Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tá, čo tancuje s vlkmi 8

07.06.2010 (21:00) • doda040506 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 869×

„Kto ti to urobil ?“ spýtal sa Edward a ukázal na modriny, ktoré mi pokrývali ruky.

„Ja no ehm no...“ koktala som a utiekla do izby. Zabuchla som dvere a sadla si k nim. Bože. Ruky som vystrela pred seba a obzerala si ich. Rozbolela ma hlava. Niekto klopal na dvere.

„Melanie, zlatko.“ To bola Esme. „Pripravila som ti večeru.“

Postavila som sa a otvorila dvere.

„Ďakujem Esme, už idem.“ Navliekla som si sveter, aby mi neboli vidieť modriny a potom som spolu s Esme zišla dolu do jedálne.

Na stole stál pohár s vodou a tanier, na ktorom bola omeleta. Sadla som a prehrabávala sa vidličkou v jedle.

„Budem v obývačke, keby si niečo potrebovala,“ usmiala sa Esme.

„Ešte raz ďakujem.“Znovu som sklonila hlavu k jedlu.

„Mel?“

„Áno?“ otočila som sa k miestu odkiaľ išiel hlas. Edward. Ach nie.

„Čo sa ti stalo?“ sadol so oproti mne. „Môžeš mi to povedať.“

„Nikto mi nič neurobil.“

„Naozaj,“ šepkala som. Vybehla som hore po schodoch a zaliezla pod perinu. Zajtra ráno odtiaľto vypadnem.

*

Edward

Z kuchyne som išiel priamo do obývačky kde sedel Damon, Carlisle, Esme a Alice.

„Damon?“

„Edward?“ Damon sa postavil a pozeral na mňa.

„Čo si urobil Mel?“

„Ako to myslíš?“ vyprskol Damon. „Zachránil som jej život.“ Ou. Nebol som si tým taký istý.

„Vážne ? Tak prečo má po celom tele modriny?“

„Ako to mám vedieť?“ obraňoval sa Damon.

„Počkaj Edward.“ Teraz sa postavil aj Carlisle.

„Ako to myslíš s tými modrinami?“

„Tak ako to hovorím. Má úplne fialové ruky a keď som sa jej spýtal kto jej to urobil povedala, že nikto a utiekla do izby.“

„Ja s tým nemám naozaj nič spoločné,“ povedal Damon keď som sa na neho vražedne pozrel.

„A odkiaľ sa vy vlastne poznáte?“  spýtal sa Damon Carlisla.

„Sme dávny priatelia.“

„Aha.“

„Nemal by sa na ňu ísť niekto pozrieť?“ pridala sa do rozhovoru Esme.

„Ja za ňou zájdem,“ zvýskla Alice. „Možno mi aj povie, čo sa jej stalo.“

„Nemyslím si, že by ti to povedala.“ Postavil som sa pred Alice, ktorá už už chcela vyletieť hore. „Stráži si myšlienky. Dokonca aj v tejto chvíli.“ vysvetľoval som. „Jedna jej však vykĺzla. Ako skáče z útesu a ešte ako je zatvorená niekde v sklepe. Inak nič.“

„Mali by sme niečo urobiť,“ šepla Esme.

Damon len tak stál bokom a sledoval náš rozhovor.

„A zabudol som na jednu podstatnú vec,“ sadol som si do kresla. „Zajtra chce odtiaľto odísť.“

„Určite pred nami niečo tají.“

„Mohol by som sa ísť pozrieť do lesov nad tým útesom,“ prehovoril Damon. „Možno by som tam niečo našiel.“

To sa mi len zdá. Damon chce pomáhať? Nedalo mi to. Musel som sa spýtať.

„Čo tak odrazu Damon?“

„Prosím?“

„No, že chceš pomáhať.“

„A to je zlé?“ zatváril sa prekvapene.

„V tvojom prípade to neveští nič dobré.“

„Ou, no tak ja sa asi pôjdem pozrieť do toho lesa.“ Damon upírskou rýchlosťou vybehol z domu.

„Asi by sme ju mali nechať odísť“ povedala Esme.

„Ale prečo, nemali by sme jej pomôcť?“ spýtal som sa. „Práve v tejto chvíli premýšľa, kam pôjde.“

„Už to nevydržím,  idem za ňou.“

„Alice nie!“ Neskoro, už bola hore.

*

Melanie

Ležala som schúlená pod perinou, keď niekto zaklopal na dvere.

„Môžem vojsť?“ spýtala sa Alice.

Chvíľu som premýšľala. Nevedela som,  či chcem aby tu bola.

„Poď dnu,“ šepla som. Alice vošla dnu a sadla si na kraj postele. Usmiala sa na mňa. „Naozaj ti ďakujem za to oblečenie,“ povedala som.

„Niet za čo.“

„Alice, nemyslím si, že ho využijem.“

„Viem, chceš odísť.“

Prikývla som.

„Ja, ďakujem vám za to, že tu môžem prespať, ale zajtra odídem a vy si môžete ďalej žiť váš život.“ Zamyslela som sa nad slovom život. Myslím, že do tej vety nepasoval až tak dobre. Skôr som mala použiť slovíčko večnosť alebo nie?

„Prečo chceš odísť? Nie je ti s nami dobre?“ Na Alicinej tvári sa usadil pochmúrny výraz.

„O to nejde. Proste sa musím pohnúť ďalej“ šepkala som.

„Tak tu ostaň aspoň ešte dva dni.“

„Čoskoro sa vrátia ostatný.“

„Aspoň ich znova uvidíš.“

„To by bolo super,“ povedala som a dúfala som, že v mojom hlase nebolo počuť klamstvo. „Ale naozaj musím ísť.“

„Mel?“

„Áno?“ pozrela som sa na Alice.

„Stalo sa ti niečo?“

„Nie, prečo?“ Alice moju otázku proste ignorovala a pokračovala v tom svojom.

„Urobil ti niekto niečo?“ Ach, takže Edward im niečo hovoril ?

„Ehm, nie,“ povedala som nervózne.

„Je neskoro, nechám ťa, nech si pospíš.“ Alice sa usmiala a ešte pred tým, než odišla, vytiahla zo skrine cestovnú tašku a položila ju ku dverám.

„To, aby si mala kam dať tie šaty. Kľudne si ich zober.“

„Ďakujem.“ Mala som slzy na krajíčku. Keď Alice odišla, rozplakala som sa. Kedy to už skončí ? Kedy?

Postavila som sa prezliekla sa, nahádzala veci do tašky , zobrala si všetko čo som mala a zišla som dolu. Keď som schádzala po schodoch utierala som si slzy z líc.

„Melanie?“ Esme kráčala ku mne.

„Ďakujem vám za všetko.“ Objala som ju. „Ale, už budem musieť ísť.“

„Odveziem ťa,“ ponúkol sa Edward.

„Nie, ďakujem.“ Slovo ďakujem som dnes povedala toľko krát, že som si pripadal ako opakovací papagáj.

„Ja, zavolám si taxík.“

„O chvíľu tu bude“ povedal Carlisle , ktorý vyšiel z kuchyne s mobilom v ruke.

„Naozaj ďakujem.“

„Pozdravujte odo mňa ostatných.“ Usmiala som sa na nich a vyšla von. Pred domom už na mňa čakal taxík. Nasadla som a naposledy sa pozrela na dom Cullenovcov.

Taxík ma vyhodil pred motelom vo Forks. Zaplatila som si na jednu noc. Ráno nasadnem na vlak a odídem. Už som sa rozhodla kam. Pôjdem do Pheonixu.

Autor: doda040506 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tá, čo tancuje s vlkmi 8 :