Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 34. kapitola

28.04.2014 (18:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 43× • zobrazeno 5336×

Bella:

Privrela som oči na pár sekúnd, potom ich otvorila a pohladila koňa po papuli, potom zas na pár sekúnd, a potom hádam na dlhšie, lebo keď som oči zas otvorila, stajňu ožaroval jasný plameň z horiacej piecky a kone sa tisli na opačnej strane ohrady, jeden pri druhom, akoby som bola nebezpečná. Mala som pocit, že ani nedýchajú. Ležala som mäkko a teplo. Celá som bola zabalená do obrovskej kožušinovej prikrývky a keď som naklonila hlavu, aby som sa pozrela na čom to ležím, zadrhol sa mi dych.

„Dala si prednosť stajni namiesto teplej posteli. Musel som sa prispôsobiť,“ šepol zamatovo Edward, ktorý ma zvieral v objatí pod vrstvami prikrývok. Prekvapene som zaklipkala očami a  pomrvila sa, čo veľmi nešlo. Rýchlo povolil stisk ramien a odmotal zo mňa kožušinu, čo mi umožnilo posadiť sa.

„Môj otec?“ zachrapčala som, lebo ma hlasivky nepočúvali.

„Je v poriadku. Myslím, že teraz už spí,“ šepol a uprene sa mi díval do tváre. Ešte som nebola úplne pri vedomí, alebo mi len zamrzol mozog, ale najprv som sa k nemu oddane privinula a do celých pľúc vdýchla jeho dokonalú vôňu. Zaplavil ma pocit blaha, ktorý ma však s výdychom bleskovo opustil. Prudko som sa odtiahla a celým mojim telom akoby zalomcoval blesk. Zaprela som dlane do jeho hrude a prudko ho odtisla. Bolo to ako snažiť sa odtisnúť skalu, a tak som sa zošmykla z jeho kolien. Snažil sa ma chytiť.

„Nie!“ spišťala som a on ruky stiahol k telu. Padla som do slamy a chaotickými pohybmi, ako ryba, keď uviazne v sieti, som sa zo seba snažila dostať vrstvy látky. Jeho obrovské telo sa napriamilo, týčil sa nado mnou ako svieca, no nemal odvahu dotknúť sa ma. Vyskočila som na nohy a cúvala pred ním k opačnej strane ohrady. Skrivil tvár do grimasy bolesti.

„Bella, toto mi nerob. Nesmieš sa ma báť,“ zachrapčal zničene, no ja som kývala hlavou zprava doľava. „Bella!“ Urobil dlhokánsky krok ku mne. Žrebec, čo sa mi pred tým oddane vtláčal do dlaní, zaerdžal, vykopol zadné nohy vysoko do vzduchu. Edward reagoval v sekunde, schmatol ma za ruku a pritlačil na svoju hruď. Kôň ho nohami zasiahol do chrbta, až to zarachotilo.  Edward ma rýchlym pohybom prestrčil popod brvno ohrady a sám sa vyhupol do vzduchu a takmer dvojmetrové vráta ladne preskočil, pričom zostal stáť mne tvárou v tvár. Šokom som nebola schopná polapiť dych. Vydesene som sa dívala, ako oproti mne stojí, bez jediného škrabanca a náznaku bolesti. „Si v poriadku?“ opýtal sa neisto. Cítila som teplo na lícach, to vďaka slzám, čo sa mi kotúľali po tvári. Edward sa na mňa chvíľu díval a potom padol na kolená, ako podťatý strom. Nečakala som to a šokovalo ma to hádam viac, ako to, čo sa stalo pred chvíľou. „Bella, nesmieš ma zavrhnúť! Nesmieš ma opustiť!“ povedal naliehavo a rýchlo. „Prosím,“ šepol na záver a upieral na mňa svoje čierne, neľudské oči. Stála som tam a nebola schopná slova. Vyzeral tak nesmierne úboho. Natiahol ku mne ruku a chytil lem mojich šiat. Nevedela som, čo robiť. Nohy ma pálili a lámali, lebo som bosá stála na ľadovej, kamennej podlahe a ostrá slama sa mi zapichovala do chodidiel. Nedokázala som sa však sústrediť na žiadnu bolesť tela, lebo vnútro mi horelo niečím, čo som nedokázala pomenovať.

„Ja nemôžem,“ šepla som bezradne. Edward vyskočil na nohy a ja som sa trocha naľakala. Za boky ma k sebe pritiahol, ale len na vzdialenosť paží.

„Samozrejme, že môžeš, Isabella. Všetko ti vysvetlím. Ja ťa milujem, to je pravda a to najpodstatnejšie. Nedokázal by som bez teba existovať a radšej by som umrel, než by sa ti malo niečo stať. Si v bezpečí. Nie som človek a ani láska, ktorú k tebe cítim nie je ľudská, lebo človek by ťa nedokázal tak zbožňovať. Nechaj ma všetko ti vysvetliť.“ Díval sa mi do očí a prisahala by som, že nedýchal.

„Odpovieš mi na všetko a povieš mi pravdu?“

„Na všetko a len pravdu,“ pritakal rýchlo. Privrela som oči.

„Koľko máš rokov?“ Moja prvá otázka ho zaskočila. Sklonil hlavu.

„Poď do domu, do tepla. Sadneme si a ja ti poviem...“

„To nie!“ skríkla som a dupla pri tom nohou. Neviem, kde sa to vo mne vzalo, ale bola to kombinácia protichodných pocitov, nával vĺn zlosti a v zapätí lásky. Chcelo sa mi plakať a hnevalo ma, že ma zas vodí za nos. „Odpovedz!“ prikázala som panovačne.

„Stoosem,“ šepol takmer nepočuteľne a ja som otvorila ústa dokorán. Zatočila sa mi hlava a zatackala som sa. Prišlo mi nevoľno.

„Stoosem,“ zopakovala som ako v mrákotách. „Stoosem,“ šepla som znova a dívala sa pritom do jeho tváre. Jeho emócie boli stále tajomstvom, no teraz... Videla som v jeho tvári viac strachu, než som kedykoľvek bola schopná vidieť v zrkadle na sebe. Som obyčajný zraniteľný človek, no mala som pocit, že ja som práve tá, ktorá tu má pre túto chvíľu na viac. Nemohla som tomu uveriť. Cítila som ako mi klesli ramená a potom som rozhodila rukami. „Stoosem,“ preniesla som istejšie. „Cítim sa tak...“ pípla som.

„Máš strach?“ opýtal sa priškrtene. Mykla som hlavou.

„Cítim sa strašne mladá,“ povedala som trocha neisto a Edwardovi na tvári zahral kratučký úsmev, no zas zvážnel.

„Si veľmi mladá,“ prisvedčil.

„A hlúpa, že som to nevidela,“ dodala som opatrne. 

„S týmto však súhlasiť nemôžem. Nie si hlúpa, Isabella...“

„Potom som až zavrhnutiahodne nevšímavá,“ skočila som mu do reči. Pokrútil hlavou a zhlboka sa nadýchol.

„Ak ti to urobí radosť, tak si nevšímavá, ale tiež to nie je tvoja chyba. Musíme takto existovať, musíme sa skrývať a ak chceme žiť medzi ľuďmi, musíme ako ľudia vyzerať, vystupovať tak a jednať tak. To, že si na to neprišla je skôr tým, že som v tom dobrý.“ Teraz ma naozaj prekvapil. Bol to proste on... Do tej poslednej vety vniesol tu svoju neohrabanú samoľúbosť, ktorú som v podstate milovala. Zasmiala som sa a naklonila hlavu na bok. V prvej chvíli sa mi hlavou prehnali myšlienky a otázky, ktoré by som nebola schopná vypovedať do samého rána, no zrazu boli všetky preč a ja som si nedokázala spomenúť na nič zmysluplné. V sekunde mi telom otriasol chlad. Prišlo to s uvoľnením môjho strnulého postoja. Edward nakrčil čelo.

„Musíme do tepla, Bella,“ zachrapčal zamatovo. Objala som sa okolo hrude a pošúchala si ramená.

„Nechcem ísť tam,“ pípla som a pohodila hlavou smerom, kde stál dom.

„Nič ti tam nehrozí. Nedovolil by som to. Neublížili sme ti a nikdy neublížime. Veríš mi?“ opýtal sa zmierlivo a natiahol ku mne ruku. Najprv som nejako podvedome tiež natiahla ruku k nemu, no potom som ju prudko stiahla späť.

„Povedz mi, kým vlastne si,“ šepla som roztržito. Mala som pocit, že to musím vedieť skôr, ako si urobím akýkoľvek záver o tom, čo k nemu cítim a čo som ochotná prijať a akceptovať. Edward stiahol ruku k telu, vystrel sa ako vojak pred generálom a zavrel na chvíľu oči. Sledovala som každučký jeho pohyb, neistotu v jeho teraz už nepreniknuteľne čiernych očiach. Črty tváre sa mu vyostrili a pre mňa to bolo známkou, že stojí na hrane svojich možností. Mala som pocit, že ho potrebujem posmeliť, odľahčiť situáciu, alebo povedať niečo, čo ho uvoľni, no šlo o vážnu vec. Nadýchol sa, potom pootvoril pery vo výdychu, no zvuk z nich nevyšiel. Slovo mu uviazlo v krku...

„Tým čím si, si stoosem rokov...“ preniesla som zamyslene. Strnulo prikývol. „Bol si pred tým človekom?“ Znova kývol. „Naozaj je to tak desivé to povedať?“ opýtala som sa, no odpoveď bola jasná. Prikývol o niečo ráznejšie. „Nehovor mi to!“ vypadlo zo mňa sprvu neuvážene. Edward rozpačito mykol hlavou a potom neisto zodvihol obočie. Pokrútil hlavou.

„Ty ma zničíš,“ zašepkal. Urobila som odvážny krok smerom k nemu. Opatrne, chvejúc sa na celom tele som zastala centimetre od neho.

„Ruža by azda voňala inak, ak by sa nevolala ružou? Budeš vždy Edwardom, mojim mužom, aj keby si bol aj sám diabol,“ zašepkala som a samu ma to prekvapilo. Rozhodla som sa prijať to, čím je.  Aspoň v tej chvíli som si to myslela.

„A čo ak sa tak veľmi nemýliš s tým diablom?“ opýtal sa zmučene. Natiahla som ruku a dotkla sa hrany jeho ostrej sánky. Slastne privrel oči a bol zas tak neuveriteľne krásny. Možno je démonom noci, možno satan a možno vlkolak, v každom prípade, je mojim mužom. Veľmi opatrne som sa pritlačila tvárou k jeho hrudi a nechala sa objať. Cítila som jeho ramená okolo svojich, no nedrvil ma. Tvár zaboril do mojich vlasov a počuteľne sa nadýchol.

„Milujem ťa,“ šepol. Nechala som sa zodvihnúť do jeho náručia. Opatrne si ma pritlačil na hrudi a vynútil si môj pohľad. „Ideme do domu, do tepla. Oddýchneš si a ja ti všetko poviem. Ber to ako príbeh, či rozprávku. Sama sa rozhodneš, či tomu uveríš, alebo nie. Vždy budem tvojim mužom a nikdy ťa neopustím, aj keď sa možno rozhodneš opustiť ty mňa.“ Pomaly prešiel stajňou, aj keď som skôr mala pocit, že sa vznáša. „Zatvor oči,“ šepol a ja som to  bez zaváhania urobila. Natisla som tvár do jeho kabáta a čakala chlad, čo prinesie otvorenie vrát. Okolo uší mi niečo presvišťalo, ucítila som zvláštny tlak vo svojich útrobách a už ma v tme pokladal do tepla a mäkka. V miernej panike som sa začala obzerať a hmatať okolo seba. Počula som škrtnúť kresadlo a na svieci zatancoval plamienok, ktorý ožiaril izbu. Prekvapilo ma to, no nešokovalo. Už ma nič nedokáže šokovať. Pokojne som sa teda uložila na chrbát a sledovala obrovskú, mužnú postavu môjho manžela, ako obišiel posteľ a zastal nado mnou. Sama som si rozopla kožuch a snažila sa z neho vymotať. Bez slova mi pomohol a než som sa spamätala, mala som dole aj vlnený kabátik a on si už bez toho svojho a bez čižiem ukladal ku mne. Musela som zatvoriť a znova otvoriť oči, aby som sa uistila, že som krátkodobo nestratila vedomie. Sucho som prehltla.

„Ako si to urobil?“ opýtala som sa pridusene. Ľahol si, jeden z vankúšov si oprel o hruď a naznačil mi rukou, aby som si ľahla. Opatrne som sa teda zložila k nemu. Niekoľko minút sme bez slova ležali jeden vedľa druhého. Dívala som sa do stropu a sledovala obrazce, ktoré vytváralo mihotanie svetla sviece. Edwadr sa pootočil, položil dlaň na moju hruď a na líci ma ovial jeho chladný dych. Na zátylku mi to spôsobilo zimomriavky a jemne mojim telom zavibrovalo vzrušenie. Moje telo si ho dokonalo pamätalo a reagovalo inštinktívne. Zadrhol sa mi dych a on pritisol pery na moje rameno. Aj cez látku šiat som cítila chlad. Privrela som oči. Sprvu ma napadlo odtiahnuť sa, no neurobila som to. Hlboko vo vnútri som cítila, že ho nie som ochotná stratiť. Nedokázala by som byť bez neho. Bola som na ňom závislá vo všetkých oblastiach svojho života. Netuším, kedy sa to stalo, ale život bez jeho pier, jeho vône a dotykov by ma zabil. Otočila som hlavu k nemu a ponúkla mu svoje ústa. Zaváhal na kratučkú sekundu a potom si moje ústa bral s toľkou túžbou a vášňou, že ma razom celú opantal. Cítila som na chvení jeho tela a hrude, ako veľmi sa ovláda, aby si ma rýchlo nevzal a ten pocit, že po mne túži, že ma chce, no s rešpektom čaká, mi dával pocit moci. Nadvihol sa nado mňa, no ja som zatlačila na jeho hruď a on sa poddal. Padol na chrbát a ja som sa prevalila na neho. Zaplietla som mu prsty do vlasov a oprela nos o ten jeho.

„Som blázon, že po tebe túžim, aj keď ma vlastne desíš?“ opýtala som sa priškrtene.

„Desil som ťa aj pred tým, než si vedela, že nie som človek?“ Rukou mi prebehol po chrbtici a jemne stlačil môj zadoček. Zastonala som a privrela oči.

„Vždy si ma trochu desil...“ zachrapčala som mu do ucha.

Bola to nekonečne dlhá pauza. Mrzí ma to. Nakopili sa mi povinnosti a rodinné problémy. Pre mňa bolo utrpením, že nemôžem písať. Kto ma pozná, vie, ako zle som to znášala. Teraz však budem mať dosť času. Teda aspoň na písanie si ho vždy nájdem. Pre mňa je Edward a Bella životná láska, takže o nich písať neprestanem nikdy. V tejto kapitole sa nič podstatné nestalo, ale to je len ticho pred búrkou, ako sa hovorí. Budem sa snažiť pridávať kapitoly pravidelne. Ďakujem všetkým, čo si na mňa spomenuli, aj keď som sa odmlčala. Ďakujem za skvelé komentáre a aj za krásne emaily. Na mnohé som neodpovedala, pre nedostatok času a nechcela som písať len otrepané frázy, ale veľmi ma potešili a naozaj príjemne povzbudili. Túto stránku mám rada aj preto, že sa tu nájdu úžasní ľudia, ktorí vedia človeka nakopnúť a podporiť. Ešte raz, ďakujem. Lolalita 

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 34. kapitola: