Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 4. kapitola

19.04.2013 (21:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 37× • zobrazeno 4601×

Bella:

Drahá dcérka,

neprejde deň, aby sme na teba s mamou nemysleli.

Teší nás len viera, že sme pre teba urobili to najlepšie.

Veľmi nám chýbaš. Dúfam, že nám aspoň na tento list odpíšeš.

Otec a mama

Keď som dočítala tento krátky odkaz, oči mi zaliali slzy. Otec písal stručne, kostrbato a dosť jednoducho. Medzi niektorými slovami neurobil ani medzeru. Nikdy nemal potrebné vzdelanie. Vedel čítať, ale písať ho nikdy nikto neučil. Asi mám vážne šťastie, že som aj s ostatnými dievčatami v dome chodila do dediny, kde nás farár učil písať a čítať. Teraz dokonca chodím aj na hodiny krasopisu. Kto by si to bol kedy pomyslel. Najprv ma tých pár slov zahrialo pri srdci, no vzapätí vo mne vyvolal nával hnevu. Otec dúfal, že mu aspoň na tento lístok odpíšem. Koľko listov mi teda poslali? Neprišiel im ani jeden, ktorý som im poslala ja? Zatočila sa mi z toho hlava. Prečo by to Stradová robila? V tých listoch nebolo nič, čo by túto školu nejako hanobilo. Na to som si dávala pozor. Nikol ma poučila, že listy musia byť vecné a jasné, inak ich madam neodošle. Lístok som si strčila späť pod košeľu a čo najtichšie som sa vrátila späť do izby. Bolo tu ticho pretínané len ojedinelým zachrapkaním, či zavŕzganím epied.

Nasledujúce dni som bola ako bez duše. Horúčkovito som premýšľala nad tým, prečo moje listy nenašli adresáta a prečo som nedostala listy od otca. Vždy, keď ma Stradová oslovila, v krku som mala hrču nespravodlivosti a tlačili sa mi do očí slzy. Párkrát som sa musela bolestivo uhryznúť do jazyka, ako som mala nával potreby vykričať jej do tej vráskavej tváre, že mi ukradla listy. Nakoniec, neboli to len listy. Ani ten balík som nedostala celý.

Týždeň po mojich narodeninách si ma zavolala. Prvýkrát som mala ísť do mesta. Nejaký doktor Rozen mal aj so svojou manželkou navštíviť hlavné mesto a ich šesťročná dcéra zostávala doma s guvernantkou. Chceli pre dcéru spoločnosť. Stradová vybrala mňa. Francúzština mi šla najlepšie z ročníka a keďže sa vážený pán doktor presťahoval do našej krajiny len nedávno, jeho dcérka ešte anglicky dobre nevedela. Vtedy mi v hlave skrsol plán. Konečne pôjdem von, napíšem list mojej rodine a keď pochopia, aké to tu vážne je, prídu po mňa. Bola som naivná a možno som len nutne potrebovala nádej, že sa to skončí, ale verila som, že to dopadne dobre. Potrebovala som peniaze na poštu, prípadne na posla. Nemala som však ani halier. Večer, keď sme sa obliekali do košieľ, vybrala som z truhlice klobúčik a rukávnik. Položila som ho na vedľajšiu posteľ a počkala, kým si to moja suseda všimne.

„Čo to je?“ opýtala sa príkro.

„Páčilo sa ti to. Je to tvoje,“ šepla som.

„Jasne... Čo za to chceš?“ Nahla sa teraz bližšie. Šli sme predsa obchodovať.

„Máš nejaké peniaze?“ Lota zošpúlila pery.

„Nie! Si blázon? Nikto nemá peniaze,“ štekla po mne.

„Nepotrebujem veľa,“ povedala som prosebne, aby stlmila hlas. Prižmúrila oči, otočila sa mi chrbtom a strčila ruku do svojho výstrihu. Chvíľu tam niečo hľadala a potom vytiahla malý škapuliar. Dvoma prstami z neho vytiahla mince. Strčila mi ich do ruky.

„Viac nemám!“ povedala tvrdo.

„Bude to stačiť na poslanie listu?“ opýtala som sa hlúpo. Lota otvorila doširoka oči.

„Malo by,“ zasyčala po mne a už si uväzovala na hlavu lacno kúpený klobúčik. Mince som si ukryla a bola šťastná, že mám prvý krôčik za sebou. Na druhý deň som zostala po škole upratovať učebňu. Rýchlo som zmyla dlážku a vybrala z pod lavice kus papiera a kalamár s brkom, ktorý som neodovzdala po vyučovaní a učiteľka si to nevšimla. Rýchlo som začala písať list. Nikdy som nepísala tak škaredo, ako teraz. Ponáhľala som sa. Nechcela som byť prichytená. Neustále som kmitala pohľadom k dverám a párkrát celá stŕpla, keď zapraskala podlaha. Heslovite som vysvetlila situáciu a podpísala sa. Párkrát som na list fúkla, aby atrament rýchlejšie uschol. Nikdy mi srdce tak šialene a bolestivo nebúšilo do rebier. V krku som cítila zvieranie, ako by ma niekto škrtil. Papier som poskladala, napísala na zadnú stranu adresu a rozmýšľala som, čím to zapečatím, aby si to pri doručovaní nikto neprečítal. Na pošte hádam niečo bude, napadlo mi, a strčila som si papier pod blúzu. Napätím som ten večer ani nemohla zaspať. Spala som s listom na prsiach, aby sa mu hádam niečo nestalo, alebo ho niekto neobjavil.

Ráno mi slečna Pompomová doniesla krásne šaty. Také som na sebe ešte nemala. Keď som si ich obliekala, dievčatá len obdivne chytali stužky a pod prstami žmolili výšivku. Boli krásne, čisté a voňavé. Jedno z dievčat mi ochotne zaplietlo vrkoč, vzala som si do tašky slovník a šla som, ako mi bolo nakázané, za madam Stradovou. Zaklopala som na staré, drevené dvere a na moje prekvapenie, keď sa otvorili, vyšla z nich najprv Lota.  V jednej ruke mala nahryznutú buchtu a v druhej veľký makový koláč. Líca sa jej vydúvali, ako pažravo jedla. Ani sa mojím smerom nepozrela a na mňa doľahla zvláštna ťažoba. Gazdiná na mňa s opovrhnutím mávla. Kráčala som ako po čiernych a ťažkých mračnách, keď som vstúpila do salónu. Stradová stala pri okne a keď po mne šibla pohľadom, cítila som, ako blednem. Tvár, krk, plecia a celý trup sa mi zbavoval prekrvenia a všetka tá životná tekutina klesla do nôh a tie oťaželi, ako dva balvany. Priskočila ku mne. Gazdiná mi zatiaľ pevne zovrela ruky za chrbtom. Taška mi vypadla a Stradová začala okamžite s mojim dôkladným prehľadaním. Stiahla zo mňa jediným trhnutím šaty, ktoré rozkmásala a potom aj blúzu. Keď vykukol roh listu, rozplakala som sa. Našla aj mince a keď si ich s nahnevaným úškľabkom pohodila v ruke, gazdiná ma pustila a ja som padla na kolená. Vedela som, čo bude nasledovať, keď si to prečíta. Teda, skôr som tušila, ale ani to tušenie nezodpovedalo skutočnosti. Stradová vedela byť krutá a ja som dnes na vlastnej koži zistila, akým netvorom bola.  

V zime je v izbe nad chlievmi veľmi chladno. Meraveli nám prsty na rukách. Aj keď sme sa k sebe tisli a snažili sa aspoň takto, jedna druhej predať trocha tepla, mrzli sme. Bolo nás na začiatku zimy dvadsaťdva. Na jej konci devätnásť. Jedno z dievčat ochorelo. Lekár povedal, že dostala zápal pľúc a tak ju poslali domov. O dva týždne na to nám Stradová mimo reč oznámila, že umrela. Druhé dievča sa vrátilo domov. Odišlo pôvodne len na pár dní, na pohreb babičky a už späť neprišla. Mala šťastie. Tá tretia bola vypomáhať v továrni. Mala vraj nehodu. Nič viac nám nepovedali. Na vlastnej koži som si vyskúšala niečo horšie, než bol život v dome. Prišla som na to, že to, čo som zažívala pred tým, bola v podstate rozprávka. Netuším, na čo som sa vtedy sťažovala. Mala som pohodlnú posteľ, pravidelnú stravu a odev a práce bolo minimálne. Tu som dostala na starosť zvieratá. Na rozdiel od ostatných krýs, ako nás volali, som ja musela chodiť do školy a ešte zvládať aj povinnosti slúžky. Madam Stradová si nemohla dovoliť nechať ma bez vzdelávania, keďže jej na to, ako som započula, pán Cullen posielal peniaze. Chodila som teda do školy, no nemala som čas na učenie, a tak sa môj prospech zhoršil. Je prekvapivé, ako rýchlo vás opustia nádeje. Prestala som dúfať a veriť. Bola som stratená v čase. Deň striedala noc a nebyť učiteľky, ktorá denno denne napíše na tabuľu dátum, netušila by som, koľko času uplynulo. Na listy od rodiny som už nečakala. Už som sa nepokúšala ani dostať von. Rezignovala som. Každý deň som si urobila svoju prácu a bola rada, keď sa to zaobišlo bez napomínania či bitky.

Znova sa oteplilo, keď ma dala zavolať madam. Bosá, lebo z poltopánok som vyrástla, som prešla známymi drevenými dverami až do salónika. Špinavé ruky som si ukryla za chrbát a čakala. Stradová prišla pár minút na to. Postavila sa predo mňa a natiahla ruku k mojej tvári. Najprv ma prekvapujúco pohladila po líci a dokonca sa usmiala.

„Presťahuješ sa späť do domu,“ šepla. Neveriacky som prižmúrila oči. Mlčala som. Nevedela som, či čakala, že niečo poviem, ale netušila som, čo by som mala. „Nič mi na to nepovieš?“ opýtala sa trocha rozčúlene. Sklonila som pohľad.

„Ďakujem, madam,“ šepla som. Toto bola najvhodnejšia odpoveď na všetko. Tu sa ďakovalo aj za bitku. Úder totiž nebol úderom, ale výchovou.

„Nezaujíma ťa, prečo som sa tak rozhodla?“ opýtala sa pobavene. Pozrela som jej nesmelo do očí a potom tvár znova sklonila. V podstate ma to ani netrápilo. Predstava, že sa vrátim do domu ma nesmierne potešila. Tak málo mi stačilo k dokonalému šťastiu. Nemienila som sa zamýšľať nad tým, prečo a za čo.

„Hádam ste mi už odpustili moju hlúposť, madam,“ šepla som. Stradová sa zachmúrila, no potom povytiahla obočie a na tvári sa jej usídlil mačací úsmev.

„Áno. Presne tak. Už som ti odpustila. Isabella, ty si neuvedomuješ, aké privilégium sa ti dostalo. Poď a sadni si.“ Ukázala na stoličku vedľa veľkého prúteného kresla pod oknom. Opatrne a obozretne som si sadla len na tretinu stoličky. Cudne som skrížila členky, ruky zložila na kolená a dokonalo sa vystrela, ako nás to učili. Stradová si sadla do kresla a uznanlivo pokyvkávala hlavou. „Dievčatá v tvojom veku... Koľko to máš?“ opýtala sa.

„Štrnásť, madam,“ povedala som pokorne.

„Dievča na prahu dospelosti s tvojim pôvodom behá bosá po lúkach, ufúľaná a usoplená vyvádza s deťmi a bezuzdne a neogabane používa primitívne výrazy. Jej slovná zásoba je chabá a keď otvorí ústa, kypí z nej hlúposť a prostota. Nevie písať a čítať a vhodná je akurát na rodenie rovnakých negramotných deciek, ako je sama. Bude nanajvýš slúžiť, robiť niekde v stajni či na poli a každý rok porodí. Panstvo si o ňu neutrie ani topánky.“ Stradová ma uprene sledovala. Kútikom oka som sa na ňu pozrela a potom som sklopila zrak. „Ty si možno myslíš, aké je to tu strašné a aký sú všetci nespravodliví. Opustila si svojich rodičov a ten list, čo si napísala, bola tvoja infantilná reakcia na vlastnú neschopnosť.“ Musím sa priznať, že som celkom nerozumela, čo tým chcela Stradová povedať, no prikývla som.  „Chcem, aby si pochopila, že si za všetko môžeš sama!“ preniesla tvrdo a postavila sa. Ostražito som ju sledovala.

Prešla ku krbu a potom späť. „Pán ťa sem poslal a tým ti dal obrovskú šancu, ktorú si takmer svojou hlúposťou zničila. Nebola som tak krutá, aby som mu napísala, aká si neprispôsobivá. Chcel, aby si prišla na zimné prázdniny, ale odpísala som mu, že nemôžeš prerušiť štúdium.“ Keď to povedala, zabolelo ma na srdci. Žeby som sa naozaj vlastnou hlúposťou pripravila o šancu ísť domov a vidieť rodičov? Z očí mi začali padať slzy. Stradová podišla ku mne a zodvihla mi bradu. „Pán Cullen opakovane trval na tom, aby si sa učila hrať na klavír. Rozhodla som sa teda jeho žiadosť splniť. Hovoríš veľmi dobre cudzími jazykmi. Máš na to talent, ako mi povedala tvoja učiteľka. Matematika je horšia, ale aj to zvládaš. Si vraj šikovná. Keď budeš ešte ovládať hru na nástroj, mohla by si byť žiadanou spoločníčkou. Etiketu a etiku tiež zvládaš dobre a rastie z teba celkom pekná žena. Troška ma znepokojuje ten srdcový tvar tvojej tváre, ale to sa hádam ešte vyformuje.“ Zaujato si prezerala moju tvár. „Mohla by si to niekam dotiahnuť, ak by si chcela. Ak by si sa snažila. Musíš sa snažiť. Chceš predsa, aby na teba rodičia boli hrdí. Oni si totiž tvoje vzdelanie musia odpracovať. Došlo ti to vôbec?“ Dívala som sa jej do očí a zrazu mi v hlave začali zapadať ozubené kolieska jedno do druhého. Bolo to predsa jasné. Žeby som naozaj ja bola ta zlá a hlúpa? Žeby toto bola moja šanca? Počúvala som Stradovú bez dychu. Každé slovo o tom, čo by som mohla dosiahnuť, ak by som sa čo i len trocha snažila a počúvala jej rady, sa mi zakoreňovali do môjho zmäteného mozgu, akoby mi to tam vyrývala nožom. Jej slová sa zakoreňovali do sivej hmoty mozgovej. Usmievala sa na mňa, zotierala mi chrbtom ruky slzy. Dávala mi pozornosť, ktorú som nemala roky. Visela som na jej perách. Keď skončila svoj monológ, otočila sa a kývla na gazdinú. Tá behom chvíle doniesla veľmi pekné a decentné šaty. Boli tmavo sivé s jemným bielym golierikom a dve novo pôsobiace školské uniformy.

„Vrátiš sa do domu a dohodneme sa, že budeš svojim rodičom robiť česť. Áno?“ Prikývla som. „O týždeň môžeš začať chodiť do mesta na klavír. Keď som napísala pánovi Cullenovi, že tu nemáme učiteľa, sám jedného oslovil. V meste žije nejaký pánov známy. Nikdy neposkytoval hodiny, ale pre teba urobí výnimku. Napísala som mu, že aj tak nemáme klavír, na ktorom by si mohla cvičiť. Je však tou hrou posadnutý a rozhodol sa, že ti pošle krídlo. Je to štedrý muž. Chcem, aby si mu zahrala, keď pôjdeš na prázdniny domov,“ šepla.

„Pán Cullen mi kúpil klavír?“ opýtala som sa šokovane.

„Našej škole, Isabella. Nebuď naivná a márnomyseľná. Tebe však tiež niečo poslal,“ povedala tak medovým hlasom, až som tomu nemohla uveriť. Odišla do vedľajšej izby a priniesla veľký balík. Položila ho na stôl a hneď vedľa neho položila papier a kalamár s perom. Usmiala sa.

„Môžeš pánovi Cullenovi poďakovať a napísať aj pár riadkov rodičom.“ Spokojne ukázala na stoličku za stolom a ja som opatrne a trochu neveriacky prešla k stolu a posadila sa. Pohladila som rukou čistú stranu papiera, vzala pero a pozrela na Stradovú. Tá sa div zašla tým širokým úsmevom. „Vidíš, Isabella... Keď sa správaš kultivovane a ako dáma, tak sa s tebou aj jedná.“ Odsunula stoličku pri mne a začala z balíka vyťahovať veci, ktoré tam boli úhľadne naukladané. Bolo tam pár kníh, nejaké učebnice francúzštiny, šaty, šál, klobúčik, vejár a niekoľko pančucháčov. Boli tam kožené topánky a veľmi vkusná dámska taška. Dívala som sa, ako to Stradová ukladá na stôl a škatuľa sa mi zdala bezodná. Boli tam aj hygienické potreby, ako bol šampón, voňavé mydlo a nakoniec Stradová siahla do vrecka na zástere a vybrala bankovku. „Toto ti poslali tvoji rodičia na prilepšenie.“ Položila peniaze na stôl. „Nechám ťa v pokoji písať. Daj si na čas. Nech je to krasopisne. List si najsamprv prečíta pán.“ Pomaly sa postavila a ladnou chôdzou šla k dverám. Ja som striedavo hľadela na kopec vecí, ktoré mi prišli a biely list papiera. Nič mi nenapadalo. Netušila som ako začať, čo mu napísať a vôbec, netušila som, ako poďakovať.

„Madam...“ pípla som. Stradová sa otočila ako tanečnica na pódiu a odhalila v úsmeve vyčnievajúce predne zuby.

„Áno?“

„Pomôžete mi s tým listom, prosím,“ šepla som. Celá sa rozochvela a rýchlo prebehla k stolu. Sadla si ku mne, posunula okuliare bližšie k očiam.

„Tak píš. Veľavážený Pán Edwad Cullen...“

Na budúce už bude konečne Edward. Bella ma krásnych pätnásť, v srdci hnev, no na perách naučený úsmev. Poprosím Vás o komentár a verím, že sa uvidíme pri ďalšej kapitole. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 4. kapitola: