Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 28. kapitola

03.12.2013 (16:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 45× • zobrazeno 6023×

Edward:

Kam sa podel lesk a krása tohto domu. Stromy nemali lístie a krajina, inokedy ako maľovaná na plátno umelca, umierala. Niekto to plátno oblial tušom. Ticho naokolo ma priam zabíjalo. Čo by som dal za šum myšlienok, ktoré ma inokedy vítali. Čo by som dal za nervózne pobehovanie ľudí, čo sa snažia vyhovieť mi vo všetkom, na čo pomyslím, či aspoň nervózne erdžanie koní, keď ma ucítili.

Čo by som dal za to, ak by som vedel, že po otvorení tých obrovských, vyrezávaných dverí, zbadám jej tvár, ochutnám jej pery a vezmem si ju tak, ako mi ju pred Bohom prisúdili. Už som to cítil, už som presne vedel, že duša Greenway chýba. Pred vyše dvoma mesiacmi som tu nechal aj svoju dušu a ona tu teraz nie je. Prešiel som bránou opusteného panstva. Šiel som priamo cez trávnik a čižmy sa mi zabárali do mokrej pôdy. Z domu som počul jediné srdce, jediné myšlienky, ktoré vo mne vyvolávali skôr túžbu ujsť, než čeliť im. Vybehol som pár kamenných schodov k dverám.

„Nechaj ho...“ šepol Emmett Jasperovi niekde v diaľke a dali mi tak priestor, aby som sám predstúpil pred otca mojej ženy.

Zatlačil som na masívnu kľučku a otvoril dvere do tmavej chodby. Dýchol na mňa chlad. Nie len ten ozajstný, ale ten, čo vytvára prázdnota. Prešiel som halou a moje topánky duneli v prázdnom priestore, akoby som mal na čižmách podkovy. Ostal som stáť uprostred haly a zodvihol pohľad na miesto, kde kedysi visel obrovský kryštálový luster, ktorý Esme doviezla z Francúzska, keď tam bola s Carlisleom prvýkrát. Posledné kusy nábytku, ktoré sa nepredali, boli pozakrývané bielymi plachtami. Na rímse kozuba svietilo pár sviec, no v kozube sa nekúrilo hádam aj týždne. Smútok a beznádej sa vo mne začali meniť na hnev.

„Charlie!“ zreval som na celý dom.

Vedel som, že je hore, no nechcel som ho prekvapiť tým, že vojdem do jeho izby a zastanem pred ním ako stratený syn. Chcel som mu dať čas na to, pripraviť si úvodné slová. Sledoval som jeho myseľ. Keď začul môj hlas, rozochvel sa. Jeho vnútro explodovalo v niekoľkých salvách radosti, no aj strachu. Vyskočil na nohy a utekal k zábradliu. Prehlo sa, keď do neho vrazil otvorenými dlaňami. Zostal stáť na najvyššom schode a neveriacky krútil hlavou.

„Edawrd...“ šepol neveriacky a na tvári sa mu objavil kratučký úsmev, ktorý vzápätí vystriedal nával strachu. Sklonil hlavu a pomaly, váhavo, zišiel po schodoch ku mne. Srdce mu hlasno bubnovalo o hruď a dych sa mu skracoval každým krokom, ktorým sa ku mne blížil. Hľadal správne slová. Rozmýšľal, ako ma osloviť.

„Pán Cullen, som veľmi rád, že vás vidím,“ preniesol zdvorilo, oddane a presne tak, ako to robil kedysi, keď bol len sluhom v mojom dome. Naklonil som hlavu na bok a žasol nad tým, ako sa dokáže ovládať. Mal zlosť, no bol aj vďačný za to, že som tu, aj keď netušil, čo môže čakať.

„Charlie, kde je Bella?“ opýtal som rýchlo, čo ma zaujímalo najviac, lebo ten zbytok som si vedel domyslieť. Nechcel som strácať drahocenný čas. Charlie stiahol obočie a ubolene si povzdychol. „Dostal som tvoj list, ale dostal som ho najskôr prineskoro,“ šepol som. Chcel som ho naviesť na myšlienky, ktoré mi povedia viac, než jeho chabé vyjadrovanie. Dostal som však len trojitú dávku bolesti a myšlienky na lúčenie, ktoré mu lámali srdce.

„Nešlo to inak. Bolo jej naozaj veľmi zle. Predal som všetko, čo šlo, aby som jej doprial to najlepšie. Nesmierne ma to mrzí.“ V očiach mal slzy.

„Nie, Charlie... Mňa to mrzí. Nevedel som, že ste zostali bez prostriedkov. Dám všetko doporiadku, len mi povedz, kde je Isabella,“ povedal som už dosť naliehavo, lebo som bol stále slepý.

„Je u Milosrdných sestier Svätého kríža v Salisbury. Je tam už dva týždne,“ zachrčal bolestne a potom sa rozplakal. Plakal ako starec, ktorému už na svete nič nezostalo. Stala sa z neho prázdna nádoba, ktorú vyplnila bolesť a tieseň. „Nešlo to inak,“ zaskučal previnilo ako zviera a chytil sa mojej vesty a košele na hrudi tak, že mi košeľu povytiahol z nohavíc. Zalomcoval mnou. „Prosím, pomôžte jej... Umieral som, keď som ju ta nechával, ale čo som mal robiť? Nedovoľte, aby tam zostala,“ naliehal.

Ja som nebol schopný hovoriť. Zas som niečo skazil. Zas som zaplnil srdcia tých, čo mám rád, bolesťou. Ubližujem a ničím a som horší, než iní upíri, lebo oni človeka zabijú rýchlo. Ja som ľudí zabíjal pomaly. Mučil som ich svojimi hlúpymi rozhodnutiami.

„Charlie, nenechám ju tam. Hneď idem po ňu. Ty zostaň v Grenway a daj do poriadku, čo sa bude dať. Príde sem Alice s manželom a pomôžu ti. Nedopustím, aby Bella trpela. Milujem ju,“ šepol som a Charlie doširoka otvoril oči a z uboleného plaču otca pomaly prešiel v úľavný výdych. Spadlo z neho bremeno. Začal sa vo vnútri tešiť a okolitý svet naberal farbu.

„Bože, ďakujem... Ja som to vedel. Všetko bolo len nedorozumenie. Modlil som sa...“ šepkal naliehavo a pritisol ruky na svoju hruď, ako to robievala Bella, keď ju niečo dojalo, či potešilo. „Priveďte mi ju, prosím,“ povedal dojato a ja som prikývol.

Nič ho nezaujímalo, čo sa týkalo mojej osoby. Bolo by mu momentálne jedno, ak by som ako Pilát povraždil neviniatka. Nepotreboval vedieť, kde som bol a čo som robil. Nepotreboval počuť vysvetlenie ani dôvod mojej neprítomnosti. Netrápilo ho, prečo zostali bez jediného centu. Chcel len to, aby som priviedol jeho dcéru a zvyšok bol odhodlaný riešiť neskôr a v duchu sa dokonca rozhodol, že to ani riešiť nebude, ak ju privediem a dám všetko do poriadku. Veril, že v mojej prítomnosti jej bude dobre a aj ja som sa na to spoliehal, lebo viem, že nie je blázon.

Alice s Jasperom rýchlo vedeli, čo robiť. Veril som, že tentokrát sa môžem spoľahnúť. Emmett sa ku mne pridal hneď za hranicami panstva. Cesta kočiarom len zdržiavala, ale potrebovali sme ho, keď som chcel Bellu priviesť späť v pohodlí.

Do Salisbury to trvalo celý deň a noc. Zvládol by som to za tretinu času a o to som bol nervóznejší. Emmettove myšlienky a vnútorné ospravedlnenia ma ubíjali, no mlčal som. Pokiaľ som sa nevidel jeho očami, neuvedomoval som si svoju beznádej. Pôsobil som na neho rovnako, ako na mňa Charlie. Musel som sa pozbierať. Budem potrebovať veľa sily na to, postaviť sa oproti Isabelle. Bál som sa toho. Ako ma bude vnímať? Bude ma viniť za to, kde skončila? Koho by aj vinila, veď som vinný. Sklonil som hlavu a Emmett hlasno zavrčal, na čo sa kone dali do splašeného behu.

„Všetko bude dobre,“ šepol, no sám tomu neveril. Radšej mal byť ticho. Teraz som zavrčal ja, ale nie na kone. Dal som mu jasne najavo, aby mlčal. Stačili jeho myšlienky.

Pred rokmi, keď som šiel do školy Svätej Justíny oznámiť Isabelle, že jej matka umrela, cítil som sa podobne. Bol som skľúčený, mal som strach z toho, ako sa k tomu postaví. Vtedy som ešte netušil, aká je madam Stradová. Pokladal som tú školu za niečo, čo mladému dievčaťu, ktoré je tak bystré a krásne, otvorí dvere do sveta. Od prvej chvíle, keď bola ešte dievčatkom, som vedel, že je výnimočná. Nebola to len jej neodolateľná vôňa, ani jej nemá myseľ, boli to oči, ktorými som videl do jej vnútra a razom som jej nemusel čítať myšlienky a poznal som každučký kúsok jej srdca. Teda som si to myslel.

Stále však neverím tomu, že som sa mohol tak veľmi mýliť. Je vlastne jedno, čo urobí a čo si bude o mne myslieť. V prvom rade ju odtiaľ musím dostať a potom budem riešiť to, ako veľmi ma nenávidí. Urobím všetko pre to, aby som to odčinil. Nezáleží na mne, len na nej. To hadie upírie plemeno ju zničilo. Len čo sa postarám o Bellu, budem sa musieť postarať o jej trýzniteľa. Toľkú nenávisť, akú som voči tomu netvorovi cítil, nebolo možné pojať do jedného upíreho srdca. Chcem pomstu!

Toto miesto by som našiel aj poslepiačky. Tie zúfalé, zmätené a ubolené mysle ma privádzali do depresie. Ak by som nevedel, že jedno z tých bijúcich sŕdc patrí tej najdôležitejšej bytosti na svete, vyhol by som sa tomuto miestu na míle. Bolesť tvorila okolo tohto miesta opar, ktorý sa plazil do okolia a čím som bol bližšie, tým bola hmla hustejšia a všetko naokolo temnejšie a tmavšie. Páchlo to tu utrpením.

U Milosrdných sestier Svätého kríža boli len beznádejné prípady. Lekár tu bol len na ozdobu. Celá liečba sa sústredila na opateru sestier, priväzovanie nepokojných, nekonečné modlitby a pitie upokojujúcich odvarov. Nespomínam radšej praktiky, ktoré sa uplatňovali u takzvane posadnutých. Našťastie inkvizícia už takmer neexistovala, len v mysliach väčších bláznov, než boli tí, ktorých chceli zachraňovať. Veril som, že Bella je v poriadku. Koľko škody mohli napáchať za dva týždne? Modlil som sa, aby toho bolo čo najmenej.

Zastali sme pred kovovou bránou. Múr toto miesto uzamkol pred vonkajším svetom. Zatlačil som na bránu, no bola zamknutá. Zabúchal som, no bolo to zbytočné. Nikto nepočul. Pozrel som na Emmetta, ktorý sa akoby náhodou zaprel do zámku a ten povolil. Pokrútil som hlavou, no bol som rád. Otvoril som bránu dokorán a Emmett ňou prešiel so záprahom. Naskočil som na kočiar len z boku a držal sa za rám. Vybehol som pár schodov a zabúchal na dvere. Po dlhej chvíle ich otvorila stará mníška. Premerala si ma a kývla ku mne hlavou v geste, čo chcete.

„Dobrý deň, volám sa Edward Cullen a prišiel som si pre manželku,“ povedal som rázne. Kristova nevesta trocha cúvla vo dverách a ja som chcel vstúpiť, no zas ich privrela.

„Poviem otcovi Franklinovi, že ho hľadáte,“ povedala chvejúcim sa stareckým hlasom. Chcela dvere zaklapnúť, no zaprel som sa do nich a opatrne, aby som jej neublížil, som ich otvoril dokorán.

„Nepotrebujem kňaza, lekára a ani nikoho iného. Prišiel som si po svoju manželku, madam. Odveďte ma za Isabellou Cullenovou, inak si ju pôjdem nájsť sám,“ zaškrípal som zubami. Mohol som to skúšať po dobrom, zapojiť svoj šarm, ale bola príliš stará, príliš slepá a hluchá, aby to na ňu zabralo dostatočne rýchlo. Inštinkt sebazáchovy má však aj starý človek. Cúvla k stene.

„Ale toto nemôžete... Sme ústav pre chorých. Nemôžete len tak...“ Už som ju nepočúval. Ucítil som jej vôňu. Bolo to ako vábenie sirén. Túžba vidieť ju, môcť ju objať, ma za ňou viedla a ja som sa musel akurát všemožne ovládať, aby som k nej nebežal upírou rýchlosťou.

Bola na prízemí v salóne. Prudko som otvoril dvere. Niekoľko žien sedelo za stolom v skromných šatách a zásterách, aké si ženy uväzovali počas dňa. Hlavy mali sklonené k zemi, nerozprávali sa, každá premýšľala nad tým svojim. Len jedna ledabolo zodvihla pohľad a chvíľu sa na mňa dívala. Myslela jedine na to, že som krásny prelud. Dvaja muži v rovnako ošumelých šatách sedeli pod oknom. Jeden sa knísal akoby na tóny hudby, no bolo tu ticho, ak nepočítam šumenie šiat mníšok, ktoré roznášali páchnuci upokojujúci odvar. Pri krbe bolo veľké kreslo. Keď som ju zbadal, neveril som vlastným očiam.

Bol biely deň a ona sedela len v nočnej košeli, bez županu, s rozpustenými vlasmi, s kolenami pevne primknutými k hrudníku. Bola dokonca bosá a jemne sa chladom chvela. Rytmicky sa knísala zo strany na stranu a uprene hľadela pred seba, akoby sa na niečo zadívala. Oči mala červené, pleť unavenú a pôsobila vyčerpane. Musela zaregistrovať periférnym videním moju postavu, no nereagovala, akoby ma ignorovala. Pohol som sa smerom k nej. Vtedy neisto zodvihla pohľad.

Chvíľu sa na mňa len šokovane dívala. Potom spustila nohy z kresla a pokúsila sa postaviť. Zatackala sa a padla späť do kresla. Jej pery naznačili moje meno, no zvuk z nich nevyšiel. Krútila hlavou zprava doľava a potom viečka tesne pritisla k sebe a párkrát sa lapavo nadýchla. Z mojej nádhernej a pompéznej Isabelly, ktorá sa mi dokázala aj v tých najvyhrotenejších situáciách postaviť čelom, bol len tieň. Bolelo ma to hádam aj viac, ako ma bolelo odlúčenie od nej. Jej myseľ bola pre tú moju hádankou a tak som sa naozaj bál, ako príjme môj návrat. Ničoho som sa nedesil viac, než jej odmietnutia.

Do cesty sa mi postavila ďalšia mníška. Zodvihol som ruku vo výhražnom geste, aby odstúpila. Zostala zarazene stáť. Neisto som podišiel k mojej sladkej Belle, aj keď som túžil bežať a zovrieť v náručí, kľakol som si k jej nohám a čakal na jej pohľad. Končekmi prstov som sa dotkol pokožky jej ruky. V tej istej sekunde sa celé jej krehké telo priam otriaslo.

Srdce začalo mlátiť o jej rebrá, akoby si chcelo preraziť cestu von. Chcel som sa stiahnuť, odstúpiť, lebo reakcia, ktorou ma privítalo jej telo, bola alarmujúca. Bella zrazu roztiahla ruky a hodila sa po mne. Vo chvíli, keď som ju zovrel v náručí, som sa priam šťastím vzniesol do vzduchu. Jej vôňa ma celého zahalila, oslepila, ohlušila a priviedla do chvíľkového bezstarostného blaha. Po tých týždňoch som bol konečne celý.

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 28. kapitola: