Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tam, kde sa neumiera - 38. kapitola

25.06.2011 (21:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 27× • zobrazeno 5215×

Alice:

Bella začínala mať pravidelné kontrakcie. Opatrne si hladila brucho a dohovárala malinkému, aby bolo pokojné. Dieťa bolo naozaj veľmi jemné a aj Bella bola dokonale rozvážna.

„Bella, obávam sa, že je dieťa priveľké, aby si ho porodila normálne. Budeme ho musieť dostať von inak,“ šepla jej Esme. Bella odovzdane prikývla.

„Ak to neprežijem, postarajte sa o dieťatko a povedzte mu o mne všetko,“ šepla. Rose pribehla s podložkami. Položili sme Bellu na chrbát a pozreli jedna na druhú.

„Bella, neboj sa. Urobíme všetko, aby si bola v poriadku.“ Esme sa potom pozrela na mňa a na Rose.

„Zvládnete to?“ opýtala sa, akoby na nás záležalo. Synchrónne sme prikývli. Za ramená sme Bellu pritlačili k zemi. Esme vzala do ruky ostrý nôž a urobila jediný hlboký rez. Nezaváhala ani na sekundu. Bella hlasno vykríkla. Bol to krik, ktorý podlomí kolená aj upírovi. Prešiel mi po chrbte mráz. Krv sa začala valiť prúdom z toho krehkého tela. Esme sa nahla nad širokú ranu a zubami pretrhla obal dieťaťa. Jednala chladne a precízne, ako stroj. Bella znova zvreskla a celá sa začala chvieť. Bolo ťažké udržať ju na zemi. Z očí jej tiekli slzy. Dýchala plytko a srdce jej bilo šialenou rýchlosťou. Esme strčila ruky do rany na bruchu a vytiahla dieťa. Bolo naozaj veľké. Zahliadla som, že je to chlapček. Rose pustila Bellu a vzala dieťatko do pripravenej prikrývky.

„Máš syna, Bella,“ šepla som a vtedy som si všimla, že Bella nereaguje. Oči mala pretočené a namiesto dychu sa z pľúc ozvalo len syčanie. Rýchlo som sa nahla k jej hrdlu. Ešte som venovala krátky pohľad Esme, ktorá chápavo prikývla. Zuby prešli jej pokožkou hladko. Nikdy som človeka neuhryzla. Bol to zvláštny pocit. Myseľ mi začala miznúť v odtieňoch červenej až bordovej. Nevnímala som nič okolo, len dokonalosť chuti. Neexistuje nič krajšie.

„Alice, dosť!“ skríkla Esme. Bola som ako v tranze. Niekde v diaľke zaplakalo dieťa a ja som sa v panike odtiahla od Isabellinho krku. Bella zrazu upierala svoj pohľad na mňa. Jej telo sa chvelo a rana na bruchu už skoro vôbec nekrvácala. Esme Bellu okamžite zabalila do čistej deky a posadila sa s ňou na pohovku.

„Zvládla si to, Alice,“ šepla Esme a po dlhej dobe sa na jej tvári rozžiaril úsmev. Rose zvierala v náručí uzlíček. Tiež celá žiarila.

„Zoznámte sa. Toto je malý Cullen,“ šepla a uškrnula sa. Ukázala nám roztomilú tváričku. Na hlávke mal pár medených vláskov a spokojne si prechádzal obrovskými hnedými očami po našich tvárach. Zastavil pohľadom na Belle.

„Toto je mamička. Vydržíš tri dni a budeš pri nej,“ šepla mu Rose a pobozkala ho na drobučké líčko. Malinký sa nádherne usmial a odhalil biele zúbky. Šokovane sme sa na neho všetky tri pozreli.

„Rozumel ti,“ šepla Esme ohromene.

„Má zúbky,“ šepla som ja a pozrela na Rose. Rose sa fascinovane usmiala, no potom sa zarazila.

„Budeme tu môcť zostať až kým sa nedokončí premena?“ opýtala sa pridusene.

„Nebolo by dobré ju v tomto stave prevážať. Už teraz sa zmieta v bolestiach, nie to ešte ju niekam ťahať,“ šepla Esme. Prešla som k oknu a zahľadela sa na mesiac.

„Máš syna, braček,“ povedala som tme vonku. Rose sa ku mne postavila aj s malým na rukách. Podišla k nám aj Esme a zozadu nás ochraniteľsky objala.

„Musíme byť silné. Bella a jej syn nás potrebujú. Pevne verím, že sa všetko obráti na dobré. Musíme dúfať,“ šepla a ja som mala na mále, aby som neplakala.

Bella:

Tri dni plné bolesti by sa mi zdali ako večnosť, ale vedela som, že príde odmena. Čakal na mňa môj syn. Čakal na mňa malý anjel. Po bakchantke už vo mne nebolo ani pamiatky. Menila som sa na to, čo som stáročie stopovala a zabíjala. Vôbec som však necítila odpor, ale radosť, že večnosť budem objímať moje dieťa.

Chýba mi môj manžel. Pomyslela som na Edwarda a bolesť sa rozšírila v mohutnej vlne z môjho srdca do celého tela. V mysli som si dookola opakovala, že tri dni zvládnem a potom budem so synom a vymyslím, ako dostať naspäť aj manžela.

Ukrutné bolesti a pálenie už začali pomaly ustupovať. Uvedomovala som si viac dianie okolo seba. Alice pobiehala okolo a zvláčala veci do auta. Chceli odísť okamžite, ako sa preberiem. Počítala som údery malého srdiečka, ktoré som už počula dokonalo. Zrazu sa moje srdce odmlčalo a vytratil sa môj dych. Otvorila som oči a prudko sa posadilo.

Pamätám, aké to bolo otvoriť oči po premene z bakchantky. Cítila som sa, akoby sa mi celý svet rozmazal. Moje zmysli boli tupé a chabé. Teraz som otvorila oči a cítila sa silná, ako nikdy. Zhlboka som sa nadýchla a nasala do pľúc všetky vône z okolia. Okamžite som ucítila dokonalú sladkú a lahodnú vôňu. Pochopila som, že je to môj syn. Dievčatá stáli pri dverách. Rose zvierala v náručí dieťa a Esme a Alice stáli pred ňou, pripravené brániť ju.

Pomaly som sa postavila a pozrela priamo na Esme.

„Ďakujem,“ šepla som zvonivým hlasom a všetky tri sa uvoľnili. Rose predstúpila dopredu s mojim synom a ja som natiahla ruky. Ona však ucukla.

„Si si istá, že to zvládneš?“ opýtala sa pridusene.

„Je to môj syn. Milujem ho a pre neho budem večne žiť. Pochybuješ?“ opýtala som sa s jemným úsmevom. Rose mi ho podala a ja som si ho okamžite privinula k telu. Malinký natiahol rúčky a razom sa mi v mysli utvorilo množstvo obrazov. Šokovane som pozrela na Rose a hneď mi aj došlo, že to urobil on. Mal dar. Ukázal mi množstvo farieb. Vyvolalo to vo mne radosť a najskôr aj to mi chcel ukázať. Tešil sa a ja s ním. V mojich žilách už nebola krv, ale pretekala nimi láska.

„Bude sa volať Edward. Po oteckovi,“ šepla som a ten malý anjelik sa usmial.

Rose sa napriamila a pozrela na mňa.

„Viem, že sa chceš potešiť, ale musíme ísť a pred tým než vyrazíme, musíš na lov. Vezmem malého a Alice a Esme s tebou pôjdu do hôr. Ja to obídem autom a stretneme sa na druhej strane,“ šepla Rose a ja som aj keď nerada prikývla a podala jej malého Edího.

Lesom sme prebehli hladko ako žiletky.  Neskutočne ma bavil ten pocit, že sa neunavím. Ako bakchantka som únavu sem-tam pocítila a ako človek som ju cítila stále. Užívala som si pohyb, keď som ucítila stádo. Nevoňalo to najlepšie, ale prekonala som prvotný odpor a vyrazila po pachu. Skolila som niekoľko kusov a hltavo pila. Alice tiež uhryzla statného jeleňa, ale krv nabrala do dvoch fliaš. Otočila sa ku mne a usmiala sa.

„Pre Edwarda,“ šepla a ja som si až teraz uvedomila, že som sa ani neopýtala, čo moje dieťa je. Hanbila som sa za seba. Čo som to za matku?

„Pije len krv?“ opýtala som sa prekvapene.

„Dali sme mu aj mlieko, ale preháňa ho. Na cestovanie bude lepšia krv,“ povedala Alice a zvyšok krvi zvieraťa vysala.

37. kapitola - 39. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tam, kde sa neumiera - 38. kapitola: