Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Transylvánska smršť - 2. kapitola

25.03.2013 (20:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 25× • zobrazeno 3443×

Bella

Stefan sa smial ako nepríčetný. Udieral si do kolien a div sa nezašiel híkaním. Nerozumela som jeho reakcii. Veď nám predsa dvojčatá ušli. Pozrela som s nádejou na Vladimira. Stál nad rozkmásaným torzom stopára a s prihlúplym výrazom spokojnosti a istej dávky radosti začal udierať po vreckách na svojej koženej bunde. Konečne našiel, čo hľadal. Zodvihol zo zeme kúsok rozkmásaných šiat a strieborným zapaľovačom látku zapálil. Hodil horiacu tkaninu na telo upíra, ktoré vzbĺklo v jedinej stotine sekundy, akoby ho niekto polial urychľovačom. Plameň sa roztancoval v odtieňoch fialovej a karmínovo červenej. Vzduch nasýtila sladkastá vôňa upírieho tela, no intenzívnejšia, než čokoľvek, čo som už cítila, v kombinácii s arómou spáleniny. Plameň ma lákal ako svetlo svetlušku. Nedokázala som odolať. Pristúpila som bližšie a vystrela ruky v ústrety ohňu. Iracionálne som si hriala ľadové dlane v sálajúcom teple horiacich upírích pozostatkov. Dívala som sa do plameňov. To, čo sa dnes udialo, bolo pre mňa ako precitnutie z určitej ilúzie o tom, čím vlastne som.

Mohla som dnes zabiť aspoň tú ženu a takmer sa mi to podarilo. Keď som ju schmatla pod krkom, zakňučala ako šteňa a mne sa ten zvuk naozaj páčil. Celou silou som ju pritlačila do polo zamrznutej pôdy. Z boku ma v tej sekunde zrazil náraz. Alec sa ma snažil otočiť tak, aby sa dostal za mňa a znehybnil mi ruky. Nedala som sa. Nakoniec som skončila ja za ním a pevne zovrela jeho čeľusť a ťahala som ju dozadu. Mala som výhodu v sile a rýchlosti a hádam aj v tom, že tí dvaja neboli zvyknutí fyzicky bojovať. Ťažko sa však trhajú hlavy, keď vám na pleciach sedí hysterická blondína. Jane som jediným pohybom zas zmietla k zemi a pritom mi vykĺzol Alec. Kútikom oka som zahliadla, ako útočil stopár. Vladimir so Stefanom na neho boli dvaja, no mali čo robiť. Pozornosť mi neustále odbiehala k zápasu, ktorý vyzeral ako súboj titánov. Alec využil moju nepozornosť a strhol ma k zemi. Pritlačil ma tvárou do hliny, až som jej mala plné ústa. Ucítila som ťah, ako ma schmatol za vlasy, no v sekunde sa ťažoba stratila. Vyskočila som na nohy. Vladimir zasiahol. Zrazil zo mňa Aleca a vrátil sa na pomoc Stefanovi, ktorého Demetri zovrel okolo ramien. Rozhliadla som sa a rozbehla sa po blondíne. Dosť bolo hier! Je nutné to ukončiť. Vrazila som jej rukami do hrude a odhodila ju niekoľko metrov, kde vrazila do stromu. Potom som začula ten zvuk, ktorý každému upírovi vyvolá v jeho vnútri triašku. Kovový zvuk trhania kamenných úponov svalov, šliach a kože. Otočila som sa tým smerom v panickom strachu, že sa hádam niečo stalo môjmu otcovi. Vladimír zvieral ramená Demetriho tak pevne, že mu začínala praskať koža. Stefan sa obratne prehupol pred neho, zovrel v rukách stopárovu hlavu. On sa Stefana pokúšal všemožne uhryznúť. Stefan ho chytil z oboch strán hlavy.

„Jane!“ zreval upír vo chvíli, keď jeho hlava zostala Stefanovi v rukách. Keď som sa otočila, blondíny ani jej brata už nebolo. Ušli ako vyplašené sliepky. Vyrazila som rýchlo za nimi.

„Bella!“ skríkol Vladimír. Zastavila som tak prudko, že mi z pod nôh odfrkla zemina. „Poď späť!“ Stefan sa medzi tým už nepríčetne smial. Pripadal mi ako blázon. Veď nám ušli!

„Jane dala nový význam slovu super rýchly odchod.“ Stefan sa stále nevedel upokojiť. Ja som tam nechápavo stála a dívala sa striedavo z jedného blázna na druhého, lebo aj Vladimírovi začali mykať kútiky úst a po chvíli sa smial s ním.

Celé som si to v hlave dookola prehrávala do najmenšieho detailu. Moja myseľ mala to najkvalitnejšie vysoké rozlíšenie sveta. Ak by som nepoľavila stisk a Alecovou hlavou viac trhla...

„Pozri sa na tú bláznivú Doru! Ona snáď vytiahne marshmallow a začne opekať!“ skríkol Stefan a konečne sa prestal rehotať. Stiahla som ruky za chrbát a prudko som sa otočila k Vladimirovi.

„Mali sme ísť za nimi. Mali sme ich zabiť!“ Mala som na seba zlosť.

„Bella, prežili sme bez strát a dostali stopára. Demetri je najlepší bojovník vo Volterre. Je to bravúrny stratég.“

„Chcel si povedať - bol,“ opravil ho Stefan a zas sa začal slaboducho uškŕňať.

„Mali sme ísť za nimi!“ trvala som na svojom.

„Bella, v tomto boji sme využili len moment prekvapenia. Jane a Alec majú dary, ktoré nemajú obdobu. Teraz spanikárili. Neuvažovali. Inak by ťa Alec odlákal a Jane by zabila nás dvoch. Nebolo by to pre ňu nijako namáhavé. Stačilo by nám spôsobiť bolesť a v otupelosti nám odtrhnúť hlavy. Potom by boli na teba dvaja. Síce na teba ich dary neúčinkujú, ale si novorodená.“ Prižmúril oči.

„Veď práve. Som novorodená. Som silnejšia a rýchlejšia,“ vyštekla som na neho rozčarovane.

„Veď to. Si rýchla, ale neuvažuješ. Si ako Tyrannosaurus Rex. Si extrémne rýchla, silná a vražedná, no všetko ťa rozptýli. Ak sa niečo pohne v tvojom zornom poli, zaútočíš a nevnímaš nič naokolo. Rútiš sa ako buldozér so zablokovaným plynovým pedálom a všetko naokolo ľahne popolom. Musíš ešte veľa trénovať a naučiť sa rozvahe, ak chceš trhať hlavy,“ preniesol Stefan tým svojím odporne poučným tónom. Pozrela som sa na neho a vážne som zatúžila trhať hlavy. Zavrčala som, na čo sa ten kretén zas rozrehotal.

„Tak dosť! Obaja.“ Vladimír karhavo zodvihol bradu smerom k bratovi a potom venoval nežný úsmev mne. Mala som chuť Stefanovi vyplaziť jazyk. „Bellu všetko naučíme. Začne sa ovládať a teraz, keď poznáme jej dar...“ Vladimír sa zlovestne zaškeril. Priznám sa, že tento výraz v jeho tvári som milovala. Bolo v ňom rýdze šialenstvo a diabolská posadnutosť. Vladimir sa pre mňa stal otcom a vlastne ani netuším, ako k tomu došlo. Z dňa na deň som k nemu mala bližšie. Cítila som v jeho prítomnosti teplo, čo bolo úžasné, ak vezmem do úvahy fakt, že som teraz dosahovala teplotu pár stupňov nad nulou.

„Teraz, keď poznáme jej dar a poznajú ho aj psycho dvojčatá, sme v totálnej riti. Aro po nás pôjde! Musíme zmiznúť a dúfať, že sa zvládneme trocha zmobilizovať, kým nás vyňuchajú.“ Stefan bol proste pesimista. Vladimír sa zamyslel.

„Musíme osloviť priateľov. Isabella musí cvičiť svoj dar a potrebujeme stvoriť ďalších,“ posledné slová zašepkal. Stefan div nevyskočil z kože.

„Dosť mám toho, že musím naháňať po Rumunsku túto nádheru, nie to ešte ďalších!“ zreval na brata.

„Musí nás byť viac,“ povedal Vladimir priam naliehavo. Stefan nervózne pohodil hlavou.

„Nezostáva nám nič iné, než odísť do Ameriky. Budeme dosť ďaleko, aby nás nenašli. Je tam zopár nomádov, ktorí by s nami možno chceli tým talianským zmätkom nakopať rite a dosť priestoru na utajenie novorodených.“ Uškrnul sa na Vladimira a potom pozrel na mňa. „Ako si na tom s angličtinou?“ Pokrútila som hlavou. Vedela som len pár základných fráz.

„Naučím ju to,“ povedal rýchlo Vladimír.

„Ty? Povedz: How are you...“ Stefan si založil ruky v bok a drzo sa díval Vladimirovi priamo do tváre.

„How arrrrre you,“ preniesol Vladimir tvrdo s dôrazom na r, ktoré zavibrovalo v mojich ušných bubienkoch akoby niekto zapol vŕtačku.

„A je jasné, že ju to naučím ja!“ Zaškeril sa môj milovaný strýko.

„Ideme teda do Ameriky!“

Vladimir

Škuner zakotvil dosť ďaleko od pobrežia. Vlny narážali o skaly a voda sa čerila do bielej peny. Stefan loď sledoval s prižmúrenými očami, a tlmene pri tom vrčal, ale nie zlostne, skôr šlo o zvláštne, takmer nepostrehnuteľné, vibrovanie vzduchu okolo jeho hrude, čo značilo nervozitu.

„Deje sa niečo?“ opýtal som sa pokojne.

„Ako sa to vezme,“ šepol a potom na mňa trocha naisto zazrel z pod hustých obŕv. Zhlboka som sa nadýchol a zas vydýchol. Nejak som tušil, čo sa zas stalo.

„Kedy ti ušla?“ precedil som cez zomknutú čeľusť.

„Pozri, ja za ňou predsa nebudem behať po celých Karpatoch. Dobre si vedel, že mňa nepočúvne. Nemal si mi ju nechávať na krku! Chceli sme zohnať nejaké šaty a peniaze. Nemáme momentálne žiadne doklady a...“

„Ja viem, čo máme a čo nemáme, Stefan!“ zreval som na neho.

„Dobre! Proste sa vyrútila ako smršť za skupinou nejakých cígánov. Musel som za ňou upratať, nemohol som bežať za ňou.“ Stefan prehnane gestikuloval, ako sa mi to snažil vysvetliť. Ja som vedel, že ustriehnuť Bellu chce naozaj nadupíriu silu.

„Na škunerí bude dosť ľudí. Jasne sme sa dohodli, že sa nakŕmime až tam a potom pred pobrežím Ameriky loď potopíme. Mal si ju strážiť len jeden deň. Ak nepôjdeme touto loďou, podobná príležitosť nebude. Sú to pašeráci. Vedia oblafnúť stráž aj radary. Dofrasa!“ Udrel som po skale, z ktorej sa zosypalo kamenie. Pár sekúnd mi trvalo, kým som sa zas ovládal. Pozrel som na svojho brata, ktorý sa nervózne mračil. Chytil som ho za rameno.

„Choď zohnať nejaký mobil! Ja idem po to naše nešťastie,“ povedal som mrzuto.

„Mal by si ju konečne nejako potrestať, prípadne by už konečne mohla výchovne dostať pár rán.“ Stefan mal pravdu, ale ja som mal jednoducho na tú divokú smršť slabosť. Oprašovať moje stopárske umenie chcelo istú dávku námahy, ale po pár minútach som mal jej stopu. Keď som ju zbadal, ako ku mne ledabolo kráča v čižmách so sárou vyhrnutou až nad kolená a úzkom tmavom kožušteku do pása, nevedel som, či sa mám smiať, alebo ju rozdrapiť, no keď tanečným krokom prešla až ku mne a nastokla si na hlavu čiernu baranicu, myklo mi kútikmi pier a ona vedela, že je za vodou.

„Bella, Stefan ťa rozdrapí a ja sa zamýšľam nad tým, že mu v tom nebudem brániť. Na ten škuner sa musíme nalodiť a keďže k nemu poplávame, ten kožuštek a čižmy sú ti na prd!“ Belle som týmto prehlásením zotrel úsmev.

„Ja neviem plávať,“ povedala celkom vážne.

„Tak klesneš na dno a prejdeš si to peši a pod loďou sa odrazíš a vyhupneš sa na palubu.“ Samozrejme som žartoval. Každý upír vie plávať. Len mávneme rukami a pri našej rýchlosti sme ako vznášadlá. Bella to ale vzala celkom vážne a sústredene prikývla.

Spolu sme sa vrátili k Stefanovi. Podal mi mobil, ktorý som od neho chcel. Bella si zatiaľ z diaľky obzerala loď.

„Kde si bola?“ štekol Stefan po Belle.

„Bola som si nájsť niečo na oblečenie. Predsa nepôjdem do Ameriky ako divoch.“ Pohodila hlavou.

„Najprv by si sa tak musela prestať správať. Neupratala si po sebe,“ napomenul ju ešte celkom pokojne.

„Veď som ti tam niečo nechala a vlastne, práve o tom nám ide, nie? Nechceme žiť v ilegalite a upratovať po sebe, alebo sa mýlim?“ Drzo vystrčila bradu. Ja som medzi tým vyťukal číslo a čakal na spojovací tón.

„Prosím,“ ozvalo sa na druhej strane.

„Prepáč, chvíľku počkaj,“ povedal som rýchlo a chrániac mobil pred melou, ktorá sa tu strhla, som Bellu rýchlo chytil okolo pása a stiahol k sebe. Na Stefana som hlasno zavrčal a Bellou silno zatriasol, keď sa rukami naťahovala po Stefanovi ako chobotnica. V mojom zovretí rezignovane ovisla. Priložil som si telefón späť k uchu.

„Prepáč mi to, Edward. Mám tu trocha zhon. Chcel som pôvodne hovoriť s Carlislom. Je tam niekde?“ opýtal som sa rýchlo, aj keď sa mi jazyk trocha lámal. Nerád hovorím anglicky, ale budem si musieť zvykať.

„Momentálne tu nie je. Môžem ti pomôcť ja, Vladimir?“ opýtal sa zdvorilo, ako u neho bolo zvykom. Ten chlapec mal obrovský potenciál so svojím darom. Podľa môjho ide o mrhanie talentom, ale s úctou ku Carlislovi som to nikdy nepovedal nahlas. Koniec koncov, ten chalan z mojej hlavy aj tak vedel, čo si myslím.

„Dnes sa nalodíme na škuner Ontário. O pár dní sme v Amerike a potrebujeme pomoc,“ povedal som pokojne a keďže sa už upokojila aj Bella, pustil som ju na zem. Nečakala to, a tak dopadla tvárou nadol. Stihla si pred seba akurát natiahnuť ruky.

„Pomoc? Samozrejme, ak to bude v našej moci, aj keď si celkom neviem predstaviť, s čím potrebuješ pomôcť.“

„Máme so sebou niečo cez pol roka starého novorodeného. Je ešte trocha... Proste ju potrebujeme dostať niekam do lesov.“ Bella sa zodvihla do stoja.

„Ja som akože problém? Ja sa predsa zvládnem ovládnuť, ak je treba!“ pustila sa do mňa ako osa. Zodvihol som ruku, aby sklapla, no to ju len viac popudilo. Pozrel som na Stefana a prikývol, načo to Stefan s úsmevom prijal ako pokyn k tomu, že má voľnú ruku, aby našu princeznú umlčal, kým dotelefonujem.

„Prepáč. Je ostrá...“ zasmial som sa do slúchadla.

„Pomôžeme vám, ale dobre vieš, aký máme postoj...“

„Všetko viem, Edward. Naozaj ju len chceme dostať ďalej od ľudí, do bezpečia pre ňu a aj pre nich. O nič viac nejde. Loď potopíme niekde pri pobreží a zavolám ti, kde sa stretneme.“ Stefan Bellu prišpendlil o skalu. Niekoľkokrát ho pohrýzla, na čo zaklial ako námorník.

„Potopíte loď? Je to nutné?“ opýtal sa ten ľudomil. Bola to smiešna otázka. Ja by som skôr mohol odsudzovať jeho spôsob života než on ten môj, ale zahryzol som si do jazyka.

„Je to loď, ktorá preváža zbrane a drogy. Nejdeme výletnou loďou, to sa neboj. Môžem teda rátať s tvojou rodinou?“ Chcel som počuť jasné áno.

„Rozhodne o tom Carlisle, ale si jeho priateľ a nežiadaš o nič, čo by sme pre teba nemohli urobiť,“ povedal až príliš pokojne. Rýchlo som zložil, lebo momentálne bol k stene prišpendlený Stefan a Bella mala na tvári svoj satanský úsmev.

S touto kapitolou som mala kopec problémov. Najprv sa mi kapitola stratila z PC, a tak som ju celú písala znova. Potom sa môj počítač rozhodol, že mi neuloží súbor vo formáte, v ktorom som ho písala. Hodilo mi to do pdf a keď som to znova skopírovala do wordu, tak to celé rozhádzalo. Proste technika je proti mne. Dúfam ale, že sa kapitola páčila a zanecháte mi nejaký ten koment. Budúca časť bude trocha pokojnejšia, aj keď, traja upíri na malom priestore s ľuďmi... Tak asi nebude pokojná.

Ďakujem, že túto poviedku čítate. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Transylvánska smršť - 2. kapitola: