena. Zodvihol pohár a pozdvihol ho smerom ku mne.
„Dajte si. Možno to trocha pomôže," povedal tichým hlasom a obrátil do seba pohárik. Priložila som si ten svoj k perám a vdýchla vôňu špiritusu. Alkohol som ešte nepila, teda okrem vína u doktora. Odpila som si. Začalo to v ústach páliť, a tak som pohár hneď odtiahla a nakrčila čelo. To už pred nás skladali misky s dymiacou polievkou. Nebola som schopná jesť. Mala som stiahnutý žalúdok a ani on vlastne nič nejedol. So všetkým sebazaprením som vypila pohárik a potom mi nalial ďalší, ktorý som tiež vypila. Bolo to odporné pitie, no vo vnútri sa mi po alkohole rozlievalo teplo, čo mi prišlo celkom príjemné, keďže som stratou matky cítila len prázdnotu a chlad.
Keď sme znova nasadli do koča, bola som zvláštne slabá. Oprela som si hlavu o čalúnenú opierku a zavrela oči. Precitla som, keď koč nadskočil. Strhla som sa a zamrkala do šera. Naokolo bola tma, len v kočiari horel lampáš. Zastali sme. Najviac ma však prekvapil fakt, že som v koči sedela sama. Dvere sa otvorili. Najprv som si v nádeji, že sme doma vydýchla, no jediný pohľad do jeho tváre ma vyviedol z omylu.
„Zlomilo sa nám koleso," povedal strnulo a natiahol ku mne ruku, aby som vystúpila. Musela som sa ho pridržať, lebo som bola spánkom celá stŕpnutá. Vonku som sa oprela o bok vrátok a s údivom sledovala, ako kočiš vypriaha jedného koňa.
„Máme len jedno sedlo, pane," oznámil Cullenovi a ten sa neobťažoval, aby na to kočišovi niečo povedal. Otočil sa ku mne.
„Isabella, niekoľko míľ odtiaľ je miesto, kde môžeme počkať, kým ten kočiar opraví." Prešiel k žrebcovi, ktorý sa začal vzpínať a cúvať pred jeho dotykom. Chytil pevne opraty a kôň zaerdžal.
„Neviem, čo s tým zvieraťom je. Býva normálne veľmi pokojný," zabedákal kočiš. Pán však koňa chytil za ohlávok.
„Poďte, Bella," povedal zamatovo. Oslovil ma Bella a vo mne vzkypelo. Nemá právo ma takto oslovovať. Zahryzla som si do jazyka a postavila sa z boku k zvieraťu. Bála som sa, že ma kopne, no pán zvieral konskú hlavu tak pevne, že som mala pocit, že sa nemôže hýbať, čo bolo samozrejme hlúposť. Potľapkala som koňa po boku a pohladila po krku. Neviem prečo, ale mala som pocit, že to zviera potrebuje upokojiť. Žrebec bol napätý, tak som skĺzla rukou ďalej, aby ma cítil a vedel, že chcem vysadnúť. Kočiš ku mne priskočil a chcel mi podoprieť čižmu. Nebola som dobrým jazdcom. Nechcela som sa zrútiť na zem. Vyhrnula som si trocha sukňu, aby mi mohol kočiš obopnúť nohu. Chytila som sa sedla, no kôň sa trocha pohol a ja som spanikárila. Prudko som cúvla a keďže ma kočiš držal za nohy, padla som dozadu na pána Cullena. Tan ma obratne zachytil, stočil sa poza môj chrbát a než som sa spamätala, jeho dlhé telo sa vyhuplo na chrbát zvieraťa. Behom sekundy som sedela pred ním. Narábal so mnou ako s bábikou. Mala som pocit, že mu moja váha nerobí najmenšie problémy. Bol to silný muž, ale teraz ma jeho sila zarazila.
„Sedíte pohodlne?" opýtal sa a ja som zo zadu na krku ucítila chladný vánok. Bol to jeho dych a na celom tele mi nabehli zimomriavky.
„Koľko je to ešte na vaše panstvo?" opýtala som sa nevrlo.
„Tak tri hodiny," odsekol a popchol koňa.
„Nemôžeme ísť priamo tam?" Pevne som sa chytila hrivy žrebca.
„Nemôžem s vami docválať na panstvo. Vy musíte prísť kočiarom a ja sám na koni." Samozrejme, že mal pravdu. Vedela som to, ale teraz mi nezáležalo na mojej povesti. Som len slúžka, aj keď mám vzdelanie. Myslím, že skôr šlo o jeho povesť. Je ženatý. Zostala som teda ticho.

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 7. kapitola: