Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Študentka - 7. kapitola

22.08.2012 (21:30) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 2667×

7. kapitola

Dvere sa otvorili a mne stiahlo žalúdok. Opatrne som sa pozrela zdola hore. Od topánok, cez nohavice, až po košeľu. Prehltla som a nadávala si do všetkých možných hlupaní, aké len existujú. Šokovane som spomínala na Lizziine slová o hlúpostiach a mala chuť zastreliť sa. Nemo som sa pozrela na Edwardovu tvár a preskenovala jeho smutné zelené oči, ktoré by mali byť iba radostné, avšak niečo ich blokovalo. 

Študenti sa mihali naokolo a vôbec si nás nevšímali. Svet mohol spomaliť, pretože som sa konečne pozerala do jeho svetlých očí. 

„Ja som... Myslela som, že... Chcela by...“ koktala som. Sklonil hlavu. „Musím ísť,“ zamrmlala som, otočila som sa a mierila si to na pravú stranu dlhej pozlátenej chodby, no zachytila ma jeho ruka. 

„Poď dnu,“ povedal tým tónom hlasu, ktorý naznačoval, že je profesor a ja študentka. Ani len netušil, ako veľmi som to nenávidela, keď sa so mnou takto rozprával. 

Vopchala som sa do dverí a ocitla sa v miestnosti obkladanej drevom. Všimla som si veľký stôl, kancelársku stoličku, červenú pohovku a niekoľko políc s knihami. Kade-tade mal poukladané indiánske háčkované dečky a steny mu zdobili zlaté ornamenty. On sa tu asi zabýval. 

Bola som ticho a sledovala špičky svojich nôh. 

„Čo potrebuješ, Bella,“ vzdychol, sadol si za stôl a otvoril zošit, začal opravovať nejaké slohové práce a keď som pristúpila bližšie, zistila som, že to boli tie naše. 

„Moja práca mi zmizla z kabelky!“ prehlásila som. Jemne pozdvihol kútik úst a zo stola oproti sa pousmial. 

„Vzal som si ju, keď si sa chystala,“ prehlásil, ale pri slove „keď“ sa mu zlomil hlas. Odkašľal si a pokračoval v písaní. Zahanbila som sa za to, čo v tej práci píše, ale moja predstavivosť sa vymkla uzde. Je to idiot, keď si to vzal na silu. 

„Posaď sa,“ zamrmlal a ukázal na červenú pohovku vedľa stola. 

Tak som si sadla čo najďalej od neho, aby som mohla sledovať jeho výrazy, a to, ako rýchlo škrtal perom po papieri. Vyzeral, že sa sústredí, no to bol jeho zámer.  

„Chceš vedieť, prečo som prišla,“ skonštatovala som. Nebola to otázka, ale nechcela som, aby to vyslovil nahlas. 

„Povieš mi to?“ nadvihol obočie. Hárky sa mu míňali, opravoval naozaj rýchlo a červeným perom škrtal, až sa prášilo. Zapozerala som sa na jeho ruky, a potom prešla na jeho ústa... Uvalila som na seba kliatbu! A nie hocakú, vybrala som si tú egyptskú. 

„To ťa tak nudím?“ sykla som. Šokovane zodvihol hlavu a prižmúril oči. Asi nevedel, čo tým myslím. 

Postavila som sa, prešla k stolu a zhodila z neho všetky tie hárky na zem. Edwardove ruky zostali visieť aj s perom vo vzduchu a nemo sledoval tú spúšť, keď sa po podlahe rozhodili všetky práce študentov. 

„Ty si blázon!“ skríkol. Postavil sa a chcel ich zbierať, ale ja som prešla dookola stola a posadila ho naspäť. Ani som ho veľmi nemusela zatlačiť, lebo okamžite si sadol. Vyzeral, ako by mu moja blízkosť robila dobre, tak nechápem, čo robí drahoty. 

„Kašli teraz na tie hlúposti,“ odsekla som a nemyslela na to, že medzi tým je aj moja práca, ktorá stojí totálne za figu. 

Zapozerala som sa na Edwarda, ktorý nemo sedel a ruky mal položené v lone. Skenoval si ma celú, asi preto, aby sa vyhol mojim prudkým pohybom. 

„Chcela by som dostať odpoveď na moju otázku, pán profesor,“ začala som vecne a postavila sa znova pred stôl. Načo mu dýchať rovno do tváre. Vnímala som nielen jeho rysy, ale aj jeho tvár bez akejkoľvek známky emócie. 

„Na akú?“ zamračil sa. 

„Prečo...“ zašepkala som, „prečo si mi to urobil. To ťa tak vzalo, keď som zostala ticho?“ Vedel, čo tým myslím. 

Vložil si hlavu do dlaní a mne tým zabránil výhľad na jeho ústa. 

„Preto, lebo som ťa nechcela ťahať za nos,“ zamrmlal. 

„Čo to trepeš? Všetko je pre to, že som zaváhala,“ skríkla som. Oprela som sa o stôl a dotkla sa jeho vlasov. Trocha nadvihol hlavu. 

„Keď som ťa požiadal a ty si zaváhala, zistil som, že si vlastne urobila správne. Od takého človeka,“ nad slovom človek sa naozaj podržal a pokračoval, „by si sa mala držať naozaj ďaleko.“ 

„Nerozumiem, o čo ti ide?“ 

Chvíľku bol ticho... A zas ticho. 

„O to, že je iná žena a tá čaká moje dieťa,“ prehlásil a pohľad zapichol na policu s knihami. 

Ruky mi ochabli a musela som sa posadiť na pohovku. Chvíľu mi jeho slová nedávali zmysel, a potom mi to došlo ako blesk. 

„Keď som ťa žiadal o ruku, myslel som si, že to zachránim a keď si ma vezmeš, už nevycúvaš, ale potom mi došlo, čo to vlastne robím a ako ťa klamem... Tak som sa s tebou rozišiel, nie pre to, že by som ťa nechcel, ale pre to, že ma nebudeš chcieť ty.“ 

Sedela som a nevnímala... Jeho slová sa mi vlievali do jednej bubliny a môj mozog protestoval nad prijatím tejto hlúpej konverzácie. Srdce mi búchalo ako po maratóne a zalieval ma studený pot.  

On ma podviedol, vyspal sa s inou a následne požiadal o ruku... Potriasla som hlavou. 

„Kto?“ sykla som. Adrenalín som mala až v hlave, bola som tak nahnevaná, že by sa vo mne nedorezal krvi. 

„Nepoviem,“ zašepkal. „Bella, mne je to tak ľúto.“ 

„Ako si mohol? Ako si mohol? Tak, ako si, dopekla, mohol!“ kričala som. Bolo mi to jedno, nech ma všetci počujú.  

„Ja sa tu trápim, nariekam, plačem - iba pre to, lebo som ti skazila život. Myslela som si, že je to moja vina a že moje zaváhanie prinieslo toto ovocie. Trápim sa ako blázon a ty si ma pri tom podvádzal s nejakou štetkou, ktorá je teraz tehotná!“ vrieskala som.  

„Bella,“ podišiel ku mne s natiahnutými rukami. 

„Nechytaj sa ma tými odpornými paprčami, ktorými si chytal ju, ty kretén!“ Zvesil hlavu – bolo mi to ukradnuté, mala som chuť chytiť niečo a hodiť mu to do jeho peknej tváre. 

„O môj Bože,“ nariekala som. Slzy si našli spád a vyvierali z viečok ako pramene. Doslova sa liali.

Edward sa ma snažil chytiť, ale stále som sa mu šikovne vyhla. 

„Urobil som chybu a teraz za ňu patrične trpím. Ak by bola čo i len jediná možnosť, chcem ťa späť. Len nad tým premýšľaj, Bella. Len sa zamysli nad našim vzťahom...“ trepal. 

„A čo tá ženská!“ kričala som a odháňala jeho odporné ruky. Úplne som podľahla smútku, ktorý sa zakryl v hystérii.  

„Potrvá iba deväť mesiacov pokiaľ budem s ňou, a potom... Potom, keď sa to narodí, tak...“ šomral. 

„Myslíš si, že som pobehlica? Že ti skočím okolo krku a osobne vychovám tvoje dieťa a budem tolerovať to, že aj naďalej spávaš s jeho matkou! Máš pocit, že som druhá koľaj?“ vrieskala som. „Jasné, že máš, ty odporný...“ hľadala som správnu nadávku.

„Bola hlúposť prísť sem! Aspoň viem, že ja som bez viny!“ zakričala som, vzala tašku a vyšla von aj proti jeho protestom. Snažil sa mi vojsť pred dvere a stále točil o tom, že je mu to ľúto, ale dráždil ma ako býka červená farba. A tak som vybehla von, kde už nikoho nebolo. 

Zmeškala som tiež prednášku. No to mi bolo úplne ukradnuté v porovnaní s tým, čo som sa dozvedela. Moje srdce sa otriasalo žiarlivosťou bola som v tom až po uši.

Potrebovala som poriadnu facku, alebo studenú vodu na prebratie. Nemohla som uveriť, že ma niekto takto oplzlo a bez ohľadu zničil. A ja som sa pri tom naňho naviazala.

Ďakujem za komentáre, neviem, či ste to čakali alebo nie, no to bol vlastne zámer. Takýto je v skutočnosti život človeka a myslím, že táto poviedka je tu pre svoj účel. Plány mám, ale neprezradím. ;D 

Tiež neplánujem príliš veľa kapitol. Táto poviedka mala byť pôvodne krátka, takže sa toho aj zdržím. Ale ešte nás toho čaká dosť. (To len tak informatívne.)

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Študentka - 7. kapitola :