Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Súmrak bez Jamesa, Victorie a Laurenta - 14. kapitola

27.08.2012 (15:00) • KatarinaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1361×

14. kapitola

„Kde je Bella?“ pýtal som sa Alice, ktorá prichádzala sama.

„Odskočila si,“ odpovedala a obal, čo držala v rukách, úhľadne uložila do kufra k ostatným taškám.

Šaty uvidíš až zajtra, pomyslela si Alice a oprela so o dvere. Vystúpil som za ňou.

„Alice? Videla si niečo o zajtrajšku?“ Môžem byť nervózny? Veď predsa nemám dôvod. Moja sestra prikývla a všetka moja pozornosť sa upriamila na ňu a jej myšlienky. To sa stávalo iba vo výnimočných prípadoch, že som sa súrodencom hrabal v hlavách.

„Tak už mi, prosím, povedz, čo!“ zaúpel som, keď som asi po piatich minútach v jej hlave nič nenašiel.

„Zajtra bude skvelý deň. Budeme celé dopoludnie s Bellou spolu. Budeme sa rozprávať...“

„A niečo o plese?“ opýtal som sa netrpezlivo.

„Och, bude... Bude tam Mike Newton. A chce tancovať s Bellou. Chcel by ju prehovoriť, aby s ním niekam išla...“ Zavrčal som, keď som si spomenul, ako zle sa Bella kvôli nemu cítila. „Ale pokoj. Bella odmietne všetky jeho návrhy.“ Prikývol som. No aj tak sa mi nepáčila predstava, že by s Newton okolo nej celý večer  obšmietal... Mal by sa ako dostať na ples, ak mu zničím auto? Alebo nejakú časť tela?

„Edward! Nežiarli!“ smiala sa mi Alice. Mal som chuť na ňu vyplaziť jazyk, ale už mám pár desiatok rokov na to, aby som sa nesprával tak detinsky...

„Kde trčí Bella?“ opýtala sa Alice asi po minúte. Skutočne je preč nejako dlho. Snažil som sa započúvať, kde približne sa nachádzajú jej nemotorné kroky a občas splašene bijúce srdce, ne nepočul som ju. Prehľadával som myšlienky rôznych ľudí v obchodnom centre...

Zrazu som zbadal Bellu cez myšlienky nejakého chlapa. Krčila sa vo výťahu. Čo jej je? Zarovno myšlienkami sa dostavili aj jeho slová:

„Ty šľapka! Čo si o sebe myslíš? Mohli sme si to obaja užiť, ale teraz budeš rada, ak to rozdýchaš!“ Už si predstavoval Bellu ako... Zabijem ho!

„Alice!“ zavrčal som pri výťahoch. Ten hajzel zastavil výťah. „Znič tú kameru,“ povedal som a počkal, kým to urobí. Dvere som si ľahko otvoril aj sám.

„Pro-prosím,“ zaplakal Bella asi meter a pol nado mnou. Zabijem toho hajzla. Ja ho zabijem a potom aj Newtona!

Pod výťahom trčali nejaké hrubé káble, ktoré som potiahol a výťah začal okamžite klesať. Za obraz, ktorý sa mu naskytol, by som ho najradšej rozštvrtil. Bella kľačala na kolenách s pevne zavretými viečkami a ten hajzel sa nad ňou skláňal s rozopnutým opaskom. Prekvapene sa na mňa pozrel, ale neurobil nič, čo by nasvedčovalo tomu, že sa cíti trápne alebo by sa hanbil. Nech počká tak tri sekundy.

Alice postavila stále plačúcu Bellu na nohy a ťahala ju do auta. Zavrčal som a ten hajzel si konečne uvedomil, že urobil niečo, čo nemal.

Edward... pomyslela si Alice. Chcela mi povedať, že ho nemám zabiť, ale potom si uvedomila, čo spravil.

Chytil som ho pod krk a hodil do steny výťahu. Nepostavil sa. Vystúpil som z výťahu a a celou silou som ho zatlačil do šachty, čo spôsobilo poriadnu ranu...

„Poď, Bella. Neplač už. Bude to dobré.“ Sadol som si k Belle na zadné sedadlo a stiahol si ju do náručia. Je to moja chyba. Nemal som ju nechať samú.

„Šoféruj, Alice,“ povedal som naliehavo. Začul so myšlienky hliadkujúcich policajtov.

„Prepáč, Bella,“ zašepkal som k nej. „Prepáč. Nemal som ťa nechať samú. Mal som to počuť skôr. Prepáč... Ja...“ Keby myšlienkami nevraždím Newtona, tak to začujem skôr a mohol som všetkému zabrániť.

Bella mi svojou teplou rukou zakryla ústa. „Ďakujem,“ šepla slabo. Určite je veľmi unavená. „Neospravedlňuj sa. Ďakujem za všetko,“ poďakovala a zavŕtala sa do môjho objatia. Cítil som, ako ma pevne objíma. Neviem, kto potreboval viac utešiť, či ja, alebo moja Bella.

„Mrzí ma to,“ šepol opäť a ona mi opäť prikryla ústa. Musela byť poriadne unavená zo všetkého. Po chvíli nereagovala na moje ospravedlnenia a zaspala.

•••

Vyniesol som Bellu do mojej izby a ignoroval zvedavé pohľady a myšlienky mojej rodiny. Nechal som Alice, aby ju prezliekla a potom som sa vrátil do izby a ľahol si k nej.

„Edward,“ šepla asi hodinu po tom, čo som ju uprene pozoroval. To jedno vyrieknuté slovko mi vyčarilo úsmev. Opäť sa jej o mne sníva.

Mohol by som ju sledovať celé dni, lenže moja sestra začala byť okolo ôsmej dosť nervózna. Pár minút pred deviatou to nevydržala a vtrhla mi do izby. Začala Bellu budiť a ja ju vyhadzovať...

V myšlienkach mi nadávala, že to nestihneme a že má málo času. A mne to bolo jedno. Bella sa musí vyspať.

„Dobré ráno,“ povedal som, keď sa začala prebúdzať. Sadol som si na posteľ.

„Dobré,“ povedala unavene.

„Prepáč, že ťa Alice zobudila. Už som ju vyhodil. Pokojne ešte spi. Si veľmi zaujímavá, keď spíš...“ usmial som sa. Stihla mi povedať množstvo vecí...

„Čo som zase povedala?“ opýtala sa ma červenajúc.

„To, čo vždy.“ Pohladil som ju po červenom líčku. Bella otvorila oči a usmiala sa.

„Koľko je hodín?“

„Bude deväť...“

„Och, to som spala až tak dlho?“ opýtala sa zhrozene. Akoby to bol hriech, že spí.

„Potrebovala si sa vyspať. Alice ťa úplne vyšťavila.“

„Hej, to hej. A dnes si zo mňa urobí barbie,“ povzdychla si Bella a začala vstávať. Zarazila sa a pozrela sa smerom k oknu. „Ale slnko... Ako... Teda ples...“

„Pokoj, Bella. Poobede slnko zájde,“ povedal som a podišiel k nej. Musím sa jej ospravedlniť za včerajšok. Ale nechcem jej vracať túto tému na myseľ.

Bella sa jemne usmiala a zrušila medzi nami aj tú najmenšiu medzeru. Teplými prstami ma pohladila po líci. Ten dotyk mi bo veľmi príjemný... Veľmi.

„Už som ti povedal, ako veľmi ťa milujem?“ opýtal som sa jej. Ona mi to v noci povedala niekoľkokrát.

„Hmm,“ odvetila a nechala sa objímať. Bola taká rozkošná.

„Choď preč, Alice,“ povedal som po prvom zaklopaní. Alice ma, samozrejme, ignorovala a vošla dnu.

„Ako to myslíš? Už je deväť. Kto si myslíš, že Bellu pripraví?“ Div, že po mne nevrčala.

„Mne sa nechce,“ posťažovala sa Bella. Chcela byť so mnou.

„Bella! Prestaň a nech ťa už vidím v moje kúpeľni!“ Alice vedela rozkazovať poriadne, ale ja som Bellu nemienil pustiť.

„Ani ja nechcem ísť, ale vieš, že ak nepôjdem, príde pre mňa,“ povedala Bella. Prikývol som, lebo práve to Alice plánovala. No nepustil som ju.

„Má pravdu!“ ozval sa Alicin hlas.

„Chcem sa porozprávať,“ povedal som odrazu. Musím jej vysvetliť, prečo som včera dopustil to všetko...

„A o čom?“

„O včerajšku a...“ Skočila mi do reči. Neviem, či mala náladu sa rozprávať práve o tom, čo sa stalo včera.

„Dobre. Porozprávame sa. Potom. Teraz idem za Alice.“ Ale nepohla sa.

„Tak poď, Bella,“ ozvala sa mi Alice za chrbtom. „Manikúra a bublinkový kúpeľ a make-up a natáčky musíme dať...“

Alice mi vytrhla Bellu z náručia a ťahala ju do svojej izby.

Ostal som stáť na mieste a premýšľať, kým ma Emmett nezrazil k zemi.

„Čo to robíš?“ opýtal som sa ho, keď sa zo mňa postavil. Samozrejme si moju otázku nevšimol.

„Ideš s nami na lov? Vieš, večer v telocvični bude dosť veľa ľudí...“

Prikývol som. Lov by nebol od veci...

V budúcej kapitole bude už ples. :) 

Dúfam, že táto sa Vám páčila. :)

Autor: KatarinaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Súmrak bez Jamesa, Victorie a Laurenta - 14. kapitola: