Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tak ako to malo byť, zlatko! - 2. časť

22.07.2010 (09:30) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 793×

Chcem sa Vám poďakovať za to, že ste počkali a tiež za tie krásne komentáre. Ste skvelý. Tak veľmi ďakujem a tlieskam týmto spisovateľkám a skvelým komentátorom PinkVolturi, MirushQke, kery, JasmineCullen, JaneVolturi1111, MatusQa, Lubcurik. Znovu ďakujem.

2. časť "Budeme siahať až k nebu, ak nás nestiahneš dole!"

hudba

Ležala som v izbe a pozorovala čiastočky prachu. Prehrávala som si stretnutie s duchom mojej lásky. Stále dookola som si predstavovala jeho tvár, jeho hlas a nezabúdala som ani na jeho vôňu.

„Demetri,“ šepla som a zavrela oči, stále som mala nutkanie vstať a ísť za ním. Predsa mu toho musím toľko povedať. Opísať mu všetky moje pocity, vyliať si srdce a tak tiež mu pripomínať moju lásku. Vstala som a s úsmevom na perách vykročila za mojou láskou. Do údolia samých duší... tam kde blúdi i tá jeho, no teraz som tu ja, aby som ho vytiahla a ukázala mu cestu, cestu ku mne.

Stála som nad jeho hrobom a usmievala sa.

„Vieš, Demi, milujem ťa. Dúfam, že si nezabudol...“ zamračila som sa na jeho fotku, no ten jeho úsmev ma hneď obmäkčil.

„Vždy si to vedel... zlepšiť mi náladu. Zohriať moje telo jedným úsmevom. Tak veľmi mi chýbaš, no teraz som tu.“ Pohladila som jeho pery na fotke a vstala. Šla som o kus ďalej natrhať mu čerstvé kvety. Pospevovala som si a zbierala kvety rôznych farieb.

„Jane...“ Zamrzla som a zodvihla hlavu od zeme. Z rúk mi padli kvety a srdce mi splašene buchotalo. Ešte chvíľku a vyskočilo by mi z hrude. Pretrela som si oči a pozrela sa, či nevidím bludy. Kedysi som na to bola zvyknutá, že sa mi zjavoval, no mala som pocit, že už som z toho. Predo mnou stál on... moja životná láska, moje slnko. Môj vzduch!

„Si-si to naozaj ty, láska?“ šepla som, no moje pery sa zvlnili do neveriaceho šklebu. On sa iba usmial a spravil ku mne pár krokov. Načiahol ruku a chvíľku váhal, no potom sa dotkol mojej pokožky. Tá jeho nebolo, teplá a vôbec nie mäkká. Bola chladná a tvrdá, taká akú som ju nepoznala. Po tvári mi stekali slzy, slzy, ktoré boli plné kúskov môjho šťastia. Myslím, že by ma zabilo, keby to bol prízrak. Keby už teraz nemohol byť so mnou. Skočila som mu okolo krku a nohy mu obmotala okolo trupu. Je tu, držím ho a neopustím ho. I keby som sa mala stať niekým alebo niečím iným. Aj keby som mala byť nejaký štvrtý druh na tomto svete, bola by som ním. Pre neho by som bola hoci kým, pretože ho nenormálne a neporušiteľne milujem!

„Si to ty, si tu!“ pišťala som a bozkávala ho na tvár, krk, ramená. Všade kam som len dosiahla. Položil ma na rovnú zem, no pohľad zo mňa nespúšťal a ani sa nepúšťal k slovám. Chcem, aby jeho pery prehovorili alebo lepšie, chcem ich ochutnať. Maznať sa s nimi a cítiť jeho dotyk. No, on vyzeral vystrašene a prekvapene.

hudba

„Demetri, prosím, povec niečo!“ šepla som a on len sklopil zrak. Za mnou začali hrať zvony. Odbíjali zvony zároveň s mojim srdcom. Otočila som sa ku kostolu, no to bola chyba. Keď som sa otočila naspäť, nestál tam. Nebol tam... veď, nie! Som hlúpa... závislá, som závislá na ňom, nikdy nebudem normálna! Vzala som batoh a utekala preč, musím ho nájsť! Musím ho proste znovu vidieť, spravím preto všetko, čo bude v mojich silách. Utekala som ulicami Volterry a kričala jeho meno, bolo mi úplne jedno kto si, čo o mne myslí. Nech si myslia, že som blázon, pretože ja ním som, som blázon z lásky. Áno som! Zviazala som si vlasy do copu a utekala ďalej, no zastavila ma skupinka ľudí. Boli to turisti, ktorí sa na seba nedočkavo mačkali. Do riti, naozaj sa tu musia práve teraz promenádovať? Stúpla som na špičky a rozhliadla sa ponad ich hlavy. Videla som toho síce veľmi málo, ale určite lepšie, ako nič. Vpredu stála krásna žena. Bola priam nádherná, ako bohyňa. Kedysi by som niekde v kútiku duše našla i trošku závisti, no teraz ma to nezaujímalo. Všetky pocity, okrem lásky k Demethrimu som stratila. No, zaujalo ma na nej niečo iné. Vyzerala tak, ako on dnes. Tak, ako on včera. Snažila som sa prepchať do predu, aby som to dievča mohla osloviť.

„Prepáč, prosím!“ zakričala som a ona sa otočila. Nahodila kyslí a otrávený úsmev.

„Potrebuješ niečo? Vediem túto skupinu k nám na hrad,“ zaštebotala a mňa zamrazilo. Jej hlas bol síce krásny, no diabolsky dokonalý.

„Poznáš, poznáš Demetriho?“ vyskočilo zo mňa a ona sa na mňa prekvapene pozrela.

„Poď s nami a uvidíš!“ mrkla a ja som sa zaradila do toho blázniaceho sa davu. Okolo mňa boli ľudia z rôznych krajov a zemí.

Došli sme k tomu slávnemu hradu a ona nás viedla nejakými ponurými chodbami. Bolo tu vlhko, no páčilo sa mi to tu. Vyzeralo to tu, ako v starom hororovom filme. Miestami starožitne a miestami moderne. Bolo to tu jedným slovom strašidelné.

„Nech sa páči, vstúpte!“ zvýskla a otvorila veľké drevené dvere do nejakej sály. Nakukla som dnu a zrazu započula samí krik a rev. Obzerala som sa okolo seba a nechcela veriť vlastným očiam. Všade padali ľudia, ich mŕtve telá, padali na zem a pozerali na mňa s vyhasnutým pohľadom. Zatrepala som hlavou a utekala k dverám. No v tom ma niekto chytil okolo pásu a prehodil snáď cez celú miestnosť.

„A teraz si moja, zlatko.“ Ten chalan sa oblizol a strhol zo seba krvavé tričko. Pozrela som sa smerom k oknám a uvidela tam jeho. Jeho oči sa na mňa tiež upriamili a hneď na to sa pozeral na chlapca predo mnou.  Tvár sa mu zkryvila do nepeknej grimasy a z hrdla mu unikalo vrčanie. V okamžiku bol pri mne a stál predo mnou. Chňapol toho chalana za krk a šmaril ho o kamennú stenu. Otočil sa na mňa a jeho oči zčernali. Nechápala som nič, čo sa dialo. Vôbec som nechcela veriť vlastným očiam. Buď som klamaná vlastnými očami alebo mi už načisto šibe!

Ten chlapec sa odlepil od steny na ktorej ostali len obrysy jeho kamenného tela. Bolo mi zle, točila sa mi hlava a pichalo ma v bruchu. Demi sa na mňa stále pozeral, nenásytne, ako keby s niečím bojoval. S túžbou, no nie po mne, ale po mojej krvi. Celé mi to do seba začína zapadať je to len o krvi. Sú to upíry a my ľudia sme obeťami. Žiadny masový vrah, iba oni!

V sekunde bol za Demethrim a držal ho za rameno, prehodil si ho cez chrbát a zúrivo pri tom vrčal. Ja som sa zmohla len na vystrašené kričanie, popadla ma hystéria, nevedela som, čo mám robiť. Ako sa mám v tomto šialenstve zachovať! Všetko sa dialo strašne rýchlo. Nikdy som nevedela, kde kto stojí. Počula som len rev, vrčanie a vražedné a zúrivé výkriky. Ani neviem ako, ale ten neznámy chalan ma držal za ruku a vyceril zuby, na Demiho sa víťazne zašklebil a ja som pocítila len, ako mi jeho tesáky prerezali moju pokožku. Cítila som, ako slabnem, možno to bol len pocit. Chcem len jedno, vidieť posledný krát jeho, to sa mi aj splnilo, no inak ako by som to čakala. Demi toho chalana odo mňa odtrhol a ja som zacítila krutú bolesť v zápästí, ktorá sa po mojom malom tele pomaličky rozlievala. Naozaj pomalinky prechádzala po kúskoch môjho tela.

Môj krik sa musel všade ozývať, no ja som nemala šancu otvoriť oči. Ten pálivý tlak ma mučil, zakazoval mi posledný krát sa nadýchnuť a povedať zbohom. Dala by som všetko za to, aby to skončilo. Celé premárnené chvíle bez Demiho, ale minulosť by som nezahodila. Nech horím v pekle... som v pekle nie? Kde inde by ma mohol mučiť požiar, ktorý sa nedá uhasiť? Tak veľmi by som si chcela zvyknúť na tú bolesť, no nedalo sa. Počítala som svoje nádychy.. niekde z diaľky som počula i tlkot môjho srdca, ale to sú  určite iba moje ilúzie. Predsa moje srdce nemôže byť, keď trčím na mieste mŕtvych. V horúcom a neľútostnom pekle. O pár stotín, sekúnd, minút, hodín, či rokov som začala veci vnímať lepšie. Zvuky a počula som zreteľne aj svoje srdce. Počula som každé jedno buch, buch.

„Láska, Jane.“ Bol to on? Áno bol, jeho hlas spoznám všade. Nie, on je tu? On do pekla nepatrí, nie! Bež... utekaj, utekaj kam chceš. Len choď z tadiaľto preč, tvoja čistá duša sem nepatrí.

„Bude to v poriadku, Jane. Meníš sa... na... upíra, Jane.“ Jeho hlas som počula úplne zreteľne. Šeptal mi do ucha a ja som vstrebávala tóny je jemného hlasu. Hladil moje horúce telo, no slová unikali. Nechcela som mu rozumieť, len sa nechať unášať jeho hrou.

Bolesť sa začala zrýchľovať, unikať z končekov prstov. Pomaličky sa zhromažďovala v jednom bode. A ten bod, bolo moje srdce. Mala som pocit, že sa rozpadne na kúsky, že moje telo vybuchne uvoľnením, no i tou nekonečnou bolesťou. Nasledovalo za sebou len rýchle bubnovanie môjho srdca. Zaznelo posledné buch, buch...buch.

Zhlboka som sa nadýchla a trhnúť stála na nohách. Všetko som videla inak, všetko bolo také... videla som každú čiastočku dreva, každú prasklinku na stenách. Žiaden detail mi neušiel. Započula som šum a zbystrela som. To... nie je možné. Počula som povevy vetra za oknom, počula som rozhovory v iných izbách tohto hradu. Počula som vášnivé vzdychy z izieb. A cítila som krv... teplú tekutinu, ktorá by zahasila môj smäd. Fuj, čo to hovorím?! Otvorili sa dvere a ja som skamenela. Nevedela som, čo čakať. Nahrbila som sa do obrannej formy, teda ak to tak upíry robia. Lebo ja naozaj neviem, čo robím. Moje myšlienky sú úplne inde a moje telo ovládajú inštinkty. Zodvihla som pohľad k dverám a z úst mi unikalo nepriateľské vrčanie. Počkať, čo to robím, veď...

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tak ako to malo byť, zlatko! - 2. časť: