Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 12. kapitola

01.07.2013 (15:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 30× • zobrazeno 4489×

Bella:

Bezradne som zaborila nos do jeho hebkého saka.

„Je mi zle,“ zakňučala som. Očividne mi uveril. Ráznym krokom vykročil k panstvu. Dokonca so mnou v náručí pobehol.

„Čo sa stalo?“ skríkol môj otec mierne hystericky.

„Len jej prišlo nevoľno,“ povedal roztržito. Charlie ma začal ťahať z pánovho náručia, no on ma nepustil.

„Nemal by som poslať po doktora?“ opýtal sa otec.

„Nie!“ skríkla som v tej istej sekunde ako Cullen. Otec sa zatváril trocha prekvapene. Prudko som sebou trhla, aby ma ten blázon pustil. „Pustite...“ šepla som a on ma naozaj položil na zem. Jednou rukou ma však stále pridržiaval okolo pása.

„Deje sa niečo?“ Charlieho hlas znel trocha trpko. Uprene hľadel na pána, aby mu tak naznačil, že sa mu jeho ruka na mojom páse nepáči.

„Bella, choďte si odpočinúť. Ja sa pozhováram s vašim otcom,“ povedal pán vážne a krok odo mňa odstúpil.

„Prosím nie,“ zakňučala som naliehavo a chytila ho za lem saka. Uprene som sa mu zadívala do očí. „Prosím, buďte rozumný,“ šepla som priam zúfalo.

„Celý svoj život sa správam rozumne a robím, čo sa odo mňa očakáva. Možno mám konečne nárok urobiť niečo nerozumné.“ Naklonil sa ku mne, no ja som ho hneď pustila a cúvla. Pozrela som na svojho otca, ktorému podľa výrazu tváre dochádzala trpezlivosť.

„Chcete so mnou hovoriť, pane?“ pobádal Cullena a mne začali z očí tiecť slzy ako hrachy.

„Áno. Prejdime do pracovne, Charlie.“ Ukázal otvorenou dlaňou k schodisku. Otec vykročil. Ja som využila ešte poslednú šancu. Chytila som ho za voľne spustenú ruku. Okamžite zmeravel a pozrel sa na naše spojené dlane, potom priamo do mojich očí. Usmial sa. Ten úsmev mi vyrazil dych. Dvihol sa mu len jeden kútik úst vo zvláštnom, pokrivenom úsmeve. Bol nádherný, to je jednoducho nepopierateľné, no mňa jeho krása neobalamutí. Pustil ma a vybehol po schodoch.

Začala som sa škvariť v pekelnom ohni. Dnešný deň bol chorý, zvrátený a ja som stála pod schodmi hádam aj pol hodiny. Pripadalo mi to ako nočná mora. Nemohla som uveriť tomu, čo sa stalo. On je predsa ženatý. Je to blázon. Naozaj chce požiadať môjho otca o moju ruku? To len tak vymení druhú manželku, za tretiu? V mojich očiach sa rýchlo z netvora premenil na ešte väčšiu beštiu. Teraz sa mi už predstava doktora Mika Newtona ako manžela, nezdala až taká strašná. Práve naopak. Ak si mám vybrať medzi ním a Mikom, tak to bude Mike.

„Bella, ste v poriadku?“ opýtala sa Dorota. Bola už prezlečená v domácich šatách, v ruke držala koláč a nechápavo na mňa valila svoje tmavé oči.

„Áno... Som. Kedy prišiel?“ opýtala som sa roztržito. Dorota si utrela chrbtom ruky ústa od cukru.

„Vraj včasne po obede. Ale vy nevyzeráte dobre, dušička,“ šepla tesne pri mne a siahla mi na čelo. Striasla som zo seba jej ruku.

„No tak!“ okríkla som ju.

„No, bojím sa o vás. Utekal s vami, akoby ste bola mŕtva. Vyľakala som sa.“

„Len mi prišlo trocha nevoľno,“ odvrkla som ublížene. Dorota stiahla obočie. Naklonila sa ku mne, akoby nás mohol niekto počuť.

„Dúfam, že nie preto...“ Nechápavo som zodvihla obočie. „No, váš otec hovoril, že zajtra príde doktor Newton na pytačky.“ Veľavýznamne na mňa mrkla a pozrela mi na brucho a svojou rukou urobila nad tým svojim oblúčik.

„Dorota! Čo si to myslíš? Ja som slušná žena.“ Nahnevane som odkráčala do svojej izby. Nedokázala som sa však upokojiť a pri každom zvuku z chodby som vybehla pred dvere. Videla som Dorotu, ako nesie na poschodie víno a dva poháre. Vonku sa už úplne zotmelo a otec bol stále hore. Cítila som sa strašne. Mala som pocit, že o mne zas niekto rozhoduje za mojim chrbtom. Pobalia ma a pošlú niekam, ako to urobili pred rokmi. Môj otec by ma predsa nedal tomu mužovi. Ani netuším, čo je vlastne zač. Neviem, koľko má rokov, čo vlastne robí keď je mimo panstva, neviem nič o jeho rodine a hlavne, nechcem aby sa pre mňa rozpadlo jeho manželstvo. Ja taká nie som. Čo je to za muža, ktorý bozkáva nevinné dievča a ponúka jej manželstvo, akoby šlo o kus koláča. Nedokázala som to už vydržať. Dupkala som pri dverách a nervózne si ohrýzala nechty, čo som nikdy pred tým nerobila. Otec zišiel zo schodov až niečo pred pol nocou. Vyzeral hrozne unavene a zamyslene. Vybehla som z izby ako blesk. Mala som nutkavú potrebu ospravedlniť sa, aj keď som netušila, čo mu vlastne Cullen povedal. V skryte duše som dúfala, že mu nič ohľadne tej chorej žiadosti o ruku nepovedal.

„Veľmi ma to mrzí,“ šepla som a objala ho, aj keď sa k tomu sám veľmi nemal. Vyzeral teraz ešte viac ustarostene a pôsobil staršie. Presne ako v deň, keď som po matkinej smrti prišla domov. Pohladil ma po vlasoch a pobozkal na vrch hlavy.

„Choď si ľahnúť, zlatko,“ povedal zachrípnuto.

„Čo od teba chcel?“ Placho som zodvihla pohľad.

„Vedel som, že sa mu páčiš. Vedel som to od toho dňa, čo si prišla na prázdniny zo školy.“ Zas ma drsnou dlaňou pohladil po vlasoch. „A čo ty?“ Nechápavo som mykla ramenami. „No, čo hovoríš ty na neho?“ opýtal sa a ja som pootvorila ústa. Bezradne som pokrútila hlavou. „A doktor Newton?“ Zas som sa zmohla len na pokrútenie hlavou. „Choď spať!“ prikázal a odišiel smerom k svojej izbe.

Spať? To naozaj nešlo. Sedela som na posteli a bezradne žmolila lem nočnej košele. Mala som chuť vybehnúť tých pár schodov, zabúchať mu na dvere a od pľúc mu povedať, čo si myslím. Mala som túžbu vykričať mu, ako ním opovrhujem za všetko, čo kedy urobil a najviac za to, že ma postavil do takejto situácie. Nie je to však tak jednoduché. Čo by s nami bolo, keby som sa zachovala tak hrubo. Kde by sme s otcom skončili? Jeho by už nikto nezamestnal a ja by som musela slúžiť. To nás najskôr aj tak neminie, keď ho odmietnem. Predstava, žeby som sa mala vydať za Edwarda Cullena ma privádzala k šialenstvu. Jedno som vedela. To sa jednoducho nestane. To by som nezvládla.

Nočné mory niekedy prerastú až do dňa a sú mnohokrát desivejšie, než tie nočné. Doktor Newton prišiel pred obedom. Otec bol od rána s Cullenom. Vlastne som ich ani nevidela. Musela som teda Mika privítať ja. Už na dverách pochopil, že sa niečo deje.

„Necítite sa dobre, Bella? Ste bledá a vyzeráte ustato.“ Siahol mi na čelo, no ja som jeho ruku slušne striasla. Pokúsila som sa o úsmev, no nevyšlo mi to. Bol to skôr úškľabok.

„Som v poriadku,“ pípla som.

„Rozhodne tak nevyzeráte. O čo ide?“ opýtal sa ustarostene.

„Všetko je v poriadku, len...“

„Viete o čo som prišiel požiadať vášho otca. Myslel som, že ku mne cítite to, čo ja k vám, Isabella.“ Prehrabol si bezradne prstami vlasy. Moje správanie si vysvetlil, ako moje váhanie.

„Nie, Mike. Prosím, len sa situácia trocha skomplikovala a myslím, že je priskoro...“

„Priskoro? Bella, ja už nie som schopný byť bez vás. Keby som si vás mohol vziať hneď, tak to urobím!“ Zatriasol mnou, akoby ma chcel prebrať zo spánku, no ja som bola priam bolestne pri vedomí.

„Včera sa vrátil pán Cullen a nie je vhodný čas,“ šepla som.

„Bella, nič ma nezastaví. Chcem hovoriť s vaším otcom!“ Nekompromisne sa napriamil. Vzdychla som si. Nedalo sa nič robiť. Pomaly som teda vyšla na poschodie. Mike zatiaľ nervózne pochodoval po chodbe a Dorotinu ponuku čaju odbil namrzeným zasyčaním. Zastala som pred dverami pracovne a opatrne zaklopala. Otvoril mi pán. Mal na sebe snehobielu košeľu a bielu vestu. Nemal ešte zaviazanú kravatu, čo bolo nezvyklé. Otec sedel za stolom nad nejakými papiermi. Zodvihol pohľad. Kývla som na neho a pritom som sa snažila všemožne vyhnúť pohľadu na pána.

„Otec, prišiel doktor Newton a chce s tebou hovoriť,“ šepla som.

„Ja si s ním pohovorím!“ povedal Cullen nahnevane, no môj otec rázne vstal.

„Vypočul som vás, pane, a vypočujem aj doktora Newtona. S dovolením.“ Padla mi sánka až k zemi. Otec bol priamy, rozhodný a naozaj rázny a Cullen mu ani na sekundu neodporoval. Otvoril mu dvere dokorán a čakal, kým prejde cez dvere. Vykročila som za otcom, no zastavil ma dvihnutou rukou.

„Ty nie. Pozhováram sa s ním sám,“ prikázal mi a ja som automaticky zastala. Pán sa postavil vedľa mňa. Otec zmizol na schodoch. Ucítila som letmí dotyk na mojej ruke. Stál vedľa mňa a akoby nedopatrením sa dotkol mojej ruky. Rýchlo som vykročila za otcom, no chytil ma za zápästie a pritiahol k sebe.

„Nechcel som vás rozrušiť svojou žiadosťou.“

„Už sa stalo,“ odvrkla som.

„Bella, ja som svoju žiadosť myslel úprimne a vážne. Vezmite si ma, Isabella.“ Uprene sa mi pozrel do tváre.

„Vy už ste ženatý, pane!“ pripomenula som mu.

„Nie, nie som.“ Naklonil hlavu na bok. „Rosalie si vzala môjho brata,“ šepol a natiahol ruku ku mne.

„A čo madam Denali?“ opýtala som sa nevrlo.

„Tanya? Tanya zomrela,“ povedal rozmrzene, priam nahnevane. Cúvla som pred ním a ruky sa mi rozochveli. Nedokázala som mu čeliť. Celé mi to prišlo ako šialený a veľmi zlý sen. Nedokázala som reagovať. O tomto nikto v dome nevedel. Možno otec, ale nič mi nepovedal. Bez jediného slova som sa otočila a pobrala sa za Charliem. Počula som podráždené hlasy zo salóna.

„To hádam nemyslíte vážne!“ skríkol Mike. Bol rozčúlený.

„Zbytočne sa rozčuľujete. Posledné slovo bude mať moja dcéra. Len som považoval za fér, aby ste vedeli, že vás v žiadosti o ruku už niekto predbehol.“ Môj otec znel naopak vyrovnane a pokojne.

„Urobíte s Isabelly len jeho ďalšiu trofej? To predsa milujúci otec neurobí!“

„Slušný muž nespochybňuje lásku otca k jeho dcére, obzvlášť, keď si ju chce vziať za manželku,“ napomenul ho Charlie. Obávala som sa toho, čo bude ďalej. Mike je dosť priamočiary a mala som strach, že povie niečo urážajúce.

„Tak to ma mrzí, že to tak vyznelo. Ja len nerozumiem tomu, ako môžete vôbec uvažovať, že ju dáte niekomu, ako je on!“

„Poznáte pána Cullena? Ja ho poznám roky, ale vás nie, mladý muž, a zatiaľ ste na mňa neurobili najlepší dojem.“ Otec zvýšil hlas a to bolo znamenie, že stráca trpezlivosť. Mike je horúca hlava a tak som opatrne zaklopala. Vstúpila som do miestnosti. Mike sa ku mne prudko rozišiel. Chytil ma za ramená.

„Isabella, rozsudok bude teda na vás. Koho si vyberiete?“ Zatriasol mnou.

„Okamžite ju pustite, doktor Newton!“ ozvalo sa zlovestne za mojim chrbtom. Mike sa nepríčetným pohľadom zadíval ponad moje rameno. Spustil ruky a vystrčil bojovne bradu.

„Neviem, o čo vám ide, vážený pane, ale má osemnásť! Je to nevinná, mladá žena. Vy chcete len ďalšiu manželku do zbierky. Hľadajte inde!“ Toto bolo absurdné. Cítila som sa ako kosť predhodená zúrivým psom. Až teraz som sa pozrela na pána. Bol dokonalý, ako zo škatuľky. Mal na sebe sako a dokonalo uviazanú kravatu. Arogantne pohodil hlavou a opovrhujúco si chytil sako v oblasti hrude.

„Doktor Newton, zabúdate, komu patrí tento dom. Ponúkol som slečne Swanovej to, čo jej núkate aj vy. Je to na nej a jej otcovi, koho a či vôbec niekoho z nás bude ochotná pojať za manžela. Nebudeme sa tu predsa ruvať ako psy. V konečnom dôsledku by ste to prehrali.“ Opovrhujúco sa zasmial. Mike vyzeral akoby mal každú chvíľu explodovať. Zčervenel a na čele mu vystúpili kropaje potu. Cullen naopak pôsobil extrémne pokojne, ak opomeniem to, že mu oči pod pohľadom tmavli.

„Je to na Belle a pánu Swanovi. Vy mi nestojíte ani za mávnutie rukou.“ Mike sa na mňa uprene pozrel. „Dokedy ma necháte čakať na odpoveď?“ opýtal sa ma rovnako namrzene, ako sa bavil aj s Cullenom.

„Ešte som nemala ani príležitosť pozhovárať sa s otcom. Poznáte ma. Nechcem vás trápiť,“ povedala som ospravedlňujúco.

„Viem že nechcete, ale trápite. Trpím pre vás ako zviera, ale verím, že to bude len trpkou spomienkou, keď vás budem zvierať vo svojom objatí a váš prst bude zdobiť prsteň mojej matky.“ Ráznym krokom prešiel okolo Cullena a ja som vybehla za ním. Prudko otvoril vstupné dvere.

„Mike, mňa to nesmierne mrzí,“ zakňučala som.

„Vy za to nemôžete,“ šepol. „Dajte mi vedieť, ako ste sa rozhodli, ale nenechajte sa vmanipulovať do niečoho, čo sama nechcete. Ste múdra žena.“ Pohladil ma po ruke a vzal ju do dlaní. Pritisol mi na chrbát dlane pery. Ruku mi zas pustil a ťažké dvere sa za ním zavreli.

Ovládol ma pocit úzkosti a neistoty. Mám tri možnosti voľby, no každá z nich je rovnako ťažká a neprináša výhru. Proste si musím vybrať najmenšie zlo pre mňa a pre otca.

Prešlo pár minút a otec vyšiel na chodbu, kde som sa opierala čelom o studenú, kamennú stenu. Ponúkol mi rameno a vyšli sme von. Šli sme mlčky ruka v ruke smerom, kde nás to oboch v túto chvíľu ťahalo najviac.

„Kto by to bol povedal,“ šepol a tým prelomil mlčanie, keď sme už po dlhej chvíli minuli odbočku k dedine a začali stúpať na kopec k cintorínu.

„Čo mám urobiť?“ opýtala som sa priamo.

„Je to tvoj život, Bella. Ty sa musíš rozhodnúť, čo chceš.“ Pohladil ma po vlasoch. „Máš rada toho doktora?“ opýtal sa pokojne.

„Nie,“ šepla som.

„A čo pána Cullena.“ Mi vrelo ruku.

„Toho muža ani nepoznám,“ pípla som.

„Pozoruhodné, že o teba obaja tak stoja, keď ty nemáš rada ani jedného z nich.“

„Mám rada teba. Urobím, čo povieš.“ Pokorne som sklonila hlavu.

„Ty sa musíš rozhodnúť, Isabella. Ten mladík má horúcu krv a bojuje o teba. Očividne ťa ľúbi. Je však mladý a príliš zbrklý. Bol by som radšej, ak by si bola s niekým rozvážnejším. Pán Edward má už niečo za sebou. Je bohatý, vážený a naozaj príťažlivý muž. Vďačíme mu za veľa, dcérka.“ Otvoril vrátka, ktoré škrípavo zavŕzgali a stúpali sme k hrobu matky.

„Vďačíme mu?“ opýtala som sa trocha podráždene.

„Bella, vďačíme mu za mnohé. Chovám k nemu úctu a on sa stále správal úctivo ku mne a k tvojej mame. Nechal ťa študovať a všetko zaplatil. Matka vždy dúfala, že si ťa obľúbi a otvorí ti dvere do lepšieho sveta. Určite však nečakala toto. To by teda vyvaľovala tie svoje nádherné okále, keby počula, že si ťa chce vziať.“ Pousmial sa.

„Nevadí ti, že bol ženatý? Koľko má vlastne rokov?“

„Vyzerá maximálne na tridsať,“ povedal zamyslene môj otec.

„Tridsať? Žartuješ? Vyzerá maximálne na dvadsať. Koľko rokov ho už poznáš?“ dobiedzala som do otca.

„Bella, on je dverami do spoločnosti. Budeš mať postavenie, peniaze a úctu okolia. Verím, že ti bude dobrým mužom a keď ho spoznáš, naučíš sa ľúbiť ho. Nemusíš si ho hneď zobrať za manžela. Spoznaj ho a potom... Sám som mu navrhol, aby na teba netlačil a on súhlasil. Chce však predať tento dom. Povedal, že ti kúpi sídlo.“ Otec hovoril tak oduševnene, akoby som už hádam povedala, že si chcem vziať Cullena.

„Ty si sa už rozhodol,“ šepla som prekvapene. Bolo jasné, že on mi už muža vybral.

„Nie! Rozhodnutie je na tebe.“ Otec sa rázne ohradil pred mojim tvrdením. Pripadala som si ako vták lapený do siete. Čím viac chcem vzdorovať, tým viac sa zamotávam. V očiach ma pálili slzy, no zhlboka som sa nadýchla, aby som to ovládla. Pri hrobe sme strávili pár minút a potom sme sa pomaly vrátili k domu. Už sme sa nezhovárali o ničom, čo sa týkalo môjho rozhodnutia. Otec šiel priamo do svojej izby a ja do stajne. Chcela som vidieť známu a prívetivú tvár.

Jacob akurát nosil koňom vodu. Zastala som pri prvej ohrade. Kone mu dali hneď vedieť, že je v stajni niekto nepovolaný. Kývol na mňa hlavou.

„Vezmeš ma do dediny?“ opýtala som sa šeptom.

„Iste. Prečo nie. Potrebuješ niečo kúpiť?“ opýtal sa nezaujato.

„Potrebujem povedať doktorovi Newtonovi odpoveď na jeho otázku,“ povedala som trasúcim hlasom.

„Takže Dorota hovorila pravdu. A aká bude odpoveď?“ Namrzene sa oprel vedľa mňa.

„Najprv to chcem povedať jemu.“ Jacob pokrútil hlavou.

„Nemala by si si ho vziať,“ šepol.

„Mám si podľa teba vziať Cullena?“ Neveriacky som zodvihla obočie.

„Ho-hó... Prosím? K tomu si prišla ako?“ Rozhodil rukami.

„Toto ti Dorota nespomenula? Pán Cullen ma tiež požiadal o ruku,“ povedala som nechápavo.

„To nemyslíš vážne! To je choré!“ Zatváril sa znechutene a skrivil tvár. Potom uvoľnil tú grimasu a zasmial sa. „Žartuješ, že?“ Bezradne som si sadla na balík sena a spustila ramená.

„Kiežby.“

„Tak to je teda šialené.“ Sadol si ku mne a ja som sa mu oprela o rameno.

„Jacob, čo má robiť?“ opýtala som sa zúfalo.

„Na tvojom mieste by som vzal nohy na ramená.“ Oprel si hlavu o ohradu.

„Kiež by som mohla.“

„Prečo by si nemohla?“ Pre Jacoba bolo všetko jednoduché.

„Nemôžem to otcovi urobiť. Toto by urobila len nevďačnica a hlupaňa.“ Povzdychla som si.

„Čo na to Charlie?“ Jacob ma pohladil po ramene.

„Ten Cullenovi neodmietne nič na svete. Nepovedal to priamo, ale on by ma bez jediného zaváhania predhodil pánovi domu.“ Jacob sa zasmial.

„Predhodil? To znie tragicky.“

„To aj je, Jacob.“ Sklopila som pohľad a pár krát sa zhlboka nadýchla, čo som pri tej štipľavej aróme stajne hneď oľutovala. „Poďme na vzduch,“ šepla som a vyskočila na nohy. Potiahla som Jacoba za ruku, aby vstal a ťahala ho zo stajne, smerom k výbehu pre kone. Vonku bol ešte pánov žrebec, ktorý obchádzal okolo plota a podupával nohou.

„Máš aspoň predstavu, čo urobíš?“ Objal ma okolo ramien. Zachichúňala som sa, keď sa na mňa celý zavesil a ťahal ma tým k zemi.

„Musím sa pozhovárať s doktorom,“ šepla som.

„Budeš hovoriť aj s Cullenom?“ Zaškeril sa.

„Myslím, že budem musieť.“ Pri tej predstave ma striaslo.

„Poznám riešenie, pri ktorom by si nemusela hovoriť s nikým z nich.“ Zodvihol prst.

„Naozaj? Hmmm...“

„Osedlám toho žrebca,“ ukázal na koňa, a ten akoby tušil, že hovoríme o ňom, zastrihal ušami a ležérnou chôdzou kráčal k nám. Prišiel až na dosah ruky a Jacob ho pohladil medzi očami, „a ujdeme spolu do noci.“

„Spať budeme pod hviezdami a živiť sa bobuľami a korienkami,“ dodala som s hereckým nasadením a tvárila sa zasnene. Jacob ma chytil za obe ruky.

„Mám zdravé ruky. Uživím nás. Nebude to ľahký život, ale zvládnuť sa to dá,“ povedal akoby vážne. Prišlo mi to tak smiešne a patetické. Rozosmiala som sa. Jacob ma pobavil a to bolo v tejto situácii oslobodzujúce. On však zostal stáť so zaťatou čeľusťou a pustil moje dlane. Prekvapene som naklonila hlavu na bok.

„Jacob?“ Uprel pohľad do mojich očí a konečne sa usmial. Spadol mi zo srdca obrovský balvan. To by som už nezvládla. Jacob je moja realita. On je tým, čo ma púta k zemi a dáva mi triezvy pohľad na svet, na samú seba.

„Takže sa útek nekoná. Musíš s tým bojovať sama. Dal som ti možnosť.“ Zaškľabil sa. Žrebec sa razom trocha splašil. Prebehol po obvode ohrady na opačnú stranu, čo upútalo moju aj Jacobovu pozornosť.

„Jacob, prečo je Čierny ešte vonku?“ Pán sa oprel o ohradu a hlavou kývol k svojmu žrebcovi. Jacob pretočil oči, ale videla som to len ja. Otočil sa smerom k Cullenovi.

„Môžem ho pustiť, len keď sú ostatné kone s stajni. Napáda ich. Je pekelne nervózny.“ Jacob prejavil náznak vzdoru a to si pán Cullen nenechal páčiť. Napriamil sa a potom priamo z miesta kde stál preskočil vysokú ohradu, akoby to bola malá lavička. Čižmy sa mu na druhej strane pri dopade zaborili do vlhkej hliny. Ráznym krokom kráčal k nám a čím bol bližšie, tým som sa ja cítila menšia a zraniteľnejšia. Vzbudzoval rešpekt a vo mne potrebu ukryť sa.

„Odveď ho do stajne!“ zavelil Jacobovi bez toho, aby na neho čo i len pozrel. Díval sa uprene na mňa a ja som už nevedela, kam uhnúť svojim pohľadom. Cítila som sa, akoby som hádam niečo vyviedla a už za to, že vo mne tieto pocity vzbudzoval, som ho nenávidela. Jacob sa na mňa povzbudzujúco usmial a utekal po koňa. Pán Cullen mi ponúkol rameno a ja som ho s nevôľou prijala. Myslela som, že pôjdeme cez stajňu, no on vykročil k bráne ohrady. Moje topánky na takýto terén neboli ušité a tak som sa niekoľkokrát úplne zavesila na jeho predlaktie, aby som nespadla. Zakaždým sa pri tom na mňa pozrel. Konečne sme zastali na rovnom povrchu. Len jednou rukou odsunul ťažké brvno na ohrade a potom ju za nami zavrel.

„Nemali by ste tráviť toľko času so sluhami,“ povedal trocha otrávene.

„Ani vy nie, pane,“ povedala som bez rozmyslu a pozrela mu do tváre. Trvalo sekundu, kým mu došlo, že narážam na seba.

„Vy predsa nie ste slúžka, Bella.“ Naklonil hlavu na bok.

„Pane, som slúžka. Som dcéra vášho sluhu a aj moja matka vám slúžila.“ Nekompromisne som vystrčila bradu dopredu.

„Predám dom. Kúpim sídlo Greenway. Kúpim ho pre vás a vášho otca. Vy nie ste slúžka a ani on nebude. Keď k vám prídem, prídem ako hosť. Teda aspoň nejaký čas k vám budem chodiť ako hosť a potom jedného dňa...“ Zadrhol sa mi dych. Všimol si to. „Rozrušuje vás to, keď o tom hovorím?“

„Nie, len mám pocit, že mi nedávate na výber,“ povedala som rýchlo.

„Isabella, ja vám predsa nič nevnucujem. Ak ma odmietnete, nebudete chcieť prijať moju ponuku, prijmem to ako muž.“

„Chcete mi kúpiť dom...“ namietala som.

„Bella, ja si môžem kúpiť aj celú krajinu. Kúpiť vám dom, je akoby vám doktor Newton kúpil na trhu perníkové srdce.“

„Dom Greenway je vaše perníkové srdce?“ Vzhliadla som mu do tváre a pri tej jeho grimase som sa neubránila pousmiatiu. Vyložil si to nesprávne, lebo sa uvoľnene zasmial aj on, ako by som hádam súhlasila.

„Len ho nesmiete zjesť.“ Zas mi ponúkol rameno a viedol ma do záhrady. Na krajinu v tomto období padala tma dosť skoro. Pripadalo mi to kúzelné, ak opomeniem moju spoločnosť.

„Akoby na tie stromy padal čierny závoj. Tá látka ma z hora trblietky a tam kde sa dotkne zeme, pôda vydýchne paru. Je to tak kúzelné,“ šepla som trocha zasnene. Pán sa zadíval tým smerom a povzdychol si.

„Ste tak pragmatická a realistická a v zápetí prekvapíte niečím takýmto. Málokedy ma niečo prekvapí, no vy ma prekvapujete každým vašim slovom. To sa mi na vás tak páči.“ Na krku sa mi zas zježili chĺpky.

„Netrápi vás to, že...“ zahryzla som si do jazyka.

„Čo ma má trápiť, Bella?“ Bolo to tak ťažké, odpovedať, ale možno trocha úprimnosti nezaškodí.

„To, že vy sa mi nepáčite,“ šepla som.

„Doktor Newton sa vám páči?“ opýtal sa napodiv pokojne. Zamyslene som sa zahľadela na les, ktorý som ešte pred sekundou dokonalo videla a teraz ho halí tma.

„To je nevhodná otázka.“

„Práve ste mi oznámili, že sa vám nepáčim, tak ma pochopiteľne zaujíma, či má v tomto môj sok oproti mne výhodu.“

„Nie, v tomto nemá, ale v ostatných veciach áno,“ šepla som. Pán sa posadil do záhradného kresla a zamyslene si podoprel hlavu. Sadla som si oproti a strnulo si zložila ruky do lona.

„V čom ma teda doktor Newton zdolal?“ Nervózne položil druhú ruku na stôl.

„Za tie tri mesiace som s ním strávila podstatne viac času, než som kedy strávila s vami. Zhovárali sme sa. Viem o ňom naozaj veľa a aj on o mne. O vás neviem nič. Nepoznám vás. Nikdy sme sa spolu nezhovárali.“

„To sa dá ľahko napraviť. Pýtajte sa.“ Usmial sa.

„Jeho sa pýtať nemusím. Zhovárali sme sa a...“ Zmĺkla som, lebo prudko stiahol ruky k telu. Rozčúlil sa. Vyzeral naozaj vytočene, a bolo vidieť, ako veľmi sa snaží nevybuchnúť.

„Očividne nie som tak dokonalý, ako doktor Newton! Mám pocit, že ste sa už rozhodli,“ zaškrípal zubami. Prudko sa postavil. Tiež som vstala, no ignoroval to. Rázne odkráčal smerom k domu. Zas sa ukázal. To som mohla čakať. Vrátila som sa teda do domu sama. Otec stál v chodbe a pán s ním niečo vážne preberal. Keď som zavrela dvere, otec sa na mňa obzrel, no Cullen nie.

„Dom pripravte na predaj. Nič viac nechcem. Zredukujte personál a keď prídu ľudia z banky, preveďte ich po panstve. Po veci niekoho pošlem. Budem rád, keď sa tu toho zbavím.“ Hovoril nahlas, aby som to počula. Podišla som rýchlo k nim, lebo redukcia zamestnancov sa ma osobne týkala.

„Aký čas na to máme, pane?“ vstúpila som do rozhovoru. Pozrel mi tvrdo do tváre.

„Nechcem komplikovať situáciu. Záleží to na dátume svadby, ktorý si určíte.“ Otvorila som ústa a otec na mňa zmätene pozrel.

„Niečo som zmeškal?“ opýtal sa a potom sa mu v tvári usídlil ten zvláštny a spokojný výraz. Vyzeral, akoby sa práve dozvedel tú najlepšiu správu na svete a bol len krôčik k tomu, aby od radosti pišťal.

„Vaša dcéra mi dala najavo, že sa rozhodla pre doktora Newtona, čo samozrejme rešpektujem. Dom predám, až keď odtiaľto odídete. Pochopiteľne chcem dovtedy znížiť náklady na minimum.“ Napriamil sa a otcovi z tváre zmizol úsmev. Vyzeral, akoby ho obliali ľadovou vodou. Kmitol ku mne pohľadom a potom na Cullena.

„Ach tak,“ šepol roztrasene. Hlas ho zrádzal. Kým pred chvíľou vyzeral ako by lietal, teraz bol zvláštne prirazený k zemi, akoby mal na chrbte položený balvan. Celé vnútro sa mi rozochvelo a bolelo ma. V očiach ma zas pálili slzy. Horkosť, ktorá mi vstúpila do úst ma pálila na jazyku a chcela som sa jej zbaviť. Chvela som sa.

„Ja som vám predsa nepovedala, že prijmem ponuku doktora Newtona. Len som vyjadrila nespokojnosť s tým, že o vás nič neviem a vy poviete, že sa mám pýtať. Môžem vám teda zostaviť dotazník, na ktorý budete odpovedať zaškrtnutím najvyhovujúcejšej odpovede.“ Zodvihla som bojovne bradu.

„Podobné hry neuznávam, Isabella,“ šepol kŕčovite.

„Ste dosť netrpezlivým človekom, pane. Uznajte, že toho na mňa bolo dnes naozaj dosť. Vy ste všetko naplánoval a nepýtali ste sa ma, či s tým súhlasím. Chcete mi kúpiť dom, ktorý ste už sám vybral a chcete ma odviezť odtiaľto,“ otvorenou dlaňou som ukázala na okolie, „kde som doma a odtrhnúť ma od priateľov a miesta, kde to mám rada. Je tu aj hrob mojej matky.“ Chytila som otca za ruku. „Mrzí ma, že ste si to vysvetlili takto, ale ako vidím, rýchlo ste prijali možnosť, že si radšej vezmem doktora Newtona.“

„A čo ste čakali, Isabella? Nadobudol som dojem, že som prehral a iste pochopíte, že som sa tu tým pádom nechcel zdržať ani o sekundu dlhšie, než bolo nutné. Tak, ako ste mala ťažký deň vy, tak som ho mal aj ja. Ja som ten, čo je v neistote a je len pochopiteľné, že by som si vás najradšej odviedol niekam ďaleko, kde nebudete v dosahu môjho soka. Som možno sebecký, ale nevzťahujú sa na mňa v tejto situácii poľahčujúce okolnosti?“ Zodvihol obočie. Môj otec mu horlivo prikyvoval. Keď som pochopila, po čom túži môj otec, čo naozaj chce, sklonila som hlavu, zovrela pevnejšie jeho ruku a potom uprene pozrela na pána.

„Smiem si so sebou vziať Dorotu a Jacoba?“ opýtala som sa polohlasom. Pán privrel oči a potom nechápavo mykol ramenami. „Dorotu som si obľúbila a Jacob nikoho nemá. Vyrástli sme spolu.“ Pokorne som sa mu dívala do očí. Zas mal pohľad ako horúci karamel. Tvár sa mu uvoľňovala a pozvoľna spustil aj ramená a celý jeho postoj prešiel do omnoho ležérnejšej roviny.

„Prijímate teda moju ponuku?“ opýtal sa nedočkavo.

„Prijímam, pane. Prijímam to, čo ste mi ponúkol. Presťahujem sa do domu, ktorý kúpite a budem rada, keď mňa a môjho otca budete chodiť navštevovať a jedného dňa...“ Nechala som vetu otvorenú ako vtedy on.

„Bella, prijímate moju ponuku na sobáš? Vezmete si ma?“ Pristúpil tesne ku mne a otec pustil moju ruku a odstúpil. Kmitla som k nemu pohľadom. Mlčal, ale nedočkavo prikyvoval. Milovala som svojho otca. Bol tým jediným, čo som ešte na tomto svete mala.

„Áno, pane.“ Hlas ma nezradil a bola som za to vďačná. Ak by sa mi zlomil, bolo by to nepríjemné. Pánova ruka vyštartovala k mojej tvári. Končekmi prstov ma pohladil po hrane sánky. Spokojne sa usmial.

„Isabella, práve ste ma urobili najšťastnejším mužom na svete,“ šepol chrapľavo. Pozrela som do tváre otca. V kútiku oka sa mu leskla slza. Privrela som oči a usmiala sa. S týmto výrazom som sa otočila k pánovi a snažila si ten úsmev udržať. Zovrel moju dlaň.

„Charlie, myslíš, žeby bolo veľmi trúfalé, ak by som svoju snúbenicu pobozkal?“ opýtal sa môjho otca. Ten zmeravel a potom sa uvoľnene zasmial.

„Je to na mojej dcére, či vám to dovolí. Ja radšej nič nevidím,“ preniesol a s hlasnejším smiechom cúvol a zmizol v prvých dverách. Prišlo mi nevoľno, keď som si uvedomila, čo teraz príde, no on ma za tú ruku potiahol a ťahal ma ku schodom. Nechápavo som pokrútila hlavou, no ignoroval to. Zasmial sa a viedol ma do svojej pracovne. Ostala som stáť v otvorených dverách a dívala sa, ako napäto otvoril zásuvku na stole a prešiel späť ku mne. Zas zovrel moju ruku a s pohľadom upreným do mojich očí pokľakol. Bolo to okázalé gesto a keď som si uvedomila, že to v podstate absolvuje už po tretíkrát, zodvihol sa mi žalúdok.

„Isabella, vezmite si ma,“ povedal znova. Hlava sa mi nepríjemne zatočila a zabalansovala som. Podlomili sa mi kolená a zrútila som sa mu do náručia na zem. Hlava mi spočinula na jeho ramene. Prekvapene ma od seba odtiahol a pozrel mi do očí. Než som sa spamätala, jeho pery prikryli moje. Cítila som, ako mi na prst navliekol prsteň. Prišlo mi to, akoby mi nasadil okovy. Okupoval moje ústa a väznil ma pritlačenú vo svojom objatí tak pevne, že som po chvíli zalapala po vzduchu. Pustil ma. Kľačala som na zemi pred ním, s kolenom uväzneným medzi jeho stehnami. Rýchlo som siahla na svoje pery a posunula sa ďalej. Bleskovo vyskočil na nohy a pomohol mi vstať.

„Nechal som sa uniesť,“ šepol. Vydýchla som a pozrela na prst. Urobila som obrovskú chybu, lebo sa mi pri pohľade na tie kamene stiahla bránica. Mala som na prste skvost hodný kráľovnej. Nikdy som nebažila po šperkoch, no tento bol neopakovateľný. Paralyzovane som naň hľadela a párkrát som neúspešne zalapala po vzduchu. Myslím, že som začala modrieť, lebo ma opatrne chytil za plecia a zatriasol mnou. Vtedy som sa zhlboka nadýchla.

„Je nádherný,“ šepla som. 

Dámy, začala som písať a zrazu som zistila, že mám 4986 slov. Radšej som to ukončila, lebo by to bola nekonečná kapitola. Chcem sa vám poďakovať za tie úžasné komentáre, v ktorých ste skoro všetky tipovali, že Edwardovi povie nie. Možno poteší to, že sme zatiaľ ešte neprekročili prvú polovicu poviedky.

Ešte vám chcem neskutočne poďakovať za tak krásne umiestnenie v naj poviedke. Zbožňujem vám. 

Už poctivo pracujem na ďalšej kapitole, aby tu bola čo najskôr. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 12. kapitola: