Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Študentka - 11. kapitola

09.07.2013 (16:00) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 2338×

11. kapitola

Moja vtedajšia noc sa naozaj nedala opísať. To búšiace srdce, ktoré cítilo prítomnosť „profesora“ v tejto izbe, sa nebezpečne trepotalo ako krídla. Celý čas som sa na gauči prehadzovala a vedela som, že on sa správal zle, dôveru si predsa človek musí získať a on si ju získal. Hrozne som to ľutovala... Naozaj som sa snažila dať mu všetko a on to mávnutím ruky pokazí? Princípy má dobré, to áno, to mu treba uznať, ale charakter? Čo to, dopekla, je? Ako sa mu len za toto všetko odvďačím? 

Mala som sto chutí vstať a prejsť sa do izby. Ešte poslednýkrát sa naňho pozrieť a ľutovať sa. A tak som prešla do spálne, no jeho nebolo nikde. Akoby sa spakoval. Neverila som vlastným očiam, a tak som radšej skontrolovala posteľ hmatom. Naozaj tam nebol. Môj prvý pohľad smeroval k oknu, no to bolo zatvorené... teda, privreté. Fakt... to je... stresuhodná situácia. Ťažko zvládam stres, som citlivá, a toto nebol stres, ale panika! Preboha, on vyskočil oknom. V tom podnapitom stave. Pozrela som sa dolu oknom, no nikde nikoho. Nočná obloha ticho prikrývala záhradku vedľa tohto bloku. 

Privrela som okno a premýšľala, kam si mám teraz ľahnúť. Nechcela som zapáchať po alkohole, tak som si ľahla na gauč.

Ráno som vstala a napísala Lizzie esemesku. Naozaj neviem, kam sa tá podela. V skratke som jej všetko povedala a zbalila som si veci. Napísala som si ospravedlnenku a zamkla byt. Kľúče a doklad o chýbaní som vložila do schránky, Lizzie si to tam vyzdvihne. Bolo by dobré, aby mi polievala tú jednu fialku, čo tam mám. Mama to už vybavila telefonicky. Veľmi sa tešila, keď som jej dala vedieť, že sa vraciam. Bola z toho nadšená. Otcovi to určite oznámila a ten sa zachoval neutrálne... Ako stále, bude nezvyk s ním znova vychádzať a žiť pod jednou strechou. No bude to maximálne jeden týždeň a ten, dúfam, nikomu z nás neuškodí.

Neverila som vlastným ušiam, keď sa lietadlo pohlo zo zeme a ja som so zovretým srdcom opúšťala toto miesto, na ktoré som bola zvyknutá, v podstate je to môj domov. Je pravda, že som tu nemala rodinu, to áno. Ale mala som priateľov, teda Lizzie mi bola ako sestra. 

Let som prežila v pokoji, so slúchadlami a pomaly som sa vyrovnávala so všetkým. Nevedela som, či trápenie mi pomôže. Veď predsa na každý problém je nejaké riešenie. Tak prečo mám stále pocit, že na tie moje riešenia už nie sú? Možno je to môj osud. 

Vystúpila som z lietadla, prevzala kufor a poobzerala sa dookola. Urobila som dobre, pretože moja mama a otec stáli hneď pri vchode a kývali na mňa. Usmiala som sa vtedy som si vydýchla... Som doma. Doma vo Forks. Moje detstvo, moje zážitky, moje myšlienky, moje pocity a nálady, ktoré som mávala predtým sa mi vrátili. A ja som opäť nebola študentka Harvardu. Aspoň na chvíľočku som nevedela ako chutí káva Starbucks. 

„Mami!“ zakričala som, pustila kufor a rozbehla sa k mame. Skočila som na ňu a nohy zdvihla až do vzduchu. Viem, správam sa detsky, ale je mi to jedno. 

„Taká som rada, že si opäť tu, doma," povedala a silno ma objala. Cítila som, že sa asi rozplače, a preto som ju len pohladkala a presunula sa k otcovi. Silno som ho objala a trvalo to naozaj dlho, kým som sa od neho odtrhla.

„Musíš mi všetko porozprávať, všetko... Od začiatku až do konca. Ako ti tam je, čo tam robíš. Občas mám naozaj pocit, že som ťa tam nemala púšťať. Ja viem, že je to dobrá škola, teda najlepšia, a viem, že ty tam patríš, ale si ďaleko a naozaj mi to pripadá ako príliš, no už som si zvykla, ale chýbaš mi čím ďalej, tým viac, a vieš... Nedokážem sa s tým zmieriť celkom, ale poznáš ma, ja to nejako..." A rozprávala... a rozprávala... A zasa... Otec len prikyvoval a ja som počúvala.

„Mami, naozaj... Počkaj, všetko sa dozvieš, ale postupne, dobre? Neboj sa, nič ti nezatajím.“ Až na aférku s profesorom, o ktorej keby vedela inštitúcia, tak ma z tej školy vyrazia. A preto bude lepšie, ak ocko nechytí pušku a nepôjde strieľať, na pána veľaváženého profesora Edwarda Cullena, ktorého literatúra uchvátila mnohé študentky a jeho svaly prinútia dievčatá kľaknúť na kolená. Áno, to bol - a asi aj je - ten môj nápadník, ktorý ma podviedol pri prvej príležitosti, s prvou slečnou - dámou - ženou, ktorá mu prišla pod ruku.

Musím uznať... ja nie som normálna, nemám už ani len normálne myšlienky. Bolo by treba niekoho, kto mi prečistí hlavu, a tou správnou osobou bude Renée. 

„Veď ty vieš, že ťa ľúbim,“ usmiala sa mama. 

„Viem to, a veľmi dobre.“

Otec si odkašľal. „Ja vôbec nezaostávam.“ Prinútilo ma to k širokému úsmevu.

Doma mi mama pomohla s vybaľovaním. Bolo naozaj úžasné vidieť opäť svoj dom, les, v ktorom som trávila veľa času a našu záhradu. To šero a ovzdušie vo mne vzbudzovali akési vzrušenie... Veľa vecí sa stali, veľa vecí, o ktorých neviem. Niečo tu bolo cítiť za vzrušením, za dovolenkou, za slobodou a za rodinou. Ten pocit ma nechcel opustiť, pri prvej príležitosti si pôjdem sadnúť na strom v lese, kam som chodievala, keď mi bolo smutno, alebo s knihou biológie. Veľa spomienok... až je to neuveriteľné.

„Tu máš jedlo, tu máš vodu, tam je prikrývka, tu sú paplóny... Bolo by dobré, aby si si oddýchla, nie si unavená?“ prehovárala ma mama.

„Oddýchnem si, to je v poriadku. Stačí mi taká hodinka na spánok.“ A ľahla som si do svojej starej postele. Ach, to bol pocit. Naozaj skvelý, chcela by som tu už zostať. Ale potom som si spomenula na Lizzie. Mohla som ju vziať so sebou, cez prázdniny to tak aj urobím. 

Na... neho - som už ani nemyslela. Neviem, či je to možné, ale začínala som si uvedomovať, že ak mi to urobil, tak ma nemá rád. A nikdy ani nemal. Pochybujem, že sa teraz trápi.

Ležala som na posteli a dívala sa smerom nahor. Po chvíľke som sa pretočila naľavo k oknu, ktoré bolo pootvorené. Pomaličky, naozaj pomaly sa mi zatvárali oči a dostávala som sa do spánkového tranzu. Muselo to tak byť. 

Z ničoho nič som začula poriadne prasknutie. Zľakla som sa, skoro som zhíkla, len som si priložila ruku na ústa. Vstala som a asi sekundu váhala, či sa tam mám ísť pozrieť alebo nie, no bolo denné svetlo. Dopekla, tak som tam išla. Otvorila som okno dokorán a nahla sa. 

To, čo som videla ma vydesilo. Nejaký hrdzavý vlk utekal smerom do lesa. Zastihla som ho celého a bol naozaj... obrovský... Srdce sa mi zastavilo a po sekunde sa spustilo maximálnou rýchlosťou, avšak, mala som pocit, že cítim aj pramienky krvi ako mi tam pulzujú. Vlk... ale ako mi rozbil okno kamienkom? Ako ho hodil? Či vyskočil? Ale oči som mala pootvorené, divú zver by som si všimla, nieto vlka. Čo toto, dopekla, znamená? Dofrasa, veď vo Forks sú obrovskí a asi aj zmutovaní vlci! 

Asi je zvláštne sa ospravedlňovať, že zasa som oneskorená. To áno, ale potrebovala som si premyslieť ako napíšem to, čo si myslím... A asi to nie je šokujúce, že sa zapoja aj vlci. Možno bude koniec prekvapivý... Aj keď no... Občas sa mi to, čo píšem vymkne spod kontroly a nechá sa uniesť vlnou fantázie. Ale som rada že sa lepším v časovom priestore a možno je dobré, že podviedku dopisujem až teraz, keď som na ňu už dosť zrelá. :)

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Študentka - 11. kapitola: