Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Svetlo či tma?! - 6. Záchrana

27.06.2009 (19:00) • RoseDublest • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1120×

 Záchrana

Po oboch stranách spánkov sa mi niečo šuchlo a dopadlo to na koreň nosa.

„ Otvor oči“

zašeptal Ethan už asi po 10 krát. Tentoraz som poslúchla bez otálania, verila som mu ...ani neviem prečo.

Otvorila som oči, a videla som ho najprv jeho hruď nebezpečne blízko aj s krkom, ale videla som ich tak dosť šero, mala som na očiach slnečné okuliare.

„ pozri sa mi do očí“

povedal dosť vážne a mne to nedalo a musela som sa ho spýtať.

„ ty si samovrah?!“

znovu sa rozosmial, a rýchlym pohybom ruky mi bradu stisol smerom na hor a ja som sa stretla s jeho očami, boli medovo hnedé, po stranách s našedlými škvrnkami, jednoducho prekrásne ako on.

Ale nezaujalo ani ma to nejak nezaujalo ,ale to že prečo nevidím jeho  minulosť? AhA! Docvaklo mi na čo boli tie okuliare, ja vidím jeho on vidí mňa! Nerozmýšľajúc som sa mu hodila okolo krku a ako zmyslom zbavená som mu aspoň tisíci krát šeptala , niekedy kričala nadšené:

„ Ďakujem!“

Ethan sa ani len nepohol, a ja som si v tej chvíli uvedomila že moja reakcia bola príliš prehnaná, zmohla som sa len na tiché

„ Prepáč“

A moje ruky ktoré boli doteraz obmotané okolo jeho krku skĺzli dole. Ethan nič, absolútne sa nepohol.

„ To nič“

po chvíli prehovoril, otočil sa a odkráčal, nepochopila som, som až taká sprostá že neviem pochopiť čo som spravila až tak zle? Či mu vadí môj dotyk, alebo moja prítomnosť?!

Zišla som po schodoch dole do obývačky, čakali tam Peter a jeho rodina, usmiala som sa na nich a začala:

„ďakujem za všetko, som rada že som vás spoznala, ale ja už musím ísť, nechcem aby sa toto opakovalo.... a poďakujte Ethanovi, za okuliare...a aj za neho“

poslednú vetu som len šepkala vychádzajúc a upalujúc rýchlo preč. Počula som ešte Petera a potom už len ticho. Eureka ... moje mesto... nechce sa mi ho opúšťať... a ani ho neopustím! Ostanem tu! Takú pláž ako je tu by som už nikdy nenašla....

Po ďalšie dni som sem tam rozmýšľala nad Dunstenovými, svojím spôsobom som si ich obľúbila ..ale inak nič viac, ale štval ma Ethanov prístup. No čo už.... Kúpila som si priesvitné okuliare...popravde tá šedá farba ma už začala poriadne štvať, nikomu som neublížila, nešlo to keď som mala okuliare, to bola jediná moja záchrana.

Práve dnes som bola zaniesť balík na poštu, poslala som Ethanovi tie okuliare čo mi dal aj s malým lístočkom kde bolo napísané len chabé slovo

„ ďakujem“. Ako keby pre mňa nespravil viac....pravdaže spravil, ale nevedela som čo iné tam ešte napísať, bola som rada že som sa zmohla aspoň na to slabé „ďakujem“.

Bolelo ma to, myšlienka na neho... na to že som mu nemohla to ďakujem povedať do tváre a ešte raz si prezrieť jeho krásne medové oči do ktorých som sa vnárala. No teraz sa už nemám do čoho, dobre mi tak, náhodou by sa znovu niečo stalo, pri mojej nešikovnosti, a keby mu ublížim, to by som si nikdy neodpustila....

Keď už som bola v meste šla som si vybaviť veci ohľadom bývania... od návštevy Dunstových už prešiel takmer mesiac, a bolo zaujímavé sledovať a vlastne i mať taký spôsob života ako oni. Dom som si už kúpila, dala som si ho najprv zariadiť, o peniaze som nemala núdzu. A až po tom som sa chcela do neho nasťahovať. Bola som len pár papierov ešte podpísať a vybrať si autíčko. To ma moc tešilo. Ale problém bol s tým že vodičák som nemala. Takže som sa aj zapísala do kurzu, bude asi trochu problém s mojimi rokmi ale to už sa nejako vyrieši.

<!--[if !vml]--><!--[endif]-->Už viac krát som riadila auto, darilo sa mi to na starých škodovkách ktoré boli na vrakovisku, totižto nechcela som doraziť nejaké nové auto. Vybrala som si

BMW 730d, krásne čierne, dokonalé, presne ako som si priala.

Má plnú výbavu, čo plnú? Ešte dokonca kopu vecí navyše. Otáčky sa začali obracať a ja som sa vyrútila spred obchodu „domov“ či vlastne už naozaj domov...

V meste som si nakúpila pár obrazov čo sa mi páčili a nejaké tie somarinky na skrášlenie domu, ako keby mi mal prísť niekto na návštevu :D! zasmiala som sa osobnému vtipu a odomkla, mrštne vkročila a zavrela.

Ani som sa nepoobzerala po dome, obzrela som sa až vtedy keď som si začala vybaľovať nákup. Taška mi spadla na zem, a všetko sa rozkotúľalo po zemi, ostala som obarene čumieť na sedačku.

Stál tam, ON tam stál. Rýchlo sa ku mne presunul, a než som stihla čokoľvek povedať, urobiť...mačkal ma vo  svojom chladnom objatí.

„Chýbala si mi“

zašeptal po chvíli zlomeným hlasom, a ja som tam stále ako obarená stála a nechala sa ním objímať, nechápala som jeho rýchlu zmenu, ako že nie že by mi to moc vadilo, ale chcela som vysvetlenie.

„ Prečo si ušla? Prečo si to spravila?“

Prerušil ticho svojimi ťažko vyrieknutými otázkami....

Autor: RoseDublest (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Svetlo či tma?! - 6. Záchrana: