Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 27. kapitola

14.11.2013 (09:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 37× • zobrazeno 5181×

Bella:

Pozrieť sa do zrkadla chcelo čím ďalej tým viac odvahy. Vždy keď som sa doň zadívala, videla som ženu, čo zničila všetko, čoho sa dotkla. Aj dnes som doň hľadela a hľadala v odraze aspoň spomienku na Isabellu Swanovú. Keď som ju nedokázala nájsť, doľahlo to na mňa hrozivou ťažobou. Zviezla som sa k podlahe a nevedela pochopiť tú ženu naproti mne. Dorota sa mihla izbou ako tieň a než som sa spamätala, zrkadlo zahalila tmavým plátnom.

„Dušička, poďte do postele. Nachladnete a toto naozaj nepotrebujeme,“ zabedákala a ťahala ma popod plecia na nohy.

S nevôľou som sa postavila a potrebovala som Dorotinu oporu, aby som nespadla. Bola som unavená a hrozne slabá. Odkrivkali sme k posteli. Posadila ma a začala mi automaticky vyhŕňať košeľu. Na posteli už bola pripravená čistá a tak som ju zo seba stiahla a čakala, kým mi cez hlavu prehodí novú. Dorota si ma však zhrozene premerala a pokrútila hlavou.

„Príšerne ste schudli. Trčia vám všetky kosti. Odo dneška musíte zjesť všetko, čo prinesiem, lebo sa nám o chvíľu stratíte.“ Drsne na mňa natiahla košeľu. Škriabalo to, ako ju ťahala po mojom chrbte dole. Bolo vidieť, že už neperie Agnesa. Vtedy bola bielizeň hebká a voňavá. Teraz som musela byť spokojná s tým, že je čistá. Pomrvila som látku medzi prstami a začala sa smiať. Dorota sa na mňa nechápavo pozrela a nadvihla obočie.

„Čo je vám také smiešne, dušička?“ opýtala sa trocha namrzene. Ja som sa ešte chvíľu hlasno, trocha hystericky smiala a potom, keď som zbadala jej temnejúci výraz, zmĺkla som.

„Napadlo mi, ako by Edward vyvádzal a vrieskal, ak by si mu doniesla takúto košeľu,“ povedala som zrazu úplne rozladene. Neviem, čo to so mnou bolo. Tvrdili, že som blázon a tak som sa tak najskôr začala aj správať. Ľahla som si na chrbát a Dorota ma pohladila po vlasoch.

„Zajtra sa už budete musieť preobliecť do šiat. Príde za vami doktor,“ pripomenula mi miernym hlasom. Otočila som sa na bok.

„Nemali ste radšej zavolať kňaza, alebo rovno inkvizíciu?“ zasyčala som, lebo sa ma dotýkalo, že na mňa povolali lekára, aj keď som sľúbila, že sa nič z toho, čo sa doposiaľ udialo, už nebude opakovať. Bol to síce prázdny sľub, lebo som netušila, či bude možné dodržať ho. Svet naokolo sa proti mne spolčil. Nezmierila som sa s tým, čo sa dialo, no nemala som na výber a musela to prijať, aj keď som tomu nerozumela.

Druhý deň naozaj dorazil lekár. Ten muž sa mi nepáčil. Hovoril s otcom a ku mne sa správal, akoby som tam ani nebola a tak som ho ignorovala, rovnako, ako on mňa.

„Mávate bolesti hlavy?“ opýtala sa zrazu a ja som sa prudko otočila. Prekvapilo ma, že ma priamo oslovil. Chcela som odpovedať. „Koľko prstov vám ukazujem?“ Otrčil na mňa tri prsty a ja som naklonila hlavu na bok. Pripadal mi komický a trápny.

„Tri,“ šepla som. Pozrel na otca, ktorý s povzdychom vycúval z dverí a osameli sme.

„Madam Cullenová...“ povedal moje meno a pomaly sa posadil k stolíku oproti mne. Prstom k sebe stiahol papier, na ktorý som si kreslila len tak z dlhej chvíle uhlíkom. Prsty som mala čierne, aj keď som mala tužku zabalenú v handričke. Vlastne som si neuvedomila, čo si čmáram, pokiaľ to k sebe neotočil a neposunul si okuliare viac na nos. Prstom pohladil siluetu štíhlej ženy, ktorej som domaľovala anjelské krídla. Maľovanie čiernym uhlíkom pôsobili temnejšie, než malo. Čierne krídla anjel rozprestieral cez celý žltkastý papier.

„To ste vy?“ opýtal sa. Prekvapene som sa na neho pozrela a sprvu v miernych rozpakoch nesúhlasne pokrútila hlavou. „Kto teda?“

„Neviem... Je to anjel,“ šepla som.

„Vídate anjelov?“ opýtal sa a ja som sa musela nad tou absurditou pousmiať. Pozrela som sa doktorovi do tváre.

„A vy?“ opýtala som sa s istou dávkou výsmechu, lebo tento rozhovor bol chorý.  Doktor ohrnul spodnú peru a dotknuto si odkašľal.

„Váš otec má o vás strach a po tom, čo mi povedal, sa mu nedivím. Stalo sa tu pár veľmi zvláštnych vecí, madam Cullenová. Prekonali ste traumatickú... Ehm...“ odkašľal si. „Máte za sebou stresujúce obdobie a...“

„Opustil ma manžel. Bolo to stresujúce, ale stáva sa to. Nesmiem na tom svoju vinu a uvedomujem si to. Nie som zďaleka jediná. Chýba mi a ľutujem, čo sa stalo. Bolo to stresujúce, rovnako ako to, že sa náš majetok rozpadá, prišli sme o všetky financie, keďže ma manžel prestal podporovať a celkovo ma skôr traumatizuje to, ako sa budete tváriť, keď zistíte, že vám môj otec nemá z čoho zaplatiť vaše unúvanie. Kreslím anjelov, lebo možno verím, že mi pomôžu, no možno som ho nakreslila preto, že som blázon a ak by som nakreslila perute mŕtveho krkavca, len by som vám tým dala vietor do plachiet. Čo poviete, doktor, som blázon?“ opýtala som sa rozhnevane. Bola som unavená. Jeho prítomnosť a otázky sa mi nepáčili, obzvlášť keď som vedela, že si za to vypýta aj posledné naše peniaze. Nahla som sa cez stôl. Lekár zalapal po vzduchu, lebo som sa najskôr dotkla jeho ega a bola nezdvorilá. „Mimochodom, ani ste sa mi nepredstavili, pane. Ste lekár? Naozaj?“

„Som lekár, madam Cullenová,“ zachrapčal a prudko vstal zo stoličky. Prešiel nasrdene k dverám a otvoril ich. Môj otec nakukol a na malú chvíľu sa nám stretli pohľady. Mal v očiach nádej, že mu doktor povie dobré správy a tak som sa radšej otočila k oknu.

„Nevidím to ružovo, pán Swan. Je zatrpknutá a zlostná. Badať u nej aj agresivitu a podľa tej kresby a jej reakcií... Chcel ste vedieť, či by toho všetkého bola schopná.“ Urobil dramatickú pauzu, pričom sa na mňa pozrel a tak som mu venovala jeden nenávistný pohľad aj ja. Bola som presvedčená, že otec takémuto hlupákovi na lep nesadne a tak som nemala obavy z toho, čo mu natára. „Myslím si, že nešlo o náhody. Poďte, všetko vám vysvetlím,“ preniesol tichšie a ja som spozornela vo chvíli, keď otec dovolil, aby na jeho ramene spočinula doktorova ruka. Vyskočila som na nohy.

„Otec!“ skríkla som. „Pošli toho muža preč!“ nástojila som, no otec sa postavil pred doktora.

„Isabella, zlatko, upokoj sa. Pozhováram sa s doktorom.“ Ten chlap sa napriamil a pozrel na mňa tak dôležito, až sa mi chcelo vracať.

„Otec... Nehovor s ním. To celé je hlúposť. Cítim sa každým dňom lepšie,“ preniesla som nástojčivo. Otec chápavo prikyvoval, no dvere zavrel a ja som zostala civieť na členitú štruktúru dreva.

Vrátila som sa za stôl a pozrela na obrázok. Vzala som uhlík a nakreslila anjelovi ústa. Oči som mu nedala, aby neplakali. Dívala som sa na kresbu a uvažovala, čo v nej videl ten údajný doktor. Bola som ja tým temným anjelom? Kreslila som to vôbec ja? Pozrela som sa na čierne prsty a pokrútila hlavou. Aj moje ruky boli od krvi a krkavca som nezabila. Môžem si vôbec veriť? Môžem veriť tomu, čo vidím, čo cítim? Kde končí realita, kde sa do nej vnára snenie a čo sa mi to vlastne stalo? Ako zistí blázon, že je bláznom?

Vonku začal padať dážď, ktorý v chladnom počasí primŕzal. Cítila som zimu, ktorá sálala z dlážok, zo stien a zo všetkého v tomto dome. Nestíhali sme to vykúriť a vlastne to bolo aj zbytočné, keď sme žili len v pár izbách. Prišiel čas predať to. Zimu by sme mali stráviť v niečom menšom. Môj otec však pre mňa plánoval iné miesto, kde strávim zimu a keď mi to došlo, svet, ktorý bol doposiaľ temný, sčernel. Už nebolo treba pretvarovať sa, zatĺkať, že počujem zvuky, že celé noci nespím zo strachu a nebolo treba maskovať to, že strácam veci a nie som si istá sama sebou. Možno sa tým predsa len vyslobodím. Pôjdem kam ma pošlú.

Edward:

Nikdy vo svojej existencii som nevidel prístav radšej. Dva mesiace strávené vo Francúzsku boli utrpením. Cítil som sa ako ten najväčší úbožiak a zbabelec. Myslel som, že ujdem pred svojimi démonmi, ale dá sa to, keď sám som démonom. Chcel som uľaviť svojmu trápeniu a presviedčal sa, že je vinná, ale nebola. V skutočnosti som sa klamal sám a čo viac, to Bella bola oklamaný anjel a ja zbabelý netvor. Moja sladká, krehká a čistá manželka.

„Ten dom, čo sme kúpili, je nádherný. Myslím, že sa bude ostatným veľmi páčiť,“ povedal Carlisle uvoľnene, no maskoval len nervozitu a hľadal správne slová na nepríjemné otázky. Pomaly som sa otočil.

„Som prekliaty, Carlisle. Moja žena mala dva mesiace na to, aby na mňa zabudla a ja sa priam desím toho, že sa tak aj stalo. Nedokážem si predstaviť, čo so mnou bude, ak sa rozhodne, že byť bezo mňa je pre ňu lepšie.“ Carlisle ma potľapkal po chrbte a potom sa oprel o o drevené zábradlie.

„Panstvo, nerád by som skákal z paluby a vyťahoval niektorého z vás z tej slanej vody. Určite neviete plávať, holobriadkovia,“ okríkol nás prvý dôstojník, starý morský vlk a Carlisle pretočil oči.

„Nech ďakuje bohu, že sme si zvolili zvieraciu krv, lebo by bol prvý na mojom zozname.“ Carlisle sa s hraným úsmevom otočil a zamával starému námorníkovi a ustúpili sme na dôkaz, že berieme na vedomie. Od začiatku plavby ho vytáčal a to môj otec netušil, ako ten starý blázon zmýšľa o Esme. Načo provokovať hladného upíra.

„V každom prípade budeš musieť do Greenway a postaviť sa tomu čelom. Zvláštne, že má osud upíra v rukách krehký človek. Je to melodramatické a svojim spôsobom zvrátené.“ Zamyslene prešiel na ľavobok. Kapitán dával pokyny ku kotveniu a v mne narastala nervozita.

„Nikdy som sa nebál. Vždy som si hovoril, že nie je čoho. Teraz však strach mám. Chcem jej šťastie, ale zabíja ma predstava, aby bola šťastná bezo mňa. Zožiera ma vlastné sebectvo. Zistil som o sebe nepekné veci, Carlisle. Radšej som mal zostať klamaný, žiť v ilúzii, ktorú pre mňa všetci naokolo vytvorili,“ šepol som.

„Radšej by si žil v klamstve?“

„Ak sa klamstvo rovná nevedomosti, tak áno,“ povedal som rýchlo, no v zapätí som si uvedomil šialenosť tých slov. „Nie! Vlastne neviem... Viem len to, že by som dal všetko na svete, môcť ju zas bozkávať a držať v náručí.“ Môj otec len chápavo prikývol. Prešiel si so mnou mojou melanchóliou a smútkom a rovnako tak moja mama. Pochopili, čo k nej cítim, čím je pre mňa a aj keď som bol sprvu v láske k nej nepochopený, teraz obaja stáli na mojej strane.

„Pôjdeš priamo za ňou?“ opýtal sa a ja som sa zhlboka nadýchol.

„Najprv musíme všetci na lov. Poslal som Emmettovi list, že sa vraciame, tak predpokladám, že nás budú čakať. Hneď potom pôjdem.“

Vylodili sme s a a zamierili rovno za ostatkom rodiny. Esme sa nesmierne tešila na svoje deti a na malú chvíľu ma aj nakazila svojou radosťou. Ja som túžil vidieť Isabellu, cítiť jej vôňu, túžil som ju držať v objatí, no šialene som sa bál, že ju budem mať na dosah, no nebudem sa jej môcť dotknúť. Nechcel som ani myslieť na to, ako by ma zlomilo, keby mi nedovolila ani dotyk.

Rosalie s Emmettom nás čakali pred domom. Esme plakala šťastím a objímala ich tak pevne, že aj môj obrovský brat mal čo robiť, aby sa z jej objatia v celosti dostal. Zvítali sme sa a prešli do salóna. Rosalie začala z Esme okamžite ťahať novinky z Francúzska. Esme sa rozplývala nad sídlom, ktoré sme kúpili a opisovala všetko do najmenších detailov. Môj brat zatiaľ postával pri okne a s úľubou sledoval, ako sa jeho manželka nedokáže nabažiť matky a otca. Sám som na malú chvíľu ucítil spokojnosť.  Nechcel som ich rušiť svojou zlou náladou a tak som si sadol k stolíku, k hromade listov a dokumentov, čo sa tu pre mňa nazbierali.

 Otvoril som hneď prvý, ktorý bol opatrený pečaťou banky a keď som si prečítal jeho obsah, šokom sa mi zadrhol dych. Carlisle sa na mňa zadíval a keď som sa prudko postavil a vyľakal tým Esme, postavil sa aj on a Rose s Emmetom spozorneli.

„List z banky? Čo to má znamenať?“ skríkol som rozzúrene. Carlisle priskočil ku mne, prebehol pohľadom po papieri v mojich rukách a pokrútil hlavou. Rýchlosťou blesku som otvoril ďalší, ktorý bol od môjho zlatníka, kde ma upozorňoval na fakt, že moja manželka predala svoje šperky a niektoré z mojich. „Prečo by to dočerta robila,“ vyprskol som jedovato. Esme tiež vstala a prečítala pár z upomienok. Rosalie sa pomaly postavila a keď sa k nej zozadu podporne postavil Emmett, nebolo treba slov. Zamával som papierom.

„Čo to má byť?“ opýtal som sa hnevom celý zúrivý. Carlisle ma objal cez plecia. Nešlo vlastne o objatie, ale o moje istenie, aby som po Emmettovi neskočil. Všetko som samozrejme okamžite pochopil, no potreboval som počuť ich verziu, než tu rozpútam peklo.

 „Nechcel som od vás nič viac a nič menej než to, aby ste zabezpečili moje finančné záležitosti!“ Išiel som vyskočiť z kože. Odišiel som do Francúzska, lebo som veril, že sa o to postarajú.  „Kázal som vám všetko uhradiť! Spoľahol som sa na vás!“ skríkol som. „To ste jej nedali nič?“ Obratne som zo seba zhodil Carlisove ruky a zastal pred Rosalie, ktorú za seba Emm rýchlo schoval. Tá ho však odtisla na bok a postavila sa predo mňa so vztýčenou hlavou, čo ma ešte viac popudilo.

„Dostala, čo si zaslúžila. O nič menej a o nič viac,“ povedala úplne pokojne, aj keď v jej hlave pokoj nebol. Bála sa ma a v duchu sa modlila, aby som jej neublížil. Jej myšlienky ma na malú chvíľu zaskočili.

„Dal si jej toho dosť! Neboj sa, veď má sídlo, majetky a kopec šperkov. Určite nehladuje,“ preniesol Emmett na obranu svojej ženy.

„Čo si to povedal?“ kričal som celý bez seba. Carlisle a Esme k nám svižne priskočili a pevne mi zovreli plecia a urobili dobre, lebo som mal chuť trhať hlavy. Vrelo vo mne, sypal som sa na kúsky hnevom, ktorý som necítil len voči nim, ale aj voči sebe.

„Šiel si predsa do Francúzska...“ povedala Rosalie o poznanie rozladenejšie, aby časť viny preniesla aj na mňa, no netušila, že ja sa vinný cítim. Začala sa báť, že to prehnali a chcela to nejako ospravedlniť.

„Šiel som tam, aby som jej dal priestor porozmýšľať a aby som to nemal tak jednoduché ísť za ňou. Tlačil by som na ňu, ak by som s ňou bol na jednom kontinente. Neovládol by som sa, preto som musel odísť. Odstrihnúť ju od toho, čo jej ako mojej žene patrí bolo od vás...“ Nemohol som hovoriť ďalej, lebo moja matka už prepukala v plač, nad tým, čo všetko tu zaznelo a po dvoch mesiacoch so mnou a mojou depresiou bola v koncoch aj ona.  „Musím dať všetko do poriadku,“ preniesol som. Nemalo zmysel vyvádzať a vrieskať. Len by som tým strácal čas a nič by to nevyriešilo.

„Počkať! Hádam za ňou nepôjdeš. Vydržal si to dva mesiace, ak ju teraz zas uvidíš, rozjatríš tým zaceľujúce sa rany,“ povedal Emmett naliehavo.

„Ver, že u mňa sa nič zaceľovať nezačalo,“ zaškrípal som zubami, lebo som nechápal jeho hlúposť. Láska upíra je naveky. Je to nemenný stav, ktorý nezoslabne, ani keď jeho partner umrie.

„Ona tu bola...“ šepla zrazu Rosalie. Zastal som a prudko sa otočil.

„Čože?“ skríkol som a ona sebou trhla. Oči ju pálili a chcelo sa jej plakať. Držala sa z posledných síl. Nechcela mi ublížiť.

„Pred rokmi som to celé spustila práve ja,“ šepla priam kajúcne a pozrela krátko na Emmetta.

„Nič si nespustila. Ty za nič nemôžeš, Rosalie,“ povedal jej rýchlo a ja som sa začal v ich mysliach strácať.

„Môžem!“ zakňučala. „To dievča som vtedy mala zabiť. Mohla som Edwardovi a aj celej našej rodine uľahčiť od tohto trápenia,“ povedala zmučene a ja som zalapal po vzduchu. Nezasiahlo ma čo povedala, ale to, prečo to povedala. Rosalie sa cítila ublížene. Bella bola v jej očiach to zlo, ktoré rozbíja našu rodinu. Rosalie mi bola nekonečne vďačná za to, že som ju prepustil a dal jej šancu na večnú lásku s Emmettom a preto tak veľmi ťažko niesla to, že sa trápim. Vyložila si to však veľmi hlúpo a nesprávne. 

„Prajem jej len to najhoršie. Niekedy mám neprekonateľnú chuť ísť do Greenway a tak ako ona zabila tvoju dušu, tak by som jej vmietla do tváre jej úbohosť, malosť a menejcennosť. Bolestne by si uvedomila, aké je nič a čo všetko mala. Potom by som stlačila jej hrdlo, ale nie dosť pevne, aby som jej ho vytrhla, či zlomila, ale len tak, aby cítila bolesť, aby lapala po vzduchu, ale aby vnímala, čo sa s ňou deje a čo jej hovorím. Povedala by som jej, akého privilégia sa jej, vlastne nižšej forme života, dostalo a že...“

„Mlč, Rosalie, lebo sa neovládnem!“ skríkol som a ona skrivila tvár. Rozplakala sa a ukryla sa na širokej hrudi svojho muža. Ten ju okamžite objal a celú zahalil svojimi obrovskými ramenami. 

„Tak ako miluješ Emmetta, ja milujem Isabellu. Nič sa na tom nezmení a tým, že ste jej ublížili ste ublížili lem mne,“ zasyčal som a Rosalie hlasno zavzlykala.

Už som nemal silu hádať sa. Chcel som rýchlo vyraziť za Bellou. Vzal som si pár vecí, peniaze, nejaké doklady a rozhodol sa ísť, no to už bola neďaleko domu aj Alice s Jasperom a ja som rýchlo pochopil, že rany neskončili. Alice doletela do domu ako bez duše. Bez slova prebehla ku mne. Vtlačila mi do ruky list a usedavo pri tom nariekala. Slzy síce nemáčali jej tvár, no grimasa bolesti, ktorá jej ovládla výraz, hovorila za všetko a jej myseľ trpela. Jasper vstúpil do salóna a pôsobil skľúčene. Prebehol som pohľadom po písme.

Drahý Edward,

prosím ťa o pomoc. Viem, že ti moja dcéra ublížila a cítiš sa podvedený, ale situácia do ktorej sme sa dostali, je neúnosná. Isabella ma závažné zdravotné problémy, ktoré už nie sme schopíý riešiť. Bojím sa o jej život. Nespí, neje a lekár trvá na tom, že ju musíme umiestniť do ústavu. Nemám na výber. Zbláznila sa, Edward. Po nociach nespí, počuje zvuky, ničí veci a je duchom neprítomná. Zostal z nej tieň, ktorý ostatných desí a začína byť nebezpečná pre druhých, ale hlavne pre seba. Ústav, v ktorom by som sa nemusel báť, že jej budú ubližovať, však stojí veľa peňazí. Cháp to ako žiadosť trpiaceho otca... Pomôž nám, prosím. Ide predsa stále o tvoju ženu.

Charlie Swan

Zmeravel som. Alice hlasno vzlykala.

„Netušila som to, Edward. Pokiaľ neprišiel ten list, nič som nevidela,“ šepla. Carlisle mi vzal list a kým ja som ešte paralyzovane stál a uvažoval, čo v tej agónii, ktorá ma ovládla, robiť, otec list prečítal nahlas. Rosalie vypískla.

„To sme nechceli,“ povedala zdesene, s rukami pritisnutými na hrudi.

„Utekaj za ňou!“ povedal rýchlo Carlisle a ja som v zúfalstve nehľadel na nič, len vybehol z domu ako bez duše. Alice, Jasper a Emmett vybehli za mnou. Jedine Carlisle si zachoval duchaprítomnosť, vybehol pred dom a skríkol na Alice a Jaspera, aby sa vrátili pre veci a šli kočiarom.

Ako som to mohol dopustiť?

V prvom rade, neskutočne ďakujem za komentáre. Nabíjate ma energiou a chuťou písať. Čo sa týka poviedky, nedokážete si predstaviť, ako som sa hrýzla do jazyka a musela sa ovládať, aby som neprezradila viac z deja, keď ste si poväčšine mysleli, že jej tie strašné veci robí Edward. Toto by predsa svojej láske neurobil. Už pracujem na ďalšej kapitole, ale najprv musím pohnúť s TS. Teším sa na vás pri ďalšej kapitole. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 27. kapitola: