Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 23. kapitola

11.10.2013 (15:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 39× • zobrazeno 4761×

Bella:

Otvorila som oči a šokovane sa rozhliadla po izbe. Ležala som vo svojej posteli, po vrchu vyšívanej prikrývky. Vedľa, vo svojom obrovskom kresle, sedel Edward. Lakťami sa opieral o kolená a čelom o zaťaté päste. Zodvihol pohľad a uprene sa mi pozrel do očí. Srdce mi pri tom chlade, ktorý z neho sálal, zrýchlilo a zabolelo. Črty jeho tváre sa zostrili. Výraz jeho tváre hovoril za všetko. Tak dobre som poznala jeho výrazy. Dokázala by som zatvoriť oči a viesť svojimi slovami ruku maliara a majster by bol schopný zachytiť aj ten najmenší detail jeho tváre, len vďaka môjmu opisu.

Nikdy som si to neuvedomila. Poznala som jeho črty lepšie, ako črty vlastnej tváre. Dokázala som v ňom čítať, no dnes som si nebola istá tým, čo skutočne cíti vo svojom vnútri. Pomaly som sa posadila. Rýchlo sa napriamil a spustil ruky pozdĺž tela. Ten pohyb ma prekvapil. Čakala som od neho ten chladný, stoický a rozvážny prístup, akým ma dokázal pri svojej inak výbušnej povahe priam šokovať.

„Dnes odchádzam! Dlho som odkladal povinnosti a tie sa len nakopili. Zanedbával som svoju prácu a všetko nechal na pleciach mojich bratov a otca. Aj tak by som tu nedokázal zostať. Potrebujem si utriediť myšlienky a to isté by si mala urobiť aj ty.“ Prudko vstal. Mohutné kreslo pri tom pohybe zavŕzgalo a trocha ho aj odtlačil.

„Edawrd...“ šepla som a s nádejou sa naklonila dopredu a natiahla za ním ruku. Zastal, no neobzrel sa. „Kedy sa vrátite?“ opýtala som sa pridusene. Chvela som sa.

„Neviem, kedy sa vrátim. Neviem, či mám chuť vrátiť sa,“ zasyčal mierne roztrpčene. Otočil sa a podišiel k posteli. Otriasala som sa vzlykmi a nemala odvahu pozrieť mu do očí. Oprel sa o posteľ dlaňami a nahol sa ku mne. Posteľ bolestivo zastonala a prehla sa. Pobozkal ma na čelo.

Tvrdo pritlačil pery na moju pokožku a ja som razom pocítila bolesť a strach, že je to možno naposledy. Nezmohla som sa však ani na hlások, len som bezradne zodvihla ruky a zavesila ich na jeho hrdlo. Ustrnul, akoby zaváhal, no potom ma chytil za zápästia a stiahol zo seba moje nehodné ruky. Bol to vo svojej podstate krutý pohyb, ktorým ma od seba odtrhol. Bola som precitlivená a v mojom vnútri sa odohrávala búrka, ktorá ma nútila vnímať všetko vzťahovačnejšie a osobnejšie.

Nikdy som sa nezamýšľala nad tým, čo naozaj znamená samota, či strata. Môj manžel odišiel. Opustil ma. Nebolo to ako vtedy, keď odišla matka... Ona odišla navždy, bolo to nezvratné a nemenné. Za to, že odišiel on, môžem ja a neistota z toho, čo so mnou a otcom teraz bude, ma pohlcovala ako hlbočina potápajúcu loď. Zachvacovala ma vlna paniky. Ako to vysvetliť otcovi? Čo mu vlastne Edward povedal o svojom náhlom odchode? Nasadol na koňa a šiel. Netuším, či sa vráti. Chce sa vôbec vrátiť? Možno mi len posol doručí papier, v ktorom bude stáť, že sa z jeho manželky stala v poradí tretia bývalá manželka a uvoľnila miesto potenciálnej štvrtej. Nebudem vzdorovať. Má na to právo.

Alice mala pravdu. Sprevádza ho nešťastie a prispela som k tomu svojou výraznou čiastkou aj ja. Do večera som nebola schopná opustiť izbu. Nechcela som však, aby si niekto všimol, že sa niečo udialo a preto som v sebe zaprela všetku tú bolesť a na večeru som sa pridala k otcovi. Len čo ma zbadal, nakrčil čelo a pokrútil hlavou nad mojim úbohým vzhľadom. Nemala som silu upraviť sa a Dorota dobre vytušila, že ma nemá rušiť a celý deň sa neukázala.

„To sa robí, mladá dáma? Celý deň nevystrčíš nos z izby. To si bola v posteli?“ Zodvihol varovne prst a ja som sa nútene usmiala. Premeral si ma pohľadom. „Hneváš sa, že tak skoro odišiel, že?“ Položil dokumenty na stôl a naklonil hlavu. Prikývla som. Otec si povzdychol. „Má veľa povinností.“

Začal ho, ako vždy, horlivo obraňovať, a tak som si vypočula monológ o tom, akého mám ohľaduplného a dobrého manžela. Mlčala som a pri každom jeho slove mi bolo viac do plaču. Po večeri sa môj otec zavrel do pracovne a ja som zostala strnulo sedieť na mieste. Dorota poupratovala zo stola, no cupitala okolo mňa, ako okolo motýľa, ktorého by mohla vyplašiť. Do očí sa mi tisli slzy ľútosti, aj keď momentálne som bola vo fáze, keď som ľutovala iba sama seba.

„Donesiem vám ešte niečo, dušička?“ opýtala sa tlmeným hlasom.

„Povedal ti niečo pán, keď odchádzal?“ opýtala som sa pridusene. Dorota ustrnula v pohybe. Čakala na môj pohľad a keď som jej pozrela do očí, prívetivo sa usmiala.

„Chcel, aby som sa o vás dobre postarala. Zopakoval mi to asi päťkrát, aby som na vás dala pozor.“ Odsunula stoličku. „Zase ste sa pohádali, že?“ šepla a siahla po mojej ruke.

„Nie, nepohádali, Dorota. On len musel odísť, lebo má veľa práce,“ šepla som. Dorota by sa trápila. Trocha ma prekvapilo, že jej povedal práve to.

„Ja som si myslela, že ste sa zas hádali pre toho chlapca a že ste sa pohádali. Bol dosť smutný, keď odchádzal, ale bodaj by nebol, keď odchádza od svojej mladej a krásnej ženy,“ zatrilkovala zrazu, akoby sa mi snažila zlepšiť náladu a vyskočila na nohy. Zvrtla sa okolo stola. „Ten muž vás miluje, to je na ňom vidieť. Vy by ste mu to mali dávať najavo viac, dušička. Muži sa tvária ako sebaistí a tvrdí chlapi, ale potrebujú to počuť rovnako, ako my ženy, inak vymýšľajú hlúposti.“ Zaškerila sa a utekala s posledným tanierom do kuchyne.

Ja som sa ako v mrákotách zodvihla zo stoličky. Prešla som do chodby, zaviazala som na seba vlniak a rozbehla sa hlavným vchodom, chladným vetrom k stajniam. Každým metrom som bola zúfalejšia a viac si uvedomovala to, čo sa stalo. Potrebovala som sa vyplakať. Potrebovala som niekomu povedať pravdu, povedať nahlas to, čo tak bolelo, že ma môj manžel opustil, lebo aj keď som to zavinila sama a bolo zrejmé, ako to dopadne, chcela som podporu a pevné objatie.

Vybehla som po schodoch a na tom poslednom som už nemohla polapiť dych. Vtrhla som do dverí bez zaklopania. Potrebovala som mu rýchlo povedať, čo sa stalo. Potrebovala som jeho oporu, jeho náruč, počuť z tých plných pier, že všetko bude dobré. Nikto iný mi nemohol pomôcť a nedokázal mi zaceliť rany. Nemohla som čakať porozumenie od nikoho iného, lebo ani sama som nerozumela tomu, čo cítim. Nechápala som, ako ma to mohlo tak veľmi zasiahnuť. Myslela som, že ma ani v najmenšom nezabolí jeho strata, no to, čo sa dialo v mojom vnútri bolo šialené. Cítila som vinu, ale nebola som schopná identifikovať, z čoho tá vina pramení, lebo doposiaľ som sama seba považovala za tú, na ktorej sa pácha krivda.

„Jacob!“ skríkla som a zostala zarazene stáť uprostred jeho izby. Šokom som zmeravela. V rýchlosti na seba stiahol deku a vyskočil z postele, pričom na sebe jednou rukou pridržiaval prikrývku a druhou si zapínal nohavice. Agnesa svoje polonahé telo zahalila perinou a schovala predo mnou červenú tvár.

Zalapala som po vzduchu a krok cúvla. Bolo to, akoby ma niekto oblial ľadovou vodou. Zatriasla som sa a otvorila ústa dokorán. Cítila som sa, akoby som precitla z nočnej mory a ešte stále presne nevedela racionálne rozoznať, kde skončil sen a kde začala realita.

„Bella... Čo sa deje?“ opýtal sa Jacob prekvapene. „Bella!“ skríkol na mňa, no ja som sa na neho nedívala. Uprene som hľadela do jeho postele, kde sa moja slúžka červenala ako paradajka. Jedna rana striedala druhú.

„Ja...“ zabľabotala som, otočila sa a utekala skľúčene preč. Schody smerom dole som brala po dve až tri. Rozbehla som sa k domu a nemohla polapiť dych. Z môjho hrdla sa rinulo ručanie raneného zvieraťa. Dnešok sa rúcala jedna moja istota za druhou.

„Bella!“ kričal za mnou Jacob, no ja som bežala, ako zmyslov zbavená. Mala som pocit, že sa celý svet zbláznil. Už ostáva, aby na mňa padlo samo nebo a dostala by som všetko, čo si zaslúžim. „Bella,“ skríkol už tesne pri mne a pevne ma zdrapol do náručia. Snažila som sa mu vytrhnúť a tak sme obaja spadli na zem, do tmavej, studenej trávy. Jacob padol na mňa a ja som bolestne vykríkla. Jeho obrovské telo ma zavalilo. Rýchlo sa nadvihol a zatriasol mnou.

„Čo sa stalo!“ Díval sa mi uprene do tváre a mne slzy tiekli potokmi po lícach, až do vlasov, kde ich hneď zmáčali a lepili sa mi na krk. V jeho tvári bol strach. Híkala som a nebola schopná povedať súvislú vetu. Bľabotala som.

„Opustil ma!“ zaplakala som. Jacob prekvapene pokrútil hlavou a s nedôverčivým pohľadom sa viac odtiahol.

„Ako opustil?“ opýtal sa v šoku. Žmúril na mňa svoje hnedé oči a vyzeral naozaj prekvapene a zarazene. Niečo také dozaista nečakal, ako nečakal ani to, že sa večer zjavím v jeho izbe.

„Povedala som mu to. Všetko som mu vykričala. Povedala som mu, že ho nenávidím. Povedala som mu všetko. Úplne všetko.“ Hlas sa mi lámal ako starej žene.

Nie len, že ma bolelo to, že som Edwardovi najskôr zlomila srdce, ale teraz ma bolel aj fakt, že môj priateľ mi vlastne nepatrí a nikdy nepatril. Hlúpo a naivne som si myslela, že Jacob je niečo ako moja poistka, samozrejmosť, ktorá tu bude stále a má na sebe nápis s mojim menom. Vidieť ho medzi nahými bielymi stehnami mojej slúžky bolo bolestivé, ale nie až tak, ako by som čakala.

„A čo on? Čo ti na to povedal? Zúril? Udrel ťa?“ Jacob ma pohľadom rýchlo kontroloval, pričom jediné, čo ma teraz bolelo, bolo jeho ťažké, polonahé telo na mojom.

„Bol sklamaný, povedala by som zúfalý. Jacob, ja som mu strašne ublížila,“ zachrapčala som. Jacob sa zo mňa pomaly zodvihol a potom postavil na nohy aj mňa. Nedal mi veľmi na výber, jednoducho ma postavil na nohy, ako bábiku.

„Neľutuj, čo sa stalo. Je to vlastne dobré, Isabella. Koniec pretvárky a koniec toho tvojho klamstva. Môžeš žiť, ako chceš a podľa svojho.“ Chytil ma za ruky a pritiahol k sebe tak blízko, až som cítila teplo sálajúce z jeho tela. „Môžeme byť spolu,“ šepol a ja som otvorila ústa.

„Spolu? Práve som ťa videla s Agnesou,“ povedala som šokovane.

„Bella, nebuď predsa pokrytec,“ zasyčal a hádam aj nevedome do mňa trocha strčil. „Ty si so svojim mužom spala miliónkrát. Nie je to dôležité. Dôležité je to, čo cítia naše srdcia a to moje ťa milujem. Stačí slovo a budeš jedinou ženou môjho života.“ Priložil si ruku na svoju nahú hruď. „Tu si už dávno jediná. Tu vo vnútri.“ Pozrela som ponad Jacobovo rameno. Agnesa práve zbehla dole schodmi. Nešikovne si ešte zaväzovala zásteru. Nebežala však k domu, ale dozadu za stajňu, preč od nás. Snažila sa byť neviditeľná. Netuším, čo sa jej mohlo hnať hlavou, no ja som vo svojej mala zmätok.

„Jacob...“ šepla som a potom sa stalo niečo, čo by som nikdy nebola schopná pripustiť si. Ja Jacoba neľúbim. Mám ho rada, ale milovať by som ho nedokázala. Nikdy by som to nemohla. Predstava, žeby tie biele stehná, ktoré sa mu omotávajú okolo pása patrili mne, mi prišla neprirodzená, ba dokonca zvrátená a sprostá. Pohladila som ho po ramene. „Nemilujem ťa, Jacob. Nikdy nebudem. Je mi s tebou dobre, ale ako s priateľom.“ Jacob sa nahrbil. Pokrútil hlavou.

„Tak potom si prišla o manžela pre nič,“ zaškrípal zubami a v tvári sa mu usídlila len číra zlosť. Takého som ho nepoznala. Ten výraz ma desil. Nozdry sa mu rozšírili ako spurnému žrebcovi a povytiahol vrchnú peru a mierne vyceril zuby.

„Jacob, nechcela som ti ublížiť a...“

„Ty nikdy nechceš nikomu ublížiť, Bella! Ty si tá nevinnosť sama, čistá dobrota a čistota. Všetci na okolo ti ubližujú a nerozumejú ti. Čím som pre teba?“ Rozhodil rukami.

„O čom to hovoríš, Jacob? Medzi nami bolo stále jasno. Si ako môj brat...“

„Prosím ťa! Aký brat? To boli len reči, lebo si mala muža a tá iskra medzi nami musela byť potlačená. Teraz odišiel. Si nahnevaná kvôli Agnese a preto hovoríš také hlúposti. Ty ma predsa ľúbiš! Ľúbiš ma!“ skríkol na mňa. Odstúpil niekoľko krokov a krútil pri tom hlavou. Ja som sa snažila upokojiť.

„Ja neviem, čo presne by som mala cítiť práve teraz. Viem len, že to bolí tuto...“ Priložila som ruky na svoju hruď. „Bolí to, lebo som ublížila jemu a aj tebe. Jacob, láska aká by mala byť medzi mužom a ženou medzi nami nikdy nebola. Mrzí ma to,“ šepla som skľúčene. 

„Z mojej strany áno!“ zreval a ja som nadskočila, ako ma to naľakalo. Všimol si moju rekciu a keď som si skľúčene zakryla ústa dlaňami, cúvol, otočil sa a rozbehol sa preč. Ostala som stáť v tej mokrej tráve a pomaly začala cítiť chlad, ktorý od nôh stúpal do celého môjho tela.

Jacob bol už dávno preč, no stále som sa dívala smerom k stajniam. Ruky sa mi začali chvieť a zuby drkotať o seba. Pred očami sa mi zahmlievalo. Myslela som na Edwarda a hneď zas na Jacoba. Zrazu som sa nemohla rozhodnúť, čo ma sužuje viac. Bolí viac stratiť manžela, alebo priateľa? Bola som zdesená tým, že nepoznám odpoveď. Myslela som si, že keď raz Edwardovi Cullenovi poviem pravdu, keď mu raz do očí poviem všetko, čo si myslím, pocítim úľavu. Žiadna úľava neprišla, no prišlo utrpenie. Privrela som oči a videla jeho sklamanú tvár a túžila som ju pohladiť. Pomaly som si kľakla na zem a prsty vplietla do stebiel teraz už čiernej trávy. Pravda uzrela svetlo sveta a ako som zo seba strhla masku pretvárky, moja tvár sa pod tou maskou mesiace menila a nadobudla črty netvora. Všetkých naokolo som videla ako tých zlých a pritom jediným pokrytcom a zlobou som bola ja sama.

V prvom rade nesmierne ďakujem za hlasy o naj poviedku. Nesmierne si to vážim a som z toho v určitej eufórii.

Táto kapitola bola smutnejšia. Bella má neskutočný zmätok v hlave a v pocitoch a nie je sa čomu diviť. Keď Edwrad opustil Bellu v originálnom príbehu, priznám sa, že som s knihou v ruke viedla monológ o tom, aký je idiot a mala som problém pochopiť, ako sa jej mohol vzdať, aj keď vlastne veril, že robí to najlepšie pre ňu. Edwrad nám teraz odišiel, ale čo by to bol za príbeh, keby sa nevrátil. Na ďalšej kapitole sa už pracuje. Dúfam, že sa táto aspoň trocha páčila a potešíte ma komentárom. Ďakujem, Lolalita.

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 23. kapitola: