Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tajomný ochranca - 13. kapitola

09.11.2011 (20:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 53× • zobrazeno 8135×

Edward:

V pondelok sme šli znova do školy. Bol som z Belly doslova mimo. Nedokázal som myslieť na nič iné, než na ňu, na jej anjelskú tvár a priznám sa, že aj na jej nádherné telo. Točila sa mi hlava z vedomia a možnosti, že by mi mohla naozaj raz patriť.

Ráno som po Bellu nešiel. Chcela prísť s Charliem, a tak som čakal, kedy sa objaví. Vyskočila z policajného auta a zamávala mi. Zodvihol som ruku na pozdrav Charliemu. Bella sa ku mne rozbehla a ja som ju rozpačito objal. Pohľad a myšlienky jej otca vraveli jasne. Mal Bellu rád, a tak som sa nenápadne odtiahol, keď ma chcela pobozkať. Len čo však Charlie zmizol z dohľadu, natlačil som sa jej na pery.

„Aha, čiže pred mojím otcom mi bozk nedáš,“ uškŕňala sa na mňa.

„V každom prípade je to ozbrojený človek,“ povedal som jej tesne pri uchu. Objala ma okolo pasu a šli sme na hodinu. Všetci rozprávali len o Jessicinej party. Takouto akciou žije škola vždy až do najbližšieho víkendu, keď sa zorganizuje ďalšia. Bella si sadla do lavice k Alice a ja som šiel do svojej. Zaujato som sledoval a nehanebne počúval rozhovor mojej sestry a Belly.

„Ako bolo?“ opýtala sa Alice. Bella sa usmiala.

„Kedy?“ Alice pretočila oči.

„No, Edward doslova doma lietal,“ zaškerila sa. Nepáčilo sa mi, že na mňa prezrádza podobné veci, ale aj ja im vlastne leziem do súkromia a tak som sa len nahol viac dopredu, nech mi nič neujde.

„Ja tiež,“ šepla Bella a jemne sa začervenala. „Takmer sme spolu...“ Nedopovedala to. Ja som vyvalil oči, že sa Alice zdôverila. Alice sa na mňa bleskovo pozrela. Bola z toho dosť prekvapená.

„Vážne? To ma podrž,“ povedala šokovaným tónom. Bella sa usmiala.

„Milujem ho, Alice.“ Keď to povedala, takmer som od šťastia vykríkol. Lavica hlasno vrzgla a všetci sa na mňa pozreli. Len som sa ospravedlňujúco pousmial a zabodol pohľad po knihy.

„Aj on ťa miluje,“ povedala moja sestra a ja som jej bol vďačný, lebo som jej to túžil sám povedať.

„Nemyslím si to.“ Bella otočila hlavu k oknu a ja som mal chuť vyskočiť a poriadne ňou zatriasť, aby sa spamätala. Veď ju zbožňujem.

„Prečo? Veď je z teba úplne mimo. Doma nepočúvame o ničom inom iba o tvojej dokonalosti.“ Alice sa jemne dotkla Bellinho ramena.

„Ak ma miluje, prečo mi potom neustále klame?“ Tá veta ma dorazila a moju sestru tiež. „On mi pravdu nepovie, tak mi ju povedz ty.“ Bella sa pozrela Alice do očí.

„Pravdu? Nerozumiem ti,“ šepla moja sestra a jej myseľ už zachvacovala mierna panika.

„Alice, ja som náhodou dosť všímavá a viem, že tu niečo nesedí. Ty si vedela, že tá bunda je Edwardova, však?“ Alice sa zachvela.

„Alice, mlč,“ šepol som. Aj keď sa to mojej sestre nepáčilo, naozaj mlčala. Bella rezignovala. Začala počúvať výklad učiteľa a myslím, že sa trocha na Alice aj nahnevala.

Hodina sa vliekla. Bella s Alice prehodila ešte pár viet, ale už nič o mne. Už som dávno vedel, že budem musieť tej mojej malej zvedavej kráske povedať pravdu, len som dúfal, že budem mať viac času pripraviť ju na to.

Po škole som čakal Bellu. Ešte šla na toalety a prišla ku mne Alice.

„Skoro ste sa spolu vyspali? To ma podrž. Ty sa nezdáš, braček.“ Alice sa dobre bavila.

„Mohla by si s tým prestať? Budem jej musieť povedať pravdu a vážne neviem ako,“ pretočil som oči.

„Ohrozíš tým rodinu,“ povedala moja sestra o poznanie nervóznejšie.

„Musím to risknúť. Ja o ňu nechcem prísť. Milujem ju,“ šepol som. Alice ma potľapkala po pleci.

„V tom prípade to musíš urobiť.“

„Nevidela si niečo?“ Potreboval som nejakú podporu, no Alice zakývala hlavou sprava doľava. Bella už šla po chodbe a Alice rýchlo odišla. Objal som ju a šli sme k autu. Bella na mňa pôsobila dosť zvláštne. Bola dosť napätá.

„Prevezieme sa?“ opýtal som sa s úsmevom. Prikývla.

Otvoril som jej dvere a keď si sadala, pohladila ma po ruke. Vedela ako na mňa a možno si to ani neuvedomovala, ale každý jej dotyk mnou doslova otriasol a ona nimi dnes nešetrila. Vzal som Bellu na jedno pekné miesto. Bola to lúka, z ktorej bolo vidieť celé mestečko. Bella sa chvíľu očarene dívala a potom sa pustila po lesnej cestičke.

„Kam si sa vybrala?“ opýtal som sa pobavene.

„Ideme sa prejsť.“ Chytila ma za ruku a šli sme z kroka na krok. Bella sa akoby k niečomu odhodlávala. Po chvíli ma pustila a ustúpila pár krokov. Otočila a nekompromisne si založila ruky na hrudi.

„Povieš mi konečne pravdu. Edward, mám ťa vážne rada, ale chcem vedieť pravdu, ak sa s tebou chcem viac zblížiť.“ Trocha sa začervenala.

„Bella, ja ti nemám čo povedať,“ šepol som. Bella rozhnevane zaťala päste a spustila ruky pozdĺž tela.

„Edward, prestaň s tým,“ prskla. Sklopil som oči a pozrel na jej nohy.

„Bella, postav sa inam, lebo...“

„Prestaň s tými hlúposťami. Povedz pravdu!“ Pôsobila vážne nahnevane.

„Bella, len sa postav...“

„Pravdu, Edward!“ Skočila mi do reči.

„Bella...“ šepol som. Zamračila sa a dupla nohou ako trucovité dievčatko. Už som to nevydržal. Schmatol som ju a jediným rýchlim pohybom som ju presunul k spadnutému stromu.

„Stála si v mravenisku,“ šepol som a rýchlo som jej začal oprašovať nohy od tej malej hávede. Zrazu vypískla.

„Hryzú, potvory,“ povedala zmučene a rýchlo si stiahla topánku. Druhú som jej zložil ja.

Rýchlymi pohybmi som z nej zbieral mravce a vytriasol jej topánky. Kľakol som si na zem a jednu jej obul. Zaviazal som šnúrku, no než som jej stihol nazuť druhú, omotala mi ruky okolo krku a pritiahla ma k sebe. Natlačila sa mi na pery a vášnivo ma začala bozkávať.

Bol som z nej mimo. Najprv sa so mnou háda, domáha sa pravdy, potom mi ju takmer zožerú mravce a nakoniec mi berie dych tak vášnivými bozkami, že som sa postupne prestával ovládať. Stiahol som ju na seba a naplno sa venoval jej perám. Rukami je jemne povytiahla košeľu a už ma hladkala po hrudi.

„Bella...“ vzdychol som omámene. Zrazu sa prudko odtiahla a moje pery obstáli naprázdno. Zadívala sa mi do očí.

„Mám ťa rada, Edward. Hrozne by som chcela viac, než len bozky, ale...“ Naspäť vysadla na peň a vzala si topánku, ktorú si začala ťahať na nohu.

Ja som jej kľačal pri nohách a potreboval som vážne oliať ľadovou vodou alebo prefackať, aby som sa spamätal. Rýchlo mi však došlo, o čo jej ide. Nepodarilo sa jej dozvedieť pravdu vyhrážaním, tak to skúsila z inej strany.

Vstal som a vzal Bellu za ruku. Pousmial som sa nad jej pokusom.

„Edward, to musím skočiť z okna, aby si mi povedal pravdu?“ šepla. Prudko som ju k sebe otočil.

„Na podobné hlúposti okamžite zabudni, jasné!“ prskol som nahnevane. Trocha som ju asi vyľakal, lebo vyvalila oči a na chvíľu zadržala dych. Šli sme mlčky ďalej a ja som si zrazu uvedomil, ako blízko sme pri hranici rezervácie. Otočil som sa opačným smerom.

„Poď, ideme,“ povedal som a ťahal Bellu, no ona sa mi vytrhla a pokračovala po chodníčku.

„Bella, už by sme sa mali vrátiť,“ povedal som pokojne, aj keď som pokojný nebol. Zacítil som pach indiánov a to sa mi nepáčilo. Najskôr už vedeli, že majú na hranici upíra a nechcel som nič riskovať. Vzal som Bellu znova za ruku.

„Je tu pekná lúka. Poznám to tu. Chodili sme tu s otcom. Tadiaľ sa dá dostať do rezervácie.“ Usmiala sa.

„Ja viem. Už som na tej lúke bol a vážne by sme sa už mali vrátiť,“ šepol som a uprel pohľad medzi stromy.

Vietor fúkal opačným smerom, čiže som nič necítil, ale začul som myseľ vlkov. Boli medzi stromami. Ich alfa Sam, sa rozhodoval, čo robiť. Nepáčilo sa im, že som tu s človekom. Nechcel som provokovať a hlavne som nechcel nijako ohroziť Bellu. Zostal som stáť a uprene sledoval krajinu. V diaľke som zreteľne zazrel alfu. Chúlil sa medzi stromami.

„Bella, poď!“ povedal som rázne. Nechápavo sa obzrela a urobila krok. V sekunde bola za hranicou. Zostal som stáť na jej okraji a zachvel sa.

„Bella, prosím, poď ku mne,“ šepol som.

„Nie, ty poď ku mne.“ Laškovne sa usmiala. Ak by som prekročil hranicu, vlci by ma roztrhali. Stuhol som. Som idiot, že sme zašli tak blízko. Nemal som sem chodiť.

„Bella, toto nie je hra. Poď hneď ku mne. Prosím. Poviem ti všetko, len poď sem,“ zaprosil som.

Bella sa na mňa prekvapene pozrela. Ten pohľad som poznal. Pochopila, že sa niečo deje. Urobila opatrný krok ku mne a ja som ju v stotine sekundy schmatol za ruku a pritiahol k sebe. S úľavou som si vydýchol. Nechápavo sa mi pozrela do očí. Hľadel som medzi stromy. Alfa sa rozhodol zasiahnuť. Premenil sa na človeka. Bellu som rýchlo pretočil za svoj chrbát a ustúpil. Prekvapene sa mi dívala ponad rameno. Alfa pribehol až k hranici.

„Čo tu robíš!“ prskol nahnevane.

„Nedopatrenie. Už sa to nestane. Už ideme,“ šepol som ticho, aby mi veľmi Bella nerozumela. Ona sa však rázne prešmykla cez moju ruku.

„Ahoj, Sam,“ šepla.

„Čo tu s ním robíš?“ štekol a Bella sa trocha zľakla. Chlácholivo som ju objal okolo pása, čo sa Samovi vôbec nepáčilo. Zavrčal.

„Len sa s Edwardom prechádzame.“ Jemne sa usmiala.

„Ty sa s týmto prechádzaš?“ zašomral popod nos.

„Nič som neporušil.“ Snažil som sa nijako neprovokovať. Vlci v diaľke sa ošívali. Už sa videli, ako ma trhajú. Bella sa na nás nechápavo pozerala.

„Sam, spravili sme niečo?“ opýtala sa prekvapene. Sam sa na ňu zadíval a potom na mňa.

„Ani netušíš,“ prskol.

„My už ideme,“ povedal som rozhodne. Sam upieral pohľad na Bellu v mojom náručí a nešlo mu do hlavy, prečo sa ma nebojí. Zamýšľal sa nad tým, kde je jej prirodzený inštinkt.

„Bella, ako sa má otec?“ opýtal sa jej zrazu Sam. Prekvapene som na neho pozrel. Bella sa vymanila z môjho objatia a jemne sa na Sama usmiala. Pristúpila bližšie. Mal som chuť schmatnúť ju a utekať s ňou preč, ale nechcel som ju vydesiť. Sam k nej priateľsky natiahol ruku a v sekunde ju schmatol a stiahol za hranicu. Takmer som vyletel. Zastal som na tesnom okraji ich pôdy. Zavrčal som. Nedalo sa to ovládnuť. Sam pevne zovrel Bellu a ustúpil. Nervózne som sa zaknísal.

„Čo to robíš,“ vybafla Bella a chcela ísť ku mne, no Sam ju pevne zvieral.

„Ešte mi poďakuješ,“ šepol jej, no Belle sa to nepáčilo.

„Sam, nič som jej neurobil a nikdy ani neurobím. Chcem ju odviezť domov,“ povedal som rázne.

„Ja ju odveziem. Hádam si nemyslíš, že ju nechám ísť s tebou!“ štekol po mne.

„Jasné, že idem s Edwardom.“ Bella doslova prskala a začala Sama mlátiť po ruke.

„Dočerta, Sam. Desíš ju!“ zavrčal som podráždene.

„Ja ju desím? To ty si tu netvor. Už ťa pri nej nechcem vidieť. Jasné!“ Sam sa cítil ako hrdina. Myslel, že ju predo mnou zachránil.

„Ja môžem chodiť s kým chcem,“ vyštekla Bella a Sam sa zatváril akoby dostal sprchu.

„Ty s ním chodíš?“ opýtal sa šokovane. Otočil Bellu tvárou k sebe a zatriasol ňou. Bella sa na mňa pozrela cez slzy.

„Edward, vezmi ma domov,“ zaprosila vystrašene, ale ja som k nej nemohol. Cítil som sa hrozne.

„Sam, nechaj ju. Vidíš, že sa ťa bojí. Vezmem ju domov. Sam...“ Sam sa na mňa zadíval.

„Tak si po ňu poď!“ Jeho hlas bol hrubý a chcel sa na celom tele. Nechcel som, aby sa prestal ovládať. To by sme už asi Belle nevysvetlili, keby sa tu zjavil pol tonový vlk. Zodvihol som ruky v ústupnom geste.

„Idem preč, ale skús ju nevystrašiť. Odvez ju domov. Ak jej niečo urobíš, tak ťa zabijem, ty pes.“ Posledné slová som šepol tak, že ich nemala Bella šancu počuť. Sam skrivil tvár. Sam vliekol Bellu preč a ona sa na mňa nechápavo dívala. Vyzerala ako vystrašené vtáča. Vzali mi ju a ja som nemohol nič spraviť.

12. kapitola - 14. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tajomný ochranca - 13. kapitola: