Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Transylvánska smršť - 1. kapitola

11.03.2013 (09:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 34× • zobrazeno 4167×

Vladimir:

Hnali sme sa lesom ako zmyslov zbavení. Preskakoval som skaly a popadané stromy, preskočil som z časti zamrznutý potok. Blížili sme sa k dedine.

„Kurva! Toto bude riadny masaker!“ zaklial Stefan.

„Nadbehni jej z pravej strany. Musíme ju zastaviť!“ Odrazil som sa a predpokladal som, že dopadnem hneď za jej chrbát. Napriahol som sa, no ona sa prudko otočila, nakrčila sa a vyskočila. Zrazili sme sa vysoko nad zemou. Zarachotilo to, ako keď plechovo udrie hrom. Dopadol som na chrbát a ona na mňa. Besne mi zavrčala do tváre.

„Isabella, upokoj sa! Počúvaj ma... Zabi jedného, dvoch, ale neprezraď sa. Nakŕm sa, ale nesmieš nás prezradiť.“ Odpoveďou mi bola priama rana do tváre. Zlomila mi koreň nosa a nadočnicový oblúk. Stefan zastal za jej chrbtom. Bola tak zaujatá vylepšovaním mojej tváre, že ho úplne ignorovala.

Brat sa zahnal a zkopol ju zo mňa. Snažil sa ju pridržať pri zemi a tak som mu rýchlo pribehol na pomoc. Držali sme ju za ramená vtlačenú do zmrznutej pôdy. Vyzerala, akoby ju vypľulo samo peklo. Oči jej žiarili v besnom krvavo-čiernom odtieni. Cvakala po nás zubami. Celý hrudník a ruky mala poznačené krvou predchádzajúcich lovov. Šaty na nej viseli v špinavých franforcoch a z hrude sa jej rinulo neutíchajúce vrčanie. V tomto rozpoložení sme jej mohli vykladať čokoľvek. Nepočúvala. Chcela loviť. So Stefanom sme sa na seba pozreli a v synchrónnom pohybe sme jej utrhli obe ruky. Zrevala na celé Rumunsko a ublížene zakvílila.

„Nabudúce pôjde hlava. Len sa skús znova priblížiť k dedine!“ zahromžil na ňu Stefan. Isabella sa celá napäla a zrazu z jej úst vyletela spŕška nahromadeného jedu. Ona ho opľula. Stefan to schytal do tváre. Začal bolestivo poskakovať. „To páli!“ zjačal.

„Nebudúce pôjde tvoja hlava, nie moja!“ zasyčala na neho. To bolo to úplne prvé, čo sme s jej úst počuli od jej premeny a aj keď by som mal svojho brata brániť, bol som tak šťastný, že hovorí, že som ju nadšene objal. Keď upír začne zmysluplne reagovať na podnety z okolia, aj keď sa to týka trhania hláv, začína o sebe uvažovať, a to je dobré.

Určite som jednal unáhlene, lebo kaď som si túto chiméru pritlačil na hruď, zahryzla sa mi do ucha a trhla. Pálčivá bolesť mnou prešla skrz na skrz. Zapišťal som prekvapením a bolesťou. Uskočil som a ona sa rýchlo postavila. Stefan si trel oči, ja ranu po odtrhnutom zvukovode. Boli sme obaja zmrzačený a to mala táto potvora obe ruky odtrhnuté od tela. Moje ucho vypľula na zem ako kus pokazeného mäsa. Potom sa nakrčila, akoby chcela zaútočiť, no to sa pred ňu pohotovo postavil Stefan. Ukázal na ňu prstom, no potom ruky pohotovo schoval za chrbát, akoby nechcel riskovať, že jeho ukazovák dopadne podobne ako ucho.

„Týmto to nikomu neuľahčuješ. Tie ruky ti môžem vrátiť, ale musíš sa začať ovládať.“ Môj brat sa zbláznil. Nahol som hlavu na bok. Nepriliepať si práve to ucho, tak mu nafackujem. Čo si akože myslel, že mu na to povie? Nadšene mu sľúbi, že bude dobra? Zohol sa a jednu z rúk zodvihol.

„Na toto si zvykaj. Budeš sa lepiť často. Napľuj sem svoj jed.“ Otrčil jej pred tvár odtrhnutú ruku. „Mám ho dosť v očiach, ale toto chce tej tvojej žieraviny viac.“ Isabella, poslušne urobila, čo chcel. Nahla hlavu dopredu, keďže Stefan stál v bezpečnej vzdialenosti a napľula na plochú ranu. Stefan jej potom ruku priložil k ramenu. Končatina sa začala rýchlo celiť.

„S druhou to už zvládneš sama a vráť sa do hradu!“ Môj brat bol direktívny. Už dlho som ho takéhoto nevidel. Isabella celý čas vrčala, kým sa dávala dokopy. Keď sa napriamila, čakal som útok, hlavne, keď ponad naše ramená hľadela do údolia na dedinu. Pozrela na Stefana, prižmúrila oči a vyštartovala. Nie však na nás. Rozbehla sa späť do hôr. S bratom sme sa na seba pozreli.

„Fakt si myslíš, že to len neobehne z opačnej strany a nevyhladí to tu?“

„Už som zažil stovky novorodených, ale toto je... Ja nemám slov. Zdá sa, že sa dokáže, alebo skôr vôbec nechce ovládať a potom... Nemá k ničomu úctu!“ Stefan soptil.

„Chceš hlavne povedať, že nemá úctu k nám.“ Uškrnul som sa.

„Si jej stvoriteľ. Mala by bažiť po krvi a vedomostiach. Ju nič nezaujíma. Niekedy mám pocit, že ani krv a potom na ňu príde slina a zabije všetko, na čo narazí.“ Rukou si prebehol po tvári. „Nezaujíma ju ani to, čím sa stala. To nechce nič vedieť? Mala by mať milión otázok!“ V tomto mal môj brat pravdu. Od kedy otvorila oči, nič ju nezaujímalo. Rútila sa kopcami ako veterná smršť a zanechávala za sebou mŕtvoly a to nie len tie ľudské. Nepohrdla ani zverov a to bolo svojim spôsobom netypické, dokonca veľmi zvláštne. Nepoznám novorodeného, ktorý by si dobrovoľne vybral tú pachuť, ktorú v sebe nesie zvieracia krv. Ona akoby nevedela, čím vlastne je a učila sa za pochodu na vlastnej koži, čo nemusela. Stačilo otvoriť ústa a opýtať sa.

Vrátili sme sa k zrúcanine. Isabella sedela na zvyšku hradieb, kde trávila svoju večnosť zízaním na krajinu naokolo.

„Hej, ty nešťastie. Môžeš prísť sem, aby sme sa pozhovárali?“ Statočne ma ignorovala, ako vždy. Postavil som sa pod hradbu a oprel sa o ňu chrbtom. „Možno si naštvaná, zranené a nový život ti nepríde práve...“ Z vrchu sa na mňa zosypala spŕška skál. Štrk a kamene sa odo mňa odrážali a rachotilo to, ako keď udierajú blesky. Stefan naklonil hlavu a v jeho tvári sa zračila nespokojnosť s touto situáciou. Otriasol som si z vlasov drobné kamienky a vyhupol sa na hradbu. Isabella sa prudko otočila a zavrčala. Otvorenými dlaňami som jej naznačil, že prichádzam v mieri, no ona sa zhovárať nechcela. Cúvla k vežičke.

„Ja ti rozumiem. Každý nášho druhu si tým prechádza. Stala si sa súčasťou niečoho, o čom si ani nevedela, že existuje. Mala by si sa pýtať, chcieť vedieť viac a my ti ochotne všetko zodpovieme. Budeš menej zmätená, keď pochopíš, kto si.“ Zmierlivo som pristúpil bližšie. Narovnala sa, vystrčila bradu dopredu a prižmúrila karmínové oči.

„Viem, čo som! Som Drăculea...“ zašepkala.

„Never legendám, Isabella.“ Hlasno som vzdychol.

„Bella...“ šepla takmer nepočuteľne.

„Bella?“ Nechápavo som zodvihol obočie.

„Nikto mi nikdy nehovoril Isabella. Vždy mi všetci vraveli len Bella. Všetci...“ Otočila sa čelom k múru a rozvzlykala sa.

„Pamätáš si svoju rodinu?“ opýtal som sa, lebo u takto zmätených novorodených to bolo skôr ojedinelé, aby si pamätali niečo z ľudského bytia, nanajvýš okrem mena a pár zábleskov niečoho, čo sa skôr zdalo ako sen. Nebola na to pripravovaná.

„Pamätám si moju mamu a otca. Pamätám si, ako zomreli, aj keď ich tváre si nedokážem vybaviť. Pamätám si, ako si ma ty a tvoj brat chceli zabiť. Potom bolesť a tá neprestala. Stále ju cítim.“ Chytila sa za hrdlo.

„Neplánoval som ťa premeniť. Keď sa to už stalo, rozhodol som sa ťa nezabiť. Prídeš tomu na chuť, len to chce čas.“ Dosť nerozvážne som sa jej dotkol, načo sa prudko zvrtla a sotila ma. Mačka vždy dopadne na štyri nohy, no upír len dopadne. Ostal som ležať na chrbte pod múrom. Stefan prešiel ležérnou chôdzou ku mne a natiahol ku mne ruku.

„Aspoň že už začala hovoriť. Keď budeš chcieť znova stvoriť novorodeného, nakopem ťa.“ Prijal som bratovu pomoc a postavil sa.

„Pozri, chce to čas a...“

„Niekedy v minulosti by sme sa s ňou nebavili. Zmäkol si. Takýto neprispôsobivý upíri sa hneď likvidujú. Je nezvládnuteľná. My potrebujeme pomoc, oddanosť a rešpekt, nie behať za ňou po Rumunsku a naprávať, čo posrala.“

Stefan hovoril pravdu. Myslel to dobre, ale ja som jednoducho vo svojom vnútri cítil niečo nové, niečo čo som necítil už storočia. Bol som to ja, môj brat a niekto nový, iný, zmätený ale vo svojej podstate fascinujúci. Bella prebehla popri hradbe a zastavila za Stefanovym chrbtom. Môj brat stuhol, nahrbil sa a čakal útok. Ona sa však pomalým pohybom presunula k nám a tu si sadla priamo na špinavú kamennú dlažbu nádvoria. Vo svojich reakciách bola nepredvídateľná. Urobil som to isté a Stefan sa k nám s nevôľou pridal, keď som na neho nevrlo zazrel.

„Prečo ste mi to urobili?“ opýtala sa tlmeným hlasom a pozrela mi pri tom priamo do tváre.

„Vyrušili nás pri kŕmení. Bola to náhoda a keď si sa už začala meniť, rozhodli sme sa, že ten proces necháme ukončiť. Vieš predsa ako ľahko sa zabije človek, ale ty si sa už menila.“ Chcel som na ňu ísť pomaly, no Stefan s nakyslým úškrnom nezdieľal moju opatrnosť.

„Na rovinu! Sme dvaja a sme slabí. Nemáme žiaden dar. Kedysi sme vybudovali silnú základňu. Upírov sme nechceli pred svetom skrývať, ako to robia Volturiovci. Boli sme pánmi, no potom nás rozprášili. Zabili nám priateľov, známych, tých čo sme stvorili a tých, čo sme milovali. Je čas povstať z popola.“ Stefan vyskočil prudko na nohy, na čo Bella reagovala rovnako. Bol to inštinkt. Chytil som ju obratne za ruku a stiahol ju späť.

„Volturiovci?“ Kľakla si na kolená a oprela sa o ruky. Stefan začal namosúrene pochodovať nádvorím.

„Vládnuci upíri. Traja bratia, ktorí tu vraj udržujú poriadok. Aro, Caius a Marcus. Aro zoskupuje vo svojej garde talenty. Niektorí upíri majú vlohy, ktoré ich v niečom zvýhodňujú.“

„To my sme nerobili rozdiely, ak sa k nám niekto chcel pridať,“ povedal som pohotovo, aby som hneď od začiatku Isabelle vysvetlil rozdiely.

„On udržuje poriadok, ale ten, čo vyhovuje jemu. Upíri, ako najdokonalejší tvor planéty, sa musia schovávať, držať sa v ilegalite a upratovať po sebe. Každý kto sa im postaví, je zničený.“ Bella naklonila hlavu a zadívala sa na Stefana.

„Vy ste sa im nepostavili, že vás nechali žiť?“ Stefan si sadol a kolená pritiahol k hrudi. V jeho tvári bola bolesť.

„Postavili sme sa im. Zabili všetkých, okrem nás. Chceli sme radšej umrieť, to mi ver.“ Sám som sa zadíval do zeme a stíchli sme.

„Prečo ste teda neumreli?“ To dievča bolo neuveriteľné.

„Lebo sa chceme pomstiť!“ vyštekol po nej Stefan. Čakal som od našej novorodenej prudšiu reakciu, no ona sa ani nepohla, aj keď jej Stefan cvakol zubami rovno pred tvárou.

„Dobre,“ povedala mrzuto. Postavila sa a jediným skokom bola zas na hradbe. „Nepáči sa mi tu,“ povedala trucovitým tónom. Stefan sa na mňa pozrel a mykol ramenami. Na moje prekvapenie prešiel pod múr.

„Kde by sa ti páčilo?“ opýtal sa dlaňami opretý o stenu.

„Niekde, kde je čisto, teplo... V nejakom dome,“ šepla so zrakom upretým do diaľky.

„Hlbšie v lese je zrub. Ak ti ide o strechu nad hlavou, myslím, že by to mohlo byť dobré. Chceš sa tam ísť pozrieť?“ opýtal sa rozmrzene. Nečakal som, že budeme s novorodenou upírkou riešiť ženské rozmary. Mohol som predpokladať, že to príde, ale nemyslel som, že tak skoro. Bella zoskočila do trávy a rozbehla sa preč.

„Hej... Kde zas...“

„Potrebujem šaty a topánky,“ skríkla cez rameno.

„Uprac za sebou,“ zreval po nej Stefan a sadol si späť na zem. Zložil som si ruky v bok a postavil sa nad brata.

„Čo je?“ vyhrkol.

„Musíme za ňou,“ preniesol som tvrdo.

„Do riti! Už ma to vážne nebaví. Dva mesiace za ňou lietame ako dvaja psy. Čo z toho máme?“ Stefan nahnevane vrčal.

„Dobre, idem sám. Ty sa choď zatiaľ pozrieť na ten zrub!“ Stefan na mňa výhražne zavrčal a ja som sa radšej rozbehol za Isabellou. Teda, za Bellou.

***

Prešli ďalšie tri mesiace.

Bella celú cestu šomrala. Niesla si to hojdacie kreslo, kvôli ktorému zas ušla.

„Do čerta! Vy dvaja ste otrasní. Najradšej by som odtiaľ odišla!“

„Tak prečo nejdeš?“ opýtal sa jej Stefan vytočene. Pochopil som, že tí dvaja si nikdy úplne nesadnú, aj keď výnimočne dokázali aj súhlasiť, prípadne dokonca nehádať sa aj hodinu. Bella zastala, položila s opatrnosťou jej vlastnou kreslo na zem.

„Neušla som len kvôli Vladimirovi. Ľutujem ho, že by s tebou musel zostať sám,“ zavrčala mu do tváre.

„Boli sme sami dvaja celé desaťročia. Nič nám nechýbalo. Boli sme slobodní, voľní, deti vetra,“ preniesol Stefan poeticky.

„Neznášam kočovníkov,“ zasyčala na neho.

„A čo podľa teba sme? Upírom ako sme my sa hovorí nomádi, ty hlupaňa. My sme kočovníci, aj keď si nás natlačila do tej páchnucej barabizne!“

„Iste, ďaleko lepšie bolo v rozpadnutom upírom hrade, kde ti pršalo na hlavu. A nie sme predsa kočovníci, keď máme dom!“ Bella sa na mňa pozrela v nádeji, že jej dám za pravdu.

„Aj keď bývame dočasne v zrube, sme nomádi.“ Mykol som ramenami.

„Nežijú všetci takto?“ Bella vyvalila oči a nervózne začala prešľapovať z nohy na nohu. Toto normálne upíri nerobia, no s ňou od prvého dňa šili všetci čerti. Pre tohto upíra bolo doslova nemožné byť v kľude.

„Nie. Niektorí majú domy a svoje klany. Dokonca sú taký blázni, čo žijú medzi ľuďmi, ako oni.“ Isabella šokovane otvorila ústa.

„Ako medzi nimi?“ Krútila hlavou.

„Nepleť jej hlavu retardovanými upírmi. Sú to vegetariáni.“ Stefan ohrnul peru. Bella sa s nádejou otočila k nemu.

„Vegetariáni?“

„Nepijú ľudskú, ale zvieraciu krv. Tiež si to skúšala. Vedela by si na tom hnuse prežiť? Vladimir si myslí, že práve to im umožňuje hrať sa na ľudí. Sú krotkejší.“ Bella prestala dýchať a kmitala pohľadom medzi nami dvoma. Povedali sme jej niečo fascinujúce. Tvárila sa ako keby objavila niečo unikátne.

„Krotkejší? Aj Volturiovci tak žijú?“ opýtala sa hlúpo. Bol to jediný klan, ktorý poznala z nášho rozprávania.

„Volturiovci žijú v pevnosti a pijú ľudskú krv. Poznám len pár vegetariánskych klanov. Teda, hovoria si rodina. Krotkejší sme mysleli to, že dokážu žiť viacerí spolu v jednom dome a dokonca pracovať, či chodiť do školy.“ Chcel som tú debatu ukončiť, no ju to príliš fascinovalo.

„My nie sme rodina?“ Vzala znova kreslo a kráčala ďalej.

„Vlastne sme,“ povedal som nad mieru presvedčivo, lebo ma tá predstava na malú chvíľu zohriala na hrudi. Stefan vybuchol v záchvat smiechu. Bella na neho zavrčala.

„Si odporný,“ zaškrípala zubami. Pousmial som sa. Tý dvaja boli proste na zabitie. Šli sme pomedzi stromy k zrubu, čo bolo s tým obrovským kreslom pre Isabellu dosť náročné, keď ho nechcela polámať. Zrazu som niečo ucítil. So Stefanom sme synchrónne zastali. Bella sa zarazila až po pár metroch. Otočila sa k nám.

„Čo to je?“ opýtala sa, keď k nám vietor zaniesol intenzívnejší sladkastý upíri odér.

„Dočerta. Čo zas chcú?“ zasyčal Stefan podráždene. Boli to Volturiovci a poriadne ma to šokovalo. Tiež som si nedokázal vysvetliť, čo tu zas hľadajú. Výchovnú lekciu sme dostali nedávno. Počítal som, že máme tak desať rokov pokoj. Počítal som, že budeme mať viac času naučiť Bellu bojovať a možno aj stvoriť ďalších. Teraz nás nájdu, ju zabijú a nás potrestajú, ak neukončia aj naše trápenie. Priskočil som k Isabelle, kreslo padlo medzi stromy a rozbilo sa. Schmatol som ju za ramená. Prekvapením sa nezmohla ani na vzdor, či vrčanie.

„Pobežíš preč! Pôjdeš tak ďaleko, ako sa len bude dať. Je ti to jasne?“

„Prečo? Kto to je?“ Nechápavo pokrútila hlavou.

„Proste bež!“ zreval som na ňu. Cúvla. Neustále pri tom točila hlavou, no urobila, čo som chcel. Rozbehla sa preč. Pozrel som na svojho brata. Vedeli sme, že nám dvom by útek nepomohol. Bella však má šancu, že po nej nepôjdu, že pre nich nebude dôležitá. Postavili sme sa rameno k ramenu a čakali, kým ucítime bolesť, alebo otupenosť zmyslov. Na opačnej strane lúky sa zjavili tri postavy. Vyšli sme teda z pomedzi stromov, aby to nevyznelo tak, že sa schovávame. Bol to Alec a jeho psychopatické dvojča. Spoza ich chrbtov vystúpil Demetri. Prítomnosť stopára naznačovala, že sme znova neboli hlavným číslom večera.

„Naozaj by mi ani nenapadlo, že tu tí dvaja blázni zostanú,“ skonštatovala sucho Jane.

„Ich rodinka sa pekne rozrástla,“ povedal Alec zachrípnuto, zhlboka sa nadýchol a uškrnul. Bella stála za nami a keď som to zaregistroval, chcelo sa mi prehnúť ju cez koleno a natrieskať jej na ten jej mladý, upírsky zadok. Vrátila sa a úplne ignorovala, čo som jej prikázal. Jane sa neznesiteľne zaškerila a spolu s Alecom a Demetrim presvišťali lúkou až k nám. Zatiaľ nás Jane šetrila a neunúvala sa na nás mrhať darom. Bella si premeriavala Volturiovcov, ako by boli súčasťou nejakého kabaretného čísla.

„Kto je toto?“ opýtal sa Alec a bez akéhokoľvek zaváhania či strachu prešiel k Isabelle. Ona nepôsobila, žeby sa bála. Nepoznala ich dary, tak ešte nemala dôvod. Ja som sa však bál. Bál som sa o ňu.

„Volám sa Isabella Zamfir,“ preniesla istým hlasom. Doslovne ma otočilo. Otvoril som ústa dokorán. Použila moje priezvisko a s akou hrdosťou.

„Zamfir? Hmmm... Ktorý z týchto gašparov ťa stvoril?“ Pozrel do mojej tváre.

„Bellu vynechajte,“ šepol som.

„Bella?“ Jane sa zachichotala. „Bolesť!“ zachrapčala a široko sa na moju dcéru usmiala. Bella sa na ňu dívala, akoby jej šibalo. Stefan zarazene prešliapol z nohy na nohu. „Bolesť!“ zrevala Jane hystericky.

„Zbláznila sa?“ opýtala sa Bella lámanou angličtinou Aleca, ktorý tiež zabudol na výchovu a civel s otvorenými ústami. Jane sa otočila na mňa a v tú sekundu ma skolila šialená bolesť. Bella ku mne priskočila, a ako dobrá dcéra ma podoprela a bolesť razom zmizla, pričom Jane sa na mňa stále uprene dívala.

Pozrel som jej do očí. Nemohol som tomu uveriť. Okamžite mi došlo, čo sa deje, na rozdiel od Jane a Aleca. V celom svojom šialene dlhom živote som poznal len jediného upíra s podobným darom, ako má najskôr moja dcéra. Nežil ani dvadsať minút. Je to nesmierny dar, no aj nesmierne nebezpečný vo svojej podstate. Nebezpečný pre niekoho, kto vládne, ale úžasný pre niekoho, kto chce vládu zvrhnúť. Pozrel som Belle hlboko do očí.

„Zabi ich!“ prikázal som jej.

Stále sa ešte len rozbiehame. Ďakujem za komentáre k predchádzajúcej časti. Veľmi ma to potešilo. V budúcej sa nám už objaví aj Edward. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Transylvánska smršť - 1. kapitola: