Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Sweetheart - 3. kapitola

29.06.2012 (11:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 19× • zobrazeno 3043×

3. kapitola

Isabella:

„Ale ja teraz nemôžem, nerozumieš? Je tu Isabella, pred ňou nemôžeme,“ hovorila moja mama nejakému pánovi, ktorého som ešte nikdy vo svojom živote nevidela.

„Tak ju pošli preč,“ odvetil ten pán pevným hlasom a pristúpil k mojej mamičke bližšie. Chytil ju za pás a vtisol jej bozk na pery. Začervenala som sa a rýchlo som odvrátila pohľad späť k svojej knižke, ktorú som dostala od mamky tento rok na Vianoce. Nepáčilo sa mi, že ju bozkáva. Mamičku môže bozkať len ocko.

„Zbláznil si sa?“ prskla mama.

„Počúvaj, ty chceš predsa prachy, či sa mýlim?“ zvýšil hlas ten zvláštny pán. Prikrčila som sa.

„To áno, ale nepočkalo by to?“

„Nie, nepočkalo. Potom mám ešte nejaké povinnosti, tak sa rozhodni!“ Počula som, ako si mama povzdychla a následne jej kroky, ktoré sa náhle približovali ku mne.

„Is, zlatíčko, choď, prosím, teraz von a natrhaj mi nejaké pekné kvietky, dobre?“ prihovorila sa mi milo a usmiala sa na mňa. Pozrela som na ňu a prikývla som. Jemne ma pohladila po chrbte a postrčila ma, nech si pohnem. Tak som sa zdvihla zo stoličky a pomalým krokom som vyšla na našu záhradu, ktorá sa mi vždy ohromne páčila. Ihneď, ako som vyšla z dverí, mamička zatvorila dvere. Posmutnela som, ale vedela som, že o chvíľku budú znova otvorené. Mamičke sem chodievalo často veľa návštev. Keď som sa jej pýtala prečo, povedala mi iba, že je to jej práca, pretože každý človek si potrebuje zarobiť peniažky, aby si mal za čo kúpiť jedlo a oblečenie. Zvláštne pre mňa bolo len to, že poväčšine sem chodia iba nejakí páni. Sú v rôznych vekoch. Niektorí tak starí, ako je môj ocko, ktorý však so mnou a mamkou nebýva. Vraj veľa cestuje. Aspoň to povedala mamina.

Šuchtavo som sa prechádzala bosými nohami po tráve, až som narazila na malú lúku za našim domom, kde rastú tie najkrajšie kvety na svete. Slniečko mi pálilo do očí a ja som prižmúrila oči. Začala som zbierať rôzne kvety. Najradšej som mala fialky, preto som ich pozbierala najviac. Okrem nich som vzala aj tulipány, narcisy a divý mak. Sadla som si na trávu a z jedného kvietku som trhala lupienky. Fúkal letný vánok, ktorý ma príjemne chladil aj cez tenké kvetované šaty. Tie som dostala od ocka, keď tu bol naposledy.

 Spomínam si, ako ma zdvihol na ruky a pozrel sa na mňa svojimi hnedými očami. Mama vraví, že moje majú rovnakú farbu ako tie jeho. To sa mi páčilo. Tešila som sa, keď znova príde domov. Len by som bola najradšej, keby s nami býval, ale viem, že to nie je možné. Vždy mi prinesie z ciest nejaké hračky, knižky a maminke veľa látky, z ktorej nám šije šaty. Mamičke to ide skutočne skvelo. Mám ju veľmi rada. Ale chýbajú mi naše spoločné prechádzky na tejto lúke a v neďalekom lese, kde sme sa vždy naháňali alebo hrali schovávačku.

Takisto mi po večeroch zvykala spievať a hovoriť príbehy o princeznách a princoch, ktoré ma vždy priviedli do ríše snov. Teraz mi ich už ale nehovorí. Je to odvtedy, čo sem chodia tí páni. Vraví, že také veľké dievča ako som ja, už vie zaspať aj bez toho. Mala som deväť rokov. Ale mamička teraz večer vždy chodila spať skoro. Vraj ju jej práca vyčerpáva. Ale ja som nevedela, ako pracuje. Takisto tí muži vyzerali divne. Niektorí sem prišli aj v zvláštnom stave, keď veľmi vykrikovali, spievali a motali sa im nohy. S mamičkou sa vždy zatvoria v izbe a ona mi tam zakáže ísť. O chvíľu vyjde von len ten muž, postrapatí mi vlasy a odíde. Raz som šla za mamkou do izby a ona sedela na posteli prikrytá perinou. Na zemi ležali jej šaty. Veľmi plakala. Podišla som k nej.

„Mami?“ zašepkala som a zamračila sa. Zdvihla ku mne pohľad. Mala úplne červené oči od slzičiek a na tvári trochu červeného rúžu, ktorý si natierala na pery nedávno.

„Is, teraz nie. Choď do svojej izbičky, o chvíľu som za tebou,“ odvetila šeptom a znova sa odo mňa otočila.

„Prečo plačeš?“

„Čo som povedala, Isabella? Že máš ísť do svojej izby. Tak ma láskavo počúvaj.“ Nemala som rada, keď na mňa kričala. Oči sa mi zaplnili slzami a vzlykla som. Mama sa na mňa znova pozrela.

„No tak, neplač,“ povedala, ale teraz už znova milo. Natiahla ku mne ruky a ja som jej padla do náručia.

„Pšt, neplač,“ šepkala mi  do ucha. „Všetko bude dobré.“ Jemne ma hladila po chrbte a ja som si položila hlavu na jej rameno.

„Mamička len musela zarobiť peniažky. Bells, aj ty jedného dňa vyrastieš. Nie vždy bude život taký, aký by si ho chcela. Niekedy musíš pre svoje dobro urobiť aj veci, ktoré sa ti hnusia. Ale my sa už budeme mať dobre,“ pokračovala šeptom. Vtedy som ešte nerozumela významu jej slov.  

Ale teraz už áno. Teraz, keď ubehlo toľko rokov od doby, čo ma držala v náručí. Už to bolo cez stopäťdesiat rokov. To som však ešte nevedela, že to budú aj naše posledné chvíle, čo spolu strávime. Pochopila som, že mala pravdu. Človek niekedy nemá na výber. A ja som nemala už dupľom. Lenže, moja mama predávala svoje telo kvôli tomu, aby som mala čo do úst, nie kvôli tomu, že by chcela. Keď som mala desať rokov, mama ochorela a následne zomrela. Osirela som. Otec, o ktorom som si vtedy myslela, že je ten najlepší človek na svete, si pre mňa neprišiel.

Až neskôr som sa dozvedela, že dôvod, ktorý mu neumožňoval bývať s nami, nebol ten, že by chodil na cesty, ale to, že mal ženu a ďalšie dve deti. Moja matka mu poslúžila len ako spestrenie voľnej chvíle, no otehotnela. On nás však nechcel. Napriek tomu ma občas chodil pozerať a ja som sa z jeho prítomnosti tešila, pretože som žila v lži. Keby som ho zbadala teraz, na mieste by som ho zabila. Matka kvôli nemu často plakala. Myslela si, že ju ľúbi, no keby to bola pravda, predsa by ju nenechal samú a bez peňazí vychovávať dieťa. A vtedy bola ešte aj ťažká doba. Ľudia museli drieť, aby si zarobili na živobytie.

Spomínam si na večer, keď zomrela mama. Ešte aj po smrti bola taká krásna. Vtedy sme žili v Chicagu aj s nejakým jej kamarátom, ktorý nám poskytol azyl, keď už bola mama úplne bez peňazí. Ochorela na zápal pľúc a vedela, že už dlho medzi nami nebude. Napriek tomu sa stále venovala prostitúcií, ale to som ešte vtedy ako dieťa nechápala. Fred, ten kamarát, u ktorého sme žili, nevedel, čo so mnou bude robiť. Bola som ešte malá a on tiež nemal peniaze na to, aby ma vychovával. Tak ma predal istému Vojvodovi...

„Fred, kam to ideme?“ pýtala som sa a silno som mu drtila ruku, keď ma viedol k veľkému honosnému panstvu. Na toto miesto sme šli dosť dlho. Ničomu som nerozumela. Nerozumela som, prečo som dnes musela byť taká vyparádená. Jedna teta, čo pracuje v krčme ma poriadne poumývala a dokonca mi darovala úplne nové šatôčky. Veľmi sa mi páčili, aj keď neboli také krásne, aké šila moja mamička. Chýbala mi. Minulý týždeň odišla do neba. Určite sa na mňa teraz pozerá zhora. Vlásky mi vyčesala do pekného účesu. Povedala, že ostrihať také krásne vlasy je škoda. Vraj som musela zapôsobiť. Čo to vlastne znamená? Fred držal v jednej ruke kufor a druhou držal mňa. Nepáčilo sa mi toto miesto.

„Isabella, toto bude odteraz tvoj nový domov. Uvidíš, že sa ti tu bude páčiť. Už nikdy nebudeš trpieť hladom, budeš mať nové oblečenie a všetko ostatné. Je to niečo ako internátna škola. Bude ti tu skvelo,“ povedal Fred veselo.

„Ale ja chcem zostať s tebou. Prosím, otočme sa a poďme domov.“ Začala som ho ťahať za ruku, aby sme odtiaľto vypadli.

„Nie!“ A už aj zaklopal na mohutné vráta. Poobzerala som sa po okolí. Bolo krásne. Všade na okolí boli posadené rôzne kvety a kríky. Keď sa dvere otvorili, zjavila sa v nich nejaká nižšia žena.

„Dobrý, priniesol som to dievča, o ktorom sme sa s vojvodom McGenom minule rozprávali,“ prehovoril Fred. Žena sa najprv pozrela naňho a vzápätí na mňa.

„Och, samozrejme, nech sa páči, vstúpte.“ Otvorila dvere dokorán a my sme vstúpili dnu. Páni. Krajší dom som nikdy nevidela. Všetko bolo zariadené tak moderne. Mamička mi vždy vravievala, že aj ja, keď jedného dňa vyrastiem, budem v takomto bývať. Hm, tak asi som už vyrástla. Tá pani si od Freda prevzala môj kufor a  viedla nás hore po honosných veľkých schodoch. Obzerala som sa okolo a videla som na stenách zavesené rôzne obrazy. Na niektorých boli znázornené krajinky, na iných nejakí ľudia. Prešli sme po dlhej chodbe až k nejakým dverám, takmer na jej konci.

Pani zaklopala na dvere, ktoré o malú chvíľu otvorila a nakukla dovnútra.

„Pán McGenom, je tu ten pán s dievčatkom,“ povedala milým hlasom.

„Nech vstúpia,“ začula som mužský hlas. Pani sa na nás znova pozrela a usmiala sa. Potom nám pokynula, aby sme vstúpili. Stisla som Fredovi ruku. Ihneď, ako sme vošli som zračila vysokú bledú postavu. Bol to muž a usmieval sa na nás. Pri ňom stál ešte jeden muž, ktorý sa ani neusmieval, ale ani nemračil.

„Vitajte, pán Brown,“ povedal ten usmievajúci sa muž a podišiel k nám. Natisla som sa Fredovi, no on ma od seba jemne odstrčil.

„Ďakujem vám, pán McGenom. Som rád, že ste prijali moju ponuku. Tak a toto je ona.“ Postrčil ma smerom k tomu pánovi. Mala som strach, keď sa ku mne zohol a dotkol sa môjho líca.

„Hm, je skutočne krásna. Má nádhernú pleť, vlasy a myslím, že keď dospeje, bude z nej kočka.“ Muž sa zasmial a jemne mi postrapatil vlasy. To som nemala rada. Robili mi to aj tí ujovia, čo stále chodili za mamkou.

„Ďakujem vám, pán Brown. Nebojte sa, o to dievča bude skvelo postarané.“

„Nie, to ja som vďačný vám, že ste sa jej ujali. Ja by som ju nemal z čoho uživiť,“ povedal Fred a odstúpil odo mňa. Muž, ktorý mi postrapatil vlasy, podišiel k svojmu stolu a niečo vybral zo šuplíka. Nejaké papiere. Myslím, že to boli peniaze. Vrátil sa späť k Fredovi a podal mu ich.

„Nech sa páči. To je pre vás, tak, ako som sľúbil. Je to dostatočná cena za tú malú.“

„Och, ďakujem vám,“ vypískol Fred. Pozrela som sa mu do tváre. Vyzeral byť šťastný. Už dlho som ho nevidela usmiať sa. Ale nechápala som väčšine vecí. Prečo mu ten ujko dával peniaze?

„Môžete odísť. O dievča bude, ako som povedal, dobre postarané.“

„To mi je popravde aj jedno. Jej matka zomrela len nedávno, ale bola úplne švorc. Ja som sa len potreboval zbaviť jej dcéry.“

„To sa vám podarilo. Tak, dovidenia, pán Brown. Bolo mi potešením s Vami obchodovať,“ usmial sa ten pán a podal Fredovi ruku. Fred sa usmial a potriasli si rukami. Vtedy som si však všimla, že muž dal tomu druhému mužovi, čo zatiaľ postával ďalej od nás nejaký signál. Ten len prikývol a pohol sa smerom ku dverám. Potom však zmenil smer cesty a zozadu sa zakrádal za Fredom. Srdce sa mi šialene rozbúchalo. Keď sa okolo Fredovho krku obtočila čierna šatka, skríkla som, ale chladná dlaň mi zakryla ústa a následne som sa ocitla vo vzduchu. Bola som v niečiom náručí. Sledovala som, ako sa Fred dusí a z hrdla sa mu ozýval zvláštny škripot a sipenie. Rozplakala som sa. Hrýzla som tomu mužovi do ruky, kopala som nohami, ale nepomáhalo to. Chcela som svoju mamičku! Chcela som ísť domov a pliesť z kvetov venčeky. O malú chvíľu sa Fred zrútil k zemi a len nehybne ležal. Vzlykala som.

„Dobre, Michael. Odnes ho,“ ozval sa muž, čo ma stále držal v náručí. Začala som sa zmietať, ale znova to nepomohlo. Keď ten druhý muž odtiahol Freda preč, pustil ma späť na zem a otočil ma k sebe. Začal si rozopínať gombíky na košeli.

„Ako sa voláš?“ spýtal sa. Neodpovedala som. Nevedela som nájsť hlas.

„Hm, na tom vlastne ani nezáleží. Budem ťa volať Sweetheart. A ty, keď sa teraz trošku zoznámime, ma môžeš volať Vojvoda... Ak budeš robiť to, čo ti prikážem, budeme spolu vychádzať dobre. Ale ak budeš odvrávať a robiť problémy, okúsiš, čo je to skutočné peklo,“ vdýchol mi do tváre. Roztrasene som prikývla. Stiahol si dole košeľu a nohavice a povedal: „Teraz je čas niečo ťa naučiť.“ A vtedy som prvýkrát pochopila, aké sú muži monštrá...

Prudko som sa pri tejto spomienke nadýchla, aj keď som k svojej existencii kyslík vôbec nepotrebovala. Stále mi z nej vedelo prísť nevoľno. Znásilnil ma. Normálne, bez pocitu viny, ma znásilnil. A ja som bola ešte len dieťa, ktoré nielenže prišlo o matku, ale aj videlo na vlastné oči vraždu a nakoniec ho znásilnili. Ach, úbohý Fred. Myslel si, že som sa dostala do nejakej dievčenskej internátnej školy, no on ma nevedomky predal do nevestinca. A ja som sa už ako malá naučila, aký je život ťažký a nespravodlivý.

„Sweet, čo tu toľko postávaš, bež sa prezliecť. Dnes je piatok, vieš, že vtedy je to tu najviac napráskané,“ vytrhol ma z premýšľania Alicin hlas. Jemne som potriasla hlavou, aby som sa zo spomienok na moju nie príliš krásnu minulosť, vrátila späť do reality. Občas som mávala takéto stavy, keď sa mi myšlienky vrátili do doby, ktorá pre mňa znamenala úplnú zmenu života. Napriek tomu, že tie spomienky boli stále bolestivé, rada som sa vracala k mojej mame. No ihneď na to, sa mi v hlave zjavili aj tie druhé spomienky, ktoré sa spájali s mojím príchodom k Vojvodovi, ktorého som mala už cez sto rokov na očiach, pretože teraz to bol môj šéf.

Pozrela som sa do Aliciných tmavohnedých očí a prikývla som. S Alice sme si celkom sadli. Dá sa povedať, že to bola moja jediná priateľka. No ani jej som nedôverovala natoľko, aby som sa jej zverila so svojimi problémami. Takisto ani keby som chcela, by som nemohla, pretože rozprávať o existencii upírov bolo zakázané. Alice mi úsmev oplatila, no potom sa otočila a vošla do svojej izby, v ktorej sa mohla prezliecť. Tiež som poslúchla jej radu a šla som ku mne. Dnes som sa neprezliekla doma, pretože ma už unavovali na ulici tie večné mužské pohľady, ktoré bažili len po jednej veci. Ale teraz som sa už do sexy oblečenia musela znova prezliecť. Zavrela som sa i izbe a zo šatníka, v ktorom som mala len samé veci určené pre moju prácu – časť z nich som si odniesla domov – a vybrala som si červenú minisukňu a k tomu len čipkovanú podprsenku prislúchajúcej farby. Dnes sa „vrchom“ zdržovať nebudem. Pomaly som si z nôh stiahla džínsy a oslobodila sa aj z pohodlného bieleho trička. Teda, mne to vlastne aj mohlo byť jedno, čo som mala na sebe. Mne bolo pohodlne vo všetkom.

Keď som bola hotová, poriadne som sa namaľovala, aj keď som to vlastne ani nepotrebovala. Ten hnusák to však vyžadoval. Už aj tak výrazné oči som ešte viac zvýraznila ceruzkou. Moje tmavé oči prezrádzali, že čoskoro budem potrebovať poriadny lov. Ale čierna mužov vzrušovala ešte väčšmi. Párkrát sa ma aj pýtali, prečo mám také čudné oči, no nikdy som im neodpovedala, alebo len trepla nejakú hovadinu a oni tomu bez váhania uverili. Ale tí sú väčšinou tak opití, že je im jedno všetko. Hovadá...

Make-up som si dávať nemusela, pretože moja pleť bola bez najmenšej chybičky.  Keď som už bola pripravená, natiahla som si na nohy vysoké čierne topánky po kolená a vyšla som z dverí. V bare už sedelo niekoľko tvárí. Niektoré známe, pretože niekto je tu aj každý týždeň, alebo tak a iné pre mňa nové. Šla som k jednému zo stolov, pri ktorom sedel vysoký svalnatý chlap s hnedými kučeravými vlasmi.

„Dáte si niečo?“ spýtala sa milým hlasom a prstami si vbehla do vlasov. Chlapíkovi sa rozbúchalo srdce, na čo sa mi jed nahromadil v ústach a do nosa mi udrela vôňa jeho krvi. Bola taká lahodná. Oči mi stmavli ešte väčšmi.

„No, ešte neviem... Ale teba by som si rád dal,“ odvetil vzrušeným hlasom. Usmiala som sa naňho. Jediný, kto si tu niekoho dá, budem ja, ale ja si ho dám doslovne. „Fajn, tak poď so mnou. Užijeme si.“ Načiahla som k nemu ruku, ktorú bez váhania prijal. Tiahla som ho smerom k izbe.

„Počkať, platiť nemusím?“ spýtal sa cestou. V duchu som sa zasmiala.

„To až potom,“ zamrmlala som. Bola to lož. Peniaze som si od neho nepýtala schválne. Bolo by to zbytočné, pretože mi poslúži ako večera a my sme mali prachy brať len za sex.

Tak, dozvedeli sme sa, že Bella teda nemala v živote na ružiach ustlané. Možno vám táto kapitola aspoň trochu osvetlila, prečo má na mužov taký názor, aký má. Život sa s ňou veru už odmalička nemaznal.

Dúfam, že sa vám kapitola páčila a vy mi tu znova necháte pár slov, alebo smajlíka. Pri minulej kapitole ste ma vašimi názormi skutočne potešili. Ďakujem vám. :)

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sweetheart - 3. kapitola: