Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 6. kapitola

06.05.2013 (07:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 41× • zobrazeno 5211×

Bella:
Jacob sedel chrbtom opretý o jednu z ohrád a práve vyjedal z misky posledné lyžice kaše. Veľký čierny kôň mu zatiaľ párkrát udrel hlavou do chrbta. Mal akmer štrnásť, no pôsobil staršie. Možno to bolo tou výškou a možno tým, čo už prežil. Pomalým krokom som prešla až k nemu. Na kratučko zodvihol pohľad a potom ho uprel do už prázdnej misky.
„Jake...“ Zúfalo som potrebovala priateľa a on ním predsa kedysi bol. Nikdy nezabudnem na jeho uslzenú detskú tvár, ktorá ma vyprevádzala z tohto domu pred troma rokmi.
„Dobre, že už odišli. Panuje tu neskutočná nervozita. Tie zvieratá sú ako posadnuté, keď je panstvo v dome,“ povedal tlmeným hlasom.
„Prenášajú to na nich ľudia,“ šepla som a pohladila koňa po hlave, až spokojne zastrihal ušami.
„Takúto nervozitu na zviera neprenesieš. Boja sa. Ako ten kôň, na ktorom prišiel. Všetci o Cullenovi hovoria, ako o dobrodincovi, spravodlivom a štedrom pánovi, ale kôň vie vycítiť, aký človek v skutočnosti je a ver, že pánovi by sa ani jeden z nich takto pohladiť nenechal.“ Kôň mi sám strkal hlavu do otvorenej dlane a tak som ho ešte chvíľu potľapkávala.
„Jake, ak by to tak vážne bolo, nenechá sa pohladiť ani mne.“ Zazubila som sa, aj keď som týmto vyjadrením poodhalila kus svojej duše. Chcela som, aby to vyznelo ako vtip, no Jake stiahol obočie.
„Pozri, nikdy si neverila môjmu otcovi, keď nám rozprával príbehy. Bella, my sme možno pre väčšinu z vás poverčivý blázni, ale naše príbehy sa zakladajú na pravde, aj keď ich patrične prifarbujeme, aby zneli trocha živšie. Otec cítil, že tá rodina..." Odmlčal sa a pevne privrel viečka. "Odľahlo mu, keď sme odtiaľ odchádzali. Povedal by som, že bol rád.“ Jake položil misku a z vrecka vylovil malé jablko. Podal mi ho, aby som ho dala žrebcovi. Kôň zbadal ovocie v mojej ruke a začal naťahovať krk povrchu ohrady tak, že sa mu drevená doska zarývala do kože na hrdle. „Pre jedno jablko sa aj dokaličí,“ zaškrípal zubami Jacob. Chytil ma za predlaktie s popchol smerom ku konskej papuli. Jablko mi z dlane zmizlo a kôň spokojne pohodil hlavou. „Aj mi ľudia sme taký. Dokaličíme sa, aby sme dostali viac, ako ostatní.“ Jacob ma prekvapil. Jeho uvažovanie by pani Watsonová, učiteľka filozofie a etiky, milovala. Malo hĺbku a ja som si zrazu uvedomila, že tento chlapec už dávno nie je ustráchaný a hlúpy.
„Hádam až tak neodsudzuješ ľudí. Si asi pridlho s koňmi, Jacob Black.“ Usmiala som sa.
„A ty si bola asi pridlho s hyenami, Bella. Tvoje úsmevy sú falošné a všetko čo povieš páchne klamstvom. Poznám ťa. Nikdy si nevedela klamať. Aj keď sa ukrývaš za masku škrobenej spokojnosti, niečo nesedí.“ Vyvalila som oči a musela cúvnuť pred jeho pohľadom. Bol len hlúpe decko. Ako je možné, že mi videl do duše?
„Jacob, svet dospelých je o pretvárke. Nikdy ťa otec neutešoval, že niečo bude dobré a ono nebolo? Povie sa, čo sa musí a čo chcú všetci počuť, aby si ostatných chránil,“ šepla som.
„Pred čím teda chrániš dospelých? Máš pätnásť. Si ešte decko, ako ja, aj keď sa tváriš ako dospelá.“ Jacob mi vyrážal dych. Nedokázala som pohotovo reagovať.
„Len nechcem, aby sa trápili. Dostávam vzdelanie a všetko, čo sa naučím môže v budúcnosti pomôcť mojej rodine.“ Bolo mi zvláštne. Jacob mlčal. Díval sa mi do očí a čakal, čo k tomu ešte poviem. Jeho oči ma vyzývali, aby som k tomu povedala viac. Nevedela som však, čo povedať. „Netuším, čo chceš počuť!“ vybafla som zúfalo a rozhodila bezradne rukami.
„Chcem pravdu, Bella. Chcem ozajstnú pravdu a nie tú zmes lží, čo ponúkaš svojej mame a otcovi. Som tvoj priateľ, alebo nie? Nezaslúžim si to?“
„Ťažko uveriť niekomu, že vraví pravdu, keď vieme, že na jeho mieste by sme klamali. Pravda totiž častokrát bolí a berie ilúzie a to nie len tomu, čo ju vysloví, ale aj všetkým naokolo. Zostane len pretvárka, ktorá sa potom ľahšie znáša, ako pravá tvár človeka,“ povzdychla som si a zmorene som si sadla na obrátené vedro na vodu.
„Aké to tam je?“ opýtal sa zrazu Jacob uvoľneným tónom. „Jessicu s Angellou šlo roztrhnúť, keď ťa odviedli do školy. Hovorili, že ti to nepatrí a keď som tvrdil opak, dostal som od nich takú bitku, že som potom deň nevyliezol z postele. Teraz je Jess bez Angelly a nech ma skúsi naštvať.“ Demonštratívne napol tie šľachovité ruky a mňa tým akurát pobavil. Bol to znak toho, že sa vážna debata skončila. Aspoň som v to dúfala.
„Vyučovanie mám od samého brieždenia až do poobedia. Potom idem na klavír do mesta a vraciam sa až večer. Učím sa a tak,“ povedala som pokojne.
„Každý deň máš klavír?“
„Nie každý. Každý druhý,“ odvetila som.
„A keď nemáš klavír, čo robíš?“ Jake sa mi uprene díval do očí.
„Keď nemám klavír, tak cvičím na klavíri v škole až do noci,“ preniesla som, na čo sa Jacob rozrehotal.
„To je teda životná náplň. To sa tam pekne nudíte,“ zasmial sa.
„No, máme aj povinnosti. Nemysli si, že nič nerobíme. Musíme upratať, pomáhať v kuchyni, starať sa o statok, upratovať dom a niektoré vypomáhajú v meste rodinám. Treba zaobstarať pranie, žehlenie, starostlivosť o dom a okolie,“ sypala som zo seba rýchlo, aby si hádam Jacob nepomyslel, že len podaromnici vysedávame. Tak to predsa vôbec nebolo. Dievčatá sa udreli. Prešla som si tým. Príde teraz obdobie, keď sa bude chodiť vypomáhať na polia. Jacobovi z tváre zmizol úsmev.
„To malo mať predsa na starosti služobníctvo, alebo, čo to na takých školách je.“
„Jacob, to by predsa nešlo. Vieš si predstaviť, koľko by potom tá škola stála, ak by museli platiť ešte všetko toto?“ Pokrútila som hlavou.
„Bella, máš predstavu, koľko stojí rok na takej škole?“ vyhrkol na mňa. Prižmúrila som oči.
„A ty azda máš?“ Zodvihla som obočie.
„Nie, len viem, že tie dve hlupane z domu vraveli, že tie peniaze nezarobí všetko služobníctvo za jeden rok, čo stojí pol rok na škole.“ Prekvapením mi sklapli ústa.
„Jessica s Angellou boli naozaj dôveryhodným zdrojom informácií. Vážne si myslíš, žeby pán Cullen minul toľko peňazí na slúžku?“ Jacoba som týmto odzbrojila. Na chvíľu zmĺkol.
„Aj vás bijú?“ opýtal sa z ničoho nič.
„Len tie neposlušné,“ šepla som. Dívala som sa do zeme a rozmýšľala. Mám predsa len pätnásť. Prišla som z ďaleka, žijem v uznávanej škole, ale o svete nič neviem. Netuším, ako to chodí. Aj farár v dedine nešetril trstenicu, keď sme niečo vyparatili.
„Bola si často neposlušná, Bella?“ opýtal sa strnulo. Všemožne som sa snažila ovládnuť výraz tváre. Zhlboka som sa nadýchla.
„Nie. Ja som vždy poslušná,“ šepla som a rýchlo vykročila zo stajne. Nepovedala som ani ahoj a ani Jacob za mnou nič nezvolal. Zrazu ma drobné jazvičky na predlaktiach a tých pár šrámov na chrbte od remeňa začali páliť, akoby boli zas čerstvé a niekto mi do nich vsypal soľ. Pálili aj slzy, ktorým som dala voľný priechod až na mojej posteli. Slzy sú slabosť, pripomínala nám Stradová tak často, že sme tomu nakoniec uverili a plakať prestali. Niekedy večer to však na krehkú detskú dušu doľahlo a vtedy sa izba dievčat menila na slzavé údolie. Každá plakala inak. Jedna tichšie, utiahnutejšie, inej ušiel hlasnejší vzlyk, čo povzbudil a oslobodil vzlyk ďalšej. Zo začiatku som plakávala často, no posledný rok ani raz. Až dnes.
 
Dva týždne sú len poryvom vetra. Trvali len jeden krátky nádych vône domova a bolo treba tú vôňu znova dostať zo svojich útrob, aby ma neťažila, keď sa vrátim späť. Mama sa cítila lepšie, lebo som sa snažila zastať všetku prácu, aby mala kľud a mohla len ležať a zotaviť sa. Hovorila, že sa cíti dobre, aj keď jej kašeľ panoval celému domu. Teraz som mala viac času na rozlúčku ako keď som odchádzala prvýkrát. Vybozkávala som mamu, otca, stisla ruku Mirable a prisľúbila, že na zimné prázdniny prídem. Zostal mi k rozlúčke už iba Jacob, ktorý sa rozhodol môj odchod ignorovať. Drožka už zastala pri dome. Jessica zlákala mladého pohoniča na šálku obilnej kávy a tak som sa vybrala do stajne. Jacob nalieval vodu do vedier, aby napojil kone. V tmavoružovom klobúčiku a širokej skladanej sukni som sa s patričným šuchotaním, ktoré sa koňom veľmi nepozdávalo, presunula až k nemu.
„Odchádzam, Jacob,“ šepla som mu za chrbtom, keďže ďalej spokojne pracoval bez toho, aby mi venoval pozornosť.
„Šťastnú cestu, Bella,“ povedal, akoby sa nič nedialo.
„Jacob, prosím...“ šepla som. Položil s buchnutím vedro na zem a otočil sa.
„Bella, ja ťa prosím, napíš rodičom častejšie.“ Naklonil hlavu na bok a ja som sa mu rýchlo hodila okolo hrdla. Sprvu som sa bála, že ma odtlačí, no objal ma, ale len predlaktím a potom ustúpil. „Nechcem ti zamazať tie šaty,“ šepol a až teraz si ma premeral pohľadom od hlavy po päty. Na perách sa mu usídlil úsmev. Jeho uprený pohľad ma dostal do miernych rozpakov. Sklopila som oči a jemne sa mu uklonila. „Vyzeráš...“ Očividne hľadal slová a tak som sa na neho široko usmievala. Ten jeho užasnutý pohľad sa mi viac ako len páčil. Hrialo ma to, že mu pripadám pekná, aj keď nebol mužom, ktorý by to vedel vhodne posúdiť, ale len dieťaťom. Rýchlo sa však spamätal. „Vyzeráš smiešne,“ preniesol s detským zachichotaním, a tak som sa aj ja rozosmiala.

Hrala som tú skladbu dokola. Nedokázala som sa plne sústrediť. V škole toho dnes bolo naozaj veľa, potom som bola s madam Rozenovou, lekárovou manželkou, na úrade. Potrebovala tlmočníčku. Stále jej robilo problém, hovoriť plynule anglicky. Chybu robil aj sám doktor, keďže doma s manželkou a dcérou hovoril ich rodnou francúzštinou. Na hodinu som takmer nestihla dobehnúť včas a to nemal môj učiteľ rád. Jeho čas bol príliš vzácny, ako mi rad pripomínal.
„Isabella...“ oslovil ma. Zložila som ruky z klaviatúry. Posledný tón zanikol v tichu. „Znova chyba. Dobrý klavirista je ako najlepší vojak. Je presný, rázny, vytrvalý a hlavne stopercentný. Podpriemerný poslucháč tvoju chybu nezbadá, ale ak by si zahrala pánovi Cullenovi...“ V tomto bode som maestra prestala počúvať. Ja tomu človeku nikdy hrať nebudem. Nikdy! „... je ti to jasné?“ opýtal sa a ja som so sklonenou hlavou kývla a začala hrať skladbu od začiatku. „Tak dosť!“ skríkol, keď som sa zas pomýlila. „Málo cvičíš! Choď mi z očí a na hodinu príď, až to budeš schopná zahrať bezchybne.“ Bez slova som zaklapla kryt kláves a postavila sa. Uklonila som sa a prešla tmavou chodbou do haly. Učiteľova manželka si vzdychla, keď videla moju zronenú tvár. Usmiala sa na mňa.
„Nebolo to až také zlé. Vždy sa pomýlite v jednom takte. Dajte si na to pozor, dušička. Aj tak ste úžasná. Hráte precítene a dovolím si povedať, že ste jedna z najlepších, čo učil. Hráte len kŕatko a už zvládate ťažké skladby. On je na vás hrdý.“ Usmiala som sa.
„Madam, ďakujem vám.“
„Musíte tú skladbu naštudovať. O tri týždne bude môj manžel v hlavnom meste hrať pre kráľovskú rodinu a odpusť mi pán Boh, že vám to teraz prezradím, ale chcel, aby ste tam tiež zahrali. Je to pre vás nesmierna príležitosť, ale manžel chce mať istotu, že to zvládnete.“ Vyrazila mi dych.
„To predsa nemôžem,“ povedala som zaskočene.
„Prečo nemôžete?“ opýtala sa nechápavo.
„Ja sa učím krátko. Nehrám dobre a nechcem maestrovi urobiť hanbu. To by som...“
„Hráte úžasne, Isabella. Máte to v krvi.“ Pohladila ma po ramene a vyprevadila z dverí. „Manželovi ani muk a keď vám to oznámi, tvárte sa prekvapene.“
Do školy som sa vrátila, ako v snách. Bola som vzrušená z toho, čo sa deje. Okamžite som si sadla za klavír. Nešla som ani na večeru. Samozrejme som cítila aj ohromný strach, ale to vzrušenie bolo mocnejšie. Týždeň som sa u maestra neukázala. Chcela som mať istotu, že skladbu zvládnem dokonalo a tak aj bolo. Keď som dohrala, spokojne pohladil lesklý povrch piána.
„Dnes pôjdem do školy s tebou. Musím sa pozhovárať s madam Stradovou. O štyri týždne cestujem do mesta. Bratranec jeho veličenstva navštívi mesto a mne sa dostalo privilégia baviť počas večera spoločnosť. Oznámil som, že privediem aj svoju študentku, nádejnú mladú klaviristku.“ Sadol si ku mne a začal hrať. Sledovala som, ako sa mu ruky rozbehli po klávesoch. On nehral, on tvoril. Hladil čierne a biele klávesy a tie pod jeho dotykom spievali. Hlava sa mi točila a cítila som slabosť. Celá som sa chvela. Keď po niekoľkých minútach klavír doznel, pozrel mi do očí. Vráskavá tvár celá žiarila. Viem presne, akú reakciu čakal a vážne som mu ju chcela dopriať, no potom som si niečo uvedomila. Zasiahlo ma to ako rana z kanóna.
„O štyri týždne?“ opýtala som sa šokovane. Jeho žena mi pred týždňom vravela, že to bude o tri, čiže odo dneška o dva.
„Presne tak,“ povedal vzrušene.
„Sú prázdniny. Ja idem domov,“ šepla som skľúčene. Jeho tvár osivela a naberala hrozivý výzor. Vyskočil na nohy tak prudko, že sa dlhá lavička, na ktorej sme obaja sedeli tvrdo zvrátila dozadu. Celou silou udrel po kryte kláves, ktorý sa s rachotom zavrel. Struny klavíra zakvílili. Na hluk zareagovala madam, ktorá vletela do dverí. Jej zamatová skladaná sukňa sa mi mihla pred tvárou, keď ma celú vystrašenú a šokovanú ťahala na nohy.
„Čo sa stalo?“ opýtala sa vyčítavo manžela. Maestro stál pri okne a držal sa za čelo.
„Ona ide na prázdniny!“ zreval. „Dáš jej takú príležitosť... Čo by pre takúto šancu urobili iní žiaci, čo hrajú roky, páni hudobníci, ktorým to dievčisko nesiaha po päty a ona sa zaujíma o prázdniny?“ Hlas mu podskakoval do tónin vysokých aj pre ženské hrdlo. Madam sa mi pozrela do tváre. Ja som sa celá chvela.
„Bože, Angus...“ Pustila ma a prešla k manželovi. „Drahý... To dievča ma šestnásť. Prekvapili ste ju. Bol to pre ňu šok. Nikto by si predsa nedal ujsť niečo tak úžasné. Ste nesmierne veľkorysý muž, drahý.“ Pozreli sa synchrónne na mňa. Sucho som prehltla.
„Ospravedlňujem sa za tú nevhodnú reakciu. Nesmierne ma to prekvapilo. Nezaslúžim si takú poctu, maestro. Ja predsa nie som hudobníčka.“ Skromne som sklonila hlavu.
„Ja hovorím, že si! Ty pochybuješ o mojom úsudku?“ opýtal sa stále podráždene.
„Nikdy, pane,“ pípla som.
„Tak si utekaj po kabát. Dám pripraviť kočiar. Ideme do školy a prednesiem to madam Stradovej.“
Stradová celý čas híkala, keď jej kvetnato opisoval, kam ma vezme. Samozrejme, že by šestnásťročnú dievčinu bez sprievodu nikam nepustila a považovala za svoju povinnosť, sprevádzať ma ako moje garde. Maestro súhlasil. Netvrdím, že som sa netešila a že to nebola príležitosť, no mala som ísť domov. Mame a otcovi som písala častejšie. Asi raz za dva mesiace. Tešili sa na mňa, a teraz im musím napísať, že neprídem. Stradová sa podujala oznámiť to listom pánu Cullenovi a predpokladám, že na takú ohromnú príležitosť od neho bude žiadať ďalšie peniaze. To ma ale netrápilo. Bolel ma fakt, že mamu a otca neuvidím minimálne ďalší pol rok.

Stála som za závesom a nakúkala medzi vážených hostí. Uprostred neveľkej sály sa zoskupovali dokonalo upravené dámy, ktoré živo diskutovali a ignorovali koncipienta, čo sa ich snažil usádzať. Bola som nervózna. Mala som vystúpiť po básni madam Ogusty Blanchet, manželky riaditeľa divadla. Tešilo ma len to, že to budem mať rýchlo za sebou. Ani som nedýchala. V prvom rade som bola priam šialene na tesno zviazaná v šnurovačke tých najdokonalejších šiat na svete, čo som si nedokázala pre nervozitu ani vychutnať. Chvela som sa a mala pocit, že si nepamätám ani vlastné meno.
„Máte rozviazanú stuhu, slečna,“ oslovila ma žena za mojim chrbtom. Nedala mi ani otočiť sa a rýchlymi pohybmi mi zaviazala stuhu. Hlas mala ako roztopašné zvončeky a keď som sa vďačne otočila, prekvapene som zaklipkala očami. Bola to mladá dáma. Mala havranie vlasy a prívetivý úsmev. Veľmi mi niekoho pripomínala. Tie zlatisté oči a priam neuveriteľná dokonalosť tváre a postavy mi vyrážala dych.
„Ďakujem vám, madam,“ šepla som.
„Tie šaty vám naozaj pristanú. Som rada, že som utrafila správnu veľkosť,“ preniesla a chytila ma za zápästia rúk. Aj keď mala rukavičky, cítila som z jej dotyku chlad. Nechápavo som prižmúrila oči, keď si ma prezerala. Pochopila, že mi ešte nedošlo, kto je. Usmiala sa na tie svoje snehobiele zuby.
„Volám sa Alice Cullen a tie šaty som vám na túto príležitosť vyberala ja. Keď madam Stradová napísala Edwardovi, že tu vystúpite, dal mi to na starosť. Predsa by sme vás pred takúto spoločnosť nepustili v niečom starom,“ povedala uvoľnene. Pokúsila som sa o úsmev.
„Vy ste dcérou madam Alice Brandon Cullen?“ opýtala som sa prekvapene a v mysli zablúdila k príbehom, ktoré si Jassica a Angella rozprávali o slúžke, čo si po štúdiách vzala mladého pána Jaspera. Žene razom zmizol úsmev z pier. Naklonila hlavu na bok.
„Áno. Som jej dcéra,“ šepla.
„Nesmierne ma teší, madam a ďakujem za šaty. Je pre mňa cťou, spoznať vás.“ Toto stretnutie ma v skutočnosti vôbec netešilo. Cítila som sa hlúpo. „Vaša matka navštevovala tiež školu Svätej Justíny, však?“ opýtala som sa zdvorilo.
„Áno. Navštevovala. Mala to tam rada. Mama bola sirota, viete?“ Zas sa jej na tvári usídlil spokojný výraz. „Vtedy to viedla madam Solomonová a po jej smrti sa školy ujala madam Stradová. Ako sa v škole páči vám?“ Vyrazila mi dych. Ovládla som svoj výraz.
„Páči sa mi tam, madam,“ šepla som, lebo za nami už nastalo ticho.
„Edward dúfal, že sa dnes s madam Stradovou zoznámi aj osobne. Škoda, že do divadla nesmela. Po oficiálnej večeri odchádzame. Určite ešte po vystúpení chvíľu počkajte, aby ste sa pozdravili,“ preniesla trocha rozpustilo a skrížením prstov naznačila, že mi praje šťastie. Uklonila som sa jej, než zmizla. Nie len že sa na mňa bude dívať smotánka, ale aj Cullen. Prisahala som si, že jemu nikdy hrať nebudem. Zhlboka som sa nadýchla, lebo madam Blanchet spustila prvé verše oslavnej básne. Postavila som sa za záves, kde ma ešte dve slúžky na rýchlo upravovali. Pribehol ku mne aj maestro. Potľapkal ma po chrbte.
„Tak, dievča, nech som na teba hrdý,“ povedal rozkazovačne. Madam Ogusta sa práve klaňala za búrlivého potlesku. Perie, čo mala vo vlasoch sa jej prehýbalo. Oproti tej pávici som pôsobila ako malé vtáča a keď som neistou chôdzou vyšla na malé pódium, nastalo ticho. Mala som pocit, že všetci počujú môj splašený dych. Sadla som si na malú stoličku a položila prsty na klávesy.
„Slečna Isabella Swanová, študentka maestra Angusa Aberdeena zahrá skladbu Quasi una fantasia,“ povedal riaditeľ Blanchet a zmizol z pódia. Dotkla som sa prvého klávesu. S tým tónom sa zo ma razom stratila nervozita. Odrazu som tu bola len ja a tento klavír. Prestala som myslieť. Vnárala som sa do tónov, ako som to robila, keď hral maestro. Dohrala som a ostala sedieť bez pohnutia. Bola som ako z kameňa. Zdalo sa mi, že to ticho trvá hodiny, no potom sa ozval potlesk. Bola som zaň tak vďačná. Nie preto, že vzdával hold mojej hre, ale, že to mám za sebou a zvládla som to. Rýchlo som sa postavila a ako sme si to deň vopred natrénovali, prešla som dopredu a trikrát sa uklonila. Pri prvom stole napravo som rozpoznala známu tvár. Mala som pocit, že mi srdce niekto zovrel v dlani. Prepaľoval ma pohľadom. Urobila som ešte jeden úklon a odišla z pódia. Za závesom ma už čakal učiteľ. Nemala som pocit, že moja hra bola najlepšia na svete, ale vedela som, že som sa nepomýlila. On mal však na tvári nespokojný výraz. Nechápavo som sa mu pozrela do očí.
„Dievča, čo to bol za výraz?“ opýtal sa strnulo.
„Mala som priveľkú trému,“ povedala som zahanbene.
„Môžeš zostať vzadu a sledovať celé vystúpenie, ak chceš,“ povedal uvoľnenejšie.
„Radšej by som šla k madam Stradovej na hotel. Necítim sa najlepšie,“ povedala som rýchlo.
„Nechceš počkať na koniec a poďakovať pánovi Cullenovi?“ opýtal sa zaskočený mojou nezdvorilosťou.
„Veľmi by som chcela, ale naozaj sa necítim dobre. Mrzí ma to.“ Ruku som si dala na čelo a pretočila oči v stĺp, aby videl, ako veľmi mi je zle. Maestro mi okamžite tiež siahol na čelo a pokrútil hlavou.
„Asi by si vážne radšej mala ísť na hotel. Povedz sluhovi, aby zavolal môj kočiar a ten ťa odvezie do hotela. Oddýchni si.“ Uklonila som. Ak by tu ten chlap nebol, rady by som si vypočula celé vystúpenie. Nechcela som sa s ním však stretnúť. Chodby boli prázdne a tak som prebehla k izbe pre služobníctvo, zaklopala a požiadala sluhu, aby zavolal kočiša. Čakala som pri dverách bočného vchodu na kočiar a drkotala pri tom zubami, lebo k takýmto šatám som na sebe mohla mať len pelerínku. Patrila Stradovej a bola mi trocha veľká, ale trvala na tom, že nič viac si na seba dávať nemám.
„Hrali ste naozaj krásne,“ ozvalo sa mi za chrbtom. Privrela som oči, akoby to hádam mohol byť len prelud. Presne pred ním som utekala a on si ma našiel aj tak.

Veľmi Vám ďakujem za hlasy v naj poviedke a za komentáre, ktoré mi zanechávate. Padlo pár dotazov, tak sa na ne budem snažiť odpovedať. Poviedka je možno zo začiatku smutnejšieho rázu. Naozaj sa len snažím vystihnúť tú dobu, v ktorej sa odohráva. Bellin život je o pretvárke. Nechce nikoho raniť a nikomu ublížiť tým, že sa bude sťažovať. Nemá kam ujsť a v tej dobe panstvo bežne riadilo osudy sluhov. Každý dospelý človek vie, že hovoriť do očí pravdu druhým môžu len blázni a deti a to platí aj pre náš dnešný svet. Denne si musíme hrýzť do jazyka. Môžem len sľúbiť, že poviedka dopadne dobre, a ak niekomu vadí ten nádych, ktorý má, mal by ju prestať čítať, lebo bude ešte veľa pretvárky, veľa nenávisti, ale aj veľa lásky, ak si počkáte. Ja ale verím, že poviedku vydržíte čítať až do jej konca. Snažím sa, aby boli kapitoly dlhé a aby som Vás nenudila. Ešte raz Vám ďakujem a som naozaj šťastná, že som pod kapitolami našla aj mená, ktoré som už dlho nevidela. Ak sa chcete na niečo opýtať, tak poprosím na zhrnutie. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 6. kapitola: