Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 3. kapitola

10.04.2013 (14:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 36× • zobrazeno 4648×

Bella:

Do školy Svätej Justíny sme dorazili podvečer. Nebo akoby na túto budovu doslovne padalo. Trmácala som sa v koči celú noc a celý deň a žena, ktorá so mnou cestovala, a o ktorej som sa dozvedela, že bude robiť vychovávateľku, ma neustále pre niečo karhala. Najprv som sa príliš vrtela, potom som nesedela dosť vzpriamene, nemala som vhodný slovník, hovorila som zbytočnosti, nemala som správnu výšku a váhu na dieťa v mojom veku, bola som príliš obyčajná a množstvo ďalších vecí, v ktorých som absolútne zlyhávala. Už po hodine s ňou som si pripadala ako odpad.

Vystúpili sme z koča a ja som pani pomohla, ako sa patrilo. Prijala moju ruku a znechutene sa dívala na veľkú kovovú bránu.

„Tak, dievča, sme na mieste. Domov, sladký domov.“ Paličkou do mňa štuchla, aby som ustúpila stranou, prekročili sme bránu a šli k dreveným, vyrezávaným  dverám. Nemuseli sme ani zaklopať, lebo sa pred nami otvorili. Žena, ktorá sa v nich objavila, mala na sebe vskutku vkusné šaty, ale očividne nebola pani domu. Na to boli príliš málo zdobené.

„Som slečna Pompomová...“ predstavila sa moja spoločníčka z drožky a ja som sa zachichúňala. Bolo to príšerné meno. Žena sa prudko otočila a paličkou, ktorú mala neustále v ruke ma švihla po ramene. Vtedy som prvýkrát okúsila výchovne metódy tohto zariadenia. V prekvapení som vyvalila oči a otvorila ústa. V prekvapení som sa nezmohla ani na hlások. Do chodby v tej chvíli vstúpila pani domu. Vrelo začala slečnu Pompomovú vítať a mňa si ani nevšimla. Bola som vzduch a možno aj menej ako ten. Keď som za nimi obozretne kráčala do salóna, v ústach mi stále viac a viac vyschýnalo. Dve dievčatá, o niečo staršie odo mňa, sa zvŕtali okolo s handrou a prachovkou. Ani sa na mňa nepozreli. Boli plne sústredené na to, čo robili a mala som pocit, že sa aj boja na mňa dívať. V salóne som zostala stáť vo dverách. Ženy si zatiaľ vymieňali zdvorilosti a pre mňa ako pozorovateľa množstvo prázdnych a zbytočných vecí.

„Slečna Pompomová, som nesmierne rada, že ste sa rozhodli u nás pracovať. Marlen vás zavedie do izby, aby ste si oddýchli.“ Dievča s hnedými vlasmi položilo prachovku a uklonilo sa. Žena teraz pozrela na mňa a ten pohľad do mňa vypálil dieru. Pôsobila zhnusene. „Toto bude to dievča z Cullenovho panstva,“ zaškrípala zubami. Pompomová prikývla s odporným úsmevom.

„Celú cestu som musela tráviť s tým dievčaťom.“ Pohodila hlavou.

„Cullenovci sú veľmi bohatí a z času na čas sem posielajú slúžky. Neviem, ale asi to bude tým pôvodom. Alice Cullenová sem každé dva roky pošle nejakú chuderku. Vidno, aký ma pôvod a ani po tých rokoch nepochopila, že slúžky sú slúžky a na úlohu spoločníčky, či guvernantky, musí mať dieťa predpoklady. S touto tu ste teda strávili nejaký čas. Má podľa vás predpoklady?“ opýtala sa slečny. Ona sa zas zaškľabila.

„Ó, má veľké predpoklady.“ Tá žena sa na ňu neveriacky pozrela a posunula si okuliare na kraj nosa. „Má veľké predpoklady utierať prah a možno sa naučí variť,“ zasmiala sa slečna Pompomová.

„Máte zmysel pre humor, to som rada.“ Otočila sa na druhé dievča a mávla na ňu. Blondínka sa úctivo uklonila. „Zaveď túto na ubytovňu!“ prikázala. Dievča sa trocha pomrvilo a potom sa zas uklonilo.

„Madam Stradová, do ktorej ubytovni?“ opýtala sa hláskom ako malá myška. Madam si ma premerala. Chytila ma za ruku a trocha ma pootočila, pričom pohľadom detailne skúmala môj odev a potom tvár.

„Meno?“ opýtala sa.

„Volám sa Isabella Mária Swanová, madam,“ povedala som úctivo.

„Isabella... Slúžka s menom princeznej,“ poznamenala sucho. „Je tvoj otec alebo matka v nejakom vzťahu k panstvu?“ opýtala sa príkro.

„Otec je na panstve Cullenovcov majordómom. Mama má na starosti kuchyňu,“ šepla som.

„Čiže otec je správca panstva... To nie je najhoršie.“ Otočila sa na slečnu Pompomovú. „Posielajú mi tu všeličo. S týmto sa hádam bude dať niečo robiť a vlastne prvýkrát mi niekoho poslal pán Edward. Verím jeho úsudku. Je to  muž na vysokej úrovni.“ Pomalým krokom podišla k dievčaťu, ktoré ma malo odviesť na ubytovňu. „Vezmi ju do ubytovne pre nadané dievčatá. Vždy ju potom môžeme poslať k služobníctvu.“ Touto vetou a mojim zadelením odštartovala celé uberanie sa môjho života v tomto dome. Dievča ma odviedlo do páchnucej malej budovy na pozemku. Za ňou bola už len stodola a stajne s chlievmi. Budova mi prišla stará a škaredá. Nepôsobila ako to honosné obydlie, o ktorom sa po nociach zhovárali Jasicca a Angela. Oni hovorili o vzdelávacej inštitúcii plnej mladých dám a vyberaného chovania. Toto vyzeralo ako chudobinec. Prešli sme vstupnou halou a potom ma zaviedla na prízemie, kde otvorila jedny z troch dverí. Vo veľkej izbe bolo asi tridsať postelí zoradených ako vojaci do zástupov a pred každou posteľou bola veľká truhlica.

„Na konci pod oknom je jedna posteľ voľná. Okno je rozbité a nikto tam nechce spať, ale madam ho dá zajtra zaskliť,“ šeplo mi dievča a chcelo odísť, no ja som ju chytila za ruku.

„Kam ideš ty?“ opýtala som sa naliehavo. Desilo ma, že tu zostanem sama. Teda, bolo to kopec dievčat pozakrývaných až po uši, no aj tak som mala zvláštny pocit tiesne. Stiahla zo seba moju ruku.

„Ja mám izbu na poschodí,“ šepla, a aby nikoho nezobudila, privrela dvere.

„Nemôžem ísť tam? Nie je tam voľná posteľ?“ opýtala som sa s mokrými očami. Bála som sa, že ma tu nechá. Čo si počnem. Nevedela som ani jej meno, ale teraz bola jedinou blízkou osobou. Naklonila hlavu na bok a chvíľu rozmýšľala. Potom ma v povzdychom vzala za ruku.

„Dnes ťa vezmem k sebe. Budeš spať na zemi, ale zajtra už musíš spať tu. Povieme madam, že z okna príliš fúkalo.“ Zo srdca mi padol balvan, keď súhlasila, že ma aspoň pre dnešok zachráni. Šla som za ňou na poschodie. Prešli sme rovnakou miestnosťou, ako bola dole. Zastali sme pri posteli pri stene. Dievča otvorilo truhlu pred posteľou a rýchlo zo seba stiahlo zásteru a šaty. Vytiahla šedivú nočnú košeľu, navliekla si ju cez hlavu a rýchlo zaľahla pod ťažkú deku.

„Nestoj tam... Ľahni si,“ zašepkala a tak som si svižne sadla na dlážku, tašku, ktorú som mala som si zložila pod hlavu a ľahla. Len čo som to urobila, otvorili sa dvere a nejaká žena prešla okolo postelí. Bola vysoká a príliš chudá. Vyzerala ako kostra v šatách a na vrchu hlavy sa jej hompáľal neforemný drdol. Mňa však nevidela. Keď odišla, z vedľajšej postele spustilo na zem nohu dievča a koplo do mňa.

„Kto to je, Nikol?“ opýtala sa tej, čo ma priviedla.

„Dnes prišla a dole to fúka. Je od Cullenovcov. Volá sa Izadora,“ šepla.

„Nie. Som Isabella. Bella,“ povedala som rýchlo, aby som veci uviedla na správnu mieru. Dievča nakrčilo čelo.

„Kto sa ťa pýtal, hlupaňa!“ zagánila na mňa a otočila sa mi chrbtom.

„Bella, spi. Ráno skoro vstávame a musím ťa priviesť, aby ťa madam Stradová predstavila a vysvetlila ti pravidlá.“ Nikol zatvorila oči a ja som mala pár chvíľ na to, aby som si vo svetle prenikajúcom z obloka pozrela jej tvár. Nebola žiadna krásavica a jej tvár bola príliš úzka a brada výrazná. Pôsobila však svojim spôsobom veľmi milo.

„Ďakujem ti, Nikol,“ pípla som a zavrela oči.

Život v dievčenskej škole Svätej Justíny určite nebol tým, čo si doma Jessica a Angela vysnívali. Bolo to peklo. Malo by sa to volať väzenie u šialenej barónky Stradovej. Veľmi rýchlo som zistila, že som mala šťastie, že ma vôbec ubytovali v dome. Dievčatá s nižším postavením totiž bývali v stodole a v zime nad chlievmi. Tie mali trocha iné učebné osnovy, ak sa tomu tak dá povedať. Učili ich čítať a písať, ale to bolo všetko. Ostatok času venovali tanečnému umeniu s metlou a prachovkou, prípadne kŕmeniu zvierat a pomocou v kuchyni. Niektoré dokonca ráno odchádzali. Neskôr som sa od jednej krysy, ako dievčatá z domu označovali dievčatá zo stodoly, dozvedela, že chodia slúžiť rôznym rodinám do mesta. Kým niektoré z dievčat v dome vypomáhali v meste so starostlivosťou o deti, prípadne tie bystrejšie doučovali jazyky, matematiku, alebo iné vedy pánske detičky, tieto chodili do tovární a na statky robiť špinavú robotu. Zárobok samozrejme zhltla ako bezodná jama naša milovaná madam Stradová. Denne sme učením strávili asi šesť hodín a potom sme sa venovali práci. Dievčatá z nižších vrstiev sa mali šancu akurát naučiť variť, upratovať a starať sa o statok. Nemalo to nič so školou. Uniformy, v ktorých sme chodili do školy boli strašné. Všetky boli jednej veľkosti, ktorá údajne zodpovedala veku dievčat. Ak som mala dvanásť, dostala som šaty na dvanásťročnú, čo znamenalo, že ak som bola menšia alebo väčšia, ako udávali Stradovej tabuľky, vyzerala som ako strašidlo. Nikol bola veľká na svoj vek a tak sa do tých šiat takmer nevošla. Našťastie si ich mala s kým vymeniť, ale ak by im na to prišli, bolo by z toho zle. Moje šaty mi po malých úpravách celkom sadli. Nikol mi s tým trocha pomohla a tak som ako jedna z mála vyzerala celkom dobre. Čoskoro som však vyrástla zo svojich domácich šiat a tých nedeľných, čo mi zabalila mama a nakoniec som aj v sviatočné dni a do kostola chodila v uniforme, ako ostatné. Prvé dni mi pomáhala prežiť viera, že sa už o nedlho vrátim späť k rodičom. Čakala som na list, alebo akúkoľvek správu. Keď dlho nechodil, sama seba som presviedčala, že sa list len niekde stratil, ale to by predsa prišiel ďalší. Všemožne som sa snažila, ako mi nakázala mama, neurobiť hanbu a čím lepšia som bola, tým ťažšie som to mala s ostatnými dievčatami. Jediná priateľka, ktorú som tu mala bola Nikol. Bola milá a jej otec bol obchodník a preto si mohol dovoliť poslať ju do školy, aj keď nepatrili k šľachte. Nebola však veľmi bystrá a preto väčšinou končila s handrou v ruke u madam Stradovej. Upratať Nikol vedela, ako nikto a jej koláče boli ako tie, čo piekla moja mama. Vždy mi jeden ukryla a doniesla.

Prišla zima a ja som stále nevedela, čo sa deje doma. Pripadala som si tak opustená, tak strašne mi všetci chýbali a ja som presne vedela, čia je to vina. Myslím, že ani mama netušila, kam ma to vlastne poslala. Ak by to vedel otec, prišiel by si po mňa. Celé dni nezmyselné učenie, opakovanie po učiteľke a potom hudobná výchova, etika, etiketa, umenie konverzácie a tanec. Mala som pocit, že život okolo mňa plynie a ja som uviazla v bubline kde sa každý deň zobudím do rovnakého dňa. V zime nám pribudol ďalší predmet. Učili sme sa nemecky a dva mesiace na to sme začali aj francúzsky. Na matematike sme počítali nezmyselné príklady, učili sa viesť domácnosť a domáce účtovníctvo. Možno to vyznie smiešne, ale matematika tu zodpovedala úlohám, ak má statkár dvoch synov, jeden je doktor a druhý právnik... Za ktorého z nich sa vydám? Riešenie... Ak má statkár dvoch synov a oboch nechal študovať a k tomu má stále veľký statok, kde vediem účtovníctvo a majetok je naozaj veľký, tak sa vydám za statkára.

Cítila som sa stratená v cudzom svete. Utešoval ma len fakt, že sme sa tak cítili asi všetky a ešte na tom boli niektoré dievčatá horšie. Samozrejme tie v stajni. Fyzické tresty som už brala ako samozrejmosť. Vychovávateľka Pompomová, ktorá so mnou prišla do školy, bola hádam najhoršia. Rýchlo som pochopila, že sa musím stať neviditeľnou, večne prikyvujúcou bábikou, ktorá bezvýhradne a bez jediného slova splní každučký rozkaz. Niekedy som však aj ja obsiahla trstenicou. Teplota vody na kúpeľ pre madam nebola dostatočná, ale nikoho nezaujímal fakt, že kým sa madam dovliekla k vani, ubehla hodina. Nemohla som však proti trestu protestovať. Natiahla som pred seba ruky a zavrela oči. Padla rana a potom druhá po druhej ruke. Úctivo som sa uklonila a poďakovala madam, že ma takto vychováva. Všetko sa však dalo zvládnuť, lebo som tu mala Nikol. Večer som si ľahla vedľa nej na posteľ. Dievča, čo tam spalo pred tým sme podplatili, aby šla spať dole. Stačil k tomu obsah balíka, ktorý Nikol poslal otec. Samozrejme prešiel pred tým rukami Stradovej a tak sme z neho nedostali ani polovicu. Charlote však zimný šál a muf stačil na to, aby opustila svoju posteľ. Večer sme sa teda stále trocha zhovárali. Šepkali sme si do ucha a smiali sa. Nikol som povedala všetko. Vedela o mojich rodičoch, hovorila som jej o Jacobovi a raz večer som jej vyrozprávala aj o madam Rosalie a pánovi Edwardovi. Ona mi rozumela. Chápala, prečo ho tak nenávidím. Nenávidela ho rovnako ako ja a ja som zas s ňou nenávidela jej macochu, ktorú si jej otec vzal dva roky po smrti jej mamy a ktorá ju poslala sem, vraj, aby z nej bola dáma.

Peklo na zemi mi začalo dňom, keď si Nikol zavolala barónka Stradová, ako sme ju prezývali pre jej túžbu byť medzi aristokratmi. Vymysleli to staršie dievčatá z druhého poschodia a veľmi rýchlo sa to ujalo. Keď sa Nikol vrátila, mala na tvári zvláštny a veľmi tajomný úsmev. Až večer v kúpeľniach som mala možnosť opýtať sa, čo od nej Stradová chcela. Ukryli sme sa za stenu a schúlili sa k sebe.

„Môj otec mal problémy. Nebol to dobrý rok a musím zo školy odísť. Stradová mi oznámila, že v piatok odchádzam, lebo otec už nemôže platiť moje obrovské výdavky,“ šepla mi a zaškľabila sa. Najprv som ju súcitne pohladila, no potom mi to došlo. Ona ide domov! Ide k  otcovi. Oslobodí sa od tohto tu. Prudko som ju objala a hneď na to sa rozplakala ako malinké dieťa. Došlo mi, že tu zostanem sama. Moja kamarátka, jediná osoba, ktorá ma drží nad vodou odchádza. Priala som jej to, ale na druhej strane...

Keď prišiel ten deň, cítila som sa hrozne. Nikol bola väčšia ako ja a tak mi nechala svoje staré šaty. Nemusela som tak byť stále navlečená v tej odpornej uniforme. Ešte hodinu som stála s rukami omotanými okolo želiez brány a plakala, kým sa do mňa opieral vietor a kvapky dažďa mi kropili tvár. Sľúbila, že napíše, no to sľubovala aj matka. Doteraz som nedostala žiaden list, ani len odkaz.

Teraz, keď som tu zostala sama, všetko sa zhoršilo. S Nikol sme si pomáhali a navzájom sa chránili, no teraz som bola sama, zraniteľná a znova ma ovládol pocit, že už na svete nemám nič. Uplynulo desať mesiacov a ja som oslávila narodeniny. Oslávila je silné slovo. Madam Stradová každé ráno pri raňajkách vyhlásila novinky, ako boli svadby bývalých študentiek, samozrejme len tie, čo si vzali niekoho významnejšieho, pohreby blízkych a narodeniny.

„Dnes má trinásť rokov slečna Swanová. Zatlieskajte jej!“ prikázala a to bolo celé. Žiadny dar, či dobrý koláč. Len unudený potlesk. Vystúpila som o krok a uklonila sa, potom som sa zaradila na svoje miesto.

Večer som upratovala učebňu, keď pribehla jedna z mladších žiačok.

„Ty si Swanová, že?“ opýtala sa a ja som prikývla. „Madam ťa chce vidieť. Hneď!“ povedala udýchane. Položila som metlu, uhladila si v odraze okna vlasy a šla som do domu madam. Zaklopala som. Otvorila mi slúžky a ja som prešla do salóna, kde som ticho ako myš čakala. Nebola som si istá, čo môže chcieť. Dúfať v nejaký zázrak, list, balík, či niečo podobné som dávno prestala. Možno ma chce poslať do mesta strážiť deti, alebo doučovať jazyky. Mala som na to talent. Madam prišla po dvadsiatich minútach. V rukách držala otvorený balík a list. Položila balík na stôl, posunula si okuliare na nose a spustila:

„Drahá Bella. Aké úžasné oslovenie,“ okomentovala to s výsmechom. Natiahla som sa pre list, lebo mi došlo, že mi píše niekto blízky, no ona ma prudkým pohybom švihla po ruke. Ublížene som stiahla ruky za chrbát.

„To je teda nevychované!“ skríkla na mňa.

„Prepáčte, madam, myslela som, že si môžem svoj list prečítať aj sama a zbytočne vás tým neobťažovať,“ šepla som a dusila v sebe nával hnevu.

„To sa veľmi mýliš. Ten list bol určený mne. Pán Edward ma zvláštny zmysel pre humor, že tu o tebe píše, ako o drahej Belle. Asi má s tvojimi rodičmi naozaj veľmi vrúcny vzťah, keď ťa tak oslovil. Píše tu...“ Neveriacky som krútila hlavou. Pán Edward napísal tento list? O to som nestála. „Nemám ti to čítať?“ opýtala sa madam.

„Spomína tam mojich rodičov?“ opýtala som sa náhlivo. Madam prebehla pohľadom list.

„Otec ťa pozdravuje,“ preniesla sucho a ukázala rukou na otvorený balík na stole. „Toto ti zasielajú z domu,“ dodala. Prešla som k balíku. Buď mi ho poslali takto poloprázdny, alebo už madam stihla nevhodné predmety odstrániť. Vybrala som z balíka zásteru, zimný kabát, elegantnú tašku a k nej ladiaci klobúk, aké nosievali staršie dievčatá. Siahla som do tašky a odtiaľ vytiahla bankovku. Stradová sa na mňa síce nedívala, ale možno zacítila pach peňazí, prípadne ich šušťanie a razom po nich chmatla. Vyrvala mi bankovku z ruky a zaškľabila sa.

„Výborné. Za to ti môžeme kúpiť topánky,“ zachrapčala. „Píše tu, že ťa máme poslať na klavír.“ Krútila hlavou. „Čo si ešte nevymyslí... Odpíšem mu, že tu nemáme vhodného učiteľa,“ šomrala si popod noc. Na dne škatule bola kovová škatuľka a v nej koláče. Boli to tie od mamy. Usmiala som sa a vzdychla. „Vraj ak niečo potrebuješ, máš napísať. Potrebuješ niečo, Isabella?“ opýtala sa ma s úškľabkom falošnej mačky.

„Nie, madam. Mám tu všetko, čo potrebujem,“ pípla som.

„Tak si ber tie...“ Mávla rukou nad škatuľou. Vzala som ju pod pazuchu a uklonila sa. Prišla som s ňou na ubytovňu. Dievčatá sa okolo mňa zleteli ako supy. Pustila som všetko, až na malú škatuľku s koláčmi na zem. Vrhli sa na to ako nenažraté hyeny.

„Dám ti za ten klobúk vlniak...“ skríkla jedna.

„Ja jej za to dám aj rukavice,“ prekrikovala ju druhá.

„Za tú zásteru za teba na mesiac vezmem upratovanie učebne,“ ponúkla mi ďalšia a tak sa pár minút hašterili nad mojimi vecami. Ja som si sadla na posteľ a nevšímala si ich. Otvorila som plechovku s koláčmi a jeden vybrala. Na spodku bol papier, ktorý som si všimla až teraz. Vysypala som koláče na veko truhly pri posteli a vybrala malú obálku. Srdce sa mi prudko roztĺklo. Pritlačila som si ju k hrudi a potom ju bleskovo strčila do blúzy šiat. Nikto si to nevšimol, lebo sa práve začala ruvačka o koláče. Keď sme sa prezliekali do postele, blúzu som si nechala a len navrch nej natiahla košeľu. Nechcela som nič riskovať. Ten list ma na hrudi pálil až do samej noci, kým všetci zaspali. Vyliezla som z postele a nazula topánky. Keď som vyšla z izby, stretla som sa s vychovávateľkou Lebedovou. Len som sa nevinne usmiala.

„Idem na záchod,“ šepla som. Prebehla som na prízemie a odtiaľ do zadnej časti ku kúpeľniam. Lampáš tam horel celú noc, a tak som sa k nemu schúlila, vytiahla list a roztrasenými rukami ho otvorila. 

Možno trochu nezáživná kapitola z prostredia školy, ale chcela som Vám opísať, aké to ma Bella ťažké. Mohla by som dať hneď jej návrat domov, ale v škole nazbiera zážitky, ktoré jej charakter trocha okrešú a získa si vďaka nim ostré lakte. Som hrozne rada, že si táto poviedka našla svojich čitateľov. Ďakujem za komentáre k predchádzajúcej časti a hrozne sa teším na nové. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 3. kapitola: