Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » The Vow - 5. kapitola

06.05.2012 (18:15) • VictoriaCullen, makulka • FanFiction na pokračování • komentováno 22× • zobrazeno 3618×

5. kapitola

Ráno som sa zobudila na hrejivé slnečné lúče. Bolo to prvýkrát od môjho prebudenia, čo som vo Forks videla skutočné slnko. S úsmevom som pribehla k oknu a otvorila ho dokorán. Doslova ma ovialo to teplo. A presne tak pokračovalo aj celé ráno. Keď som sa obliekla a urobila hygienu, pritiahla som si svoje nové obľúbené kreslo odo dverí, v ktorom som za posledné dni strávila viac času ako na nohách, a hodila sa naň. Nemyslela som na raňajky, ani na Cullenovcov, ktorí sa možno už teraz túlali po dome. Len som zavrela oči a čerpala novú energiu. Možno to bolo práve slnko, čo mi chýbalo, ktoré by mi rozjasnilo tie temné dni života tu.

Nevedela som, koľko času ubehlo, keď sa naplno ozval môj žalúdok. Prudko som otvorila oči a pozrela na hodinky. Už bol obed. Zanadávala som a prekvapivo pozrela na dvere. Bolo to zvláštne. O takomto čase by už Alice rozrazila dvere a volala by ma na obed. Lenže ako dlho som na tie dvere hľadela, tento scenár sa nekonal.

Vstala som z kresla a vyšla na chodbu. Zdola sa ozývala telka, asi nejaký futbalový zápas. Zišla som po schodoch a pozrela do kresla. Zamrzelo ma, keď som zbadala Edwardove medové vlasy. Po špičkách som potichu ako myška prešla do kuchyne. Nikto tam však nebol. Vrátila som sa späť do obývačky a posadila sa na drevené schody. Popri tom Edward mykol hlavou, no neotočil sa.

„Tak čo, Isabella, opýtaš sa ho kde sú, alebo tu budeš sedieť ako tĺk?“ prihováral sa mi hlas v mojej hlave. Sama som nevedela, čo chcem spraviť. Chcela som vedieť, kde sú všetci, no radšej by som si zabodla dýku do hrude ako prehovoriť znovu s tým hnusákom. Pritiahla som si kolená k brade a spoza mihalníc som sledovala jeho hlavu.

Nakoniec som to však nevydržala. Uštipla som sa do ruky a vykríkla: „Kde sú ostatní?“

Edwardovi opäť myklo hlavou a ja som nevedela uhádnuť, či od výšky môjho hlasu alebo že zabudol, že tu sedím. „Išli stanovať. Vrátia sa asi tak zajtra večer.“

V hrdle mi navrela hrča, ledva som ju prehltla. „Tak to žartuješ.“

Prudko sa natočil ku mne. „Vyzerám na to?“ Jeho oči hrozivo žiarili čiernou farbou. To ma zarazilo – nemá predsa zlaté oči? Asi si všimol môj zmätok a otočil sa späť k telke. Dlho som nevedela, čo povedať. Pred sebou som jasne videla jeho zlaté oči z nemocnice. Tie však teraz prekryli uhlíkovo čierne. Na okamih som nevedela, čomu veriť.

„Upokoj sa, Bella,“ šepkalo mi moje druhé ja. „Človeku sa predsa nemenia oči podľa nálady. Možno sa ti to iba zdalo, alebo to je spôsobné tým šerom. Veď vidíš, že sú tu zatiahnuté závesy.“ To bolo prijateľné vysvetlenie a moja hlava ho okamžite prijala – bol to len očný klam; a tak som sa vrátila späť k nášmu rozhovoru.

„Takže mne nechali na krku teba?“ Bolo to skôr konštatovanie než otázka. Zasmial sa neúprimným smiechom s ironickým podtónom.

„Skôr by som povedal, že je to naopak. Neboj sa, ani ja nie som práve dvakrát nadšený z toho, že ťa musím strážiť.“

„Strážiť?“ zopakovala som.

„Áno. Vieš, možno si to nepamätáš, no máš neskutočnú schopnosť priťahovať problémy a hádky.“ Posledné slovo zdôraznil tak, že som sa cítila byť zodpovedná za všetko zlo na tomto svete.

Pichlo ma pri srdci. „Nemusíš ma strážiť. Pokojne choď za nejakou svojou priateľkou alebo milenkou. Ja to tu zvládnem aj sama.“ Ako náhle som to povedala, Edward vstal a priskočil ku mne. Prepadla ma panika. V jednom obraze som videla horu jeho svalov a čierne oči, ktoré mu bľačali od hnevu a na druhú stranu som si uvedomovala, že stále sedím na schodoch, takže ak by ma chcel zabiť, podarilo by sa mu to a ja by som sa ani nemohla brániť. Vstala som takou rýchlosťou, až sa mi zatmelo pred očami, ale ustála som to. Stála som na schodíku vyššie od Edwarda, takže sa naše oči ocitli v rovnakej výške. Vtedy som ti to všimla.

„Nie, nebolo to šerom. Naozaj má čierne oči,“ kričala som v hlave ako blázon. Srdce mi vynechalo niekoľko úderov.

„Už to nikdy viac nenavrhni, lebo to naozaj spravím,“ zašepkal a premeral si ma od hlavy po päty. Priala som si, aby tie letné šaty, ktoré som náhodne vyhrabala ráno v skrini, boli aspoň o kúsok dlhšie a zakrývali mi kolená. Uškrnul sa, akoby vedel na čo myslím, a vrátil sa späť pred telku. Ako odišiel, strach sa vytratil a vrátila sa chuť zabijaka. Zase som sa raz pristihla pri tom, ako ho mlátim prepínačom do hlavy a trhám mu vlasy.

Pokrútila som hlavou. „Debil,“ nemohla som si odpustiť nadávku a vyrazila som von. Bolo mi jedno kam pôjdem, aj keď v balerínkach by som sa ďaleko nedostala, a vydala som sa cestičkou krížom cez les. Chcela som sa dostať čo najďalej od toho domu hrôzy... Ale naozaj to bolo tým domom? Nie, bolo to tou jedinou osobou, ktorá v ňom teraz bola.

„Už to nikdy viac nenavrhni, lebo to naozaj spravím,“ imitovala som jeho hrubý hlas. Prudko som sa  stočila na opätku a vykríkla až ma zabolelo v hrdle: „Tak to urob, aj tak to robíš.“ Bolo to prehnané, ale ja som vedela, že je to pravda. Otočila som sa späť a kráčala ďalej. Nevedela som kam idem ani som nesledovala cestu pred sebou. Vyprázdnila som si myseľ a vnímala ten čerství vzduch a hrejivé slnko.

O pár hodín som dorazila na čistinku. Tá krása ma prekvapila, no bola som taká uťahaná, že som si to nedokázala vychutnať.  Zrútila som sa k stromu a zhodila balerínky z nôh. Pošúchala som si päty, aby som uvoľnila tej nástojčivej bolesti.

„Alice ma asi zabije,“ zasmiala som sa pri pohľade na zablatené topánky, no nerobila som si z toho ťažkú hlavu. Myseľ mi oťažela a priviedla ma do príjemného stavu medzi bdelosťou a spánkom.

***

„Mám teba k jasnému dňu leta prirovnať?
Nie je tak ľúbezný ani tak srdcu milý:
veď v máj opiera sa víchor do kvetov
a leto, leto tiež trvá len krátku chvíľu;
niekedy to nebeské oko až príliš červená sa,
a inokedy jeho tvár nevyjde zas z tmy,
a každá krása tu od krásy odpadne,
ako velí náhoda alebo beh prírody.
Tvoje večné leto však sa nikdy nezmení,
ty nikdy nestratíš terajší jas svojej krásy,
tebou sa nebude smrť chváliť, že ideš s ňou:
v mojich večných veršoch tu pretrváš všetky časy.
Veď pokiaľ bude tu žiť a čítať ktokoľvek,
pokiaľ tu budeš ty v mojich slovách taktiež živá...“

„Pekné,“ zašepkala som zo sna. „Shakespeare...“

„Áno. Prepožičal som si to od neho. Tie verše sú pre teba.“

„Bella, zobuď sa! Odkedy tvoj hlas znie ako mužský?!“ vykríkla som si do hlavy. Keď som si to uvedomila, prebrala som sa. Striaslo ma od zimy a pred sebou som uvidela ligotavú tvár muža.

„Neboj sa,“ šepkal. Ale ja som spravila presný opak. Nebola som si istá, či je to len sen alebo skutočnosť. No bála som sa. Nie tak ani neznámeho muža, ktorý sa ku mne nakláňal a jeho telesný pach ma privádzal do šialenstva, ale skôr jeho ligotavej pokožky, ktorá pri slnečných lúčoch vyzerala ako diamanty. 

„Čo tu chcete?“ vysúkala som zo seba a hlas sa mi triasol. Neznámy namiesto odpovede zdvihol ruku a pohladil ma po líci. Jeho ruka bola chladná ako ľad. Napadlo mi, či to nie je nejaký príbuzný Cullenovcov. Veď predsa nie som ďaleko od ich domu, nie? Ale tento nemal zlaté oči, lež hrozivo červené ako krv.

Bol to reflex, keď som zhrabla balerínky a tresla mu nimi do tváre. Prekvapilo ho to a skončil na chrbte. Neváhala som ani sekundu. Vstala som a bosá sa rozbehla cez les. Dúfala som, že bežím správnym smerom k domu Cullenovcov a zároveň som prosila Boha, aby nebežal za mnou. Ale bežal. Neušla som ďaleko, keď ma dostihol a zvalil k zemi. Ocitla som sa pod jeho pevným telom neschopná pohnúť rukami ani nohami. Naše tváre sa ocitli tesne vedľa seba. Cítila som na koži jeho chladný dych.

„Povedal som si predsa, že sa nemusíš báť,“ vydýchol. Jeho hlas znel dokonalo.

„Toto musí byť sen,“ presviedčala som sa v duchu. Lenže nebol. Na sen to bolo priveľmi skutočné. Priveľmi jasne som si uvedomovala tú chladnú zem pod sebou, jeho mohutné telo a temnotu lesa. Príliš som sa bála, aby to bol len sen.

„Nechcem ti ublížiť. Čo si nepočúvala moju báseň?“ šepkal.

Prehltla som tú hrču v hrdle a prikývla. Jedno, čo som si zapamätala z akčných filmov bolo, že psychopatovi nesmiete oponovať. „Áno, počula som. Ale nevyzerá to tak.“

Usmial sa a oči mu zažiarili. Mal príťažlivý úsmev, odhliadnuc od toho, že to bol násilník ba možno aj vrah. „Prepáč, ale ty si sa rozhodla utekať.“ Vstal a pomohol mi na nohy. Okamžite som si vytrhla ruky a o krok ustúpila. Utekať by bolo zbytočné, dostihol by ma a možno by sa prestal správať ako gentleman. 

„Ani som sa nestihol predstaviť. Volám sa Daren.“ Znovu sa usmial, uklonil sa a pobozkal mi ruku. Naozaj som si pripadala ako v knihe od Margaret Mitchellovej Odviate vetrom. „A ty si?“

Zvažovala som, či mu povedať meno, no nakoniec zo mňa vypadlo viac ako som chcela. „Isabella, ale mám radšej Bella.“

Zasmial sa. „Teší ma a chcem sa ti hneď aj ospravedlniť, že som ťa naľakal. Asi takto uprostred lesa si nikoho nečakala.“ Dala som mu za pravdu. „Žiaľ, dnes ráno som išiel so sestrou na poľovačku a akosi som sa stratil.“

„Na poľovačku? A kde máte zbraň?“ Na jednu stranu som bola rada, že ju nemá, aj keď aj bez nej pôsobil hrozivo. No na druhú stranu jeho klamstvo len potvrdzovalo moju teóriu psychopata.

„Ako vidím, si všímavá. No ja nenosím zbraň. Moja sestra je skôr tá, ktorá zabíja. Ale ak by ti to navadilo, pokojne mi tykaj. Nie som zase taký starý.“ Pri poslednej vete sa zasmial, akoby povedal nejaký dobrý vtip, ktorému som neporozumela.

„Je neskoro. Myslím, že by som sa mala vrátiť, aby sa o mňa nebáli.“ Teraz som sa zasmiala zase ja. Akoby sa Edward mohol o mňa báť? Ten je predsa rád, že ma nevidí. Otočila som sa pomaly dozadu a urobila krok, keď ma jeho chladná ruka chytila za lakeť.

„Počkaj, keď už sme tak na seba narazili, nepomohla by si mi dostať sa odtiaľto?“

„Ani na to nemysli, Isabella. Ten Daren určite nie je v poriadku. Vyzerá možno dobre, ale to ešte nič neznamená, Nebuď naivná. Nenechaj sa...“

„Ale ak ti to robí problém...“ začal akoby mi čítal myšlienky. Znovu ma striaslo. Otočila som sa.

„Nie. Budem rada, ak ti budem môcť pomôcť.“ Daren nečakal a ponúkol mi ruku. Prijala som ju, aj keď s istým sebazaprením, a vydali sme sa cez les. Viedol skôr on akoby poznal tento les ako vlastnú dlaň. Išla som bosá, aj keď on rázne protestoval. No ja som sa cítila lepšie, voľnejšie.

Trvalo to asi hodinu, keď sa nastal súmrak a my sme dorazili na koniec lesa. Na moje veľké prekvapenie sme však dorazili na hlavnú cestu, nie k domu Cullenovcov. Dočerta.

„Myslím, že tu mám niekde aj auto. Ach, áno, tu je. Odveziem ťa domov?“

„Nie, odmietni to!“ kričalo moje ja, ale moje ústa... „Áno, ďakujem.“ Daren mi otvoril dvere na strane spolujazdca. Nastúpila som a snažila sa zároveň zahnať svedomie.

„No čo,“ vravela som si. „Prežila som autonehodu, bola som v kóme a teraz musím bývať s chalanom, ktorého nenávidím. Aká je šanca, že Daren bude psychopat? Nie, takú smolu mať nemôžem.“

„Nie, Bella, ani taká hlúpa nemôžeš byť,“ oponovalo mi moje druhé ja.

Keď nastúpil, pozrela som pred seba. „Pekné auto, no nebude sa tvoja sestra hnevať, že si zmizol?“

„Nemyslím si. Ako ju poznám, už je doma. Vždy robí všetko preto, aby ma čo najviac vytočila. Som prekvapený, že som tu našiel svoje auto.“  Prikývla som a čakala, kým naštartuje. No akosi sa nemal k činu. Namiesto toho som na líci cítila jeho pohľad. „Bella? Myslíš si o mne, že som psychopat? Úprimne.“

Prekvapene som sa na neho pozrela. „Ty mi čítaš myšlienky?“

„Nie. Ale máš to v očiach. Bojíš sa ma.“ Nebola to otázka.

„Áno, bojím. Netuším, kto si, neviem, či ti môžem veriť historku so sestrou a poľovačkou. Bojím sa tvojich krvavých očí a čo mala, dočerta, znamenať tá ligotavá koža na slnku?“ vyvalilo sa zo mňa. Bolo to trochu hysterické. Možno ešte čakal, že vyskočím z auta ako nejaký šialenec a hodím sa pod najbližší kamión.

„Naozaj mám sestru, volá sa Cathrine a má devätnásť.“

Skúmala som mu tie krvavé oči, ale bolo v nich toľko úprimnosti, až som nemohla oponovať. Žmolila som si pery. „A ten zvyšok?“

„Mával som hnedé oči, no keď sme boli v Taliansku, ochorel som a mal vysoké teploty. Odvtedy mám takéto oči. Lekári si to nevedeli vysvetliť. A tá koža? Ja neviem, nezdalo sa ti to len?“

Jeho odpovede zneli konečne vierohodne a mne nezostalo nič iné len sa vzdať. „Asi áno. Prepáč.“

„To nič. Nie si prvá, kto sa ma bojí.“ S týmito slovami otočil kľúčikom a vyrazil do Forks. Bola už tma, keď sme sa dostali na koniec mesta a ja som mu povedala aby zastavil. „Deje sa niečo?“ opýtal sa ma okamžite. Pokrútila som hlavou.

„Nie, no odtiaľto to už prejdem aj sama, ďakujem za odvoz.“ Nechcela som, aby vedel kde bývam a ani aby sa stretol s Edwardom. Veľmi rýchlo by sa to mohlo totižto zvrtnúť.

„Počkaj.“ Na jeho hlas som sa otočila a ocitla sa tesne vedľa jeho tváre. Nedal mi šancu brániť sa, pobozkal ma. Len letmo sa dotkol mojich pier, to ja som ho uhryzla do spodnej pery, aby pootvoril ústa a urobil aj viac. Urobil, vnikol mi jazykom do úst a predĺžil bozk na niekoľko minút. Nechcela som sa brániť, aj keď by som mala. Nepoznala som ho predsa.

Daren ma nejakým zázrakom zodvihol zo sedadla a posadil na svoje kolená. Bozk sa zintenzívnil, pretkaný vášňou a túžbou. Zabudla som dýchať, no on na to nezabudol. Odsunul ma a prerušil bozk.

„Počkaj, musíš sa aj nadýchnuť. Nechcem aby si mi tu odpadla.“ Zasmial sa a ja s ním. A vtedy som si uvedomila čo robím.

Správala som sa ako štetka, ktorá dá každému na počkanie. Nespoznávala som sa a najhoršie na tom bolo, že som sa prirovnala k Edwardovi. Aj on spal s každou, ktorú stretol. Nadávala som na neho, chcela som ho zabiť, no nie som o nič lepšia, aj keď spolu nechodíme a mala by mi to byť jedno. Ale nebolo.

„Dočerta s Edwardom,“ zašepkala som.

„Čože?“

„Ale nič. Nemôžem, prepáč. Už musím ísť.“ Otvorila som dvere a chcela som vystúpiť, no on ma zadržal.

„Mohli by sme sa ešte niekedy stretnúť, čo ty na to?“ V jeho hlase bola nádej.

„Nie. Nemyslím, že je...“

„Nemusí to byť takto. Pozývam ťa na večeru do kaviarne v meste. Bude sobota, bude tam veľa ľudí, uvidíš. Nemáš sa čoho báť.“ Bolo lákavé prijať to. Bola to šanca zbaviť sa Edwarda a strániť príjemnú chvíľu s Darenom. A nakoniec ma ďalší jeho bozk presvedčil.

„Tak dobre. Čakaj ma tu zajtra o šiestej.“ S týmito slovami som vystúpila a rýchlim krokom bočila na prašnú cestu k domu Cullenovcov. Za sebou som ešte počula pískanie jeho bŕzd a to ma donútilo usmiať sa.

Keď som sa konečne dostala k domu, otvorila som dvere. Ani som nestihla spraviť prvý krok a ocitla som sa pritisnutá k stene. „Kde si bola?“ vykríkol Edward. Jeho zovretie okolo môjho hrdla začalo silnieť.

„Edward, to ma bolí,“ šepkala som a snažila sa mu vykrútiť prsty.

„Cítim ho z teba. Tak kde a s kým si bola.“ Jeho slová mi nedávali zmysel. Cíti ho zo mňa?

„Už spolu nechodíme. Je to moja vec, nemyslíš?“ Zovretie povolilo. Padla som k zemi, no Edward ma zachytil a ja som sa ocitla na jeho hrudi.

„Kým ťa mám na starosti, viac sa nepohneš z domu. Poď, vezmem ťa hore.“ Nevnímala som jeho slová. Bola som taká slabá, že mi viečka padli dole. Cítila som len ako ma vzal na ruky, aj napriek mojim chabým protestom, a kráčal so mnou hore schodmi...

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), makulka, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek The Vow - 5. kapitola: