Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 1. kapitola

01.04.2013 (15:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 25× • zobrazeno 5386×

Bella:

Schovaná za závesom som sa snažila dýchať čo najtichšie, aj keď to bolo nesmierne ťažké, keďže som sem vybehla hore schodmi a napätím som sa nedokázala upokojiť.

„Kde si, Isabella?“ zakričal Jacob od schodiska. Vedela som, že sa sem hore bál. Vlastne sme tu ani nesmeli, ale o to to bolo lákavejšie. Vykukla som spoza ťažkého bordového závesu, aby som sa presvedčila, či sa odhodlá. Stál tam a nervózne prešľapoval z jednej špinavej bosej nohy na druhú.

„Bella!“ skríkol zas, ale tentokrát to bolo celkom zúfalé. Pritlačila som si ruku na ústa, aby som stlmila chichot. Jacob je ustráchanec. Zase vyhrám.

„Čo robíš tu hore!“ Ten prísny hlas mi razom zotrel úsmev. Natlačila som sa k stene, keď sa záves prudko odhrnul. Zostala som stáť z oči voči tej, pred ktorou som mala najväčší rešpekt. Moja matka sa na mňa nahnevane zadívala. Bez slova ma schmatla za rameno a ťahala preč. V snahe vytrhnúť sa jej, som sa chytila lemu závesu, a keď sa na malých háčikoch napol, povolil a spadol na zem. Obláčik prachu sa vzniesol zo starej látky a ja som sa rozkašľala.

„Dievčisko!“ okríkla ma mama a padla na kolená. Začala namotávať záves na svoje predlaktie a ja som ako obarená civela na starý obraz, ktorý táto nevkusná látka ukrývala. Bol na ňom muž. Ten človek na obraze bol mladý a krásny, no jeho pohľad sa nekompromisne upieral priamo na mňa. Cúvla som. Matka sa na mňa pozrela a potom venovala jeden plachý pohľad obrazu. V tvári mala zvláštny nepokoj, keď sa na neho pozrela.

„To je pán Edward. Mala si len rok, keď tu bol naposledy,“ šepla s rešpektom. Vzala záves a utekala smerom ku schodom. Jacob sa zatiaľ ani nepohol. Mama sa pri ňom zastavila.

„Nemáš byť so svojim otcom v stajni?“ Sklonil pohľad a nemo prikývol. „Bella, poď!“ Moja matka bola dobrá žena, ale neustále len kričala. Myslím, že sa inak ani zhovárať nevedela, ale aj tak som ju ľúbila. Vzala som Jacoba za ruku, zazrela na schodište, či už mama zmizla z dohľadu a prudko potiahla môjho kamaráta k obrazu.

„Pozri...“

„To je pán?“ opýtal sa ma Jacob a ja som nadšene prikývla. „Ocko povedal, že je zlý.“ Založil si komicky ruky na hrudi a začal si obraz prezerať zblízka.

„Billy od koní toho teda vie,“ povedala som otrávene. Jacob na mňa nahnevane vyceril zuby.

„Môj ocko vie všetko, jasné?“ Otočil sa ku mne a zovrel päste. Jacob Blake bol odo mňa o dva roky mladší. Bola som väčšia, silnejšia, obratnejšia a dokázala by som ho zmlátiť ako hada, ak by som chcela, ale potom by sa so mnou už asi nehral a skôr by ma asi mrzelo, že by som nemala niekoho, čo stále urobí, čo poviem.

„Bella!“ Ten hlas mnou prešiel ako žiletka. Keď už po mne reve môj otec, je to vážne. Rozbehla som sa chodbou, potom som sa rýchlo vrátila, schmatla za ruku Jacoba, ktorý mi niekedy pripadal naozaj spomalený a utekala dole schodmi. Brala som ich po dve a takmer do otca vrazila, keď sa mi dole postavil do cesty.

„Ocko!“ vypískla som.

„Hore nemáte čo robiť!“ Bol nahnevaný. Potom pozrel na Jacoba a ukázal na neho prstom. „Už som povedal tvojmu otcovi, čo tu vyvádzaš. Mal by si dostať poriadne na zadok.“ Jacob vyvalil oči.

„Ja? To ona!“ Nahnevane si pri tom dupol nohou.

„Neboj sa, aj ona dostane na zadok.“ Jacob sa bezhlavo rozbehol k dverám smerom von a ja som previnilo klopila oči.

„Prepáč mi to, ocko,“ šepla som. Otec sa na mňa prísne pozeral, no jeho pohľad postupne nežnel a mäkol.

„Vieš, že hore nesmieš,“ šepol a zohol sa ku mne.

„Viem. Hrali sme sa. Už sa to nestane, ocko,“ pípla som.

„Dobre. Ak sa bude mama pýtať, povedz, že si dostala na zadok.“ Pohladil ma po vlasoch.

„Myslíš, že uverí?“ Naklonila som hlavu na bok.

„Isabella, ty budeš moja smrť. Máš len dvanásť a už ma privádzaš do zúfalstva. Bojím sa, čo bude o päť rokov.“ Zasmial sa a vzal ma za ruku. Šli sme do kuchyne a odtiaľ na dvor, kde už mama v obrovskej vani prala ten ťažký záves. Keď nasal vodu, bol ešte ťažší, a tak jej otec priskočil na pomoc, aby ho vyvesili. Obaja sa  pojašene smiali, keď boli razom celí mokrí. Hľadela som na nich a usmievala sa. Keď to mama zbadala, namočila ruku do vane a ošpliechala ma. Zapišťala som a s rozbehom skočila do vane. Voda sa rozprskla na všetky strany. Otec neváhal a skočil ku mne. Moja mama sa smiala a smiala. Milovala som takéto chvíle a keby len človek tušil, že si má tieto chvíle vychutnávať plnými dúškami, lebo budú posledné, bola by som s rodičmi viacej. Bola by som lepšou dcérou a netrápila ich svojimi detskými výčinmi.

„Poď ku nám, Renée,“ zvolal otec na mamu a ona s jemným krútením hlavy ustúpila krok vzad.

„Pán sa vracia! Všetci sa pripravte! Pán sa vracia!“ ozval sa vreskot od brány. Otec celý stuhol a mama šokovane pozrela k bráne.

„To nie je možné,“ šepla.

„Renée, Charlie... Okamžite sa pripravte,“ zrevala Mirable, gazdiná. Behom sekundy sa všetko, čo malo v zámku nohy a ruky, rozbehlo na všetky strany. Sedela som vo vani s penou od prášku a dívala sa, ako okolo pobehujú slúžky a sluhovia, a pritom mi ešte stále nedochádzalo, čo sa deje. Mirable prešla naprieč dvorom a na všetky strany sypala rozkazy. Na nádvorie pribehli slúžky, medzi nimi aj moja mama, v rovnakých čierno bielych uniformách. Môj otec mal na sebe suché nohavice a tmavý kabát. Zoradili sa pozdĺž schodiska, keď sa v bráne zjavil pár čiernych, poriadne nervóznych koní a kočiar. Postavila som sa a dívala na veľký erb zdobiaci dvere. Tento erb tu bol hádam aj na latríne. Zdobil ešte aj porcelán a príbory. Bol na každom kúsku nábytku či odevu. Dvere na kočiari sa otvorili a ja som bez dychu čakala. Kto to prišiel? Vystúpi odtiaľ ten muž z obrazu? Môj otec sa nahol k dverám a z nich vystúpila žena. Pôsobila ako labuť, keď pomalým, takmer až éterickým pohybom podala ruku môjmu otcovi, aby jej pomohol z kočiara. Mala na sebe šaty, akoby ich šili z mesačnej oblohy. Čierna lesklá látka sa ligotala na všetky strany. Očarená som prekročila bok vane a rýchlo prebehla bližšie. Voda zo mňa tiekla prúdom. Žena sa pootočila mojim smerom. Bola krásna. Mala jemnú, bledú pleť a cez oči mala pretiahnutý elegantný dierkovaný závoj. Vlasy jej v blond lokniach padali z pod klobúčika na ramená. Jej pohľad zastal na mne. Najprv ma napadlo, že sa díva na niekoho za mnou, no nikto tu nestál. Vyschlo mi v ústach, keď ku mne mávla rukou. Zrak celého zhromaždenia sa razom otočil ku mne. Moja matka sklonila pohľad a otec nervózne pristúpil k žene. Nahol sa a niečo jej šepol. Ona sa usmiala a chvíľu si len niečo rozprávali. Žena prešla do zámku a môj otec pribehol ku mne.

„Choď do svojej izby. Príde tam za tebou mama a prezlečie ťa. Vezmeš si nedeľné šaty. Madam Rosalie ťa chce vidieť. A keď sa jej budeš pozdávať, budeš jej slúžiť, kým bude u nás. Je to česť. Budeš milá a slušná, rozumieš? Neurob nám hanbu, dievčatko,“ povedal mi náhlivo a pohladil po vlasoch. Urobila som, čo kázal. Utekala som do izby, kde ma nečakala len mama, ale aj gazdiná Mirable. Tá okamžite, ako ma zbadala zalomila rukami a než som sa spamätala, bola som zas vo vani a Mirable ma svojimi ťažkými rukami a hrubými prstami drhla akoby prala špinavú bielizeň. Bolelo to, ako mi drhla hlavu, ale ani som necekla. Mama zatiaľ vyberala moje nedeľné šaty.

„Aj tak nechápem, prečo chce za slúžku také decko! Moja Jesica vie všetko, čo ma vedieť chyžná,“ povedala Mirable namrzene. Moja matka mykla ramenami.

„Ale je nádherná, že?“ podotkla moja mama.

„Nádherná? Nikdy som nevidela tak prekrásnu ženu. Je ako anjel. Pán Edward si nemohol vybrať lepšie,“ preniesla gazdiná priam zasnene. Videla som tú ženu len z diaľky, ale bola naozaj krásna. Tie dve sa ešte zhovárali, no ja som ich prestala počúvať. Zasnila som sa. Budem slúžiť panej domu? To je pocta. Ak sa budem snažiť, možno si ma obľúbi, možno ma vezme do mesta a pošle do školy. Tieto sny neboli z mojej hlavy. Spala som v izbe s Angelou a Jesicou a tie o tom neustále hovorili. Každý večer po modlitbe štebotali o tom, aké by to bolo, keby ich panstvo poslalo do mesta a zaplatilo im školu. Hovorili o tom, akoby sprevádzali pána a jeho rodinu na nejaký bál a podobné hlúposti, ktorým som ja zatiaľ veľmi nerozumela.

Keď som bola učesaná a prezlečená, Mirable ma vzala popod rameno a vliekla hore schodmi okolo obrazu až na koniec chodby, kde sme zastali pred dverami. Gazdiná si ešte komicky chvíľu upravovala vlasy a zásteru, potom mi prihladila jeden neposlušný prameň k boku hlavy a zaklopala.

„Vstúpte,“ ozvalo sa melodicky, akoby niekto zabrnkal na klávesy piana v hale. Vstúpili sme do tmavej izby, kde horelo len pár sviec. Pri toaletnom stolíku sedela madam v bielom elegantnom župane s perím okolo goliera a rukávoch. Vlasy mala rozpustené a v zlatom vodopáde jej padali až k pásu. Bola ako anjel z malieb v kostole, ale omnoho krajšia. Prižmúrila v tom šere oči a premerala si ma.

„Dobre, môžeš ísť,“ povedala Mirable. Ja som si myslela, že to platí aj pre mňa a chcela som odísť, no gazdiná ma strčila späť do izby.

„Počúvaj!“ prikázala mi so vztýčeným prstom. Placho som prikývla a keď sa dvere zatvorili, oprela som sa o ne chrbtom. Bála som sa, čo príde.

„Poď bližšie,“ povedala madam a ja som počúvla. Pristúpila som asi na päť krokov a uklonila sa. „Voláš sa?“ opýtala sa, aj keď to vedela.

„Volám sa Bella Swanová,“ odpovedala som celou vetou, ako mi to prizvukovala mama.

„Hmmm... Bella?“ Naklonila hlavu na bok.

„Isabella, madam,“ pípla som.

„Si krásne dievčatko. Veľmi milé a voňavé,“ zachrapčala takmer nepočuteľne. Keď sa otočila k zrkadlu, privoňala som si k ramenu. Nerozumela som, čo tým myslela, ale práve ma vytiahli z vane, tak možno šlo o to. Vzala vyrezávanú drevenú kefu zo stola a podala mi ju bez toho, aby sa na mňa pozrela. Rýchlo som ju chytila a priskočila za jej chrbát. Zodvihla som prameň jej zlatých vlasov, ktoré mi pretiekli pomedzi prsty. Obdivovala som tú hebkosť a zvláštnu až mystickú vôňu drahého parfému a citrusov. Začala som česať tú nádhernú hrivu. Zuby drevenej kefy prechádzali vlasmi tak ľahko, ako keď sa čerí hladina vody. Pani upierala pohľad do zrkadla. Keď som sa nachvíľu stretla s jej očami v odraze, zamrazilo ma. Mala som pocit, že jej oči stmavli a na tvári sa jej objavil zvláštny, priam desivý úsmev. Prudko sa otočila a schmatla ma za ruku, v ktorej som zvierala kefu. Zachvela som sa chladom jej rúk. V jej tvári bolo niečo anjelské aj satanské naraz. Začala som sa celá chvieť a v očiach ma začali páliť slzy. Moje telo sa búrilo. Ovládol ma obrovský strach a panika. Mala som razom pocit, ako by mi šlo o život.

„Si naozaj krásne a voňavé dievčatko,“ zachrapčala. Zovrela ma v rukách a zodvihla do vzduchu, akoby som nevážila ani gram. Chvela som sa, no cítila som, že aj madam sa chveje a zdalo sa mi, akoby sa z jej hrude rinulo vrčanie. Chcela som volať o pomoc, no hrdlo sa mi zovrelo. 

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 1. kapitola: