Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » The Dark Eyes - 2. kapitola

11.06.2011 (07:15) • kikhusenka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 438×

Otvorila som oči. Rozhliadla som sa. Miesto veľkej skrine, milión fotiek oblepujúcich stenu a modrej fasády, som videla... Čo robím v kuchyni? V ruke som stískala pero a na stole bolo veľké množstvo papierov a novín.

Chytila som sa za hlavu. Moju myseľ zaplavila vlna otázok, takže som sa preplieskala, aby som si mohla odpovedať postupne na všetky otázky. Nedokázala som si vybaviť, ako som sa sem dostala, čo tu robím a prečo je ten bodrel na stole. Počkať, veď ja si nespomínam ani na to, ako som sa dostala domov. Preboha.

Rukou som si prehrabla vlasy a zadívala som sa von. Svietilo slniečko a na okne sa trblietala ranná rosa. To som tu bola celú noc? Pozrela som na nástenné hodiny nad dverami. Pol ôsmej. Asi mi už fakt šibe. Vošla som do svojej izby, obliekla som si šortky a čierne tielko a v kúpeľni som zo seba spravila človeka. Keď som si povedala, že lepšie to už nebude, zišla som do kuchyne a ten bodrel zo stola som si preniesla na posteľ. Povedala som si, že to neskôr preskúmam. A teraz, hurá do školy.

Joan s partiou postávali pred školou. Brook mi už z diaľky veselo mávala a jej čierne kadere lietali všade naokolo. Zaparkovala som a vydala som sa za nimi. Rozhliadla som sa a... bože... niečie ruky ma zozadu zdrapili a „Bu!“ a smiech.

„Jacob!“ zvrieskla som. Jednou rukou som si držala hruď, aby mi z nej nevyskočilo srdce a druhou som ho pleskla po hlave.

„Som pán! Podarilo sa!“ Celý šťastný začal poskakovať okolo mňa.

„Zmizni idiot, mám z teba šok!“

„A ja že si zo mňa paf!“ Urobil smutné oči a havranie vlasy mu padli do tváre.

Jacob je podľa mňa veľmi pekný, ale ja k nemu cítim čisté kamarátstvo. A občas dosť lezie na nervy. Najmä, keď robí napriek.

„Už len z teba, ty surovec,“ odvrkla som a už som sa hnala radšej za Joan.

Joan mi celú angličtinu a biológiu opisovala svoj nový objav. Ach, ona si to môže dovoliť. Ja som nikoho nemala už dva roky. Kto by aj chcel čudáčku, ktorej sa mení farba očí podľa počasia a hnedé vlasy spadajúce na lopatky jej zakrývajú vyrážky na čele. Ale to ma až tak netrápilo. Keďže si nezavrela ústa, všimol si ju učiteľ a už letela pred tabulu. S neochotou vstala a smutne na mňa pozrela, hľadajúc aspoň štipku nádeje. Postavila sa pred mohutný kus kovu a spustila.

Ja som sa zapozerala von oknom. Okolo areálu školy bolo mnoho stromov a keď zafúkal vietor, všetky začali tancovať v jeho rytme. Zrazu mi prešiel mráz po chrbte a srdce skoro dostalo mŕtvicu. Pod jedným zo stromov stálo dievča. No to by ma až tak nevydesilo, keby nevypadala akoby prehrala boj s kosačkou. Pozerala sa priamo na mňa. Šokovane som sa pozrela na Joan, či si to všimla, no ona pokračovala vo svojom výklade a keď som sa pozrela späť, nikto pod stromom nestál.

Preboha, čo sa to so mnou deje! Čo mi úplne preskočilo?! Pozrela som sa znova do okna a...

„Kriste!“ zvrieskla som. Dievča stálo pri okne a krvavou rukou naň písala nejaké slovo. Bolo to asi iným jazykom, pretože som to nedokázala prečítať. Jej mŕtvolne rubínové oči sa zabodávali do tých mojich. Zavrela som oči. Určite spím! Prosila som v duchu nech je to len nočná mora. Uff.

Keď som otvorila oči, sklo bolo čisté a po dievčati ani stopy. No všetci v triede na mňa zazerali ako na blázna. Musím odtiaľto vypadnúť. Pobrala som si veci a čo najrýchlejšie som sa snažila opustiť triedu. Joan za mnou iba nechápavo hľadela. Skoro som vyrazila dvere. Bola som taká rozrušená, že som ani nerozmýšľala, kam vlastne idem. Bolo mi to jedno. Len nech už to dievča neuvidím. Prosím.

Chodbou sa ozývali iba moje unáhlené kroky. Každé dve sekundy som sa obzerala za seba a tašku som kŕčovito zvierala na hrudi. Hlavou sa mi hnalo iba to, že musím odtiaľto preč. Okamžite. Prešla som dvomi chodbami. Zabočila som do ďalšej a narazila som do...

„Jake!“ Srdce mi zaplesalo radosťou.

„El? Čo sa stalo? Vypadáš, ako by si videla ducha.“ Smial sa, no keď zbadal môj výraz tváre, posadil ma rýchlo na lavičku.

„To nie je vtip, že?“ snažil sa mi vytrhnúť tašku z rúk, ale moje svaly odmietali.

„Jake. Pomôž mi.“ Slzy sa mi začali kotúľať po lícach a on si ma privinul k sebe.

„Elizabeth, povedz mi, čo sa stalo,“ zašepkal mi do vlasov. Pripadala som si pri ňom tak bezpečne. Keď som sa trocha upokojila, opísala som mu moju „víziu“, výpadok pamäte a dievčatko.

„Ja už vážne ničomu nechápem. Pripadám si ako blázon!“ Vždy som si pripadala trocha od veci, čudná. Ale nikdy som ani len nesnívala, že by sa mi diali takéto veci.

Autor: kikhusenka, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek The Dark Eyes - 2. kapitola: