Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » The Vow - 3. kapitola

10.04.2012 (13:30) • VictoriaCullen, makulka • FanFiction na pokračování • komentováno 31× • zobrazeno 4831×

3. kapitola

„Je v poriadku. Od bolesti len omdlela,“ budil ma z tmy hlas doktora Cullena. Otvorila som oči a pozrela sa na jeho tvár. Zjavne sa mu uľavilo, keď som sa prebrala. Obzrela som sa. Znovu som ležala vo svojej izbe. Už bolo ráno. Cez zatiahnuté okno dnu prenikalo jasné svetlo. Pozrela som na ruku. Mala som na nej biely obväz.  

„Neudrela si hlavu?“ ktosi sa spýtal. Moje oči hľadali pôvodcu toho jemného ženského hlasu. Spoza doktora vyšla malá postavička.

Bola o niečo nižšia než ja. Mala dlhé hnedo-čierne vlasy splývajúce s jej chudou postavou. Lemovali jej peknú tvár. Oči mala čierne ako noc, pod nimi dokonalý noštek a hranaté pery sa usmievali. „Ahoj,“ začala. „Asi si na mňa nespomínaš, no sme najlepšie priateľky. Volám sa Alice.“ Pristúpila k posteli a vrúcne ma objala. To objatie bolo také silné, až som si myslela, že ma zadusí, no potom ma pustila a postavila sa k doktorovi.

V hlave mi začala vŕtať otázka, či sa poznajú, no v takomto malom mestečku ako Forks – teda, kaď som bola malá, bolo to malé mestečko, no typovala som, že sa odvtedy nijako nezmenilo – sa poznali asi všetci. Opätovala som Alice úsmev a prekvapene som si ju ešte raz obzrela. Vo Phoenixe som nemala ktoviekoľko priateliek a už vôbec žiadna z nich nevyzerala ako modelka vystrihnutá z časopisu.

„Je mi ľúto, čo sa ti stalo,“ vytrhla ma zo zamyslenia, „a hlavne, keď je to kvôli mne.“

Vyvalila som oči. „Kvôli tebe? Čože?“

„Áno,“ sklopila zrak. „Ponáhľala si sa s mojím bratom na oslavu mojich narodenín. Meškali ste, vieš.“

Skoro som si prehltla vlastný jazyk. Hľadala som podobnosť medzi doktorom Cullenom, chladným Edwardom a malou Alice. Ale nič som nenašla. Neboli si ničím podobní. Nemohla som uveriť, že to sú naozaj príbuzný. Zachechtla som sa. Pripadalo mi to ako scéna zo zlého hororu. „Začína to byť každým dňom lepšie a lepšie.“

„Áno, brat mi hovoril, že si si asi vypočula ich včerajší rozhovor.“ Vypočula? A to som nemala? Veď sa ma to týkalo! Chcela som to zakričať, no namiesto toho som len prikývla.

„Vypočula. A príde mi to dosť vtipné. Môj doktor je otec chalana, ktorý ma skoro zabil a vôbec ho to neserie, a moja najlepšia priateľka je jeho sestra. A ešte lepšie je to, že si na nikoho z vás nepamätám a vy k tomu chcete, aby som k vám išla bývať.“ Po mojom výstižnom zhrnutí si doktor Cullen vzdychol a odišiel. Alice si sadla na stoličku, na tú istú, kde sedávala Renée, a chytila ma za ruku. Bola chladná ako ľad. Rovnako ako ruka doktora Cullena. Zvláštne.

„Vieš, ja nechcem svojho brata brániť. Nikto z rodiny. Ale musíš pochopiť, že je to môj brat a mne na ňom veľmi záleží. Aj keď teraz mi viac, oveľa viac, záleží na tvojom šťastí ako na jeho.“

„A čo čakáte odo mňa?“ chcela som vedieť.

„Nič. Práveže nič. To on by sa ti mal ospravedlniť za všetko čo... čo sa stalo. Od teba by som len chcela, aby si od nás neodchádzala. Bella, už o mesiac ideme na vysokú a ja nechcem prísť o ten čas strávený s tebou len kvôli hlúposti svojho brata.“

„Nie. Povedz, ako sa mám nesťahovať k niekomu, na koho si nepamätám. Ja neviem kto ste, nepoznám teba ani tvoju rodinu, Alice.“

Zvraštila čelo, čo sa jej vôbec nehodilo. „Ja viem, že je to pre teba ťažké a asi od teba vyžadujem veľa, no ak by tu bola nejaká šanca, aby si si dokázala spomenúť na svoju minulosť, tak je to určite medzi nami. Boli sme ako tvoja druhá rodina. Chodila si s Edwardom a kamarátila si sa so mnou aj s ostatnými mojimi súrodencami. Poznala si nás ako vlastnú dlaň a myslím, že časom by si si mohla spomenúť.“ Mala smutné psie oči, ktorým sa dalo len ťažko odolať. No musela som myslieť aj na seba.

„Je to tvoja dedukcia bez profesionálneho názoru, alebo si to myslí aj tvoj otec?“

„Myslím si to hlavne ja, ale aj on je toho názoru,“ pripustila. „Prosím, je to len mesiac. Ja viem, že ak budeš súhlasiť, spomenieš si.“

Pokrútila som hlavou. „Ja nemôžem. Nemôžem bývať pod jednou strechou s človekom, ktorý ma skoro zabil a vôbec necíti ľútosť.“

„Bella, chceš si spomenúť alebo nie?“ naliehala na mňa. Jasné, že som chcela. Bolo to to jediné po čom som túžila, ale chcela som to aj za takúto cenu? Vydržala by som s Edwardom bývať mesiac pod jednou strechou? „Ak nebudeš chcieť, nemusíš sa s ním stretávať. Postarám sa o to, aby odišiel bývať k priateľom na Aljašku len čo to bude možné.“

Bolo to čudné. Rozprávala som sa s úplne neznámym človekom o svojom živote. Na jednu stranu sa mi to však zdalo byť úplne prirodzené a mala som pocit, že malú Alice poznám už roky. Sadla som si na posteľ a pritiahla si nohy k brade. Objala som si ich rukami. „Renée a Charlie to už vedia, však? Súhlasili s tým?“

„Áno. Ver mi, že ak by boli proti, nenútila by som ťa. Tak čo?“ Chcela už jasnú odpoveď a ja som vedela, že to budem ľutovať. No potrebovala som si spomenúť.

„Dobre. Na mesiac, ale Alice, ak sa mi u vás nebude páčiť, alebo budem mať nejaký iný problém, pustíte ma domov. Jasné?“ Alice sa žiarivo usmiala a objala ma.

„Samozrejme, čokoľvek si len budeš želať. Ale garantujem ti, že sa ti u nás bude páčiť.“

Sedela som tam s Alice niekoľko hodín. Rozprávali sme sa o mojej minulosti, o tom, ako sme sa stretli a čo všetko sme spolu prežili. Na jej brata som sa nepýtala. A ani ona ho nespomenula a tak sa mi to páčilo. Zistila som, že Alice je naozaj osobnosť a dokáže rozosmiať každého. Dobre sa mi s ňou rozprávalo a bola som sklamaná, keď prišla René a Alice odišla. Poslednou dobrou správou toho dňa však bolo, keď prišiel večer doktor Cullen a oznámil mi, že o pár dní môžem odísť.

***

„Myslím, že už mám všetko.“ Alice pobehovala po nemocničnej izbe ako víchor a všetko hádzala do kabelky a nepotrebné veci zase do igelitového vreca.

Sedela som na posteli zababušená do županu a so smiechom ju sledovala. Dnes nadišiel deň D. Bol to pre mňa veľký okamih, asi taký ako maturitný ples, na ktorý som si nepamätala. Dnes som totiž po prvýkrát mohla opustiť biele steny nemocnice a po siedmych týždňoch znovu vzhliadnuť zelenú trávu a slnečné lúče. Ako na potvoru však práve mrholilo, a tak som sa so slnkom mohla rozlúčiť. Ale čo iné čakať vo Forks? Aj tak som však bola neskutočne šťastná. A to aj napriek vedomiu, že budem musieť ísť bývať k úplne cudzím ľuďom a budem sa musieť stretnúť znovu s tým chladným Edwardom.

„Počuj, Alice?“ Zastavila sa a pozrela na mňa. „Koľko máš vlastne súrodencov?“

„Okrem Edwarda ešte troch, no my nie sme úplne tak súrodenci. Carlisle nás všetkých adoptoval. My tvoríme páry. Ja a Jasper a Rosalie a Emmett.“

„A Edward chodil so mnou.“ Prikývla. „A nie je to protizákonné?“

Zamračila sa. „Nie. Vieš, možno to vyzerá divne pre niekoho, kto nás nepozná, no my sa milujeme. Nie je to len chvíľková záležitosť, ale myslím, že nám to vydrží navždy. Až na večnosť.“ Pri poslednej vete sa usmiala.

„A prečo ani jeden z nich neprišiel?“ zaujímala som sa.

Alice na chvíľu zaváhala. „Ani neviem. Asi sa všetci báli ako na nich zareaguješ. Veď dnes sa ich na to môžeš sama spýtať.“

Trochu zúfalo som súhlasila. Musela som sa nadýchať čerstvého vzduchu. No Alice mi to nedovolila. Hodila po mne krátke šaty a nechala nech sa oblečiem. Vydýchla som si, keď som si ich obliekala a zistila, že nie sú také krátke ako vyzerajú. Potom znovu dobehla Alice a hodila do mňa topánky.

„Toto dúfam nemyslíš vážne, Alice.“ Neveriacky som sa ňu hľadela.

„Ale áno, myslím. K tým šatám sa ti hodia jedine tieto.“ Tvárila sa nekompromisne.

„Vieš, mám pocit, že asi sme neboli také veľké priateľky, inak by si poznala môj štýl.“ Hodila som jej naspäť topánky. Poľahky ich chytila.

„Tak to bolelo. Samozrejme, že viem, ako sa obliekaš, ale za posledný rok si sa dosť zmenila. Prešla si na čosi elegantnejšie. Sama si mi vravela, že toto sa ti páči viac ako tie chalanské handry.“ Tvárila sa presvedčivo, no ja som o nej pochybovala. Naozaj som také čosi povedala? Nemohla som si na to spomenúť, ale to nebolo v tejto situácií nič čudné.

S veľkým sebazaprením som si obula topánky a postavila sa. Alice mi pochválila výzor aj s vlasmi, ktoré mi voľne padali na chrbát. S jedným som bola spokojná aj ja, že nebudem vyzerať ako niekto, kto práve prežil haváriu, má amnéziu a práve ho pustili z nemocnice.

Na chodbe nás čakal doktor Cullen oblečený do civilu. Nebola som prekvapená, očakávala som to. Odprevadil nás až na parkovisko. Tam stálo čierne BMW a pri ňom hnedovlasý obor. Zastavila som.

„Fíha,“ zapískal. „Vyzeráš úžasne, Bella. Ak by som nemal Rosalie, zamiloval by som sa.“ Emmett, napadlo mi okamžite. Nestihla som ani zaklipkať očami, keď  som sa ocitla v jeho kamennom náručí. Zdvihol ma zo zeme a ja som lapala po dychu.

„Preboha, Emmett, veď ju zadusíš,“ počula som Alicin hlas, keď sa mi začalo zahmlievať pred očami. Emmett ma pustil a ja som sa rozkašľala.

„Prepáč,“ zatváril sa ako šteniatko. „Len som rád, že si späť.“ Jeho zlaté oči, ktoré svietili v tme boli úprimné a tak som si vydýchla a prijala jeho ruku, keď ma viedol k autu na stranu spolujazdca. Mala som zmiešané pocity, keď som nastupovala. Bolo to ako déjà vu, pri ktorom ma striaslo. Nemusíš sa báť, Bella, povedala som si v duchu. Také veci sa nestávajú dvakrát. A koniec koncov, nešoféruje Edward.

Emmett viedol auto pokojne, povolenou rýchlosťou. Jednou rukou som však pre istotu zvierala bezpečnostný pás.

Ako som sledovala mesto za oknom, zisťovala som, že sa tu od mojej poslednej návštevy v detstve nič nezmenilo. Stále to vyzeralo ako zabudnuté mestečko na severozápade USA. Dokonca som spoznala aj ulicu, kde býval môj otec. Prešli sme cez celé mesto a pokračovali ďalej na juh. Prekvapene som sa otočila dozadu na Alice, keď sme odbočili na prašnú cestu do lesa.

„Žijeme na samote v lese,“ informovala ma a ja som si znovu pomyslela na zlú scénku z hororu. Teraz sa to stupňuje, vravela som si. Práve teraz nastala chvíľa, keď dievča začne kričať a v panike vybehne hore po schodoch v domnienke, že tam bude pred vrahom v bezpečí. Ale nie, Bella, nikde nie je v bezpečí.

Po niekoľkých minútach sme dorazili k presklenej dvojposchodovej rezidencii. Bola som ohúrená a zároveň ma chytala panika. Emmett zaparkoval auto za domom v garáži a ako správny gentleman mi otvoril dvere.

„Vitaj doma, Bella,“ hurónsky zvolal. Alice aj doktor Cullen sa zasmiali, no mne to až také vtipné neprišlo. Poobzerala som sa. V garáži stálo ešte ďalších päť áut - čierne BMW, žlté Lamborghini, červené Porsche, kaki Jeep a na konci biele Audi. Nechtiac som vypískla. Cítila som sa ako myška medzi mačkami.

„Je krásne, však?“ Alice dala pusu svojmu žltému Lamborghini a ja som musela súhlasiť, aj keď...

„To Audi nemá chybu,“ kývla som hlavou na koniec garáže. Alice sa narovnala a zaškerila.

„Keď myslíš.“ Prišla naspäť ku mne a lapila ma za ruku. „Poď, zoznámiš sa s ostatnými. Hádam sú už všetci doma.“  Ako ma viedla cez chodbu z garáže do domu, modlila som sa, aby neboli všetci doma. Teda, stačilo by mi, ak by nebol doma jediný človek. Edward Cullen. Ale bol tam. Čakal v priestrannej obývačke. Stroho sedel na stoličke za klavírom a sledoval ma svojim prenikavými medovými očami. Mala som chuť mu jednu udrieť alebo ešte lepšie – ujsť a už nikdy sa neobzrieť. No vtedy ma Alice chytila pevnejšie, a tak ma doviedla až ku skupinke pre mňa úplne neznámych ľudí.

„Bella, toto je naša mama Esmé,“ predstavila mi Alice ženu doktora Cullena. Bola krásna. Typovala by som jej najviac dvadsaťpäť. Mala krásnu tvár s čiernymi očami a ružovými perami, ktorú jej obopínali tmavo-červené vlasy. Esmé sa usmiala a okamžite ma objala. Pripadalo mi to ako objatie od René, také materinské.

„Ja som Rosalie,“ krásna blondínka vedľa Esmé sa predstavila sama. Vyzerala naozaj úžasne a ja som musela premýšľať, či som vôbec niekedy videla takú prirodzenú krásu. Ale nie, nespomínala som si. Aj ona ma objala a Alice nakoniec predstavila svojho priateľa a zároveň brata Jaspera. Ten vyzeral s medovými vlasmi ako lev. Bol akýsi vznešený a nečakala som, že aj on by ma bol schopný tak vrúcne objať. A ani to neurobil. Len sa usmial a stroho mi podal ruku.      

„Musíš mu prepáčiť, ale Jasper nemá rád objatia,“ ospravedlnila ho Alice.

„To nevadí. Za posledné dni ma objalo toľko ľudí, až mám pocit, že som plyšoví macík,“ usmiala som sa. Ostatní sa zasmiali. Všetci až na jedného. Edwardov pohľad ma pálil na chrbte a ako žeravá oceľ mi prenikal cez kožu. Chcela som sa otočiť a zaškrtiť ho holými rukami, no namiesto toho som len nervózne prešliapla na mieste.

„Ukážem ti, kde budeš bývať.“ Alice ma znovu potiahla za ruku. Vďačne som ju nesledovala.

Vyšli sme hore schodmi a ocitli sa na ďalšej chodbe. Viedla ma až na koniec do malej izbičky s veľkou posteľou a poličkami, ktoré boli zavalené CD-čkami a knihami. Zarazila som sa, keď som si všimla výber skladieb. „Alice, si si istá, že sme tu správne?“

Zasmiala sa. „Samozrejme. Tu si bývala vtedy a tu zostaneš aj teraz. Ale teraz už, pravdaže, bez toho malého prívesku, ktorý ťa skoro zabil.“ No fajn. Okamžite som pochopila, že tým „príveskom“ myslela Edwarda.

Položila mi na posteľ tašku s vecami a otvorila veľké okno na výšku steny. Výhľad smeroval priamo do lesa. „Nie si hladná?“ Otočila sa naspäť na mňa. Pokrútila som hlavou.

„Nie, ďakujem. Ale som trochu unavená. Mohla by som si pospať?“ Nie, nebola som unavená. Len som sa potrebovala zbaviť Alice, aby som bola na okamih sama. Aby som si mohla vyzuť tie nepohodlné topánky a popremýšľať.

„Samozrejme, nemusíš sa ma pýtať. Cíť sa tu ako doma,“ usmiala sa a odišla. Ak by som videla vo dverách kľúčik, asi by som sa zamkla. Namiesto toho som len posunula kožené kreslo pri poličke s CD-čkami k dverám. Sadla som si naň a zložila si topánky. S vydýchnutím som ich hodila na posteľ.

„Na čo všetko si za tie dva roky zabudla, Bella?“ položila som si nahlas otázku, na ktorú odpoveďou zostalo len ticho. To ma desilo. 

Ahojte, ak by sa niekto chcel stať spoluautorom tejto poviedky, ozvite sa. :)

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), makulka, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek The Vow - 3. kapitola: