Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tajomný ochranca - 30. kapitola

08.02.2012 (19:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 67× • zobrazeno 8025×

Edward:

Stál som pred policajnou stanicou. Doma som najprv pár minút zvažoval, že pôjdem sám, ale potom som sa radšej rozhodol pre rodičovskú podporu. Charlie by mal o pár minút končiť. Už som bol vážne nervózny. Vzhľadom na to, o čo ho idem požiadať, som musel mať dôvod na nervozitu a k tomu pôjde z práce určite ozbrojený. Mohol som to vybaviť aj u nich doma, ale tam by na mňa boli s Bellou dvaja.

„Edward, nemal si si brať tú bundu. Vyzeráš v nej ako...“ Esme sa odmlčala, no v jej hlave som videl, čo chcela povedať. Chcela povedať fagan a na to slovo som už začínal byť pekne alergický.

„Esme, nie si tu ako poradca na módu. To som si mohol vziať Alice. Chcem pôsobiť vážne a hlavne nechcem, aby ten chlap vypenil. S Carlislom by si možno skočili do vlasov, ale s tebou hádam nie.“ Pozrel som na svoju matku, ktorá sa šibalsky zasmiala.

„Charlie by to asi nepredýchal, ak by som mu to natrela.“ Esme ma niekedy prekvapuje. Otočila ma k sebe a začala mi upravovať košeľu a bundu. Keď prsty zahrabla do mojich vlasov a chcela mi ich uhladiť, zavrčal som. Dostal som výchovnú facku a potom dlhý bozk na líce. Obaja sme sa zasmiali, no keď som sa pozrel k dverám policajnej stanice, bolo po nálade. Charlie tam stál a naberal odtieň červenej. Skrivil tvár a ráznym krokom pristúpil ku mne. Podvedome som krok ustúpil a vrazil do svojej matky.

„Čo tu chceš, ty...“ Zarazil sa a pozrel na Esme. Chcel som to rýchlo využiť.

„Pán Swan, ja som...“ Charlie sa napriamil.

„Čo to má znamenať? Ty si sem prídeš s nejakou...“ opýtal sa podráždene. Pozrel sa na moju matku a nahnevane ma odstrčil na stranu.

„Mladá dáma, viete čo je to za fagana? Držte sa od neho ďalej. Mojej dcére urobil dieťa a ako vidím, tak už sa tu sápe po vás.“ Pozrel sa na mňa s toľkým opovrhnutím. Esme mala čo robiť, aby sa nerozosmiala. Snažila sa držať chladnú masku a len prikyvovala. Charlie si myslel, že som tu s nejakou frajerkou, či čo. Chcel som to rýchlo uviesť na poriadok.

„Pán Swan, toto je moja...“

„Mňa nezaujíma čo ti je táto slečna, ale k mojej Belle sa nepriblížiš, lebo ťa zastrelím! Je ti to jasné?“ precedil cez zuby. Vyvaľoval som oči a nebol schopný dostať sa k slovu.

„Prepáčte.“ Esme chytila Charlieho za ruku a on sa na ňu prekvapene pozrel. „Volám sa Esme Cullenová a som matka tohto...“ Premerala si ma pohľadom a zasmiala sa. „Neviete si predstaviť, ako ste mi polichotili, že ma považujete za slečnu.“ Moja mama to proste vedela. Charlie si ju prekvapene prezrel a zostal dosť zarazený.

„Vy ste pani Cullenová? Ospravedlňujem sa. Ja som myslel, že ste... Prepáčte.“ Charlie sa vážne za svoje správanie hanbil a ja som bol rád, že som vzal matku.

„Vy ste Charlie, že? Môžete mi hovoriť Esme,“ zaštebotala moja matka a než som sa stihol spamätať, už si s tým zúrivým policajtom potriasala rukou a usmievali sa na seba ako slniečka a behom ďalšej chvíľky si už tykali.

„Vieš, my sme za tebou prišli, lebo môj syn by ťa chcel o niečo požiadať.“ Esme sa na mňa otočila. Pristúpil som do bezpečnej vzdialenosti.

„Pán Swan, ja Bellu milujem a chcem Vás požiadať o dovolenie požiadať ju o ruku.“ Charlie sa na mňa bokom pozrel a vypenil.

„Teraz si pýtaš dovelenie? Vtedy si si dovolenie nepýtal!“ Pozrel na Esme a videl som na ňom, ako sa snaží upokojiť.

„Nehnevaj sa, ale je to moja jediná dcéra a ja som na neho doslova...“

„Nahnevaný. To chápem. Aj my sme s manželom boli, ale Edward nás ubezpečil, že Bellu miluje a chcel ju tento rok tak či tak požiadať o ruku. Poznám si syna a viem, že to nie je len rozmar. Bellu miluje viac než svoj život a ja som rada, že našiel tak milé a vychované dievča.“ Ten soptiaci policajt sa upokojil. Esme, zaklínačka policajtov, napadlo mi pri pohľade na usmiatu tvár mojej mami.

„Veľmi som ju nevychoval, keď otehotnela pred sobášom,“ povzdychol si. Mal som pocit, že ma vezme na milosť. Pozrel sa na mňa.

„Máš prsteň?“ Prikývol som a siahol do vrecka. Vybral som škatuľku a otrčil na svojho hádam budúceho svokra prsteň po mojej matke.

„Diamanty?“

„Áno, pane.“

„Bella vie, že ju chceš požiadať o ruku?“

„Nie, pane,“ pošepol som.

„To ste sa o tom ešte nebavili?“ opýtal sa prekvapene.

„Nie, pane. Zakázali ste, aby som k vám chodil a Bella v škole nebola už dva dni,“ povedal som, aby bolo jasné, že dodržiavam jeho zákaz, aj keď nedodržiavam. Keby ten vedel, čo sa deje pod jeho strechou, nechá dom vysvätiť.

„Dobre. Môžeš ju požiadať o ruku. Aj tak ťa ale za zaťa nechcem. Predstavoval som si pre Bellu niekoho iného a hlavne neskôr. Moja dcéra mala študovať a nie rodiť.“ V jeho hlase bolo počuť trpkosť.

Chápal som, o čom hovorí. Aj ja som chcel pre Bellu niečo iné. Chcel som, aby bola šťastná, zdravá a nie aby čakala poloupírie dieťa. Už sa ale nedá nič robiť. Teda dá, ale Bella to nechce. Tváril som sa teda previnilo a všetko Charliemu odkýval. Chvíľku sa na mňa uprene díval. Prezeral si moju tvár, či ten výprask, čo som dostal, zanechal nejakú stopu. Jeho ruku zdobil obväz cez hánky.

„Kedy prídete?“ opýtal sa. Pozrel som na Esme.

„Ako vám to bude vyhovovať. Pre Bellu by to mohlo byť prekvapenie. Bolo by to romantické.“ Moja mama sa zavesila Charliemu na ruku a žiarivo sa usmiala.

„Bella je po mne. Nemyslím, že má rada prekvapenia, ale ako chcete. V sobotu nemám službu. V nedeľu mám dvadsať štvorku. Vyhovuje?“ Esme prikývla a ja tiež. „Dobre. Prajem pekný zvyšok dňa,“ povedal mrzuto. Potriasol Esme rukou a šiel k autu.

„Pán Swan?“ zakričal som za ním a pobehol k nemu. Neotočil sa, len zastavil.

„Smiem dnes prísť za Bellou?“ opýtal som sa s patričným rešpektom.

„Nie!“ zasyčal. To ma naštvalo.

„Prídem o tretej.“ Snažil som sa neznieť drzo, ale žiaľ. V jeho ušiach znelo drzo aj moje dýchanie. Otočil sa.

„Povedal som nie. Ty zle počuješ?“ Zodvihol obočie.

„Počujem, pane. Nechcem sa s ňou stretávať za vaším chrbtom a nechcem, aby vám Bella kvôli mne klamala a šla za mnou bez vášho vedomia. Tak prídem o tretej.“

„Nie!“ zasyčal znova a už sa vážne zamýšľal nad tým, že si tentokrát nechá zbraň u seba.

„Mám prísť neskôr alebo skôr?“ Teraz som už bol drzí a aj moja matka ma krotila a hnevala sa, že som to prehnal.

„Dobre. Príď, keď sa nebojíš,“ povedal Charlie s krivým úsmevom a išiel k autu. Otvoril ho a s hrmotom naštartoval. Esme ku mne pristúpila a dosť nahnevane ma udrela do chrbta.

„Bol si drzý. Na med chytíš viac...“

„Viac múch než na ocot,“ dokončil som jej obľúbené príslovie. „Má ma rád,“ povedal som a Esme sa hlasno rozosmiala.

„On ťa neznáša. Najradšej by ťa zadupal do podlahy. Jeho jedinú dcéru si priviedol do druhého stavu. Pre neho si odporný, príšerný netvor. Chápeš?“ Esme sa celkom bavila. Charlie sa jej páčil. Bola rada, že mi to niekto dáva tak vyžrať a mám pred ním určitú dávku rešpektu.

„Má ma rád, len sa bojí. Pripomínam mu samého seba, keď bol mladší. Aj on bol mladý, keď si vzal Renée, ale nedopadlo to dobre a tak sa bojí. On nevie, že by som pre Bellu aj zabíjal a že ju budem naveky milovať. Musím ho o tom presvedčiť,“ mrkol som na Esme.

„Bol si tak dobré a tiché dieťa. Nikdy s tebou neboli problémy ako s tvojimi súrodencami. Teraz ma z teba ale pekne bolí hlava a Carlisle je na prášky. Chlapček nám dospel,“ povzdychla si a ja som sa rozosmial.

„Mal som na to storočie.“

Počkal som do tretej. Potom som vzal celý koláč, ktorý upiekla mama pre Bellu, a vybral sa k Belle. Charlie stál pred domom. O previs strechy opieral rebrík a v ruke držal kladivo. Keď ma zbadal, široko sa usmial. To ma dosť prekvapilo.

„Tak si doliezol. Ideš vhod. Tak model, zhoď tú bundu a šup na strechu.“ Ukázal na rebrík. Na streche sa posunula krytina a ja som na chvíľu rozmýšľal, či to nie je moja práca. Zložil som si koženú bundu a prevesil ju cez zábradlie. Postavil som sa k rebríku a pozrel na svojho budúceho svokra.

„Nezhodíte ma z rebríka, že?“ opýtal som sa len pre istotu. Vlastne som sa s Charliem trocha hral.

„Nieee...“ Charlie zakrútil hlavou, ale napadlo ho to.

„A necháte ho tu. Neodídete s ním, že?“ opýtal som sa znova.

„Čo sa bojíš výšok? Kmitaj, mladý,“ prskol nervózne.

„Nemám si vziať to kladivo?“ opýtal som sa v polovici rebríka.

„Ja ti ho potom hodím,“ povedal Charlie a ja som len pokrútil hlavou. On po mne hodí kladivo. To som teda vyhral.

Posunul som krytinu a upevnil ju podľa Charlieho inštrukcií. Nebol ale spokojný a tak vyliezol po chvíli ku mne. Celkom sme sa do toho vžili. Keby to bolo na mne, už sme dávno hotoví. Upevnili sme ešte dva rady.

„Čo tam robíte?“ ozvalo sa z pod strechy. Bella stála pri rebríku a už sa pustila do koláča od Esme.

„Ahoj. Opravujeme strechu,“ povedal som s úsmevom.

„To vidím a tak svorne a spolu. Tomu nemôžem uveriť,“ povedala Bella obdivne. Bola na zjedenie. Charlie jej iste nepovedal, že prídem. Mala na sebe dlhé tričko a vyťahaný sveter s opaskom. Vlasy mala rozkošne strapaté a na nohách asi prvé čo našla a vyzeralo to na Charlieho gumáky. Vážne ju šialene milujem, lebo mi aj v tomto outfite pripadala sexy.

„Ty sa vybavuješ a ja tu makám sám,“ posťažoval sa Charlie a napriamil sa. Stál na ešte jednej neupevnenej taške a noha sa mu pošmykla. Bella zhíkla. Schmatol som Charlieho za bundu len jednou rukou a druhou som sa chytil dreveného čela výklenku. Uvoľnená krytina spadla vedľa Belly na zem. Ak by som ho nechytil, spadol by zo strechy a pri najlepšom by bol na svadbe na vozíku.

„Ste v poriadku?“ opýtal som sa. Charlie sa na mňa udýchane a dosť vystrašene pozrel.

„Vieš čo, chlapče? Bella je tvoja. Vezmi si ju,“ šepol trhane. Pozrel som dole pod strechu na ten darček, ktorý som práve dostal. Bella už stála roztrasene na prvej priečke rebríka.

„Zlatko, sme v poriadku,“ povedal som jej s úsmevom. Charlie ešte chvíľu predýchaval zľaknutie v leže a ja som to zatiaľ akoby nič dokončil.

29. kapitola - 31. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tajomný ochranca - 30. kapitola: