Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tá, čo tancuje s vlkmi 14

05.04.2011 (18:15) • doda040506 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 990×

14. kapitola    

Jeden daždivý večer som išla z práce späť do hotela. Mohlo byť asi jedenásť hodín a bolo asi týždeň po tom, čo za mnou prišiel Embry do baru. Prechádzala som prázdnou bočnou uličkou, keď sa niekde pri mne ozval hlas.     

„Ahoj, kráska.“ Ten hlas sa mi zdal povedomý. Po chrbte mi prešli zimomriavky. Otočila som sa a tam stál...     

„Damon?“      

„Hm, my sa poznáme?“ spýtal sa Damon a začal sa ku mne pomaly približovať.   

„Ehm, áno, poznáme, nepamätáš si ma?“ spýtala som sa a začala pred ním ustupovať. Jeho výraz tváre ma desil. 

„Hm, odkiaľ sa len poznáme?!“ premýšľal nahlas Damon a stále sa pomaly približoval. Vyzeral inak, ako keď som ho videla naposledy. Pôsobil tak strašidelne. Kráčal tak potichu. Keby sa nebol ozval, vôbec by som nevedela, že tam je. Dážď tejto scéne pridával na strašidelnosti.     

„Ja... ja... už musím ísť domov,“ povedala som a začala som ustupovať rýchlejšie.  

„Ale, ale, kam sa tak ponáhľaš? Máme ešte kopu času,“ povedal a uškrnul sa.    

Mala som hrču v hrdle. Nedokázala som zo seba vydať ani hlások. Mala som strach. Damon sa na mňa len pozeral a vyzeral pobavene. Keď sa uškrnul a odhalil svoje zuby – nakoplo ma to. Otočila som sa a začala utekať. Nepočula som za sebou žiadne kroky. Asi som musela niekde zle zabočiť, pretože som sa ocitla v slepej uličke.  

Pozerala som na kamennú stenu predo mnou a dýchala som prerývane.   

„Ty si si myslela, že mi utečieš?“ ozval sa za mnou Damonov pobavený hlas.   

Prudko som sa otočila a ustupovala čo najďalej, až som narazila na stenu.    

„Nemusíš sa báť, len sa zahráme,“ povedal Damon s úškrnom a kráčal ku mne.   

„P-p-p-prosím,“ koktala som.    

„Tššš, tššš,“ tíšil ma Damon a prechádzal mi rukou po líci.  

„Prosím, neubližuj mi,“ zašepkala som.    

Damon ma ešte viac pritlačil k chladnej kamennej stene, odhrnul mi vlasy z tváre a oči mu potemneli. Nedokázala som nič urobiť, len som tam stála, pozerala naňho a v tvári sa mi zračilo zúfalstvo. Damon si to asi všimol, pretože sa zasmial. Bol to chladný smiech. Z hrdla sa mi vydral vzlyk, ktorý zanikol vo vetre a hustom daždi.   

„P-p-prosím,“ vzlykala som.   

„Ale no tak, tššš, ani to neucítiš,“ šepkal Damon.

Nahol sa ku mne. Zatvorila som oči a pocítila som ako mi zabára zuby do krku. Posledné, čo som si pamätala, bolo ako sa zosúvam pozdĺž steny a Damonov chladný dotyk.                                                                               

* 

Pomaly som pootvorila oči. Točila sa mi hlava, bolela ma. Ležala som na nejakej posteli. Pootočila som hlavu a pozrela sa na vankúš, na ktorom som ležala. Bol celý od krvi. Postavila som sa a nejakým zázrakom sa mi podarilo došuchtať sa k zrkadlu. Vyzerala som príšerne. Mala som rozstrapatené vlasy, bola som biela ako krieda a na krku som mala krvavé ranky.

Musela som sa zachytiť dverí, ktoré boli pri zrkadle, aby som nespadla, no aj tak som sa zosunula na zem a hlavou sa oprela o stenu. Čo sa to vlastne v noci stalo? Matne som si začínala spomínať na to, ako som išla večer z práce a potom a potom...     

Hlava ma rozbolela ešte viac. Začali sa mi vynárať obrazy. Hustý dážď, Damon, slepá ulička, Damonov príšerný úškrn a potom tma. Rany na krku ma štípali a bola som unavená, ale musela som sa odtiaľ dostať preč. Postavila som sa a najtichšie ako som vedela a začala som hľadať vchodové dvere. Nemusela som hľadať dlho. Boli to hneď druhé, ktoré som otvorila.  

„Ty niekam ideš?!“  

Zalial ma studený pot. Otvorila som dvere, ale skôr, ako som stihla prekročiť prah, niečo, respektíve niekto, ma chytil za zápästie a hodil do protiľahlej steny.    

„Ach, utekať sa nevypláca,“ povedal Damon a videla som jeho siluetu, ako sa ku mne približuje.    

Postavila som sa, ale to som zrejme nemala robiť, pretože sa zamračil, zodvihol ruku a udrel ma po tvári. Znova som spadla na zem. Rukou som si šúchala boľavé miesto na tvári a neodvažovala som sa naň ho pozrieť.   

„Ak si myslíš, že mi utečieš, alebo, že ma premôžeš, tak si na veľkom omyle.“   

Stále som ležala na zemi. Nevedela som, čo mám robiť.  

„Pozeraj sa na mňa, keď s tebou hovorím!“ povedal Damon nahnevane, chytil ma za vlasy a trhnutím ma postavil na nohy. Z očí mi začali tiecť slzy.   

„Ale no, azda nebudeš plakať?“

Pozeral na mňa s úškrnom na tvári. Neodvažovala som sa mu pozrieť do očí. Pohladil ma po tvári a znova sa mi zahryzol do krku.                                                

Autor: doda040506 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tá, čo tancuje s vlkmi 14 :